Areopág

kresťansko
katolícke
fórum

Všetkým návštevníkom nášho portálu požehnanie a radosť v Duchu Svätom od nášho Pána. Nech On sám je vaším svetlom a Jeho kríž i zmŕtvychvstanie svedectvom Božej moci vo vašich životoch.
Obsah fóra » Katolícka spiritualita - DUCHOVNÝ ŽIVOT » Svätci


 [ Príspevkov: 644 ]  Choď na stránku Predchádzajúci  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7 ... 43  Ďalší
Autor Správa
Poslať 02.07.2011 23:29:58   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12125 príspevkov
Ján Gualbert, opát, zakladateľ rehole valombrozánov

Svätý

Sviatok: 12. júl

(995 (?) - 1073)

Význam mena: Boh je milostivý (hebr.)

Emblém: opátska berla; stojac pod krížom

Patrón lesníkov; pred posadnutosťou

Ján Gualbert sa narodil okolo roku 995 v bohatej šľachtickej rodine vo Florencii. Otec poskytol svojim synom Jánovi a Hugovi dokonalé vzdelanie a určil ich pre vojenský stav. Obaja mládenci žili svetáckym a ľahtikárskym životom. Rodičia boli na nich hrdí. Kedy a ako došlo v Jánovom živote k obratu, nevieme. Hovorí o tom len nezaručená legenda, podľa ktorej istý florentský šľachtic zavraždil Jánovho brata Huga. Podľa vtedajšieho zvyku bol Ján povinný pomstiť ho. Dlho po ňom pátral, až raz ho nečakane stretol. Ján vytiahol meč, avšak vrah bol bezbranný a hodil sa pred ním na kolená. Prosil ho, aby sa nestal vrahom aj on. Bol práve Veľký piatok; pre Krista, ktorý zomrel na kríži, odpustil kajúcemu lotrovi a modlil sa za svojich vrahov, ho žiadal, aby mu daroval život. Ján sa zachvel a bojoval ťažký vnútorný boj. Nakoniec mu povedal: „Keďže ma prosíš v mene Ukrižovaného v tento posvätný deň, odpúšťam ti. Choď v pokoji. A modli sa za mňa, aby aj mne Boh odpustil.“ Nato Ján rýchlo pokračoval v ceste. Zahrúžil sa do seba a spomenul si na mnohé svoje hriechy. Došiel až k benediktínskemu kláštoru sv. Miniata. Vstúpil do kostola a hodil sa na kolená pred krížom. Rozhodol sa, že opustí svet a bude robiť pokánie. Svojich spoločníkov poslal ďalej a on šiel za opátom. Všetko mu vyrozprával a nakoniec požiadal, aby ho prijal do kláštora. Opát váhal, myslel si, že je to len chvíľkové vzplanutie citov u pyšného a hriešneho šľachtica. Rozprával mu o ťažkostiach kláštorného života o chudobe a zriekaní. No nakoniec na Jánovo naliehanie mu dovolil, aby zostal v kláštore, no rúcho mu ešte nedovolil obliecť. Jánovi spoločníci sa vrátili domov a vyrozprávali, čo sa stalo. Otec sa rozhneval a ponáhľal sa za synom. Vyhrážal sa, že zbúra kláštor, ak syn nepôjde s ním domov. Opát mu v pokoji odvetil, že syn hneď príde, ak bude chcieť odísť, nikto ho nebude zdržiavať. Keď sa však Ján o tom dopočul, zobral starý mníšsky odev, obliekol si ho, ostrihal si vlasy a takto prišiel k otcovi. Vyrozprával mu všetko, ako odpustil bratovmu vrahovi a ako sa rozhodol zmeniť život. Prosil svojho otca, aby ho nechal takto žiť. Otca to obmäkčilo, objal ho a požehnal. Nechal ho v kláštore a vrátil sa domov.

Od toho času Jána nemohlo nič zastaviť. Vytrvalo sa usiloval o čnosti. Postil sa, v noci bdel a modlil sa, pokorne poslúchal. Všetci bratia si ho obľúbili. Keď zomrel opát, všetci ho žiadali, aby zaujal jeho miesto. No on to rázne odmietol. Hovoril, že vstúpil do kláštora preto, aby poslúchal, nie aby rozkazoval. Aby prekazil všetky ich zámery, odišiel spolu s ďalším mníchom preč. Túžili po ešte väčšej prísnosti a odriekaní. Odišli na východ od Florencie do kraja Campus Maldoli (Camaldoli). Tam našli dvoch pustovníkov, Pavla a Gunthelma, učeníkov sv. Romualda. Pri nich zostali. Postavili si chyžky a žili v kajúcnosti podľa prvotných pravidiel sv. Benedikta.

Po niekoľkých rokoch Ján odišiel na západ bližšie k Florencii a usadil sa v kraji Vallis Umbrosa (Valombrosa). Predpokladal, že tam bude môcť v samote žiť len pre Boha. No jeho nábožnosť a svätý život začal priťahovať veľký počet mníchov a laikov, ktorí ho žiadali, aby pod jeho vedením mohli žiť nábožný život. Spočiatku bývali každý vo svojej chyžke. No neskôr si postavili spoločnú kaplnku i kláštor. Údolie im darovala opátka sv. Hilária. Počet rehoľníkov stále rástol. Ján ich preto rozdelil na kňazov, ktorí sa zamestnávali iba duchovnými vecami, a bratov, ktorí sa starali o hmotné potreby. Rehoľníci žili podľa reguly sv. Benedikta, ktoré Ján doplnil o niektoré štatúty. Bratia žili v prísnej klauzúre (nesmeli vychádzať z kláštora) a predpisy ohľadom stravy, šatstva, disciplíny a mlčanlivosti boli veľmi striktné. Mnísi nosili rehoľný odev šedej farby, čím sa odlíšili od „čiernych“ benediktínov a „bielych“ kamaldulov.

Ján mal súcit s chudobnými a chorými. Pri každom kláštore postavil pre nich útulok. Často im rozdal aj posledné zásoby kláštora. Zo všetkých síl podporoval pápeža a jeho nariadenia. Svetských kňazov pobádal, aby žili v spoločenstvách a zachovávali celibát, bojoval proti simonii (svätokupectvu) a zasahovaniu svetskej moci do Cirkvi. Stal sa jadrom odporu proti florentskému biskupovi Petrovi Mezzabarbovi, ktorý získal biskupstvo simoniou, či úplatkami. Biskupa kritika nahnevala rozkázal kláštor valombrozánov podpáliť. Tento zločin Florenťanov ešte posilnil a množstvo ľudí sa zišlo, aby žiadali valombrozánov, nech urobia skúšku ohňom – podľa vtedajšieho zvyku. Ján povolil a prikázal jednému zo svojich mníchov, aby podstúpil skúšku ohňom a dokázal pravdu obžaloby. Mních vyšiel z tejto skúšky víťazne. Florenťania nato poslali list pápežovi, ktorý biskupa zbavil úradu. Správa o tomto spore sa rozniesla po celom Taliansku. Viaceré cirkevné združenia prosili Jána, aby im poslal svojich kňazov, pretože nechceli prijímať sviatosti od kňazov, ktorí získali svoj úrad simoniou. Ján im vyhovel.

Ján sa sám z poníženosti nestal kňazom. Staré životopisy píšu, že Boh ho obdaril vykonaním viacerých zázrakov.
Zomrel 12. júla 1073 v Passignane a tam ho aj pochovali v kaplnke kláštora. Za svätého ho vyhlásil pápež Celestín III. v roku 1193.
Hore
 Profil  
 
Poslať 02.07.2011 23:32:59   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12125 príspevkov
Henrich II., nemecký cisár

Svätý

Sviatok: 13. júl
(972-1024)

bohatý ochranca (zast. nem.)

Emblém: cisárska koruna, žezlo, kostol, ľalia

Patrón Bambergu, Bazileja, bamberskej diecézy

Sv. Henrich sa narodil 6. mája 973 v Abachu v Bavorsku. Jeho otec bol bavorským vojvodom a matka Gizela bola dcérou burgundského kniežaťa Konráda. Obaja boli nábožní. Svojho syna i dcéru bl. Gizelu Uhorskú dali vychovávať Wolfgangovi, biskupovi z Regensburgu a opátovi Ramwoldovi. Henrich bol cnostný a zbožný. Po smrti svojho otca sa stal bavorským vojvodom. Za manželku si vzal sv. Kunigundu. Podľa legendy v deň svadby zložili slávnostný sľub panenstva, ktorý zachovali až do smrti. (No pravdepodobnejšie je, že ich manželstvo bolo bezdetné kvôli zdravotným problémom manželky.)

23. januára 1002 zomrel cisár Oto III. bez potomkov. Za cisára zvolili Henricha, ako posledného potomka zo saského rodu. Bavorský vojvoda Henrich III. sa takto stal nemeckým kráľom Henrichom II. Aj v tejto pozícii si zachoval hlbokú vieru v Boha. Pracoval na blahobyte svojich poddaných. Cestoval po krajine, odstraňoval neporiadky, bránil ľudí proti nespravodlivosti, podporoval chudobných. Napriek tomu, že bol panovníkom, bol veľmi pokorným a ľudia ho kvôli tomu mali radi. Okolo seba zhromaždil svätých mužov, ako opát Odilo, Poppo, biskup Burkhard a mnoho iných. Žiadal od nich, aby upozornili na chyby, ktoré robí, aby sa mohol opraviť. S pápežovým povolením založil biskupstvo v Bambergu (na severe Bavorska). V tomto meste, ale aj inde, postavil viacero chrámov a kláštorov. Niekoľkokrát bol donútený vojensky obrániť vlasť a Cirkev. V roku 1014 po vyhratej bitke s nespokojencami v Taliansku prišiel do Ríma, kde ho privítal pápež Benedikt VIII. a pri hrobe sv. Petra ho korunoval za cisára. Cestou späť sa zastavil vo Verone u opáta sv. Romualda. Od toho stretnutia sa ešte viac oddával duchovnému životu.

V roku 1022 mohamedánski Saracéni vtrhli do južného Talianska a pustošili všetko, kadiaľ prešli. Henrich znova vytiahol do boja a porazil ich. Všetky mestá oslobodil a odovzdal Svätej stolici. Potom sa opäť vrátil do vlasti. Jeho zbožnosť nemala hraníc. Noci trávieval v modlitbách a rozjímaní. Často chodil na sv. omše, prijímal sviatosti. Vo veľkej úcte mal Pannu Máriu. Jedného dňa navštívil kláštor Saint-Vanne v Lotrinsku. Keď vstupoval, vyhlásil, že sa rozhodol zanechať všetko, a prosil mníchov, aby ho prijali medzi seba. Richard, opát kláštora, sa ho opýtal: „Chcete byť teda podľa Kristovho príkladu poslušným až do smrti?“
„Áno,“ odpovedal Henrich, „z celého srdca chcem!“ Opát vtedy zvýšeným hlasom povedal: „A ja vás od tejto chvíle prijímam medzi svojich rehoľníkov pre blaho vašej duše.“ Cisár povedal: „Prisahám, že vás budem presne počúvať vo všetkom, čo mi rozkážete.“ „Chcem teda,“ povedal Richard, „a rozkazujem vám, aby ste znovu prevzali cisársku vládu, zverenú vám Božou Prozreteľnosťou.“ Cisára to zaskočilo, no poslúchol a pokračoval v správe krajiny a v čnostnom živote.

Zdravie mu však vypovedávalo. Začiatkom roka 1024 už bolo zrejmé, že koniec jeho životnej púte sa blíži. Odišiel preto do Bambergu, aby si tam oddýchol. Po troch mesiacoch sa vrátil, aby sa znova pustil do svojej práce. No jeho telo to už nevydržalo. Zomrel uprostred činnosti 13. júla 1024 na zámku Grone pri Halberstadte. S ním vymrel aj saský rod. Pochovali ho v chráme v Bambergu. Na jeho príhovor sa stali mnohé zázraky. Za svätého ho vyhlásil pápež Eugen III. v roku 1146.
Hore
 Profil  
 
Poslať 02.07.2011 23:34:37   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12125 príspevkov
Kamil de Lellis, kňaz, zakladateľ rehole kamiliánov

Svätý

Sviatok: 14. júl

(1550-1614)

Význam mena: počestný (lat.)

Patrón chorých a zomierajúcich, ošetrovateľov, zdravotných sestier, nemocníc

Sv. Kamil sa narodil 25. mája 1550 v Bucchianico v neapolskom kráľovstve (na území dnešného Talianska).Narodil sa v maštali ako Ježiš Kristus zo zbožnosti jeho matky. Otec bol vojenským dôstojníkom, matka pochádzala zo šľachtického rodu. Prvý syn im zomrel, a tak sa matka vytrvalo modlila za ďalšie dieťa. Druhý syn, Kamil, sa narodil, keď mala takmer šesťdesiat rokov. Vzorne sa o neho starala, od malička mu vštepovala kresťanské zásady. Keď mal trinásť rokov, zomrela. Kamil všetko zanechal a dal sa na ľahtikársky život. Začal čítať rytierske romány, hrať kocky a karty. Keď mal devätnásť rokov, rozhodol sa dať na vojenskú dráhu. Spolu so svojím otcom sa išli prihlásiť do služieb. Na ceste do Benátok však obaja ochoreli a otec zomrel. Kamil chcel pokračovať v ceste, no začal krívať. Rozmýšľal, čo ďalej. Vo Ferme stretol dvoch františkánov, ktorých pozoroval, ako pokojne a sústredene sa správajú. Veľmi ho to oslovilo. Rozhodol sa, že vstúpi k františkánom. Zašiel do kláštora sv. Bernardína v Akvile, kde bol gvardiánom jeho strýko. Ten ho však nechcel prijať pre jeho chorú nohu a tiež si myslel, že jeho rozhodnutie je neuvážené. Kamil teda v marci 1571 vstúpil ako ošetrovateľ do nemocnice sv. Jakuba v Ríme, kde si zároveň chcel liečiť nohu. Hoci nie celkom doliečený, koncom roka sa dal zase k vojsku a tri roky zostal v službách Benátskej republiky. Potom ťažko ochorel a nemohol sa zúčastniť viacerých bitiek. Koncom roka 1574 bol z vojska prepustený. Jediný majetok, ktorý mu zostal, boli šaty, čo mal na sebe, a tak musel žobrať. V novembri mu ponúkol prácu staviteľ kláštora kapucínov v Manfredonii. Nebolo to ľahké, ale prijal to. Zaumienil si však, že hneď, ako bude môcť, opustí túto podradnú prácu a pôjde znova k vojsku. No nestalo sa tak. Nasledujúci rok sa ho dotkla Božia milosť. Gvardián kláštora v Castel-Giovanni, kde bol raz pre víno, mu rozprával o krátkosti života na zemi, o večnom živote a dal mu dobré rady, ako víťaziť nad pokušeniami. Na spiatočnej ceste do Manfredonie sa rozhodol zmeniť život. Požiadal o vstup ku kapucínom. Mal vtedy dvadsaťpäť rokov. Ako rehoľník bol veľmi horlivý. No krátko predtým, ako mal zložiť sľuby, otvorila sa mu stará rana na nohe. Bol nútený odísť do Ríma do nemocnice sv. Jakuba, aby sa znovu liečil. Keď sa cítil zdravý, vrátil sa do rehole. No rana sa znova otvorila. Tak šiel zase naspäť do Ríma. V nemocnici ho poverili vedením hospodárstva. Svoju prácu vykonával zodpovedne a svedomito, podarilo sa mu obnoviť poriadok a zabezpečil dobrú opateru chorým. Veľa sa rozprával s chorými i ošetrovateľmi. Pomáhal každému, kto to potreboval. Ešte dvakrát sa pokúsil o vstup do rehole sv. Františka, no pre chorobu ho odmietli.

V auguste 1582 sa rozhodol zhromaždiť okolo seba ľudí, ktorí by sa starali o chorých nie za plat, ale z lásky k Ježišovi. Po dlhej modlitbe a pôste si vybral päť nábožných ošetrovateľov a povedal im svoj plán. V jednej izbe, ktorú premenili na kaplnku, sa spoločne modlievali a radili sa, ako zlepšiť prostredie a starostlivosť o chorých. Toto sa stalo jadrom a základom rehole „Služobníkov chorých“. Ako poznávací znak si zvolili červený kríž. Boh však dopustil na neho skúšku. Kamilovi neprajníci ho začali osočovať pred predstavenými nemocnice. Tí rozkázali ich izbu zničiť. Zarmútený Kamil sa však nevzdal. Kríž si zobral do svojej izby a dlho sa modlil. Dostal videnie, ako si Kristus oslobodil ruky z kríža, sklonil sa k nemu, aby ho objal a povedal mu, aby sa ničoho nebál, aby vytrval, že on bude s ním. To isté sa opakovalo aj cez deň. Kamil povedal o tomto videní svojim spolupracovníkom a spolu sa začali zhromažďovať v nemocničnej kaplnke a pokračovali vo svojej činnosti.

Na povzbudenie viacerých začal Kamil pomýšľať nad kňazskou vysviackou. Ako tridsaťdvaročný začal navštevovať gymnázium. 26. mája 1584 bol v Lateráne vysvätený za kňaza. Svoju prvú sv. omšu odslúžil v nemocničnej kaplnke. O niekoľko mesiacov dostal do správy kostol Madonnina dei Miracoli na breho Tiberu. Tam založil svoju kongregáciu. Pravidlá boli veľmi prísne. Mali ošetrovať chorých, no byť aj pri zomierajúcich v nemocniciach, ale aj v súkromných bytoch. Napriek prísnosti bolo stále viac uchádzačov o vstup do novej rehole. Rád potvrdil pápež Sixtus V. v r. 1586 pod názvom „Služobníci chorých“ – Ministri infirmorum.

Pápež Gregor XIV. premenil rád na riadnu rehoľu. Kamil so svojimi spolubratmi zložili riadne slávnostné sľuby. K trom obvyklým sľubom (chudoba, čistota, poslušnosť) pridali štvrtý – ošetrovať chorých i morom nakazených. V tých časoch sa rozšíril mor a hlad v Ríme. Kamil s bratmi neúnavne pomáhali, pričom viacerí z nich sa nakazili a zomreli tiež.
Na Kamilovu žiadosť si v r. 1607 zvolil rád nového generála. On sám sa naďalej venoval službe chorým v Neapole, Janove, Miláne, ale najmä v Ríme.

14. júla 1614 – ako vopred predpovedal – s krížom v ruke poslednýkrát vydýchol. Pochovali ho v chráme sv. Magdalény, pri ktorom sa nachádza materský dom rehole. Doteraz sa uchováva medzi relikviami jeho srdce a noha, na ktorej mal ranu. V kaplnke sv. Magdalény je vo veľkej úcte Ukrižovaný, ktorý ku nemu zázračne prehovoril. Na jeho príhovor sa udialo veľa zázrakov počas jeho života i po smrti. Za svätého bol vyhlásený v roku 1746 pápežom Benediktom XIV.rsky život. Začal čítať rytierske romány, hrať kocky a karty. Keď mal devätnásť rokov, rozhodol sa dať na vojenskú dráhu. Spolu so svojím otcom sa išli prihlásiť do služieb. Na ceste do Benátok však obaja ochoreli a otec zomrel. Kamil chcel pokračovať v ceste, no začal krívať. Rozmýšľal, čo ďalej. Vo Ferme stretol dvoch františkánov, ktorých pozoroval, ako pokojne a sústredene sa správajú. Veľmi ho to oslovilo. Rozhodol sa, že vstúpi k františkánom. Zašiel do kláštora sv. Bernardína v Akvile, kde bol gvardiánom jeho strýko. Ten ho však nechcel prijať pre jeho chorú nohu a tiež si myslel, že jeho rozhodnutie je neuvážené. Kamil teda v marci 1571 vstúpil ako ošetrovateľ do nemocnice sv. Jakuba v Ríme, kde si zároveň chcel liečiť nohu. Hoci nie celkom doliečený, koncom roka sa dal zase k vojsku a tri roky zostal v službách Benátskej republiky. Potom ťažko ochorel a nemohol sa zúčastniť viacerých bitiek. Koncom roka 1574 bol z vojska prepustený. Jediný majetok, ktorý mu zostal, boli šaty, čo mal na sebe, a tak musel žobrať. V novembri mu ponúkol prácu staviteľ kláštora kapucínov v Manfredonii. Nebolo to ľahké, ale prijal to. Zaumienil si však, že hneď, ako bude môcť, opustí túto podradnú prácu a pôjde znova k vojsku. No nestalo sa tak. Nasledujúci rok sa ho dotkla Božia milosť. Gvardián kláštora v Castel-Giovanni, kde bol raz pre víno, mu rozprával o krátkosti života na zemi, o večnom živote a dal mu dobré rady, ako víťaziť nad pokušeniami. Na spiatočnej ceste do Manfredonie sa rozhodol zmeniť život. Požiadal o vstup ku kapucínom. Mal vtedy dvadsaťpäť rokov. Ako rehoľník bol veľmi horlivý. No krátko predtým, ako mal zložiť sľuby, otvorila sa mu stará rana na nohe. Bol nútený odísť do Ríma do nemocnice sv. Jakuba, aby sa znovu liečil. Keď sa cítil zdravý, vrátil sa do rehole. No rana sa znova otvorila. Tak šiel zase naspäť do Ríma. V nemocnici ho poverili vedením hospodárstva. Svoju prácu vykonával zodpovedne a svedomito, podarilo sa mu obnoviť poriadok a zabezpečil dobrú opateru chorým. Veľa sa rozprával s chorými i ošetrovateľmi. Pomáhal každému, kto to potreboval. Ešte dvakrát sa pokúsil o vstup do rehole sv. Františka, no pre chorobu ho odmietli.

V auguste 1582 sa rozhodol zhromaždiť okolo seba ľudí, ktorí by sa starali o chorých nie za plat, ale z lásky k Ježišovi. Po dlhej modlitbe a pôste si vybral päť nábožných ošetrovateľov a povedal im svoj plán. V jednej izbe, ktorú premenili na kaplnku, sa spoločne modlievali a radili sa, ako zlepšiť prostredie a starostlivosť o chorých. Toto sa stalo jadrom a základom rehole „Služobníkov chorých“. Ako poznávací znak si zvolili červený kríž. Boh však dopustil na neho skúšku. Kamilovi neprajníci ho začali osočovať pred predstavenými nemocnice. Tí rozkázali ich izbu zničiť. Zarmútený Kamil sa však nevzdal. Kríž si zobral do svojej izby a dlho sa modlil. Dostal videnie, ako si Kristus oslobodil ruky z kríža, sklonil sa k nemu, aby ho objal a povedal mu, aby sa ničoho nebál, aby vytrval, že on bude s ním. To isté sa opakovalo aj cez deň. Kamil povedal o tomto videní svojim spolupracovníkom a spolu sa začali zhromažďovať v nemocničnej kaplnke a pokračovali vo svojej činnosti.

Na povzbudenie viacerých začal Kamil pomýšľať nad kňazskou vysviackou. Ako tridsaťdvaročný začal navštevovať gymnázium. 26. mája 1584 bol v Lateráne vysvätený za kňaza. Svoju prvú sv. omšu odslúžil v nemocničnej kaplnke. O niekoľko mesiacov dostal do správy kostol Madonnina dei Miracoli na breho Tiberu. Tam založil svoju kongregáciu. Pravidlá boli veľmi prísne. Mali ošetrovať chorých, no byť aj pri zomierajúcich v nemocniciach, ale aj v súkromných bytoch. Napriek prísnosti bolo stále viac uchádzačov o vstup do novej rehole. Rád potvrdil pápež Sixtus V. v r. 1586 pod názvom „Služobníci chorých“ – Ministri infirmorum.

Pápež Gregor XIV. premenil rád na riadnu rehoľu. Kamil so svojimi spolubratmi zložili riadne slávnostné sľuby. K trom obvyklým sľubom (chudoba, čistota, poslušnosť) pridali štvrtý – ošetrovať chorých i morom nakazených. V tých časoch sa rozšíril mor a hlad v Ríme. Kamil s bratmi neúnavne pomáhali, pričom viacerí z nich sa nakazili a zomreli tiež.
Na Kamilovu žiadosť si v r. 1607 zvolil rád nového generála. On sám sa naďalej venoval službe chorým v Neapole, Janove, Miláne, ale najmä v Ríme.

14. júla 1614 – ako vopred predpovedal – s krížom v ruke poslednýkrát vydýchol. Pochovali ho v chráme sv. Magdalény, pri ktorom sa nachádza materský dom rehole. Doteraz sa uchováva medzi relikviami jeho srdce a noha, na ktorej mal ranu. V kaplnke sv. Magdalény je vo veľkej úcte Ukrižovaný, ktorý ku nemu zázračne prehovoril. Na jeho príhovor sa udialo veľa zázrakov počas jeho života i po smrti. Za svätého bol vyhlásený v roku 1746 pápežom Benediktom XIV.
Hore
 Profil  
 
Poslať 02.07.2011 23:37:22   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12125 príspevkov
Vladimír

Svätý

Sviatok: 15. júl

(1015)

Sv. Vladimír I. bol vnukom sv. Oľgy, nemanželským synom Svjatoslava, veľkého vojvodu Kyjeva. Ten ho dal na výchovu do Novgorodu. Jeho nevlastní bratia Jaropolk a Oleg podnietili vznik občianskej vojny, bojovali medzi sebou. Jaropolk zabil svojho brata a stal sa vládcom. Zmocnil sa Novgorodu a Vladimíra donútil ujsť do Škandinávie. Udialo sa to roku 977. Vladimír sa však roku 980 vrátil aj s vojskom, dobyl Novgorod. Svojho brata porazil a stal sa neobmedzeným vládcom Ruska. Bol známym pre svoje barbarstvá, ktoré páchal na ľuďoch, a nemravný život, ktorý viedol. V roku 988 dobyl Krym. Tam sa stretol s kresťanstvom a prekvapilo ho, ako sa rozšírilo medzi ľuďmi. Požiadal o ruku dcéru východného cisára Bazila II. Obrátil sa, stal sa kresťanom, zmenil svoj život a potom sa dal s ňou zosobášiť. Keď sa vrátil do Kyjeva, pozval misionárov z Grécka, aby pracovali medzi ľuďmi v Rusku. Dal postaviť školy a kostoly. Po ďalšie roky mal však trápenie s rebelmi, ktorí sa búrili proti nemu. Na ich čele stáli jeho synovia z prvého manželstva. Jeho dvaja synovia zo zákonného manželstva s dcérou cisára Bazila II., Roman a Dávid, boli zabití pre vieru. V roku 1014 bol donútený potlačiť povstanie svojho rebelujúceho syna Jaroslava v Novgorode. Avšak cestou tam ochorel a pri ruskom meste Beresyx zomrel. Je patrónom ruských katolíkov.
Hore
 Profil  
 
Poslať 05.07.2011 16:36:02   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12125 príspevkov
Bonaventúra, rehoľník, učiteľ Cirkvi

Svätý

Sviatok: 15. júl

(1221 – 1274)

Pápež Lev XII. nazval sv. Bonaventúru „kniežaťom medzi všetkými mystikmi“. Pápež Sixtus V. mu dal meno „Doctor Seraphicus“ (serafínsky učiteľ), čím mala byť zhodnotená jeho mystická náboženská činnosť. Popri Tomášovi Akvinskom, s ktorým sa vraj priatelil a ktorý zomrel 4 mesiace pred ním, je Bonaventúra najdôležitejším teológom scholastiky.
Hovorí sa, že Bonaventúra je druhým zakladateľom františkánskeho rádu, pretože naplnil túto rehoľu novým duchom a znovu účinne zorganizoval rád.

Narodil sa ako Ján Fidanza v r. 1221 v meste Bagnoreggio neďaleko Viterba v Latiu. O vzniku mena Bonaventúra sa traduje legenda: matka priniesla chorého Jána k Františkovi z Assisi, aby dieťa požehnal. Keď mal chlapec 5 rokov, priviedla ho matka znovu k Františkovi, aby mu poďakovala za uzdravenie. Vtedy vraj František zvolal: „Buona ventura“ (Aká šťastná udalosť). Od tej doby ho chlapci volali Bonaventúra. Veľmi mladý vstúpil do františkánskeho rádu. Od r. 1236 do r. 1242 študoval v Paríži (iné pramene hovoria, že do rádu vstúpil až v Paríži). Okolo r. 1256 dosiahol Bonaventúra doktorát teológie a v r. 1257 bol vo svojich 36 rokoch menovaný siedmym generálom františkánskeho rádu. Z francúzskeho hlavného mesta riadil Bonaventúra rád 17 rokov prezieravo a obratne. Z poverenia pápeža Gregora X., ktorý ho menoval v r. 1273 kardinálom v Albane, pripravoval potom Bonaventúra v Ríme II. lyonský koncil, ktorému predsedal počas celého jeho priebehu (máj až júl 1274). Bonaventúra naplnil pápežovo očakávanie, podarilo sa mu vykonať všetky požiadavky. Záveru koncilu sa však už nedožil: niekoľko dní pred jeho koncom zomrel 15. júla 1274 v Lyone. Pápež Sixtus IV. prehlásil veľkého františkána 14. apríla 1482 za svätého.
Hore
 Profil  
 
Poslať 05.07.2011 16:39:27   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12125 príspevkov
Panna Mária Karmelská (Škapuliarska)

Sviatok: 16. júl

Liturgické slávenie: ľubovoľná spomienka

Pohorie Karmel vo Svätej zemi oddeľuje Galileu a Samáriu. V súčasnosti sa volá Džébel Már Aljás. Najvyšší bod sa nachádza 552 metrov nad morom. Na poslednom výbežku, kde sa kolmo do mora spúšťa skalná stena, stojí kláštor karmelitánov. Je tam nádherný mramorový chrám, zasvätený Panne Márii.

V pohorí je veľa jaskýň, do ktorých sa dá dostať len úzkymi chodníčkami. V jednej z týchto jaskýň žil prorok Eliáš. Tu sa usadili aj prví kresťanskí pustovníci. Okolo roku 1156 sa tam usadil Berthold z Kalábrie so svojimi spoločníkmi. Pôvodne boli vojakmi, bojovali v druhej križiackej výprave. Zbrane však odložili a vytvorili náboženské spoločenstvo, ktoré sa časom pretvorilo na rehoľnú spoločnosť karmelitánov.

Okolo roku 1208 patriarcha Jeruzalema sv. Albert napísal priorovi Brocardovi pravidlá, ktoré predpisovali mníchom chudobu, samotu, mlčanlivosť, zdržiavanie sa mäsitých pokrmov, pôsty a manuálne práce. V 12. storočí karmelitánov napádali mohamedánski Saracéni. Niektorí z karmelitánov ušli do viacerých krajín Európy. Tak sa rád rozšíril.

V Anglicku sa predstaveným rádu stal sv. Šimon Stock. Podľa tradície sa mu 16. júla 1251 zjavila v Cambridgi Panna Mária z Karmelu, ku ktorej sa vždy utiekal. Bola obklopená zástupom anjelov a s úsmevom mu podala škapuliar hnedej farby. Povedala mu: „Prijmi, môj milý syn, tento škapuliar ako odznak svojho rádu a môjho bratstva, pre teba a pre všetkých karmelitánov, ako mimoriadne znamenie milosti; kto s ním zomrie, nezakúsi večný oheň. On je znamenie spásy, ochrana v nebezpečenstvách, záruka pokoja a večnej zmluvy.“ Nato zmizla a zanechala škapuliar v Šimonových rukách.
O tomto zjavení sú však vážne historické pochybnosti.

Sv. Šimon založil bratstvo škapuliara. Slovo škapuliar pochádza z latinského „scapulae“, po slovensky plecia alebo chrbát. Označuje rúcho, ktoré prikrýva plecia. Je to vlastne vrchný odev, ktorý splýva vpredu i vzadu z ramien dolu. Nosia ho dominikáni, františkáni, karmelitáni, augustiniáni a iní rehoľníci. Jednotlivé rády dávali tento škapuliar aj svetským veriacim, no značne zmenšený, v podobe štvorca s dĺžkou strany 10 cm. Zavesený bol tak, že jedna časť visela vpredu a druhá vzadu. Niektorým sa to však zdalo dosť nepraktické (špinilo sa to), a tak pápež sv. Pius X. v roku 1910 dovolil, aby veriaci namiesto škapuliara nosili medailu. Na jednej strane medaily musí byť obraz Božského Srdca Ježišovho a na druhej strane obrázok Panny Márie. Musí byť riadne požehnaná kňazom, ktorý má na to dovolenie. Škapuliar je viditeľné znamenie a vyznanie, že niekto si chce zvlášť ctiť Pannu Máriu. Každý člen bratstva musí zachovávať čistotu svojho stavu, denne sa modliť modlitby k Panne Márii a chrániť sa hriechu. Medailu má mať stále pri sebe a neodkladať ju bez vážnej príčiny.

Slávnostné schválenie karmelitánskej rehole a bratstva škapuliara urobil pápež Ján XXII. v roku 1322. Potvrdil ho aj Pavol V. v roku 1613. Bratstvo škapuliara sa rýchlo rozšírilo po celom svete. Škapuliar nosili aj viacerí svätci, ako sv. Karol Boromejský, sv. František Saleský, sv. Alfonz Mária Liguori, sv. Pavol z Kríža, sv. Ján Bosco, sv. Ľudovít IX. a iní. Poďakovanie za priazeň, ktorú Panna Mária preukázala karmelitánskemu rádu, sa slávi v Cirkvi ako zvláštny sviatok 16. júla ako spomienka na Pannu Máriu Karmelskú alebo Škapuliarsku.
Hore
 Profil  
 
Poslať 05.07.2011 16:40:46   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12125 príspevkov
Faustus

Svätý

Sviatok: 16.júl

(? - 250)

Mučeník, ktorého chytili počas prenasledovania za cisára Trajána Décia. Bol ukrižovaný a potom do neho vystrelili šípy.
Hore
 Profil  
 
Poslať 09.07.2011 12:55:33   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12125 príspevkov
Nerses Lambronazi

Svätý

Sviatok: 17. júl

Tiež volaný Nerses Lampronats, biskup a synovec svätého Nersesa Glaietsiho. Rodák z Arménska, bol známym teológom a jazykovedcom. Vysvätený bol v roku 1169. Začas žil ako pustovník, potom sa stal arcibiskupom v Tarze. Charakterizuje ho úsilie o opätovné spojenie Arménska so západnou cirkvou, najskôr cez koncil a neskôr cez rokovania, ktoré vyvrcholili opätovným spojením v roku 1198. Preložil niekoľko západných spisov do arménčiny, vrátane dialógov pápeža svätého Gregora Veľkého.
Hore
 Profil  
 
Poslať 09.07.2011 13:02:27   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12125 príspevkov
Antoinette Roussel

Blahoslavená

Sviatok: 17. júl

(? - 1794)

Jedna z karmelitánskych mníšok, ktoré boli umučené v Paríži počas francúzskej revolúcie. 12. júla ich zobrali z kláštora a 17. júla ich popravili – sťali gilotínou. Spolu ich bolo šestnásť. Počas cesty na popravisko spievali Salve Regina (Zdravas, Kráľovná). V roku 1906 boli blahorečené.
Hore
 Profil  
 
Poslať 09.07.2011 13:04:31   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12125 príspevkov
Mikuláš, Alexandra a spol.

Svätí

Sviatok: 17. júl

Poslední Romanovskí vládcovia Ruska a mučeníci. Cára Mikuláša II. a cárovnú Alexandru považujú v Rusku za mučeníkov. Kanonizovaní boli skoro po tom ako po ruskej revolúcii a vyvraždení cárskej rodiny vznikla ruská ortodoxná cirkev v exile. K cárovi a cárovnej sa pripájajú ako svätí aj ich deti Alexej, Tatiana, Oľga, Mária, a slávna Anastázia a veľký počet mníchov, mníšok, a kňazov, ktorí zomreli kvôli svojim stykom s cárskou rodinou.
Hore
 Profil  
 
Poslať 09.07.2011 14:15:12   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12125 príspevkov
Pavol Gojdič, biskup

Blahoslavený

Sviatok: 17. júl
v slovenskom cirk. kalendári 18. júla, keďže 17. júla je povinná spomienka na sv. Andreja-Svorada a Benedikta

(1888-1960)

Význam mena: malej postavy (lat.)

Pavol Gojdič sa narodil 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch, neďaleko Prešova v rodine gréckokatolíckeho kňaza Štefana Gojdiča. Pri krste dostal meno Peter. Základné vzdelanie nadobudol v Cigeľke, neskôr v Bardejove a v Prešove. V štúdiu pokračoval na Gymnáziu v Prešove, maturoval v r. 1907. Nastúpil na štúdium teológie v Prešove, po roku ho poslali na ďalšie štúdiá do Budapešti. 27. augusta 1911 bol v Prešove biskupom Dr. Jánom Vályim vysvätený za kňaza. Po vysviacke pôsobil krátky čas ako kaplán pri svojom otcovi. Po roku bol vymenovaný za prefekta eparchiálneho internátu a súčasne učil náboženstvo na meštianskej škole. Následne sa stal protokolistom a archivárom na biskupskom úrade. V roku 1919 sa stal riaditeľom biskupskej kancelárie.
20. júla 1922 vstúpil do Rádu sv. Bazila Veľkého na Černečej Hore pri Mukačeve, kde po obliečke prijal 27.1.1923 meno Pavol. 14. septembra 1926 bol menovaný za apoštolského administrátora prešovskej eparchie. Pri svojej inštalácii za administrátora ohlásil program svojho apoštolátu: „S pomocou Božou chcem byť otcom sirôt, pomocníkom chudobných a tešiteľom zarmútených“.
7. marca 1927 bol ustanovený za biskupa s titulom harpašský (Ecclasiae Harpasenae – Malá Ázia). Konsekrovaný bol v chráme sv. Klimenta v Ríme 25. marca 1927 na sviatok Zvestovania Panny Márie. 29. marca 1927 boli spolu s otcom biskupom Nyáradim prijatí na osobnej audiencii Svätým Otcom Piom XI. Pápež daroval otcovi biskupovi Pavlovi zlatý kríž, ktorý mu podával so slovami: „Tento kríž je iba slabým symbolom tých veľkých krížov, ktoré na teba zošle Pán Boh, môj synu, v Tvojej biskupskej službe“. Na svoju apoštolskú cestu si zvolil biskupské heslo: „Boh je láska, milujme ho!“
Devízou otca biskupa bola vrúcna láska k Eucharistickému Spasiteľovi, bol veľkým ctiteľom Matky Božej a mal veľkú úctu k Božskému Srdcu, ktoremu sa zasvätil a každé ráno potvrdzoval slovami: „Všetky modlitby, obety a kríže obetujem ako náhradu za hriechy celého sveta!“.

13. apríla 1939 bol menovaný za apoštolského administrátora mukačevskej apoštolskej administratúry na Slovensku. V zložitých podmienkach Slovenského štátu sa jeho osoba stala „tŕňom v oku“ vtedajších vládnych predstaviteľov, a preto sám požiadal o abdikáciu. Avšak Rím – vtedajší Sv. Otec ocenil jeho snaženia a abdikáciu nielenže neprijal, ale menoval ho za prešovského sídelného biskupa. A tak 8. augusta 1940 bol v Prešove slávnostne intronizovaný a následne 15. januára 1946 potvrdený v jurisdikcii gréckokatolíkov v celom Česko-Slovensku.
Po nástupom komunistov k moci v roku 1948 biskup Gojdič odmietol komunistickou stranou a štátnou mocou podporovanú snahu o prestup gréckokatolíkov na pravoslávie, hoci vedel, že sa tým sám vystaví prenasledovaniu a väzeniu, ba aj smrti. Postupne ho izolovali od duchovenstva a veriacich. Hoci bol vystavený veľkému tlaku, aby sa zriekol katolíckej viery a pretrhol jednotu s pápežom, všetky ponuky odmietol a vyhlásil: „Mám už 62 rokov a obetujem celý svoj majetok aj rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím, lebo chcem, aby moja duša bola spasená“.
28. apríla 1950 bol biskup Pavol Gojdič zatknutý a internovaný. Začala sa tak jeho krížová cesta mnohými väznicami bývalého Česko-Slovenska, z ktorých ho oslobodila až smrť. V dňoch 11. – 15. januára 1951 vo vykonštruovanom procese s tzv. vlastizradnými biskupmi (Vojtašákom, Buzalkom a Gojdičom) bol odsúdený na doživotné odňatie slobody, zaplatenie dvestotisíc korún pokuty a odňatie všetkých občianskych práv.
Biskup Gojdič bol vystavovaný fyzickému a psychickému nátlaku, bol ponižovaný, musel vykonávať najťažšie a najpodradnejšie práce. Každú chvíľu využíval k modlitbe a tajne slúžil sv. liturgie. Na základe amnestie v r. 1953, vydanej prezidentom A. Zápotockým, mu bol trest zmenený z doživotia na 25 rokov. Otec biskup Gojdič sa mohol dostať na slobodu, ak by zaprel svoju vernosť Cirkvi a Sv. Otcovi. Vo väznici v Ruzyni ho v reprezentačnej miestnosti, kde ho doviedli z cely, prijal uniformovaný vysoký dôstojník. Oznámil mu, že z tejto miestnosti pôjde rovno do Prešova, ak je ochotný stať sa patriarchom pravoslávnej cirkvi v ČSSR. Otec biskup túto požiadavku odmietol s tým, že by to bol strašný hriech proti Bohu, zrada na Sv. Otcovi, na vlastnom svedomí a na veriacich.

Pri príležitosti jeho 70-tín mu do väzenia poslal telegram aj Sv. Otec Pius XII. Ubezpečil ho v ňom, že nezabúda na svojho hrdinského syna. Bol to pre otca biskupa jeden z najkrajších dní vo väzení.
Očitým svedkom posledných chvíľ jeho života bol spoluväzeň – ošetrovateľ František Ondruška. Potvrdil, že sa splnilo prianie otca biskupa, keď zomrel (zaopatrený otcom Alojzom Vránom, ktorý ho vyspovedal) 17. júla 1960, v deň svojich narodenín vo veku 72 rokov vo väzenskej nemocnici v Leopoldove.
Bol pochovaný bez akýchkoľvek pôct na väzenskom cintoríne v hrobe bez mena, pod väzenským číslom 681.

V r. 1968 štátne orgány dovolili exhumáciu telesných pozostatkov otca biskupa P. P. Gojdiča. Exhumácia sa uskutočnila 29. októbra 1968 s následným prevezením telesných pozostatkov do Prešova.
Biskup Pavol Gojdič bol 27. septembra 1990 súdne rehabilitovaný. Vyznamenaný bol in memoriam Rádom T.G. Masaryka II. triedy a Pribinovým krížom I. triedy.
Ján Pavol II. ho blahorečil 14. 9. 2003.
Hore
 Profil  
 
Poslať 09.07.2011 16:36:32   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12125 príspevkov
Andrej-Svorad

Svätý

Sviatok: 17. júl

(asi 980 – asi 1034)

Svorad pochádzal z Poľska, údajne sa narodil okolo r. 980 niekde v okolí rieky Visly v rodine roľníka. Traduje sa, že ako mladý mních žil neďaleko slovenských hraníc v dedine Tropie nad Dunajcom. Ako mnohí iní, pridržiaval sa cyrilometodskej tradície. Keď kráľ Boleslav Chrabrý v r. 1022 vystúpil proti staroslovienskej liturgii, Svorad odišiel na územie Slovenska. Usadil sa v kláštore sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. Zložil sľuby a stal sa benediktínom. Pri sľuboch prijal meno Andrej. Keď dovŕšil 40 rokov – podľa vtedajších predpisov – mohol odísť ako pustovník do samoty a žiť podľa hesla „Modli sa a pracuj!“ Pridružil sa k nemu mladý rehoľný brat Benedikt. Keďže však nemali pokoj od mníchov ani od nábožných veriacich, odišli na Skalku pri Trenčíne. Žili veľmi prísnym životom, v pôste a odriekaní. Počas štyridsaťdenného pôstu mal k dispozícii ako stravu len štyridsať orechov. V robote pritom neustával – klčoval les. V noci sedával v otesanom dubovom kláte, do ktorého napichal ostré bodce. Akonáhle mu hlava klesla od únavy a telo sa naklonilo, okamžite bol hore a pokračoval v modlitbe. (zo Života svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka od päťkostolského biskupa Maura z r. 1064)
Keď cítil, že sa blíži jeho posledná hodina, odišiel na Zobor do kláštora. Po jeho smrti našli na ňom reťaz, ktorá sa mu hlboko zaryla do tela. Zomrel asi v r. 1034. Kde ho pochovali hneď po smrti, nevieme. Teraz sú jeho pozostatky uložené spolu s pozostatkami sv. Benedikta v nitrianskej katedrále. Za svätého ho spolu s Benediktom, uhorským kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gérardom vyhlásil pápež Gregor VII. v r. 1083.
Hore
 Profil  
 
Poslať 09.07.2011 16:45:04   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12125 príspevkov
Benedikt zo Skalky

Svätý

Sviatok: 17. júl

(11. storočie)

Význam mena: ten, ktorý dobrorečí (z lat.)

O svätom Benediktovi vieme veľmi málo. Jedinú správu o ňom udáva päťkostolský biskup sv. Maurus, ktorý poznal Benedikta osobne. Píše v nej, že po smrti Andreja-Svorada sa Benedikt rozhodol bývať na tom istom mieste. Podľa príkladu svojho učiteľa viedol veľmi prísny život. Zrejme o tri roky neskôr prišli k nemu zbojníci v nádeji, že má veľa peňazí. Odvliekli ho nad rieku Váh, zviazali a hodili do vody. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale nemohli ho nájsť. Zbadali však, že orol cez celý rok sedával na brehu Váhu, akoby tam čosi pozoroval. Istý muž sa na tom mieste ponoril do vody a tam našiel neporušené Benediktovo telo. Pochovali ho v bazilike sv. Emeráma v Nitre, v tom istom hrobe, kde odpočíval sv. Andrej-Svorad.

Toľko správa od biskupa Maura. Je isté, že Benedikt bolo jeho rehoľné meno. Krstné meno nepoznáme. Považuje sa za slovenského svätca, hoci niektoré nie veľmi vierohodné pramene udávajú, že pôvodom bol Poliak. K Andrejovi-Svoradovi sa pridružil, keď bol Andrej už starec a potreboval pomocníka. Tam spolu viedli prísny život, v modlitbe, rozjímaní, v tvrdej práci a v pôste. Benedikt v tomto spôsobe života pokračoval aj po smrti Andreja, až do svojej smrti. Takmer hneď po jeho pochovaní si ho veriaci z Nitry a okolia spolu so sv. Andrejom začali uctievať ako svätého. Kanonizovaný bol pápežom Gregorom VII. v r. 1083 spolu s Andrejom, uhorským kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gérardom.
V 13. storočí dal nitriansky biskup postaviť nad jaskyňou na Skalke benediktínsky kláštor. Na strmej skale nad Váhom, z ktorej vrahovia zhodili telo sv. Benedikta, postavil kostol s dvoma vežami na počesť mučeníka. V priebehu stáročí kostol spustol a ostali len ruiny. 12. júla 1924 zásluhou nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka bol opravený chrám znovu posvätený. Na jeho posviacke sa zišlo tridsaťtisíc pútnikov zo Slovenska i zahraničia (najmä americkí Slováci). Chrám stojí dodnes a v posledných rokoch bola znovu prevedená rozsiahla rekonštrukcia tak chrámu, ako aj kláštora na Skalke.
Hore
 Profil  
 
Poslať 09.07.2011 16:47:22   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12125 príspevkov
Frederik Utrechtský (Holandský), biskup a mučeník

Svätý

Sviatok: 18. júl

(okolo 781-838)

Význam mena: mocný v pokoji, bohatý na pokoj (nem.)

Emblém: pri oltárom, prebodnutý dvoma mečmi

Sv. Frederik sa narodil okolo roku 781 v rodine, ktorá mala pôvod zrejme v Anglicku, pričom je nejasné, či sa narodil ešte v Anglicku, alebo už na území Frízska, čo je časť dnešného Holandska, kam sa jeho rodičia presídlili. Bol súčasníkom našich vierozvestov sv. Cyrila a Metoda. Bol synovcom frízskeho kráľa Radboda. Celý svoj život a pastorálne úsilie zasvätil dokončeniu evanjelizácie Frízov. Po svojej kňazskej vysviacke sa venoval najmä katechéze konvertitov a katechumenov. Stal sa biskupom v meste Utrecht v roku 820, niektoré pramene udávajú rok 825. V tomto období poslal medzi Frízov niekoľko kňazov, medzi ktorými vynikal Odulf, ktorého si uctievame tiež ako svätého. Tento sa stal neskôr Frederikovým prvým životopiscom.

Biskup Frederik bol uznávanou duchovnou autoritou. Pre jeho mnohoraké schopnosti ho nemecký cisár Ľudovít Pobožný menoval za svojho radcu. Zúčastnil sa na miestnej synode v Magonze v roku 829. Jeho osobu a pôsobenie spomína vo svojom diele aj u nás známy sv. Rabanus Maurus, ktorý mu venoval v roku 834 svoj komentár ku knihe Jób.

O jeho mučeníckej smrti existujú dve tradície. Jedna hovorí, že ho zavraždili najatí vrahovia. Najala ich druhá, nezákonná žena cisára Ľudovíta Judita Bavorská. Keďže Frederik ako biskup tento čin verejne odsudzoval, nezákonná cisárovná ho znenávidela a postarala sa o jeho zavraždenie. Stalo sa to 18. júla 838 počas modlitby vďakyvzdania po svätej omši. Druhá tradícia hovorí, že ho zabili pohanskí Frízovia na holandskom ostrove Walcheren, kde sa venoval osobne ich evanjelizácii. Podľa tradície počas zomierania recitoval text žalmu 144. Pochovali ho v krypte kostola Najsvätejšieho Spasiteľa v Utrechte, neskôr sa jeho pozostatky stratili a dnes sa o nich nič nevie.

Sv. Frederik zložil známu modlitbu ku cti Najsvätejšej Trojice, ktorá sa v Holandsku používala po stáročia. Nebol kanonizovaný moderným spôsobom, ale tradičným stredovekým spôsobom – aklamáciou.
Hore
 Profil  
 
Poslať 09.07.2011 16:49:32   
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 22:07:40
napísal 12125 príspevkov
Epafras, biskup a mučeník

Svätý

Sviatok: 19. júl

(1. stor.)

Epafras pochádzal z mesta Kolosy. Bol pohanom, obrátil sa na Pavlovo kázanie počas jeho tretej misie v Efeze. Založil a viedol cirkev v Kolosách. Bol teda biskupom. Apoštol Pavol sa o ňom zmieňuje dvakrát v Liste Kolosanom, kde ho nazýva „milovaným spolupracovníkom v službe, ktorý verne slúži Kristovi“ (Kol 1,7). V závere listu píše Kolosanom: „Pozdravuje vás Epafras, ktorý je od vás, služobník Krista Ježiša, a ustavične zápasí o vás v modlitbách, aby ste boli dokonalí a celkom zaujatí Božou vôľou. Môžem mu dosvedčiť, že sa veľa namáha pre vás a pre Laodicejčanov a Hierapolčanov“ (Kol 4,12). V krátkom Liste Filemonovi vo v. 24 píše Pavol o „svojom Epafrasovi, svojom spoluväzňovi v Kristovi Ježišovi“.

Epafras bol teda s Pavlom v Ríme. Prišiel ho z Kolos navštíviť a potešiť. Uistil ho o spoluúčasti na jeho trápení a živej náklonnosti veriacich v Kolosách. Vo svojej horlivosti však povedal Pavlovi aj o tom, že už sa začínajú šíriť v Cirkvi aj bludy. Pavol teda napísal list Kolosanom, aby zostali verní pravej viere a vystríhal ich pred nebezpečenstvom falošnej náuky.

Podľa niektorých autorov Epafras a Epafrodit, ktorého spomína Pavol v Liste Filipanom (2, 25-28 a 4,18), je tá istá osoba. Takáto identifikácia, ktorá sa zakladá len na podobnosti mena, však nie je zaručená. Epafras podľa tradície zomrel mučeníckou smrťou a jeho pozostatky sa nachádzajú v chráme Santa Maria Maggiore v Ríme.
Hore
 Profil  
 
Zobraziť príspevky z predchádzajúceho:  Zoradiť podľa  
 [ Príspevkov: 644 ]  Choď na stránku Predchádzajúci  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7 ... 43  Ďalší

Obsah fóra » Katolícka spiritualita - DUCHOVNÝ ŽIVOT » Svätci

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 0 hostia


Nemôžete zakladať nové témy v tomto fóre
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre
Nemôžete upravovať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete mazať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete zasielať súbory v tomto fóre

Skočiť na:  
cron
Powered by phpBB® Forum Software © phpBB Group
Slovenský preklad:phpbb.sk.

Zobraziť štatistiku návštevnosti: