Areopág

kresťansko
katolícke
fórum

Všetkým návštevníkom nášho portálu požehnanie a radosť v Duchu Svätom od nášho Pána. Nech On sám je vaším svetlom a Jeho kríž i zmŕtvychvstanie svedectvom Božej moci vo vašich životoch.
Obsah fóra » Literárna tvorba » Zaujalo ma v literatúre


 [ Príspevkov: 8 ] 
Autor Správa
 

od 24.09.2006 23:53:38
napísal 2957 príspevkov
Padovani mal v čase napísania zbierky svojich praktických úvah, ktoré na Slovensku vyšli knižne pod názvom Hojenie zranených emócií /Nitra-SVD 1999/, za sebou 27 rokov kňažskej služby a 19 r. poradenskej služby.

John Powell (nemenej skúsený kňaz-terapeut) v predslove píše:
..V týchto esejách nám Martin Padovani pomáha vidieť samých seba vo všetkých troch dimenziách: telesnej, psychickej i duchovnej... Roky, ktoré autor strávil poradenstvom pre trápiace sa ľudské bytosti, boli preň laboratóriom života. Jeho cenné závery nám budú pomáhať iba do takej miery, do akej ich premyslíme, urobíme ich svojimi vlastnými a integrujeme ich do svojho života. Vysoko oceňujem múdrosť tejto knihy.

Padovani v úvodnom rozhovore mimo iné poznamenáva:
Jung povedal, že za každým psychologickým problémom je problém náboženský. Na základe svojich poznatkov zo svojej praxe tomu skutočne verím. Veľkej časti verejného klinického poradenstva sa osud mstí tým, že nie je schopné zaoberať sa náboženskými problémami. Rovnako dôležité je vysliediť psychologický problém, ktorý sa často skrýva, za každým náboženským problémom. V každom prípade ale: ...Všetky problémy vyžadujú duchovnú dimenziu, ak sa ľudia majú celkom uzdraviť.


Tak teda k téme HNEV. Podtitul: Cnosť alebo neresť?

Jednou z emócií, ktorú sme sa pravdepodobne nikdy neučili pochopiť, poprípade sa s ňou vyrovnať, je hnev. Pretože si nie sme istí, ako s ním narábať, môže veľmi často ochromiť náš vývin. Môže nás ovládať a napĺňať úzkosťou a množstvom nezdravého pocitu viny. Preto naň zvykneme hľadieť ako na niečo negatívne a snažíme sa mu vyhýbať alebo za každú cenu zabrániť jeho voľný priebeh. Pokiaľ to robíme, zostávame emočne nezrelí, brzdíme svoj rast a sami si vytvárame nepotrebné problémy. Kým sa nenaučíme zaobchádzať správne so svojim hnevom, nestaneme sa nikdy celkom ľudskými.

Hnev je pre zrelosť a pre zdravé ľudské vzťahy absolútne potrebný. Je to v základe dobrá emócia a nie nevyhnutne hriešna. Možno na ňu hľadieť ako na čnosť, ak ju vhodne vyjadrujeme a primerane s ňou zaobchádzame.
Hnev je dôležitým problémom každého klienta, s ktorým som mal dočinenia. Veľmi často je základnou príčinou mnohých emočných, mentálnych a telesných problémov a problémov týkajúcich sa vzťahov, pretože sa dobre nechápe a nepoužíva správne. Často si ho neuvedomujeme, a preto prebieha nepreskúmaný a neliečený. Je to nerozriešený dôležitý problém v každom manželstve alebo rodinnom vzťahu, v ktorom sú ťažkosti. Ba objavuje sa aj v našom vzťahu k Bohu.
Uvediem niekoľko príkladov nezdravých foriem hnevu: Tomáš, vzdelaný človek, sa nedávno veľmi hneval na ľudí, s ktorými žije, najmä na ľudí v jeho úrade. Nebol schopný vyrovnať sa s týmto hnevom. Bol taký zdeprimovaný, že ho bolo treba hospitalizovať. Betka, duševne veľmi skleslá osoba, sa nemohla vyrovnať so stratou svojho manžela, ktorý náhle zomrel. Nedokázala sa postaviť zoči-voči tejto skutočnosti a pripustiť, že sa skutočne hnevá, najmä na Boha.
Máme tu masového vraha zo San Diega, ktorý zastrelil 22 ľudí v McDonaldovej reštaurácii. Bol príšerne nahnevaný. Sú tu Jana a Peter, ktorých manželstvo umiera. Nestýkajú sa sexuálne, pretože v oboch z nich je zahrabané množstvo nenávisti. Je tu dvanásť-ročná Sarah, ktorá má všetky možné druhy bolesti hlavy a žalúdočných problémov, pretože sa veľmi hnevá na svoju matku. No jej matka to nevie, pretože Sarah svoj hnev navonok neprejavuje. Joela trápia úzkosti, ktoré sa prejavujú bolesťami v hrudi; hnevá sa veľmi na svoju ženu, svojho syna a svojho šéfa, ale nevie čo s týmto hnevom urobiť, a tak ho potláča, pričom je celý čas popudlivý a odporný k ľuďom v jeho okolí.
Je dôležité, aby sme si vyvinuli pozitívny postoj k hnevu, ktorý môžeme pociťovať, a predovšetkým, aby sme svoj hnev uznali a dovolili si hnevať sa. Ak uznáme svoj hnev, uznáme možno aj hnev, ktorý sa prejavuje v iných. Ak prijmeme svoj hnev tak ako všetky iné svoje emócie, budeme naň hľadieť ako na ďalší aspekt našej ľudskosti.
Treba aby sme svoj hnev cítili, aby sme sa ním zaoberali a odkrývali ho. Musíme si ho uvedomovať, nesmieme sa cítiť vinnými preto, že sa hneváme; musíme si dovoliť hnevať sa. Treba, aby sme sa spytovali: „Na čo sa hnevám? Na koho sa hnevám?“ Musíme vedieť odlíšiť „logický“ hnev od „nelogického“, rozumný od nerozumného. Nakoniec, musíme ho vhodne prejaviť, vyjadriť ho v správnom čase, na správnom mieste a vhodným spôsobom.
Musíme vziať zodpovednosť za to, že sa k svojmu hnevu priznáme! Netreba sa hanbiť za to, že sme nahnevaní alebo cítime hnev.
Vtedy ho môžeme ovládať.

Zaujímavo sa pojem a skúsenosť hnevu rozoberajú v Svätom písme. V Biblii sa Boh často opisuje ako „nahnevaný“. Keď čítame žalmy, ktoré sú príkladmi terapeutickej modlitby, to značí skutočne voľného vylievania svojich citov, (žalmista sa modlí srdcom, nie rozumom), nachádzame tu plno hnevu. Žalm 38: „Ó, Hospodine, netrestaj ma vo svojom hneve.“ Žalm 90: „Hynieme vskutku pre tvoj hnev a desí nás tvoje rozhorčenie.“ Jeremiáš hovorí: „Neodvráti sa pálčivý hnev Hospodinov, pokiaľ nevykoná a nesplní úmysly svojho srdca.“ V Knihe Numeri sa Boh pri mnohých príležitostiach opisuje ako „nahnevaný na vyvolený ľud“ pre jeho hriechy a neveru.
Občas sa Ježiš nehneval na zákonníkov a farizejov i svojich vlastných učeníkov a svoj hnev dal najavo. Zákonníkov a farizejov napadol: „Beda vám, zákonníci a farizeji, vy podvodníci. Slepí blázni!“ Je nahnevaný na nich a nezdráha sa dať im to najavo. Raz bol Ježiš natoľko znechutený a nahnevaný, že nevyberal slová, keď povedal Petrovi: „Choď mi z očí, satan!“ Azda sa pri predstave nahnevaného Ježiša necítime dobre. Bol však človek. A časťou našej ľudskej prirodzenosti je aj to, že bojujeme s hnevom.
Kedy je hnev zlý, deštruktívny, nezrelý alebo hriešny? Keď hovoríme o problematickom hneve, nehovoríme o primeranom hneve, ktorý je zdravý, ale o dvoch extrémoch – nadmernom reagovaní alebo nedostatočnom reagovaní. Obidva sú nevhodné.
Keď nereagujeme dostatočne, celkom nevedome svoj hnev potláčame alebo tlmíme bez toho, že by sme to vedeli. Potlačiť svoj hnev je jednou z najnebezpečnejších vecí, ktorú môžeme urobiť. Je dôležité uvedomiť si, že pokiaľ svoj hnev potláčame, správame sa nepoctivo. Predovšetkým nie sme poctiví k sebe, ani k ľuďom, ktorými máme dočinenia. Keď svoj hnev tlmíme, trocha väčšmi si ho uvedomujeme, ale rozhodneme sa zablokovať ho, zaprieť ho, nenechať ho vynoriť sa. Zasa sme nepoctiví. „Ó, ja sa nehnevám“, hovoríme, usmievame sa a pri tom v duchu škrípeme zubami. Môžeme tiež svoj hnev „intelektualizovať“ alebo racionalizovať. Ale on je tu, v nás. Toto potláčanie alebo tlmenie citov hnevu je niť, ktorou sú popretkávané mnohé emočné, mentálne i duchovné problémy a problémy vzťahov.
Keď reagujeme nadmerne, dostáva sa náš hnev mimo našej kontroly. Vyjadrujeme ho rozčúlením, zlosťou, zúrivosťou, ktoré môžu viesť k násiliu. Takúto prílišnú reakciu vidíme u človeka, ktorý sa stále hnevá alebo je vždy rozčúlený. Správa sa odporne.
Teda nedostatočné reagovanie a nadmerné reagovanie sú dva extrémy hnevu, ktorým sa trea vyhnúť. Sú to dva spôsoby prejavu hnevu, ktoré sú deštruktívne a možno hriešne.
Bojíme sa hnevu. A pretože sa ho bojíme, potláčame ho. Bojíme sa reagovať nadmerne, pretože potom by nás hnev ovládal. Tak isto sa cítime vinní pre jednu či druhú formu neprimeraného hnevu, ktoré sú nezdravé. Svoj život neovládame, kým nepochopíme, načo náš hnev je. Môžeme cítiť aj vražedný hnev, ale to nie je zlé. Zlé je naše správanie, nie naše cítenie.
Ak sa skrytý hnev nevynesie na povrch a ak sa s ním nezačneme zaoberať, objaví sa znovu v nejakej inej forme. Často sa objaví ako psychický, telesný alebo psychosomatický problém. Ľudia často hovoria o svojich telesných ťažkostiach – o zápale hrubého čreva, o bolestiach v hrudi, o vypadávaní vlasov, o bolestiach hlavy, o žalúdočných vredoch – ale skutočným problémom môže byť hnev, ktorý nespracovali, hnev ktorý potlačili, stlmili, ktorému sa vyhli. No znova sa objavuje. Je to ako fyzikálny zákon: ak niečo stlačíme nadol, vystúpi to nahor v nejakej inej forme alebo na inom mieste. Obyčajná depresia je vo väčšine prípadov dovnútra obrátený hnev. Jednou z hlavých sprievodných príčin niektorých mentálnych porúch, pri ktorých dochádza k prerušeniu kontaktu so životom a realitou, nepriznávaný hnev alebo hnev neadresný.
Zanedbaný hnev nám škodí aj duchovne. Cítime sa duchovne vyprahnutí alebo „na dne“ pre neužitočnosť alebo nezmyselnosť života. Cítime sa vzdialení od Boha.
Keď sa svojim hnevom nezaoberáme, môže to viesť k násiliu alebo výbuchom zúrivosti. Často o niekom, ináč zdanlivo pokojnom, kto sa správa neobvykle, hovoríme: „Zbláznil sa.“ Niektorí ľudia sa veľmi ovládajú, nikdy svoj hnev neprejavia a dávajú sa za vzor. „Nikdy sa nenahnevajú“. U takýchto ľudí nachádzame obyčajne hnev a iné nerozriešené city nahromadené v ich vnútri; na povrch sa dostávajú v ich bizardnom správaní.
U týchto ľudí často môžeme nájsť znaky nespracovaného hnevu, ako sú: nadmerná reakcia na bezvýznamné podnety, výbuchy násilia, hádzanie a rozbíjanie vecí, búchanie päsťou do múru a pod.
Keď svoj hnev potláčame alebo zatláčame, dochádza k neprimeranej reakcii, alebo vybuchneme, ako keď napríklad dieťa príde opakovane neskoro na večeru, hoci je to maličkosť. To, čo sme mali urobiť, bolo povedať dieťaťu, skôr než k tomuto incidentu došlo, že sme sa nahnevali, a prečo sme sa nahnevali. Takto by sa náš oprávnený hnev bol prejavil primerane.
Takýto bludný kruh hnevu môže vyzerať takto: po výbuchu si poviete: „Akého šialenca som zo seba urobil! Už sa nebudem hnevať.“ A tak sa vraciate znovu k udúšaniu svojho hnevu. A potom späť k nadmernej reakcii. Je to deštruktívna schéma správania sa. Po týchto výbuchoch nasleduje anxieta [úzkosť] spôsobená pocitom straty sebaúcty, svojej hodnoty a pocitom viny.
Mnohí zločinci a ľudia s charakterovými poruchami sú v skutočnosti ľudia, ktorí sa hnevajú. Hnevajú sa na to, čo sa im prihodilo, možno najmä v detstve. Teraz si to vynahrádzajú na spoločnosti. Nikdy hnev svojho detstva neuvoľnili a sú to skutočne ľudia, ktorí ani nepripustia, že sa hnevajú, ale určite konajú v hneve.
Je dôležité rozoznávať medzi „stavom“ hnevu a „nahnevanou osobou“. Je normálne, ak sa nahneváme a prekonáme to, ak nás to prejde. Avšak nechceme zotrvávať v takom stave hnevu, aby nás každý poznal ako človeka, ktorý je stále nahnevaný. Stále nahnevanú osobu ovládajú mnohé nevyriešené minulé alebo aj terajšie konflikty. Takí ľudia sú stále nahnevaní pre mnohé nevyriešené problémy svojho života.
Ak sa hnevom, ktorý pociťujeme, nezaoberáme, stávame sa vo svojich vzťahoch k iným protivnými, zlými, nepriateľskými. Môžeme to vidieť v problémových rodinách a neusporiadaných manželstvách. V týchto druhých prípadoch sa hnev spája často s mimomanželskými aférami. Veľké percento mimomanželských afér obsahuje nejaký prvok hnevu. Spočiatku môžu tí, ktorých sa to týka, akýkoľvek hnev poprieť. Ale pri bližšom skúmaní sa tu hnev zavše zistí.
Okrem výbuchov sa môže hnev prejaviť aj mlčaním alebo chladom. Je to jeden z najkrutejších spôsobov ako sa „vyrovnať“ s manželom alebo niekým, kto vám je blízky. Emočné zneužívanie v tejto oblasti je v manželských a rodinných vzťahoch oveľa bežnejšie než zneužívanie telesné.
A pretože ľudia neprejavujú svoj hnev zdravým a primeraným spôsobom, dochádza k nedorozumeniam. Napríklad, ak ti ja niečo urobím a ty sa na mňa hneváš, ale nepovieš mi to, vysvetľujem si to tak, že so mnou súhlasíš. Neviem, že pritom prechovávaš city hnevu, že v skutočnosti so mnou nesúhlasíš. Neviem, že sa ku mne správaš nepoctivo, a to je deštruktívne.
Môžeme sa pozrieť na Jonesovcov, ktorí vyšli na ulicu z hlavného vchodu a bijú sa. Celá rodina je v tom. Prichádza polícia, aby ich od seba oddelila. A my hovoríme: „Pozri sa na Jonesovcov. Zase sú si vo vlasoch! Som rád, že nie sme ako oni.“ Zaiste. Jonesovci neovládajú svoj hnev. Ale ako je to v rodine najbližších susedov? Hnevajú sa presne tak ako Jonesovci, ale svoj hnev zdržiavajú v sebe, zostáva nevyjadrený. Ktovie, s akými dlhodobými následkami! Nevieme si predstaviť, k akému množstvu deštruktívnosti a múkdochádza v živote ľudí, pretože svoj hnev nedávajú najavo a nevyrovnávajú sa s ním primerane! A Jonesovci môžu byť k sebe navzájom určitým spôsobom poctivejší než ich susedia.
Pre zrelé ľudské vzťahy je hnev absolútne potrebný. Čím intímnejší je váš vzťah s niekým, tým úprimnejší a otvorenejší by sme mali byť. A to niekedy znamená ukázať, že sa jeden na druhého hneváme. Bojíme sa to však urobiť. Prečo? Pretože cítime, že sa to toho druhého dotkne. Ak však máme byť k sebe navzájom poctiví, musíme sa jeden druhého „dotýkať“. V zdravých vzťahoch je to samozrejmosťou.
Je však rozdiel medzi poctivosťou vhodnou a nevhodnou: „Ty nedorobenec! Prečo ideš zasa neskoro? Nemáš v hlave ani štipku rozumu!“ To je poctivosť nevhodná. To je hnev prejavovaný navonok spôsobom, ktorý zbytočne raní. Môžeme tak isto povedať: „Hnevám sa na teba, lebo tento týždeň je to už tretí raz, čo ma nechávaš na seba čakať.“ Možno sa to tej druhej osoby dotkne, ale je to prijateľné pretože sme svoj hnev vyjadrili zdravým, neurážajúcim spôsobom. Takémuto poctivému zraňovaniu sa v zdravých vzťahoch medzi blízkymi nemožno vyhnúť.
Často svoj hnev nechcem dať najavo, pretože sa bojím, že niekomu sa „nebudem páčiť“, alebo ma „nebude mať rád.“ To sa u mňa hlási neistota. Alebo sa môžem obávať, že rozbijem priateľstvo. Akéže je to však priateľstvo? Ak nedávame otvorene najavo svoje cita hnevu priateľovi, potom tak pravdepodobne hovoríme o ňom v jeho neprítomnosti, alebo budeme voči nemu ľahostajní. Vzťah ktorí by klesol na takú úroveň, radšej netreba vôbec začať.
Možno svoj hnev neukazujeme, pretože sa bojíme hnevu, ktorý by sa obrátil späť proti nám. Ak sa bojíme hnevu iného, môže nás zastrašovať a ovládať. To nie je pre vzťah zdravé. Rodičia sa môžu báť hnevu svojich detí. Alebo jeden z manželov sa bojí reakcie hnevu toho druhého, a tak zostane ticho a „vzdá sa“, aby sa vyhol jeho hnevu. To sa odráža skôr vo vzťau rodič – dieťa, než vo vzťahu manžel – manželka. Ak neviem uznať svoj vlastný hnev, nebudem vedieť prijať hnev niekoho iného.
Moja nevyrovnanosť s vlastným hnevom sa môže prejaviť navonok neprimerane ako smiech. Videli ste niekedy ľudí ktorí by sa mali hnevať a namiesto toho sa smejú? Cítia sa v nepríjemnej situácii a nevedia ako sa s ňou vyrovnať. Tak sa nervózne zasmejú a odídu. Uvážme: Ak sa hneváme, nesmejeme sa preto, že nevieme, ako zvládnuť situáciu? A tak isto, keď nám je nepríjemný náš vlastný hnev, znamená to, ž si nedôverujeme, a to zasa značí, že si nemôžeme dôverovať vo vzťahu s inými ľuďmi. A nie sme slobodní do takej miery, do akej nás ovláda tento strach z hnevu v našom vnútri. Často ľudia svoj hnev nedávajú najavo preto, lebo by z toho mohol vznikať konflikt. A bohvie, konflikt nechceme! A predsa, konflikt je potrebný a veľmi zdravý aspekt každého ľudského vzťahu.
Dnes umiera viac manželstiev a rodín na mlčanie než na násilie. V deviatich z desiatich manželstiev či rodín, s ktorými mám dočinenia, je situácia takáto: zaťaté mlčanie. Potlačený hnev. Nevyjadrená hostilita. Chlad. To všetko sú scestné nezdravé spôsoby ktorými sa ľudia od seba odvracajú. Raz za dlhý čas však členovia každej rodiny začnú na seba vrieskať a vykrikovať. Je to milá zmena pokoja. Niekedy som sa musel postaviť do stredu svojej pracovne a zdvihnúť ruky ako policajt, ktorý riadi premávku. Ale takéto správanie rodiny pokladám za zdravšie než správanie rodiny, ktorá to všetko potláča vo svojom vnútri. V takejto situácii ľudia prinajmenšom vedia, čo si tí druhí myslia a čo cítia.
Hnev sa často zamieňa s konfliktom alebo násilím. To však nie sú synonymá. Hnev neznamená násilie. Je to iba hnev. Násilie je hnev bez ovládania. Médiá často dnes zameriavajú pozornosť na násilie v amerických rodinách. Toto sústreďovanie pozornosti môže pôsobiť proti tomu, čo chcú povedať terapeuti, že totiž prejavenie hnevu je dôležité a zdravé, a že sa máme naučiť, ako s ním zaobchádzať. Avšak pretože médiá nesledujú dôkladne, ako a prečo k tomu dochádza a nemajú na to primerané vysvetlenia, navádzajú - azda nepriamo - ľudí k tomu, aby svoj hnev skrývali. Ja si myslím, že ak sa médiá touto oblasťou správania vôbec zaoberajú treba, aby tak robili do hĺbky a nezahmlievali problémy tým, že zamieňajú hnev s násilím, a tak nechtiac vedú ľudí k tomu, že sa boja hnevu, aby sa potom vyvarovali násiliu. Primeraný hnev zapríčiní niekedy konflikt. Avšak slušnému konfliktu sa v zdravých vzťahoch nemožno vyhnúť. Keď svoj hnev odkryjeme inému, je konflikt alebo problém často vyriešený. Niekto môže povedať: „Aký význam má povedať tomu človeku, že sa hnevám? To nepomôže.“ Ale pomôže! Možno, že vec sa tým nevyrieši ihneď, priamo, ale veľmi často k vyriešeniu dôjde tým, že hnev prejavíme. Je to vyjasnenie pozícií: každý vie, kde stojí ten druhý, správa našla adresáta, ľudia sa stávajú navzájom citlivejší. Otec napríklad povie synovi: „Vynes smeti!“ Janko vyskočí, vynáša smeti a hovorí: „Dobre, dobre! Nemusíš z toho robiť problém.“ Možno to Janko dva razy predtým nepočul. Niekedy treba vnímať, že nejaká výpoveď je citovo podfarbená, že je v nej hnev. A výsledky sa dostavia.
Keď si svoj hnev navzájom predložíme, najmä v našich užších vzťahoch, stávame sa citlivejšími. Uvedomujeme si, čo sa tomu druhému páči alebo nepáči, čo sa ho dotýka. Keď ty prejavíš svoj hnev, viem, že si dotknutý, že to neberieš vážne, nemožno ťa brať naľahko. Musím teda preskúmať svoje vlastné správanie, svoje slová a konanie. Viem tiež, že ak sa na mňa hneváš, nie som ti ľahostajný. Vynakladáš čas a energiu, aby si mi povedal, že sa hneváš pre niečo, čo som povedal alebo urobil. To je akt záujmu, akt lásky.
A naopak, ak ti svoj hnev nechcem ukázať, môže to znamenať, že si mi ľahostajný. Nezáleží mi na tebe. Treba, aby sme si povedali: „Hnevám sa za to, čo si povedal alebo urobil“. Netreba dlhé reči. Všetko, čo treba, je jednoducho povedať to, čo cítime. Ak toto robíme, dozvedáme sa o tom, v čom sme rozdielni. Tým, že tieto diferencie riešime, robíme vzájomné dohody, čiže učíme sa, ako s nimi žiť. A v kontexte týchto našich rozdielností rozvíjame svoje vzťahy. Neschopnosť riešiť diferencie spôsobuje, že sa rodiny rozpadávajú.
Niekedy, keď sme nahnevaní, treba dať druhému i sebe samému čas upokojiť sa. Každý z nás má iný systém upokojovania. Niektorí ľudia sa upokoja rýchlejšie ako iní.
Treba, aby sme to vedeli o sebe, ale aj o druhých. Keď sme dotknutí a hneváme sa, môžeme niekomu odpustiť, ale musíme si uvedomiť, že na to, aby sme zabudli, aby sa to zahojilo. aby sme sa upokojili, potrebujeme čas, pretože city môžu pretrvávať dlho. Hoci prejavenie hnevu voči inému môže niektorý vzťah upevniť, niekedy môže byť aj zásahom, ktorý nejaký vzťah ukončí – dokonca aj manželstvo. Niekedy si musíme uvedomiť, že vzťah možno nebol takým, aký sme predpokladali, alebo azda ani vôbec nejestvoval.
Otvorene povedané, hnev je pre zdravú komunikáciu potrebný. Ľudské vzťahy bez toho nie sú možné. Svoje chápanie ako s hnevom a konfliktmi zaobchádzať, si prinášame z rodiny, z ktorej pochádzame. Hnevali sa rodičia? Reagovali neprimerane? So svojim hnevom budeme zaobchádzať pravdepodobne tak, ako to robili naši rodičia. Je preto rozumné pouvažovať o svojom rodinnom pozadí, preskúmať ho a pozrieť sa naň realisticky. Treba, aby sme vedeli, aké postoje k hnevu sme dostali do dedičstva. Niekedy môžeme reagovať nadmerne alebo dať sa opačnou cestou. Preto treba svoje rodinné pozadie preskúmať. Nemáme svojich rodičov slepo napodobňovať alebo zachádzať do druhého extrému. Musíme sa pokúsiť nájsť rovnováhu.
Rodičia by mali učiť deti rozlišovať medzi vhodným a nevhodným hnevom a dovoliť im hnev prejaviť. „My sa nebijeme, takto sa u nás nerozpráva...“ Tak sa deti začínajú učiť, že je rozdiel medzi hnevom zdravým a nezdravým. To, že niekomu dovolím, aby sa hneval neznamená nevyhnutne, že s ním súhlasím. Deti majú právo hnevať sa, počuť, ako sa niekto hnevá a potom s hnevom vhodne zaobchádzať.
Hnev je silou, ktorú môžeme použiť na dobro alebo na zlo. Možno ho usmerniť a využiť nielen pre naše vlastné mentálne, telesné, emočné a duchovné zdravie a zrelosť, ale aj na to, aby boli lepšie a zdravšie aj naše osobné vzťahy. Okrem toho je dôležité uvedomiť si, že za mnohým sexuálnymi dysfunkciami v manželských vzťahoch je potlačený hnev.
Znamená to, že si svoj hnev musíme uvedomovať a prijímať ho bez strachu alebo pocitiv viny. Ba aj vtedy, keď cítime zúrivosť, aj keď cítime, že by sme niekoho roztrhali, je to iba naše cítenie. Máme si ho dovoliť. Musíme sa naučiť necítiť sa nepríjemne za to, že sa hneváme, aj keď hnev je emóciou nepríjemnou! Musíme si dovoliť cítiť hnev voči Bohu, voči Cirkvi, voči svojej žene, svojim deťom, svojim rodičom – mŕtvym či živým. Dovoliť hnevu, aby jednoducho bol.
Musíme tiež vedieť zaobchádzať s hnevom v sebe a využívať na to svoju inteligenciu. Musíme si dopriať čas na to, aby sme o svojom hneve uvažovali a rozmýšľali. Keď ho porozumieme, rozlíšime všetky jeho prvky: logické od nelogických, rozumné od nerozumných. Poznáme rozdiel medzi reakciou a nadmernou reakciou. Našim cieľom, ak je to možné, je bezprostredná reakcia na náš hnev. Vzhľadom na okolnosti musíme niekedy svoju reakciu oddialiť na neskôr; potrebujeme sa upokojiť. Ak sme vzrušení, musíme sa učiť, ako sa utíšiť a až potom svoj hnev vhodne prejaviť. Odďaľujeme svoj hnev na neskoršie; na vtedy, keď na to bude vhodný čas, keď na to bude vhodné miesto, a keď budeme vo vhodnej duševnej dispozícii. Ak sme príliš vzrušení, pomáha nám, keď svoj hnev vykričíme. Môžeme ho vykričať, keď ideme sami v aute alebo keď sa prechádzame. Môžeme sa najprv vyspať, takže ráno bude hnev primeranejší. Až potom môžeme ísť a porozprávať sa s osobou, ktorá nás nahnevala.
Pýtal som sa raz mladého chlapca, ako prežíva situáciu, ktorá sa vytvorila u nich doma: otec sa správal čudne. Povedal mi: „No, hnevá ma to.“ Pýtal som sa ho, ako sa potom cíti. A on mi povedal: „Lepšie.“ Našiel spôsob ako svojmu hnevu uvoľniť cestu a to je dobré. Získal kontrolu nad sebou a hnevom v sebe.
Je dôležité nezamieňať hnev s pocitom viny. Ak sa totiž cítime vinní a svoj hnev potláčame, spôsobíme, že situácia sa ešte zhorší. Môžeme sa bez pocitu viny hnevať na ľudí, ktorých máme radi. Všetci sa potrebujeme s touto ambivalenciou vyrovnať. Pokúšame sa to naučiť ako deti, ale ambivalencia pretrváva často nerozuzlená. Môžeme milovať svojich rodičov, ale môžeme sa na nich aj veľmi hnevať a povedať im: „Nenávidím vás.“ Ale musíme sa naučiť, ako to robiť vo vzťahoch lásky, ak očakávame, že naše vzťahy lásky budú zrelé. Keď sme nahnevaní, najmä keď zvykneme reagovať nadmerne, predebatujeme vec v rozhovore s niekým iným, s niekým, kto nás chce počúvať, komu dôverujeme, kto nám rozumie. Potom môžeme svoj hnev prejaviť vhodne, pretože rozhovor nám pomôže pozrieť sa na svoj hnev z odstupu. Pomôže nám veci roztriediť.
Keď sa kontrolujem, viem svoj hnev prejaviť, vyjadriť ho vhodne a účinnými slovami. Osoba, na ktorú sa hnevám, nemusí môj prístup vždy akceptovať. Ale cieľom vyjadrovania nie je inú osobu zmeniť. Cieľom je dať jej vedieť, na čom sme a ako ju chápeme. Čo ten druhý s týmto hnevom urobí, to je jeho vec. Takto sa vzťah môže upevniť. o je spôsob, ako dosiahnuť, aby naše vzťahy boli ešte užšie a hlbšie. Obyčajne všetci reagujeme nadmerne, najmä rodičia a učitelia. A keď to vykonáme, treba, aby sme sa za to ospravedlňovali., napríklad, keď dieťa udrieme, alebo keď mu vynadáme. No neospravedlňujeme sa za to, že sme nahnevaní, ale povieme: „Hnevám sa, pretože si si neurobil domácu úlohu alebo neumyl riad, alebo neodložil si šaty.“ Nesmieme dieťaťu ukázať, že to nevadí. Mali sme na svoj hnev skutočne príčinu. Ospravedlniť sa treba za neprimeranú reakciu, ale nie za to, že sme sa nehnevali. Dávame tým krásny príklad. Koľkým z nás sa takýchto lekcií v našich rodičovských domácnostiach, v našom prostredí alebo výchove nikdy nedostalo. Musíme očakávať, že ľudia budú nepríjemne dotknutí, keď im ukážeme, že sa hneváme. To je normálne. Je to obvyklá urazenosť, ktorá nasleduje po oprávnenom hneve. Môžeme sa preto cítiť zle, ale nesmieme sa cítiť vinnými.
Niekedy nie je príčina nášho hnevu až taká strašná. Ak nás niekto predbehne autom v poslednej chvíli pred zmenou svetiel, nechcime za ním uháňať, aby sme mu ukázali, že sa hneváme. Môžeme povedať pár vyberaných slov len tak pre seba alebo niekomu, kto je s nami v aute. Pre nás sú dôležití ľudia, ktorí v našich životoch niečo znamenajú. Nesmieme pripustiť, aby náš hnev na nich prilipol a dlho pretrvával, pretože to by náš vzťah napokon zničilo. Mohli by sme si tak vypracovať deštruktívny postoj a odpor a zatrpknutosť by ho ešte prehĺbili. Úzke vzťahy vyžadujú, aby sme svoj hnev prejavovali.
Vhodný hnev! Musíme si dovoliť cítiť ho, zaoberať sa ním a byť schopní prejaviť ho. To je to, čo znamená byť zodpovedným za svoj život. A to je to, čo nazývame emočnou zrelosťou. A konečne, to je to, prečo je hnev čnosťou! Hnev je skutočne dôležitou stránkou nášho života. To ako ho používame, hovorí veľa o tom, akými sa chceme stať. Pomáha nám byť poctivými, nefalšovanými, žiť zdravým a vibrujúcim životom, dôverovať, milovať a byť citovo dôverní.
Hore
 Profil  
 
Poslať 05.03.2008 16:51:02   
 

od 01.04.2004 15:52:15
napísal 1246 príspevkov
To je jedno z najvacsich umeni zivota - vyjadrit hnev tym spravnym sposobom.

Umenie komunikacie, ked citim hnev.
_________________
Boh vie.
Hore
 Profil  
 
Poslať 05.03.2008 21:37:20   
 

od 29.05.2006 19:25:53
napísal 6174 príspevkov
A umenie je rozlíšiť aj prirodzený hnev od zloby.
Hore
 Profil  
 
Poslať 09.03.2008 8:41:16   
 

od 30.07.2002 4:50:16
napísal 1538 príspevkov
Bydlisko: Bratislava
chcem sa poďakovať za vynaloženú námahu spojenú s vkladaním tohto úryvku.

Je to iný pohľad, zaujímavý pohľad. Poctivý pohľad a možno práve preto pomôže upraviť, zlepšiť naše životy, vďaka.
Hore
 Profil  
 
Poslať 09.03.2008 13:57:22   
 

od 24.09.2006 23:53:38
napísal 2957 príspevkov
nz. ak budem mat cas este cosi z tej knihy dam.
Hore
 Profil  
 
Poslať 09.03.2008 20:01:53   
 

od 30.07.2002 4:50:16
napísal 1538 príspevkov
Bydlisko: Bratislava
budem rada :)
Hore
 Profil  
 
Poslať 06.01.2010 10:27:59   
 
Obrázok užívateľa

od 23.11.2009 23:52:31
napísal 10964 príspevkov
Bydlisko: Bratislava
kniha vyzera zaujimavo
dakujem
da sa este kupit?
Hore
 Profil  
 
Poslať 10.02.2010 16:56:47   
 

od 25.02.2008 10:41:17
napísal 3650 príspevkov
Obsah tohto prispevku som vymazal.
Hore
 Profil  
 
Zobraziť príspevky z predchádzajúceho:  Zoradiť podľa  
 [ Príspevkov: 8 ] 

Obsah fóra » Literárna tvorba » Zaujalo ma v literatúre

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 0 hostia


Nemôžete zakladať nové témy v tomto fóre
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre
Nemôžete upravovať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete mazať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete zasielať súbory v tomto fóre

Skočiť na:  
Powered by phpBB® Forum Software © phpBB Group
Slovenský preklad:phpbb.sk.

Zobraziť štatistiku návštevnosti: