Areopág

kresťansko
katolícke
fórum

Všetkým návštevníkom nášho portálu požehnanie a radosť v Duchu Svätom od nášho Pána. Nech On sám je vaším svetlom a Jeho kríž i zmŕtvychvstanie svedectvom Božej moci vo vašich životoch.
Obsah fóra » Katolícka spiritualita - DUCHOVNÝ ŽIVOT » Svätci


 [ Príspevkov: 644 ]  Choď na stránku Predchádzajúci  1 ... 33, 34, 35, 36, 37, 38, 39 ... 43  Ďalší
Autor Správa
Poslať 18.04.2012 0:21:05   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12224 príspevkov
Agnesa z Montepulciana

Svätá

Sviatok: 20. apríl

(asi 1270 - 1317)

Pochádzala z dediny Gracciano Vecchio neďaleko mesta Montepulciano v Taliansku.
Rodičia ju dali na výchovu dominikánskym sestrám. Agnesa už v detskom veku prejavila takú vážnosť a taký záujem o rehoľný život, že ju ako deväťročnú prijali do kláštornej komunity. Tam dodržiavala kláštornú disciplínu ako dospelé sestry: modlila sa s nimi, postila sa, konala skutky kajúcnosti. Jej životopisci hovoria, že spávala na tvrdej dlážke a namiesto podušky si dávala pod hlavu kameň.
Agnesa robila tieto veci s takou detskou radosťou, že povzbudila aj staršie sestry k väčšej rehoľnej horlivosti. Pre jej radostnú láskavosť si ju tak obľúbili, že chceli, aby bola ich predstavenou. No podľa cirkevného práva musela mať aspoň 15 rokov, aby mohla byť prijatá do rehole.
Keď dosiahla tento vek, zaradili ju úradne do noviciátu. No keďže bola už dávno zrelá pre rehoľný život, predstavení ju poslali aj s jej novicmajsterkou do mestečka Proceno neďaleko Orvieta, aby tam založila nový kláštor. A s pápežovým súhlasom sa ako pätnásťročná stala prvou predstavenou nového kláštora.

Chýr o tomto nezvyčajnom prípade sa rýchlo rozšíril medzi ľuďmi, najmä keď mladuškú predstavenú sprevádzali mimoriadne dary a omilostnenia. Vtedy sa začali o ňu zaujímať aj jej krajania a žiadali ju, aby založila u nich ženský dominikánsky kláštor. Po vážnom rozhodovaní im so súhlasom predstavených vyhovela.
Zachoval sa dokument z 3. júla 1306, ktorý potvrdzoval, že so súhlasom diecézneho biskupa sa pri Montepulciane zakladá kláštor zasvätený Panne Márii (S. Maria Novella). Dňa 8. augusta t. r. v novom kláštore prvá skupina sestier skladala rehoľné sľuby do rúk pátra Bernarda Ranieriho z rehole Služobníkov Panny Márie (servítov).
23. septembra sa konala voľba predstavenej kláštora. Sestry zvolili Agnesu, ktorá tam ostala predstavenou až do svojej smrti.

Duchovnú službu v kláštore zabezpečovali otcovia dominikáni z Orvieta.
Sestra (alebo Matka, ako ju nazývali pre úrad predstavenej) Agnesa z Montepulciana vynikala láskavosťou a jednoduchosťou. Jej duchovný život bol preniknutý úprimnou úctou k Ježišovi Kristovi a jeho Matke. Zomrela 20. septembra 1317

V roku 1377 prišla k jej hrobu Katarína Sienská, aby si ju uctila. Pri tejto príležitosti povzbudzovala sestry, aby nasledovali Agnesu, lebo "podala náuku a príklad pravej poníženosti".

Agnesu z Montepulciana vyhlásil za svätú pápež Benedikt XIII. v decembri 1726.
Hore
 Profil  
 
Poslať 18.04.2012 0:23:01   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12224 príspevkov
Anzelm, biskup, učiteľ Cirkvi

Svätý

Sviatok: 21. apríl

(1033 - 1109)

Význam mena: chránený Bohom, Boh je jeho ochranca (nem.)

Emblém: biskupská berla

Sv. Anzelm sa narodil v šľachtickej rodine v Aoste v Taliansku. Keď mal pätnásť rokov, požiadal o vstup do kláštora, no opát ho neprijal z obavy, že jeho otec s tým nebude súhlasiť. Krátko nato mu zomrela matka a on odišiel z domu, pretože s otcom si nerozumel. Prišiel do Francúzska, do kláštora v Bec, kde začal štúdiá. Počas štúdií mu zomrel aj otec. Anzelm zvažoval či bude žiť z otcovho majetku alebo či sa ho vzdá a vstúpi do kláštora. V roku 1060 vstúpil do kláštora v Bec. Po troch rokoch sa tam napriek mladému veku stal priorom. Niektorí mnísi na to šomrali, ale Anzelm si ich postupne svojou trpezlivosťou a jemnosťou získal. Dokázal v nich obnoviť nový zápal pre život v kláštore. Usilovne sa venoval teologickým vedám, písal filozofické a teologické spisy. Postupne za ním začali prichádzať mnohí ľudia a žiadali ho o radu.

V roku 1078 bol zvolený za opáta a musel sa starať aj o majetky, z ktorých časť sa nachádzala v Anglicku, musel tam aj odcestovať. Arcibiskupom v Canterbury bol vtedy jeho starý priateľ Lafranc. Úctivo ho prijal, rovnako ako aj kráľ Viliam Dobyvateľ. Od tejto návštevy bol Anzelm v Anglicku žiadaný. Gróf Chesteru ho prosil, aby mu pomohol založiť kláštor. Viacerí chceli, aby sa stal biskupom v Canterbury namiesto arcibiskupa Lafranca, ktorý medzitým zomrel. Anzelm sa však bránil. O to viac, že anglický kráľ Viliam Rúfus závažne zasahoval do vecí Cirkvi. Zmocnil sa majetkov a otáľal s menovaním nového arcibiskupa, aby si mohol užívať výnosy majetkov arcibiskupstva. Znížil počet mníchov, utláčal ich, nereagoval na žiadne námietky. No v roku 1093 ho postihol náhly nával nevoľnosti, ktorý trval niekoľko dní. Vtedy napísal vyhlásenie, že všetkých neprávom uväznených prepustí a bezprávie bude spravodlivo trestať. Okrem toho menoval na miesto arcibiskupa Anzelma. Všetci boli presvedčení, že je to dobrá voľba, len Anzelm nesúhlasil. Až po pápežskom potvrdení tohto úradu sa podriadil a v decembri 1093 bol vysvätený sa biskupa.

Po krátkom čase však kráľ začal brojiť proti Anzelmovi. Ten mu totiž nechcel a ani nemohol ustúpiť vo veciach Cirkvi. Kráľ sa usiloval podnietiť biskupov, aby ho neposlúchali a odvrátili sa od neho. Želal si, aby Anzelma zosadili, ale keďže nebola preukázaná žiadna Anzelmova vina, biskupi kráľovu požiadavku odmietli. Pápežovi Urbanovi dokonca kráľ ponúkol každoročný dôchodok, ak zosadí Anzelma. No pápežský legát to rozhodne zamietol.

Anzelm pod vplyvom okolností zvažoval opustiť Anglicko. V roku 1097 v prestrojení za pútnika vstúpil na loď v Doveri a odišiel do Francúzska. Nasledujúci rok sa dostal k pápežovi. Pápež žiadal kráľa o obnovenie poriadku a práv Cirkvi. Anzelm medzitým odišiel do Kalábrie, pretože vzduch v Ríme nerobil dobre jeho zdraviu. Tam dokončil niektoré zo svojich diel. Žiadal, aby ho pápež zbavil diecézy, no on mu nevyhovel. Anzelm sa teda podriadi, vrátil sa k svojim povinnostiam.

V októbri 1098 pápež zvolal koncil do Bari, kde sa malo uskutočniť zmierenie Grékov s katolíckou Cirkvou. Na žiadosť pápeža tam bol prítomný aj Anzelm. Počas koncilu mu dal slovo, aby sa vyjadril k problému Filioque (či Duch Svätý pochádza od Otca skrze Syna alebo od Otca a Syna). Anzelm veľmi fundovane a odborne vysvetlil celú problematiku. Nemal oponenta. Ďalej hovorili aj o situácii v Anglicku a o počínaní anglického kráľa. Pápež ho (kráľa) chcel exkomunikovať z Cirkvi. Anzelm sa však za neho prihovoril, a tak pápež zmenil rozhodnutie, no poslal kráľovi upozornenie.

Anzelm zostal v Ríme, ako osobný poradca pápeža, pomáhal pripravovať koncil aj v Ríme roku 1099. Požíval všeobecnú úctu. Po koncile odišiel do Lyonu, kde ho prijal arcibiskup Hugh. No do svojej diecézy sa nemienil vracať, kým žil kráľ Viliam. Ten zomrel náhlou smrťou v roku 1100. Vtedy sa Anzelm vrátil do Canterbury. S novým kráľom Henrichom mali spočiatku dobré vzťahy. No po čase začal kráľ od neho požadovať poctu, ako to robievali Anzelmovi predchodcovia. Anzelm odmietol s odôvodnením, že investitúra (udeľovanie cirkevných hodností svetskou vrchnosťou) nie je v súlade s učením Cirkvi a ten, kto to spraví, je exkomunikovaný. Na druhej strane však prekazil sprisahanie proti Henrichovi, a tak sa vzťahy medzi ním a kráľom ako-tak upokojili.

Anzelm zomrel v roku 1109. Za učiteľa Cirkvi bol vyhlásený v roku 1720.
Hore
 Profil  
 
Poslať 18.04.2012 0:23:55   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12224 príspevkov
Soter (Sotérius), pápež

Svätý

Sviatok: 22. apríl

(2. storočie)

Význam mena: ochranca (gr.)

Sv. Soter bol pápežom v rokoch 166 - 175. Narodil sa vo Fondi v Kampánii (dnes provincia Latina v Taliansku) v rodine gréckeho pôvodu. Sv. Dionýz z Korintu mu adresoval list, z ktorého sa nám zachovali niektoré časti. Okrem iného píše o dobrých zvykoch pápeža, ktorý hojne podporoval kresťanov, posielal almužny mnohým cirkevným spoločenstvám, pomáhal zajatcom, ktorí museli pracovať v baniach. Povzbudzoval kresťanov ako láskavý otec svoje deti. Ďalej dodáva, že na bohoslužbách čítali jeho list, ktorý im napísal. Tento Soterov list, ktorý sa nám nezachoval, sa niekedy zvykne označovať ako Druhý list Korinťanom (prvý napísal pápež sv. Klement).

Počas jeho pontifikátu sa objavil blud montanizmu. Zo všetkých síl sa usiloval udržať jednotu a čistotu viery. Zomrel v roku 175, jeho pozostatky uložili vedľa hrobu sv. Petra, neskôr ich preniesli do katakomb sv. Kalixta, potom do kostola sv. Silvestra, ďalej do kostola sv. Sixta a neskôr časť z nich do Toleda.
Hore
 Profil  
 
Poslať 18.04.2012 0:24:46   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12224 príspevkov
Vojtech, biskup a mučeník

Svätý

Sviatok: 23. apríl

(956 - 997)

Sv. Vojtech sa narodil na hrade Libica pri Poděbradoch. Jeho otcom bol slávny český vladyka Slavník. Vzdelanie a výchovu dostal na rodnom hrade, vychovával ho kňaz Radla, benediktín. Neskôr ho poslali vzdelávať sa do Magdeburgu. Tam bol biskupom sv. Adalbert, ktorý dal Vojtechovi pri birmovke svoje meno. Preto sa sv. Vojtech niekedy nazýva aj Adalbertom.

V roku 981 sa Vojtech stal kňazom, vysvätil ho prvý pražský biskup Dětmar. Keď potom v roku 983 biskup zomrel, za jeho nástupcu bol jednohlasne zvolený Vojtech. Vysvätili ho toho istého roku vo Verone v Taliansku. Bol veľmi skromným biskupom, spával na holej zemi, pracoval v záhrade, staral sa o chudobných. Hneď druhý rok svojho pôsobenia začal vizitovať svoju diecézu. Nekompromisne bojoval proti pohanským zvykom šľachticov – sobáše medzi blízkymi príbuznými, mnohoženstvo, manželstvá kňazov, krvná pomsta, trhy v nedeľu, predávanie zajatcov atď. Nebolo to ľahké. Keď Vojtech videl, že tvrdošijne zostávajú vo svojich hriešnych zvykoch na čele s kniežaťom Boleslavom II., ktorý zakázal stavať kostoly, rozhodol sa vzdať svojho úradu.

V roku 989 sa odobral k pápežovi Jánovi XV. Následne vstúpil do kláštora v Aventíne. Tam vykonával tie najpodradnejšie práce. Nikto netušil, že je vlastne biskupom, vedel o tom jedine opát, ktorý obdivoval jeho pokoru.
Český národ však skoro spoznal, koho vo Vojtechovi stratil. V roku 992 vypravili posolstvo do Ríma k pápežovi, aby Vojtecha poslal späť na biskupský stolec v Prahe. Ján XV. vyhovel a Vojtech sa vrátil. Aj knieža Boleslav mu začal vychádzať v ústrety. Vojtech založil pri Břevnove benediktínsky kláštor. Jeho prvým opátom sa stal bývalý Vojtechov pestún Radla. Kláštor sa stal centrom kresťanskej kultúry a vzdelanosti v Čechách.

Vojtech odcestoval na Moravu a odtiaľ do Ostrihomu, kde sa stretol s uhorským vojvodom Gejzom a jeho synovi Vajkovi udelil birmovku, pri ktorej mu dal meno Štefan (budúci uhorský kráľ sv. Štefan). Keď sa potom vrátil do Čiech, zistil, že počas jeho neprítomnosti sa ľudia znovu vrátili k pohanským zvykom. Vojtech dlhší čas znášal príkoria, no koncom roka 994 znova odišiel do kláštora v Aventíne. Neskôr sa stretol s pápežom Gregorom V. Požiadal ho, aby mu dovolil ísť na misie, ak ho v Prahe ani tentoraz neprijmú. Pápež vyhovel. Vojtech sa teda vydal na cestu späť do Prahy. Avšak ešte nebol ani doma, keď sa dozvedel, že nepriatelia jeho rodu Vršovci vyvraždili jeho rodinu. Zachránil sa len najstarší brat. Vojtech poslal posolstvo, či ho vôbec chcú za biskupa. Neprijali ho.
Vojtech teda odišiel do Hnezdna ku kniežaťu Boleslavovi Chrabrému. Odtiaľ sa plavil po rieke do Gdansku, kde za krátky čas pokrstil veľa pohanov. Odtiaľ prešiel k litovskému kmeňu Prusov, chcel im hlásať evanjelium. No vyhnali ho z krajiny.

Chcel odísť k Polabským Slovanom. Cestou však nevedomky vstúpil na posvätné pohanské pole, kde nemohol vkročiť pod trestom smrti nikto. Vojtecha aj s jeho spoločníkmi prepadli Prusi na čele s pohanským kňazom Sikkom. Vojtecha zabili, jeho spoločníkov zviazali, no neskoršie prepustili. Stalo sa to 23. apríla 997 blízko mesta Královec (Kaliningrad).

Knieža Boleslav Chrabrý kúpil jeho pozostatky a pochoval ho v Hnezdne. Knieža Břetislav v r. 1039 dobyl Hnezdno a telo sv. Vojtecha slávnostne preniesol do chrámu sv. Víta v Prahe. Za svätého bol vyhlásený pápežom Silvestrom II. v roku 999.
Hore
 Profil  
 
Poslať 18.04.2012 0:25:50   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12224 príspevkov
Juraj

Svätý

Sviatok: 24.apríl

(3. - 4. storočie)

Patrón rytierov a vojakov.

Máloktorý svätý sa v kresťanskom svete ctí tak dávno ako sv. Juraj. Presných historických správ o jeho živote však nemáme veľa. Narodil sa zrejme v druhej polovici 3. storočia v Kapadócii na území dnešného východného Turecka. Koncom 3. storočia bol rímskym cisárom Dioklecián, ktorý dvadsať rokov nechal kresťanov na pokoji. Mnohí z nich dosiahli vysoké hodnosti v rímskej armáde. Medzi nich patril aj Juraj. Potom sa začalo prenasledovanie kresťanov. Juraj smelo bránil vieru priamo pred cisárom. Ten ho za to uväznil, nechal ho mučiť a nakoniec sťať. Stalo sa to v roku 303 v Diospole v Palestíne.

Úcta k tomuto mučeníkovi sa veľmi rýchlo šírila. Najstarší chrám, ktorý bol zasvätený sv. Jurajovi, dal postaviť už cisár Konštantín Veľký v prvej polovici 4. storočia. Neskôr vzniklo po celom svete množstvo chrámov, zasvätených práve jemu.

Juraj sa zobrazuje ako rytier na koni, ktorý doráža draka. Toto zobrazenie sa zakladá na legende, podľa ktorej mal Juraj zabiť draka, ktorý ohrozoval Jurajovo rodné mesto Selena. Požieral ľudí a robil zle. Keď raz mal kráľ obetovať svoju krásnu a dobrú dcéru drakovi, aby dal pokoj mestu, vtedy – keď už išla k oblude – zrazu pricválal rytier a draka porazil a zabil. Tým rytierom bol sv. Juraj. Samozrejme, že ide o legendu, ktorá sa nezakladá na pravde. Ale symbolicky má svoj zmysel. Drak predstavuje diabla, ktorý naozaj jestvuje a duchovne požiera ľudí. Sv. Juraj bol ten, ktorý proti nemu odvážne bojoval a v boji s ním položil svoj život.
Hore
 Profil  
 
Poslať 18.04.2012 0:26:46   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12224 príspevkov
Fidél zo Sigmaringenu, kňaz, mučeník

Svätý

Sviatok: 24. apríl

(1578 - 1622)

Význam mena: verný (lat.)

Sv. Fidél sa narodil v juhozápadnom Nemecku. Študoval vo Freiburgu u jezuitov, v roku 1601 dosiahol doktorát filozofie. O desať rokov neskôr bol promovaný za doktora svetského aj cirkevného práva. Ako právnik bol veľmi obetavý, zastával chudobných a pomáhal im. V roku 1612 sa však nečakane rozhodol vstúpiť do kláštora kapucínov. Svoj majetok rozdal. Tesne pred vstupom do kláštora bol vysvätený za kňaza. Spočiatku vykonával práce v kuchyni a v záhrade. Neskôr sa stal gvardiánom vo viacerých kláštoroch v Nemecku a vo Švajčiarsku. Veľa času trávieval v modlitbe, postil sa a málo spával. Veľa kázaval a bojoval proti zlým mravom a bludom.

V roku 1622 bol Kongregáciou pre šírenie viery poverený, aby urovnal náboženské spory medzi katolíkmi a bludármi vo východošvajčiarskom grisonskom kantóne (v Graubündene). Spolu so siedmimi bratmi tam šiel so slovami: „Som hotový zomrieť za pravú vieru, za vieru, ktorú idem hlásať.“ Horlivo pracoval, obraňoval pravú vieru, napomínal katolíkov k miernosti. Veľa kalvínov sa na jeho slovo vrátilo späť do katolíckej Cirkvi. Keď to videli ostatní kalvíni, zhodli sa, že Fidéla treba odstrániť. Pozvali ho kázať do obce Seewies. Keď vyšiel na kazateľnicu, našiel na nej lístok so slovami „Dnes budeš kázať naposledy!“ Počas kázne zaznel výstrel, no nezasiahol ho. Fidél vyšiel z kostola. Kalvíni ho obstúpili a dobili mečmi a kopijami na smrť. Bolo to 24. apríla 1622. Fidél sa stal prvým mučeníkom kapucínskeho rádu. Za svätého bol vyhlásený pápežom Benediktom XIV. v roku 1729.
Hore
 Profil  
 
Poslať 18.04.2012 0:29:11   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12224 príspevkov
Marek, evanjelista

Svätý

Sviatok: 25. apríl

1. storočie

Význam mena: narodený v marci alebo zasvätený rímskemu bohu Marsovi (lat.)

Emblém: evanjelium, lev

Patrón stavbárov, murárov, sklenárov, košikárov, notárov, pisárov; ochranca pred búrkou, krupobitím, patrón dobrého počasia a dobrej úrody

Sv. Marek je autorom druhého evanjelia. Hoci mal latinské meno, podľa historikov bol pôvodom Žid, synovec sv. apoštola Petra. Podľa všetkého nepatril medzi učeníkov Ježiša Krista, keďže v tých časoch bol ešte veľmi mladý. Pri opise udalostí umučenia vo svojom evanjeliu spomína bezvýznamnú príhodu, pri ktorej vojaci chytili nejakého mladíka zahaleného do plachty. Ten im však plachtu nechal v rukách a ušiel. Niektorí tvrdia, že týmto mladíkom bol práve sv. Marek, keďže ostatní evanjelisti o tejto príhode mlčia.

Podľa Nového zákona jeho plné meno bolo Ján Marek. On aj jeho matka Mária boli v prvej Cirkvi známi a vážení. Dom jeho matky v Jeruzaleme podľa všetkého slúžil ako miesto stretávania pre Ježiša a jeho apoštolov a potom aj pre kresťanov. V Skutkoch apoštolov sa opisuje vyslobodenie sv. Petra z väzenia. Peter odtiaľ bežal priamo do „domu Márie, matky Jána, ktorý sa volá Marek“ (Sk 12). Boli tam vtedy zhromaždení mnohí a modlili sa za neho. Exegéti predpokladajú, že v tomto dome prebehla Posledná večera a Zoslanie Ducha Svätého.

Po Turícach Marek hlásal evanjelium spolu s Barnabášom a Pavlom. Z tejto prvej misijnej cesty sv. Pavla sa však predčasne vrátil do Jeruzalema (Sk 13,13). Potom sprevádzal Barnabáša na ostrov Cyprus (Sk 15,39). Pôsobil aj v Ríme spolu so sv. Petrom a Pavlom.

Evanjelium napísal Marek pravdepodobne v Ríme pred rokom 60. Písal v gréčtine pre kresťanov, ktorí pochádzali z pohanských národov. Podľa tradície čerpal predovšetkým z rozprávania sv. apoštola Petra. Z toho, ako vystupuje Peter v Markovom evanjeliu, sa zdá byť táto tradícia veľmi pravdepodobná. Jeho evanjelium je najstaršie spomedzi všetkých štyroch evanjelií. Je písané špeciálne pre pohanov v Ríme – Marek nespomína židovské obyčaje, nespomína polemiky Ježiša so Židmi, nehovorí o podobenstvách, ktoré predpokladajú poznanie židovských obyčajov, a mlčí o tom, čo by mohlo navodzovať myšlienky, že Židia sú v Božom kráľovstve uprednostňovaní. Je to teda asi opis toho, čo Peter v Ríme kázal.

Podľa tradície Peter neskôr poslal Mareka hlásať evanjelium do Egypta. Hovoria o tom mnohé starokresťanské spisy. Marek založil cirkevnú obec v Alexandrii a stal sa tam biskupom. Podľa nezaručených historických správ prvý človek, ktorý sa obrátil na Markovo kázanie, bol Anian, pôvodom obuvník, u ktorého si dal Marek opraviť obuv. Tento človek sa neskôr stal Markovým nástupcom na biskupskom stolci v Alexandrii.

Podľa tradície zomrel Marek mučeníckou smrťou – pohania ho raz ráno prekvapili pri bohoslužbách, uviazali mu povraz okolo hrdla a vláčili ho ulicami mesta, kým nezomrel. Veriaci ho pochovali v dedine Bucoli pri Alexandrii. Pri vpáde moslimov do Egypta v roku 828, preniesli dvaja benátski kupci jeho pozostatky do Benátok. (Toto však nie je celkom isté.)

V Benátkach je úcta k nemu veľmi živá. V rokoch 1063 - 1094 tam postavili baziliku, ktorú poznáme ako baziliku sv. Marka.
Hore
 Profil  
 
Poslať 25.04.2012 19:46:05   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12224 príspevkov
Anaklét (Klétus), pápež a mučeník

Svätý

Sviatok: 26. apríl

(1. storočie)

Význam mena: vybraný, povolaný (gr.)

Sv. Anaklét bol tretím pápežom po sv. Petrovi a sv. Línovi. Pôvodom bol pravdepodobne Grék. Pápežom sa stal okolo roku 76 - 78. Zomrel v rokoch 88 - 90, počas prenasledovania kresťanov za cisára Domiciána, ako mučeník. Počas svojho pontifikátu zorganizoval život Cirkvi v Ríme – ustanovil 25 cirkevných obvodov a pre každý obvod vymenoval jedného presbytera (kňaza).

V Rímskom martyrológiu sa pôvodne nachádzala spomienka na sv. Anakléta a sv. Kléta, obaja sa uvádzali ako pápeži. Neskôr sa však zistilo, že ide o jednu a tú istú osobu. Chyba vznikla asi pri opisovaní zoznamov pápežov niekedy v dávnej minulosti. V obnovenom liturgickom kalendári už máme len jedinú spomienku na sv. Anakléta (alebo sv. Kléta) 26. apríla.
Hore
 Profil  
 
Poslať 25.04.2012 19:47:33   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12224 príspevkov
Marcelín, pápež

Svätý

Sviatok: 26. apríl

(3. - 4. storočie)

Význam mena: narodený v marci (z lat.)

Sv. Marcelín bol pápežom v rokoch 296 - 304. Niekedy sa zvykne zamieňať s pápežom sv. Marcelom I., ktorý sa však stal pápežom až po ňom. Marcelín prebral pápežský úrad po svojom predchodcovi sv. Kajovi. Boli to pokojné časy, kresťania mali slobodu. Marcelín sa usiloval o zlepšenie vzťahov s prozelytmi. Staral sa chudobných. Tradícia o ňom hovorí ako o zbožnom, chudobnom a čistom mužovi. Pokojné časy však netrvali dlho. Spoluvladár Galérius na stretnutí v Nikomédii ovplyvnil Diokleciána, aby sa vrátil k pohanstvu. Dňa 23. februára 303 dal vypáliť kostol v Nikomédii. Niektorí kresťania hneď nato zapálili budovu vládneho paláca. Cisárske vojská potom zničili takmer všetko. Na smrť poslali tisícky kresťanov. Pápeža Marcelína sťali v roku 304. Jeho telo pochovali na cintoríne sv. Priscilly vedľa mučeníka sv. Krescencia.
Hore
 Profil  
 
Poslať 25.04.2012 19:48:34   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12224 príspevkov
Zita

Svätá

Sviatok: 27. apríl

(1218 - 1278)

Patrónka tých, čo sa starajú o domácnosť.

Sv. Zita sa narodila v chudobnej a zbožnej kresťanskej rodine v Monte Sagrati v Taliansku. Jej staršia sestra sa stala cisterciánskou mníškou a jej strýko Gracián bol eremitom, ktorého ľudia považovali za svätého. Zita sa tiež usilovala o to, aby poznávala a plnila to, čo Boh od nej chce. Keď mala dvanásť rokov, nastúpila do služby v domácnosti rodiny Fatinelliovcov v Lucce, asi 12 km od rodiska. Zostala tam štyridsaťosem rokov. Denne navštevovala bohoslužby a veľa sa modlila. Popritom si veľmi dôsledne plnila aj svoje povinnosti. Bola štedrá voči chudobným, začo sa spočiatku na ňu jej páni hnevali, ale neskôr si ich získala svojou dobrotou srdca a trpezlivosťou. Dali jej veľkú slobodu, mohla si zadeliť čas, ako chcela. Svedomito sa starala o veci, ktoré jej zverili, okrem toho navštevovala chorých a väzňov. Chýr o jej dobrote sa rozšíril veľmi rýchlo, mnohí sa na ňu obracali s prosbou o pomoc. K tomu sa pridružili niektoré zjavenia, ktoré jej Boh dal. Keď v roku 1278 zomrela, ľudia ju hneď uctievali ako svätú. Kanonizovaná bola v roku 1696.
Hore
 Profil  
 
Poslať 25.04.2012 19:49:27   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12224 príspevkov
Ľudovít Mária Grignion de Montfort

Svätý

Sviatok: 28. apríl

(1673 – 1716)

Narodil sa vo Francúzsku. V roku 1700 sa stal kňazom. Doporučoval každodenné sv. prijímanie. Od neho pochádza aj známy výrok „Cez Máriu k Ježišovi“ („Per Mariam ad Jesum“). Učil, že čím viac je naša duša oddaná Márii, tým viac sa odovzdáva Ježišovi. Pápež Klement XI. ho menoval za apoštolského misionára Francúzska. Bol spoluzakladateľom kongregácie Dcér Múdrosti. V roku 1713 založil druhú kongregáciu – Misionári Máriinej spoločnosti. Bola to kňazská spoločnosť známa ako Montfortovi misionári a po jeho smrti sa z nej stala Montfortská Máriina spoločnosť (SMM). V roku 1715 založil Učiteľský rád Bratstva sv.Gabriela s úmyslom vyučovať chudobných katechizmus. Zomrel 28. apríla v St-Laurent-sur-Sevre. Kanonizoval ho pápež Pius XII. v roku 1947. Pápež Ján Pavol II. uznal hlboký vplyv sv. Ľudovíta vo svojom živote a osvojil si jeho motto odovzdania sa Panne Márii: Totus tuus (Celý Tvoj).
Hore
 Profil  
 
Poslať 25.04.2012 19:50:53   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12224 príspevkov
Peter Chanel, kňaz, misionár a mučeník

Svätý

Sviatok: 28. apríl

(1803 - 1841)

Význam mena: skala (gr.)

Patrón Oceánie

Sv. Peter Chanel sa narodil v Cuete (východné Francúzsko).
Navštevoval školu v Crase, kde ho od počiatku priťahovala osobnosť farára Trompiera, vzdelaného a horlivého kňaza, ktorý prišiel do mestečka v r. 1811. Keď ho koncom r. 1815 vymenovali za farára do Monsolsu v kraji Rodane, vzal so sebou aj Petra. V r. 1817 Peter pristúpil k prvému svätému prijímaniu. Ako šestnásťročný vstúpil do malého seminára v Meximieux, kde s dobrým prospechom skončil štúdiá. Predstavený seminára Loras sa pripravoval za misionára do Ameriky, a Peter s dvoma priateľmi túžil ísť s ním. Keďže musel ešte dokončiť jednoročné štúdium filozofie v seminári v Belley, do ktorého vstúpil v r. 1823, bol nútený zriecť sa tohto plánu.

Za kňaza bol vysvätený 15. júla 1827. Stále chcel byť misionárom, no kvôli nedostatku kňazov zostal vo vlastnej diecéze. Stal sa kaplánom v Ambérieu a o rok ho poslali do kraja Gex do farnosti Crozet.

V júli 1830 vypukla liberálna revolúcia. Peter sa pridal ku skupine kňazov, ktorí v biskupstve stelesňnovali túžbu po dokonalejšom živote a po apoštoláte misionárskeho typu. Societas Mariae (Máriina spoločnosť), ktorú založil Jean Claude Colin, sa rozšírila vo veľkom seminári v Lyone v r. 1815 - 1816 a v r. 1836 ju schválil aj Gregor XVI. Peter Chanel s devätnástimi spoločníkmi ešte v septembri 1836 zložil rehoľné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti do rúk zakladateľa a súčasne prvého generálneho predstaveného maristov Colina. Keď svätá stolica pridelila novej rehoľnej spoločnosti na jej misionársku prácu ostrovy v južnej Oceánii, zostavila sa prvá skupina misionárov, ktorá ta mala odísť pod vedením biskupa, apoštolského vikára Pompalliera. Ten si za svojho provikára vybral Petra. Nalodili sa v prístave Le Havre 24. decembra 1836 a odplavali na Tahiti. Tam sa však proti nim postavili protestantskí kazatelia, ktorí už viac rokov pracovali na ostrovoch. Donútili novoprišlých misionárov, odísť. Poradili im, aby šli na ostrovy Wallis a Futunai. Na ostrove Wallis zanechali Bataillona, ostatní sa vylodili na ostrove Futuna. Tam sa biskup Pompallier obrátil na svojho provikára: „Chcete zostať tu?“ „Nechávam to na vás monsignore,“ opovedal Peter. Tak ho 12. novembra 1837 nechali na Futune s mladým laickým bratom Niceziom. Na malom ostrove (asi 2000 km východne od Austrálie) žili dva súperiace kmene. Asi tri mesiace po príchode misionárov medzi nimi vypukla vojna. Pre Petra nastala ťažká práca. Nepoznal reč ľudu, ani miestne zvyky a obyčaje. O svojich biednych začiatkoch napísal v r. 1839 list, kde medziiným hovorí: „Dvadsať krstov, z toho štyria dospelí, ostatné deti, a všetci v nebezpečenstve smrti. To je celá žatva, ktorú som zožal za osemnásť mesiacov.“ Jeho príkladný život, nezištná služba chorým a veľká trpezlivosť mu však pomaly získali obľubu u mnohých ostrovanov. Volali ho „muž s dobrým srdcom“ a začínali k nemu mať dôveru.

Ale tento nepatrný úspech mu narobil nepriateľov. Rada starších pri náčelníkovi sa obávala o svoju úctu a vplyv na ľudí. Starší si všimli, že mladých priťahujú Petrove reči, a snažili sa tomu zabrániť. Rada vystupovala ako ochrankyňa domácich zvykov a náboženstiev zdedených po predkoch. Misionárových priateľov a prívržencov zaznávali, tupili, trápili a prenasledovali. Nejednu ich chatrč podpálili a misionárovi brali potraviny. Sám náčelník Niuliki bol čoraz neprístupnejší a odmietavejší. Keď zistil, že jeho syn sa dal pokrstiť, stal sa Petrovým otvoreným nepriateľom a svojim podriadeným dal jasne najavo, že si želá misionárovu smrť.
28. apríla 1841 včasráno, sa vydal náčelníkov zať Musumusus, s dvoma mužmi k misionárovej chate. Jeden z mužov vstúpil dnu a prosil o liek. Keď sa Peter zohol, aby pohľadal požadovaný liek, zrazil ho na zem údermi palice. Peter sa nepostavil na odpor, keď aj ďalší dvaja vstúpili do chaty a začali ho biť. Ešte žil, keď sa traja útočníci vrhli na jeho nepatrný majetok. Keď náčelníkov zať zbadal, že Peter žije a že ho jeho spoločníci nezabili, začal zúriť. Napokon pochytil misionárovu sekeru a rozbil mu lebku.

Mladému bratovi Niceziovi sa podarilo zachrániť a zalarmoval susedný ostrov Wallis, kde úspešne pôsobil Petrov rehoľný brat Bataillon. Keď sa veliteľ francúzskeho námorného oporného bodu na ostrove Tahiti dozvedel o tomto krvavom zločine, chystal sa na trestnú výpravu. Ale biskup Pompallier sa postavil proti tomu. Požadoval iba to, aby vydali mŕtvolu zavraždeného a jeho osobné veci. Táto veľkodušnosť zlomila odpor náčelníka a predákov na ostrove Futuna. Prosili o iného kňaza, aby na nich „lial svätenú vodu“. Ich želaniu mohli vyhovieť až po roku. Sám biskup doviedol na ostrov Futuna dvoch maristov a už pri tejto príležitosti pokrstil 714 ľudí. O niekoľko rokov boli obidva ostrovy, Wallis a Futuna ( v r. 1977 mali niečo vyše 9000 obyvateľov) úplne katolícke a dnes tvoria jediný apoštolský vikariát (biskupstvo), pomenovaný podľa týchto dvoch ostrovov. Od r. 1972 ho spravuje domorodý biskup. Má najviac kňazských a rehoľných povolaní v celej Oceánií. Kráľ Futuny, potomok onoho náčelníka Niulikisa, zasvätil svoje kráľovstvo Kristovi Kráľovi. Mučenícka smrť Petra Chanela priniesla skutočne bohatú úrodu.
Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Lev XIII. 17. novembra 1889 a za svätého pápež Pius XII. 12. júna 1954. Súčasne ho vyhlásil aj za patróna Oceánie. Peter Chanel je prvým mučeníkom Oceánie.
Hore
 Profil  
 
Poslať 25.04.2012 19:52:08   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12224 príspevkov
Gianna Berettová-Mollová, matka

Svätá

Sviatok: 28. apríl

(1922 - 1962)

Význam mena Gianna: Boh je milostivý (hebr.)

Gianna Berettová sa narodila 4. 10. 1922 v meste Magenta v Taliansku ako desiate dieťa z trinástich. Päť z nich zomrelo v mladom veku, tri deti sa zasvätili Pánovi (dvaja kňazi a jedna rehoľná sestra). Kresťanské vzdelanie získala od svojich rodičov. Život považovala za nádherný Boží dar, naplno dôverovala Prozreteľnosti a bola presvedčená o potrebe a účinnosti modlitby.

Počas rokov štúdií na gymnáziu a univerzite sa naplno zaoberala činnosťami v katolíckej organizácii a v Spoločnosti sv. Vincenta de Paul, kde sa venovala mládeži a charitatívnej starostlivosti o starých a chudobnych. Po obdržaní titulu Doktor medicíny a chirurgie na univerzite v Padove v roku 1949, si otvorila ambulanciu v meste Mésero, blízko rodnej Magenty. V roku 1952 ukončila štúdium pediatrie na Milánskej univerzite. V medicínskej praxi sa zvlášť zameriavala na matky, deti, starých a chudobných. Svoju profesionálnu dráhu považovala za misiu, okrem toho aj naďalej pracovala v katolíckej organizácii, kde sa venovala mladým dievčatám.

Svoj život chcela celkom podriadiť Božiemu riadeniu, modlila sa a prosila Boha, aby spoznala Jeho vôľu. Pocítila, že Boh ju volá do manželstva. Plná nadšenia sa odovzdala tomuto volaniu, s pevnou vôľou a presvedčením vytvoriť skutočnú kresťanskú rodinu.

Čoskoro sa soznámila s inžinierom Petrom Mollom. Strávili spolu veľa času spoznávaním sa, prehlbovaním duchovného života, spoločnými modlitbami. Gianna a Peter uzavreli manželstvo 24. 9. 1955 v Bazilike sv. Martina v meste Magenta. V novembri 1956 Gianna porodila syna Pierluigiho. V decembri o rok neskôr prišla na svet Mariolina a v júni 1959 Laura Mária.

V roku 1961, po dovŕšení druhého mesiaca tehotenstva, nastali ťažkosti. Gianne diagnostikovali nádor na maternici. Bol potrebný chirurgický zákrok. Pred operáciou prosila lekára, aby zachránil život, ktorý nosí vo svojom lone a odovzdala sa Božej prozreteľnosti. Dieťatko operáciu prežilo. Gianna sa ďalších sedem mesiacov tehotenstva s neuveriteľnou silou venovala úlohe matky a lekárky. Ovládol ju strach pri pomyslení, že by sa jej dieťa malo narodiť choré a prosila Boha, aby sa tak nestalo.

Niekoľko dní pred pôrodom bola pripravená obetovať svoj život, aby zachránila dieťa: „Ak sa treba rozhodnúť medzi mojím životom a životom mojho dieťaťa, neváhajte a zachráňte ten jeho.“ 21.apríla 1962 ráno porodila dcéru, ktorá dostala meno Gianna Emanuela.

Gianna Berettová zomrela o týždeň neskôr, 28. apríla, v nevýslovných bolestiach opakujúc krátku modlitbu „Ježiš, milujem ťa; Ježiš, milujem ťa“. Mala 39 rokov.
Pochovaná je na cintoríne v Mésero, 4 kilometre od Magenty.

Pápež Pavol VI. pripomenul Giannin život veriacim pri nedeľnej modlitbe Anjel Pána, 23. 9. 1973, slovami: „mladá matka z milánskej diecézy obetovala svoj život, aby ho mohla dať svojej dcére“. Je zrejmé, že Sv. otec chcel poukázať na Kristovu obetu na Kalvárii.

Pápež Ján Pavol II. ju vyhlásil za blahoslavenú 24. apríla 1994 za prítomnosti jej detí, manžela a príbuzných a vyzdvihol ju ako hrdinský vzor matky nášho storočia. Za svätú ju vyhlásil o desať rokov neskôr, 16. mája 2004 na námestí sv. Petra v Ríme.
Hore
 Profil  
 
Poslať 25.04.2012 19:53:08   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12224 príspevkov
Katarína Sienská, panna, učiteľka Cirkvi

Svätá

Sviatok: 29. apríl

(1347 – 1380)

Význam mena: čistá (gr.)

Sv. Katarína sa narodila ako dvadsiatepiate dieťa v rodine farbiara vlny. Už ako šesťročná mala prvé mystické zážitky – videla strážnych anjelov, ktorí chránia ľudí pred zlom. Keď mala šestnásť rokov, stala sa dominikánskou terciárkou. Stále mala mystické zážitky a videnia Ježiša Krista, Panny Márie a svätých. Nemala formálne vzdelanie, napriek tomu patrí medzi najväčších teológov svojich čias. Neustále povzbudzovala pápeža, aby sa vrátil späť z Avignonu do Ríma. Veľké úsilie vynakladala, aby sa v Cirkvi skončila veľká západná schizma. V roku 1375 dostala stigmy. Jej duchovným vodcom bol bl. Raymond z Kapuy. V roku 1380 zomrela ako tridsaťtriročná. Jej listy a traktát „Dialógy“ sa považujú za jedny z najjasnejších teologických spisov v histórii Cirkvi. V roku 1430 sa našlo jej telo neporušené.

Pri jej hrobe a na iných miestach spojených s jej pamiatkou sa diali početné zázraky. Neusporiadané pomery v Cirkvi oddialili jej úradné svätorečenie až na rok 1461, keď ju vyhlásil za svätú pápež Pius II. Jej úcta, zvlášť v Ríme a v Taliansku, ostala aj po stáročiach stále živá. Preto jej pápež Pius IX. dal v roku 1866 titul spolupatrónky Ríma a Pius XII. ju v roku 1939 vyhlásil za hlavnú patrónku Talianska spolu so sv. Františkom Assiským.
Hore
 Profil  
 
Poslať 25.04.2012 19:54:01   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12224 príspevkov
Pius V., pápež

Svätý

Sviatok: 30. apríl

(1504 – 1572)

Význam mena: zbožný, nábožný (lat.)

Emblém: biela reverenda, ruženec, misál

Sv. Pius V. bol pápežom v rokoch 1566 - 1572. Narodil sa na území dnešného severného Talianska v mestečku Bosco (kraj Piemont). Vlastným menom sa volal Antonio Michele Ghislieri. Jeho rodičia boli šľachticmi. Už ako 14-ročný vstúpil k dominikánom. Študoval v Bologni. Za kňaza bol vysvätený v roku 1528. Biskupom sa stal v roku 1556, za kardinála a generálneho inkvizítora bol menovaný v roku 1557. Za pápeža bol zvolený 7. januára 1566.

S jeho menom je nerozlučne spojený Tridentský koncil, ktorý znamenal rozsiahle zmeny a obnovu v Cirkvi. Reformoval pápežské úrady a kongregácie. V roku 1566 vydal katechizmus, v roku 1568 kňazský breviár a v roku 1570 vydal Rímsky misál, ktorý platil až do roku 1969. Sám viedol prísny asketický život, zároveň bol prísnym aj voči kláštorom a duchovenstvu. Od všetkých vyžadoval vernosť a snažil sa o čistotu viery. Kardinálov starostlivo vyberal, aby viedli príkladný život. Podarilo sa mu spojiť kresťanský svet v námornej bitke proti Turkom pri Lepante v roku 1571, kde Turci utrpeli zdrvujúcu porážku, čo otriaslo ich vládou v Stredomorí. Pápež sa počas tejto bitky spolu s rímskym ľudom modlil za ochranu a víťazstvo v bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme. Ako pamiatku na túto udalosť a poďakovanie zaviedol spomienku Panny Márie Ružencovej.

Na diplomatickň poli však nebol úspešný, zmrazil vzťahy so Španielskom a Rakúskom, takisto s Anglickom, kde potom nastalo krvavé prenasledovanie katolíkov, keďže exkomunikoval Alžbetu I.

Zomrel 1. mája 1572. Pochovali ho v bazilike Santa Maria Maggiore. Za svätého bol vyhlásený v roku 1712. Uzatvára epochu „svätých pápežov“. Po ňom bol za svätého vyhlásený až Pius X. a za blahoslaveného Pius IX. (obaja v 20. storočí) a Ján Pavol II v roku 2011.
Od čias sv. Pia V. používajú pápeži bielu reverendu, keďže on sám bol pôvodne dominikán a so svojim bielym habitom sa nerozlúčil ani pri svojom zvolení za pápeža.
Hore
 Profil  
 
Zobraziť príspevky z predchádzajúceho:  Zoradiť podľa  
 [ Príspevkov: 644 ]  Choď na stránku Predchádzajúci  1 ... 33, 34, 35, 36, 37, 38, 39 ... 43  Ďalší

Obsah fóra » Katolícka spiritualita - DUCHOVNÝ ŽIVOT » Svätci

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 0 hostia


Nemôžete zakladať nové témy v tomto fóre
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre
Nemôžete upravovať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete mazať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete zasielať súbory v tomto fóre

Skočiť na:  
cron
Powered by phpBB® Forum Software © phpBB Group
Slovenský preklad:phpbb.sk.

Zobraziť štatistiku návštevnosti: