kresťansko
katolícke
fórum

Ivo Hélory z Kermartinu

Svätý

Sviatok: 19. máj

(1235 - 1303)

Patrón advokátov

Sv. Ivo (franc. Yves) Hélory je už po stáročia populárny svätý v Bretonsku, na západnom francúzskom pobreží.
Pochádzal zo stredne zámožnej šrachtickej rodiny. Narodil sa v kaštieli Le Minihy pri mestečku Tréguier, ktoré bolo vtedy aj sídlom biskupa. Od matky získal dobrú náboženskú výchovu. Keď mal 14 rokov, šiel aj so svojím učiteľom do Paríža, kde študoval 10 rokov filozofiu a teológiu. Odtiaľ prešiel do Orleánu, kde študoval právo. Na obidvoch miestach vynikal bezúhonnosťou života, usilovnosťou v učení a láskavosťou voči iným.

Ako 27-ročný sa stal oficiálom (notárom a sudcom) archidiakona v meste Rennes. Keď sa o tom dozvedel jeho biskup, zavolal ho, zveril mu taký istý úrad a vysvätil ho za kňaza. Ivo prijal vysviacku iba na biskupov nátlak, lebo sa necítil hodný byť kňazom. Ako rozhodca v právnych veciach sa stal útočiskom chudobných a nešťastných. Jeho rezidencia (Kermartin) sa premenila na útulok žobrákov a opustených z celého kraja. Chudobným daroval aj svoj úradnícky oblek a kňazský talár. Sám chodil oblečený veľmi jednoducho a chudobne.

Okrem vykonávania spravodlivosti sa Ivo staral aj o duševné dobro ľudí. Často kázal; v jeden Veľký piatok kázal až sedem ráz do úplného vyčerpania. Biskup ho poveril, aby sa staral o dve farnosti. Najmä druhá, Louannec, bola veľmi zanedbaná. Ivo tam dosiahol prenikavý obrat k lepšiemu. Okrem toho kázaval aj v iných farnostiach. Celá batožina, ktorú si bral na takéto cesty, pozostávala z Biblie a veľkého breviára.

V r. 1298 cítil, že už nemá dosť síl na vykonávanie svojich povinností. Utiahol sa do svojho sídla v Kermartine, kde zomrel vo veľkej hmotnej biede 19. mája 1303. Povesť o jeho svätosti bola taká veľká, že každý chcel hneď získať nejakú jeho relikviu. Najúspešnejší bol cisterciátsky opát, ktorému sa podarilo ukoristiť jeho cilícium (kajúci pás). Ostatní sa museli uspokojiť s malými kúskami jeho chudobného odevu.

Na žiadosť bretónskych biskupov, opátov, vojvodov a priamo francúzskeho krála proces Ivovho svätorečenia prebehol pomerne rýchlo. Za svätého ho vyhlásil pápež Klement VI. v máji 1347.

Celestín V., pápež (Peter Morrone)

Svätý

Sviatok: 19. máj

(13. storočie)

Význam mena: prichádzajúci z neba (z lat.)

Pápež sv. Celestín V. pochádzal z obyčajnej talianskej rodiny. Vlastným menom sa volal Pietro Morrone. Mal jedenásť súrodencov. Otec mu dosť zavčasu zomrel, a tak výchova všetkých detí bola na matkiných pleciach. Tá sa zo všetkých síl snažila, aby im vštepila dobrý základ viery. Peter sa ako dvadsaťpäťročný stal pustovníkom. Venoval sa modlitbe a čítaniu Sv. Písma. Okrem toho opisoval knihy alebo robil iné práce. Snažil sa, aby bol stále zamestnaný a tak lepšie odolával pokušeniam diabla. Po čase začali za ním prichádzať aj iní pustovníci a žiadali ho, aby sa stal ich predstaveným. Tak sa začalo rozvíjať nové rehoľné spoločenstvo.

Keď mal sedemdesiatdeväť rokov, bol zvolený za pápeža. Stalo sa to veľmi netradičným spôsobom. Totiž už dva roky nebol v Cirkvi pápež. Kardináli sa nevedeli dohodnúť, koho zvoliť. Peter im poslal správu, aby sa čím skôr dohodli, lebo nie je dobré, keď Cirkvi chýba hlava. Kardináli takmer okamžite zvolili práve jeho za pápeža. Keď sa to Peter dozvedel, plakal. S bolesťou v srdci prijal tento úrad a zvolil si meno Celestín. Bol však veľmi skromný a jednoduchý, nevedel si zorganizovať veci. Veľmi skoro nastal takmer vo všetkých záležitostiach zmätok. Po piatich mesiacoch pontifikátu sa rozhodol vzdať svojho úradu. Tak sa aj stalo. Celestín dúfal, že bude môcť dožiť svoj život v jednom zo svojich kláštorov. Nový pápež ho však umiestnil do cely, kde ho nemohli zneužívať skazení ľudia na svoje ciele. V tejto cele aj zanedlho – v roku 1296 – zomrel.

Napriek všetkému bol stále plný radosti. „Chcel si celu, Peter,“ opakoval si sám pre seba, „a celu aj máš.“
Za svätého bol vyhlásený v roku 1313.

Aquila, mučeník

Svätý

Sviatok: 20. máj

(+ 311)

Egyptský mučeník. Počas prenasledovania, ktoré nariadil spoluvládca Maxim Daia, Aquila bol roztrhaný na kúsky železnými klinmi. Svedkom jeho smrti bol prefekt Arianus, ktorý sa tiež stal kresťanom a mučeníkom.

Bernardín Sienský, kňaz, rehoľník (františkán)

Svätý

Sviatok: 20. máj

(1380 - 1444)

V modernom sarkofágu – starý padol do rúk napoleonským dobyvateľom r. 1799 – našiel miesto svojho odpočinku jeden z najslávnejších františkánov, Bernardín Sienský, veľký kazateľ a misionár. Sarkofág, cieľ mnohých pútnikov, je v kostole sv. Bernardína v abruzskom meste L` Aquile. Bernardín Sienský zomrel v tomto starom meste v r. 1444; so stavbou katedrály začali v r. 1457. Vedľa mauzólea svätca v kaplnke pravej postrannej lode, ktoré vytvoril v r. 1505 Silvester de L` Aquile, patrí k pozoruhodnostiam tohoto chrámu oltár z terakoty od Ondreja della Robbia.

Bernardín Albizeschi, ktorý bol neskôr nazývaný „novým Františkom“ prišiel na svet 8. októbra 1380 v Massa-Carrara, neďaleko Sieny. Keď zomreli jeho rodičia, bol vychovávaný príbuznými. Už keď mal 11 rokov, začal Bernardín štúdium na univerzite v Siene. Mal mimoriadne nadanie a mal otvorenú cestu ku všetkým povolaniam. On sa však už rozhodol pre inú cestu. Keď v r. 1397 prepukla strašná morová epidémia, ukončil vo svojich 17 rokoch štúdium a začal ošetrovať chorých a umierajúcich v meste. Priviedol k tejto službe aj ďalších mladých ľudí. Štyri mesiace takto pracovali deň a noc. Pomáhali chorým a organizovali všetky práce. Keď epidémia ustala, Bernardín ťažko ochorel (hlavne z vyčerpania) a niekoľko mesiacov kolísal medzi životom a smrťou. V tej dobe v ňom dozrelo rozhodnutie vstúpiť do františkánskeho rádu. Po svojom vyliečení si v r. 1402 v Siene obliekol rádový odev a prijal kňazské svätenie.

Bernardín bol od počiatku zástancom najprísnejšieho poňatia františkánskeho rádu. Zachovával princíp chudoby do dôsledkov a považoval akýkoľvek iný výklad reguly za zradu. V opustenej pustovni založil malý kláštor, kde žil desať rokov v úplnom umŕtvovaní.
V roku 1413 sa stal vrátnikom v malom františkánskom kláštore vo Fiésole pri Florencii, kde ešte aj dnes môžete vidieť jeho celu. Nad dverami cely je jeho meno vytesané do dreva.

Františkáni boli známi ako misionári-kazatelia, ale Bernardín kázal veľmi málo, pretože mal slabý chrapľavý hlas. 12 rokov bol v úzadí, jeho energia sa sústredila na modlitbu a jeho vlastnú spirituálnu konverziu a prípravu. Potom sa vybral na svoju misiu do Milána. Keď začal kázať, jeho hlas bol silný, pôsobivý a jeho slová presvedčivé. Tak začala jeho misionárska činnosť, podľa ktorej ho pápež Pius II. nazval druhým Pavlom. Vo vtedajšom Taliansku vládla náboženská ľahostajnosť a nemravnosť a ľudový misionár zo Sieny mal veľké pole pôsobnosti. Chodil od mesta k mestu, vystupoval na námestiach a na kazateľniciach a hlásal slovo Božím hlasom, ktorý nebolo možno prepočuť. Ešte dnes nachádzajú cestujúci v mnohých talianskych mestách stopy jeho pôsobenia. Zmieňme sa aspoň o Perugii v Umbrii, kde je možné vidieť do dnešného dňa na ľavom postrannom múre dómu kazateľňu, z ktorej Bernardín hovoril v r. 1425 svoju najslávnejšiu kázeň. Perugia skrýva i ďalšiu pozoruhodnosť, ktorá pripomína tohoto kazateľa: v oratóriu sv. Bernardína na konci Via dei Priori, ukazujú kamenné reliéfy scény zo svätcovho života.

Veľký misionár vykonal neoceniteľné služby nielen pre cirkev. Urovnával spory medzi stranami a miernil vojny medzi mestami. Jeho obľúbenosť, ktorú si uchoval pri všetkej svojej prísnosti, viedla k tomu, že Bernardín bol už počas života uctievaný ako svätec. Jeho priatelia boli najznámejší humanisti tej doby, jedným z jeho žiakov bol Ján Kapistránsky, ktorý ho významnou mierou podporoval v jeho práci.

Bernardín Sienský zomrel 20. mája 1444 vo veku 63 rokov v L` Aquile. Už o šesť rokov (1450) vyhlásil pápež Mikuláš V. veľkého františkána za svätého za veľkého jasotu obyvateľstva.

Bernardínov kult sa rýchlo šíril po celom Taliansku; centrom uctievania sa stalo miesto pohrebu L` Aquila, neskôr Siena, Perugia a Massa Maritima. I v kostole Panny Márie v Aracoeli v Ríme požíva Bernardín Sienský zvláštnu úctu – slávne fresky od Pinturiccia (okolo r. 1485) tu znázorňujú život veľkého, nezabudnuteľného kazateľa a františkánskeho rehoľníka.
Sto rokov po Bernardínovej smrti si Ignác z Loyoly zvolil znak IHS, Bernardínov „erb“, za symbol rádu Spoločnosti Ježišovej.

Bazilissa

Svätá

Sviatok: 20. máj

(+ 304)

Basilissa pochádzala z bohatej pohanskej rímskej rodiny. Obrátila sa na kresťanskú vieru. Kvôli tomu sa odmietla vydať za Pompeia, rímskeho patricija. Pompeius ju udal cisárovi Galériovi. Dali jej na výber – buď sobáš alebo smrť. Ona si vybrala radšej smrť, a tak ju sťali.

Teobald, biskup

Svätý

Sviatok: 21. máj

(+ 1001)

Sv. Teobald pochádzal z juhovýchodného Francúzska, z dnešného departementu Isére, kde sa narodil v obci Tolvon.
Po smrti rodičov rozdal svoj majetok chudobným a vstúpil do cirkevnej služby. Okolo r. 950 sa uprázdnil arcibiskupský stolec vo Vienne. Ostal osem rokov neobsadený pre nezhody medzi duchovenstvom a miestnou vládnucou šľachtou. Napokon zasiahol kráľ a určil Teobalda ako kandidáta. Teobald bol vysvätený za biskupa 8. marca pravdepodobne v r. 957 a stal sa viennským arcibiskupom.

V tejto hodnosti sa zúčastnil na viacerých synodách, kde sa rokovalo väčšinou o otázkach cirkevnej disciplíny. Tak sa o. i. duchovným zakazovalo zúčastňovať sa na poľovačkách, zdôrazňoval sa celibát a zdržanlivosť v styku so ženami, eucharistické spôsoby sa nemali uchovávať viac ako týždeň (mali sa meniť každú nedeľu) a pripomínala sa vážna povinnosť udeľovať sviatosti chorým.

Viennský arcibiskup Teobald zomrel 21. mája 1001.

Krištof Magallanes, kňaz, a spoločníci, mučeníci

Svätí

Sviatok: 21. máj

(1869 - 1927)

Narodil sa 30. júla 1869 v Totaltiche. Pôsobil ako farár vo svojom rodisku a súčasne ako misionár kmeňa Huichole. Bol veľkým mariánskym ctiteľom, propagátorom modlitby posvätného ruženca. Počas rokov 1915 - 1937 bolo v Mexiku systematické prenasledovanie kresťanov. Pod hrozbou trestu smrti bolo zakázané vykonávanie náboženských obradov a prijímanie sviatostí. Po zatvorení seminára v Guadalajare sa ujal bohoslovcov a organizoval chod seminára vo svojej farnosti. Za to bol zatknutý a odsúdený na smrť.
27. mája 1927 bol zastrelený. Pred popravou vlieval odvahu ostatných odsúdených.
Ján Pavol II. jeho a 24 spoločníkov kanonizoval 21. mája 2000.

Rita z Cascie, rehoľníčka

Svätá

Sviatok: 22. máj

(1381 - 1457)

Sv. Rita z Cascie sa narodila v Roccaporene pri Spolete v Taliansku. Jej meno je zdrobnenina mena Margherita. Už od útleho veku nosila v srdci túžbu stať sa mníškou. Jej rodičia na ňu naliehali, aby sa vydala za muža, ktorý však – ako sa ukázalo neskôr – bol k nej veľmi krutý. Mala vtedy len dvanásť rokov. Následne prežila osemnásť veľmi smutných a namáhavých rokov. Jej muž bol zavraždený v bitke a obaja synovia taktiež čoskoro zomreli.

Legenda hovori, že ich zasiahol blesk. Chceli totiž pomstiť smrť otca a vyvraždiť rodiny jeho vrahov. Rita sa v strachu modlila, aby to Boh nedopustil. Radšej nech jej synovia zahynú, než by sa sami mali stať vrahmi. A to sa aj stalo. Blesk ich oboch usmrtil.

Rita v srdci stále túžila po rehoľnom živote, a tak zašla do augustiniánskeho kláštora v Cascii. Nechceli ju prijať, lebo bola vdovou. Mali totiž požiadavku, že sestry musia byť panny. Naveľa však spravili výnimku a v roku 1413 Rita vstúpila do kláštora.

Žila prísnym životom, modlila sa a pomáhala v rámci svojich síl každému, kto to potreboval. Trpela však chronickou chorobou. Znášala to všetko ako obetu Bohu. Uprostred utrpenia mala viaceré zjavenia. Dostala stigmy po tŕňovej korune.

Zomrela 22. mája 1457 v Cascii. Na jej príhovor sa stalo veľa zázrakov. Kanonizovaná bola v roku 1900. Uctieva sa ako patrónka v beznádejných situáciách. Cascia patrí k najväčším pútnickým miestam v Taliansku, dnes je centrom úcty sv. Rity a miestom zmierenia. Je tam stála spovedná služba, ktorú hojne využívajú pútnici z celého Talianska.

Júlia, panna a mučenica

Svätá

Sviatok: 22. máj

(+ 439)

Sv. Júlia sa narodila v kresťanskej šľachtickej rodine v severnej Afrike. Ešte ako mladé dievča ju zajal barbarský kmeň Vandalov, ktorí v tom čase dobyli Kartágo – mesto, v ktorom žila so svojimi rodičmi. Jej rodičia zahynuli a ju predali ako otrokyňu pohanskému priekupníkovi Sýrčanovi Eusebiovi. No nesťažovala sa, pokojne znášala svoj osud. Keď mohla, čítala duchovné knižky a veľa sa modlila. Raz sa jej pán rozhodol, že ju zoberie so sebou do Francúzska. Po ceste sa zastavili na Korzike, kde práve prebiehali pohanské oslavy. Júlia sa ich odmietla zúčastniť. Miestodržiteľ ostrova Félix sa na ňu veľmi nahneval. Keď sa v zúrivosti pýtal, kto je, Júliin pán odpovedal, že je kresťankou a že je s ňou ako so slúžkou veľmi spokojný, lebo plní všetky jeho príkazy. Guvernér mu ponúkol za ňu štyri najlepšie otrokyne. No jej pán na to nepristal. Cenil si ju nadovšetko. Félix však Eusebia opil a keď ten zaspal, guvernér sa pokúšal prinútiť Júliu, aby obetovala bôžikom. No ona to rázne odmietla, povedala, že chce slúžiť iba Ježišovi. Guvernér sa strašne rozzúril, udrel ju po tvári, až ju zaliala krv. Potom ju dal ukrižovať.

Júlia sa vyobrazuje ako útla panna s krížom v ruke.

Dezider z Langres, biskup a mučeník

Svätý

Sviatok: 23. máj

Význam mena: túžobne očakávaný

Patrón mesta Langres, Avignon; tehotných žien; pred krivou prísahou a nešťastím.

Dezider podchádzal pravdepodobne z mesta Autun (v ter. stred. Francúzsku). Ale už od mladosti býval v meste Vienne a ešte pred r. 559 bol zaradený medzi duchovenstvo tohto mesta. Tam ho vysvätil za diakona biskup Verus, ktorého nástupcom sa stal niekedy koncom 6. storočia.

Mal za sebou dôkladné gramatické a literárne štúdium, takže aj ako biskup vyučoval gramatiku.

Bolo to rušné obdobie, plné intríg a bojov o mocenské postavenie. Ich obeťou sa stal aj biskup Dezider. Predvolali ho pred synodu, ktorá sa konala v r. 602 alebo 603 v meste Chalon-sur-Saôn. Synoda, ktorej predsedal biskup Aredius z Lyonu, ho pozbavila biskupskej funkcie a poslala do vyhnanstva. Avšak po niekoľkých rokoch neslávne známa kráľovná Brunhilda dovolila Deziderovi vrátiť sa z vyhnanstva.
Nie nadlho. Biskup mohol byť vďačný za to, že mu panovníčka dovolila znovu sa ujať pastorácie, ale nemohol mlčať k mravnému a spoločenskému neporiadku kráľovského dvora. Preto ho jedného dňa vojaci prepadli v kostole a odvádzali na neznáme miesto. Cestou ho zabili na mieste, ktoré potom dostalo po biskupovi meno St-Didier-sur-Chalaronne. Údajne ho jeden "horlivý" vojak zrazil kameňom a potom ho dobil kyjakom. Bolo to 23. mája, ale rok nie je istý. Niektoré pramene uvádzajú rok 607, iné 611.
Jeho telesné pozostatky dovolili preniesť a s úctou pochovať v kostole sv. Petra vo Vienne až tri roky po jeho smrti.

Panna Mária, Pomocnica kresťanov

Sviatok: 24. máj

Liturgické slávenie: ľubovoľná spomienka

„Auxilium Christianorum“ – Pomocnica kresťanov – je krásny titul, ktorý bol daný Panne Márii. Je známy najmä zo zvolaní v Loretánskych litániách. O nepoškvrnenom počatí, o bolestiach a nanebovzatí Panny Márie bolo napísaných mnoho kníh a traktátov, ktoré sa zaoberali najmä vyhlásením dogiem viery (toho, čo treba veriť). Tak vznikla teologická veda mariológia.

Pomenovanie Panny Márie ako „Pomocnice kresťanov“ vzniklo zrejme počas pontifikátu pápeža sv. Pia V. (1566 - 1572). Na pamiatku slávneho a definitívneho víťazstva kresťanov nad Turkami v bitke pri Lepante pápež ustanovil sviatok Ružencovej Panny Márie. Vzývanie Panny Márie ako „Pomocnice kresťanov“ však zrejme neustanovil priamo pápež, ako sa pôvodne hovorilo. Vojaci, vracajúci sa z bitky, prechádzali cez Loreto a tam poďakovali Panne Márii, ktorú vzývali ako svoju Pomocnicu - Pomocnicu kresťanov. Zástavu flotily zanechali v chráme zasvätenom Panne Márii v meste Gaeta, v ktorom je zachovaná dodnes.
Radostné zvolanie „Pomocnica kresťanov“ bolo zvečnené v „obraze vzývania“. Benátsky senát sa rozhodol napísať pod veľkým obrazom pripomínajúcim bitku pri Lepante v Palazzo Ducale vetu: „Ani mocnosti, ani zbrane, ani velitelia nás nedoviedli k víťazstvu, ale Ružencová Panna Mária“. Vedľa starého názvu „Consolatrix afflictorum“ (Potešenie zarmútených) a „peccatorum Refugium“ (Útočisko hriešnikov) bolo pridané pomenovanie „Auxilium Christianorum“ (Pomocnica kresťanov).

V 19. storočí sa o úctu k Pomocnici zaslúžili hlavne bl. Bartolo Longo a sv. Ján Bosco.
Celé kontinenty a národy majú Pannu Máriu Pomocnicu kresťanov ako nebeskú patrónku: Austrália od roku 1844, Čína od roku 1924, Argentína od roku 1949, Poľsku od začiatku 19. storočia. Uctievajú si ju aj v krajinách východnej Európy. Nádherná bazilika Panny Márie Pomocnice kresťanov sa nachádza v Turíne.

Dávid, škótsky kráľ

Svätý

Sviatok: 24. máj

(1085 - 1153)

Dávid bol najmladším synom škótskeho kráľa Malcolma III. a kráľovnej sv. Margaréty. Ako osemročný osirel. Zobrala si ho k sebe jeho sestra sv. Matilda, ktorá sa vydala za anglického kráľa Henricha I. Matilda sa postarala o to, aby dostal zodpovedajúcu výchovu a vzdelanie. V roku 1107 sa Dávid oženil s menovkyňou svojej sestry, ktorá bola dcérou Waldefa, gófa Northamptonu a Huntingdonu. V tom istom roku sa stal škótskym panovníkom jeho brat Alexander. Dávid prebral trón o sedemnásť rokov neskôr, v roku 1124. Angličania ho považovali za svojho spojenca a proti jeho vôli ho zatiahli do občianskej vojny v Anglicku. V roku 1135 dobyl viaceré hrady v pohraničí a v nasledujúcich rokoch tiahol na Northumbrijské grófstvo a na Anglicko zo severu. V roku 1138 ho však porazili a uzavrel prímerie. Potom sa vrátil domov. Cítil výčitky za túto nešťastnú a neuváženú inváziu do Anglicka, ktorú nariadil v záujme svojej netere. Zo svojho majetku venoval veľa na výstavbu kláštorov a zakladanie nových diecéz. Chcel svoje chyby takto aspoň čiastočne nahradiť. V roku 1153 ochorel. 22. mája 1153 prijal pomazanie chorých a viatikum (sv. prijímanie pre umierajúcich). Potom sa začal modliť žalmy spolu s tými, ktorí boli pri jeho smrteľnej posteli. V modlitbách pokračoval až do 24. mája, kedy na úsvite zomrel. Uctievajú si ho najmä v Škótsku. Jeho priateľ, sv. Aelréd, opát anglického opátstva v Rievaulx, neskôr opísal jeho život, čnosti, zbožnosť a štedrosť k chudobným.

Urban I., pápež

Svätý

Sviatok: 25. máj

(3. storočie)

Význam mena: obyvateľ mesta (z lat.)

Sv. Urban bol pápež a mučeník. Za pápeža bol zvolený v r. 222, v treťom roku vlády cisára Alexandra. Jeho predchodcom bol sv. Kalixt. Pápežom bol osem rokov. Hoci Cirkev mala pokoj od prenasledovania, často sa vyskytovalo lokálne prenasledovanie. V aktách sv. Cecílie sa píše, že pápež sv. Urban povzbudzoval kresťanov odsúdených na smrť a obrátil mnoho pohanov. Za mučeníka ho pokladá Sakramentárium sv. Gregora, Martyrológium sv. Hieronyma, ktoré publikoval Florentinius, a takisto sa uvádza ako mučeník v gréckej liturgii. Podľa Fortunata a niekoľkých starých misálov sa zdá, že sviatok sv. Urbana sa lokálne slávil vo Francúzsku už v 6. storočí. Zrejme počas pontifikátu sv. Urbana bol Hippolit protipápežom. Legendy hovoria, že sv. Urban pokrstil Valeriána, manžela sv. Cecílie. Urban zomrel v r. 230 a pochovali ho na cintoríne sv. Kalixta.

Béda Ctihodný, kňaz, učiteľ Cirkvi

Svätý

Sviatok: 25. máj

(673 – 735)

Patrón študentov

Béda sa narodil neďaleko kláštora sv. Petra a Pavla v Wearmouth-Jarrow v Anglicku. Už ako trojročného ho poslali do kláštora na výchovu k opátovi sv. Benediktovi Biscopovi a Ceolfridovi. Neskôr sa stal mníchom. Keď mal tridsať rokov, bol vysvätený za kňaza. Celý čas trávil v kláštore, venoval sa štúdiu Sv. Písma, písaniu a vyučovaniu. Považuje sa za najučenejšieho človeka svojej doby a človeka, ktorý mal vo svojej dobe najväčší vplyv na anglickú literatúru. Jeho spisy sú naozajstným súhrnom vedomostí tej doby vrátane komentárov k Pentateuchu a rôznym iným knihám Biblie. Písal teologické a vedecké rozpravy, historické práce a životopisy. Jeho najznámejšia práca je HISTORIA ECCLESIASTICA, história anglickej cirkvi a obyvateľov, ktorú ukončil v roku 731. Mapuje dejiny kresťanstva v Anglicku po rok 729 a je základným zdrojom ranej anglickej histórie. Pomenovanie „ctihodný“ mu bolo udelené na koncile v Aachene v r. 853 ako prejav uznania jeho múdrosti a učenosti. Bol poctivým učencom, významným štylistom, „otcom“ anglickej histórie, prvý, ktorý datoval udalosti po Kristovi. Zomrel v Wearmouth-Jarrow 25. mája 735.
V roku 1899 bol vyhlásený za učiteľa Cirkvi.

Filip Neri, kňaz

Svätý

Sviatok: 26. máj

(1515 - 1595)

Apoštol a patrón Ríma.

Sv. Filip Neri sa narodil 21. júla 1515. Jeho rodiča pochádzali zo vznešených a bohatých rodov, avšak sami toho príliš veľa nemali. Filipova matka zomrela, keď bol ešte chlapcom. Vychovávala ho zbožná, jemnocitná nevlastná matka. Filip mal dve sestry a brata, ktorý však zomrel v mladom veku. Prvé vzdelanie získal u dominikánov vo Florencii. Keď mal sedemnásť rokov, otcov majetok zhorel do tla, zostal úplne chudobný. Filipa poslal do mestečka San Germano (dnes Cassino) na úpätí vrchu Monte Cassino, aby sa tam vyučil za obchodníka. Jemu sa to však nepáčilo, zaumienil si, že svoj život zasvätí Bohu. V roku 1534 odišiel do Ríma. Tam sa uchýlil k svojmu zámožnému spolurodákovi, ktorý mu dal do výchovy svojich dvoch synov. Filip vo dne učil svojich zverencov a študoval, v noci sa veľa modlieval. Žil veľmi chudobne. Čo mal, predal, peniaze rozdal chudobným, chodil do nemocnice, opatroval chorých. Rozprával ľuďom o Bohu a o kresťanskom živote. Hriešnikov sa usiloval priviesť k pokániu. Bol známy svojou veselosťou. V roku 1548 založil Bratstvo Najsvätejšej Trojice, ktorého cieľom bolo poskytovať pútnikom v Ríme ubytovanie a stravu. Takisto pomáhali aj prepusteným z nemocnice a ľuďom bez prostriedkov. V roku 1551 sa na naliehanie svojho spovedníka dal vysvätiť za kňaza. Následne chcel odísť na misie do Indie, avšak prior kláštora cisterciánov, s ktorým sa o tom radil mu povedal: „Tvojou Indiou nech je Rím!“. Filip teda zostal v Ríme, ktorý sa stal naozaj jeho misijným pôsobiskom. Usiloval sa viesť ľudí k čnosti. Vďaka svojej priamosti a veselosti sa mu mnoho hriešnikov podarilo priviesť k pokániu. Ako kňaz už nekázal tak často na uliciach, ale zhromažďoval mužov a chlapcov, s ktorými o všeličom debatoval a spolu chodil aj ošetrovať chorých. V roku 1558 preložil tieto schôdzky do zvláštnej modlitebne – do oratória nad chrámovou klenbou v chráme San Girolamo (z lat. orare – modliť sa). Členovia sa začali nazývať oratoriáni. Nebola to rehoľa ani kláštor, nemali predpisy, prísť mohol, kto chcel. V tom čase prebiehal Tridentský koncil, ktorého závery sa zvlášť snažili oratoriáni uskutočňovať. S Filipom vtedy spolupracovali viacerí svätci – sv. Ignác z Loyoly, sv. Kamil de Lellis, sv. František Saleský a ďalší. V roku 1564 sa stal správcom kostola sv. Jána na Via Giulia. Tam sa s ním premiestnili aj jeho spoločníci-kňazi.

Z jeho života sa traduje viacero veselých príhod, patrí k najobľúbenejším rímskym svätým.
Keď zostarol, žil ako pustovník vo svojej izbe v kláštore pri Chiesa Nuova. Ochorel a 26. mája 1595 zomrel vo veku osemdesiat rokov. Za svätého bol vyhlásený v roku 1622.