kresťansko
katolícke
fórum

Inscenovaný záver opery je podľa mňa taktiež úplným omylom, pretože potláča samotnú podstatu príbehu, v ktorom je Micaëla stelesnením konzervatívnej, dobrej dievčiny s tradičnou morálkou.

V Cukrovom výklade sa z nej vykľuje zákerná mrcha, ktorá podáva Donovi Josému nôž, aby zapichol jej sokyňu. A keď to ten nešťastník naozaj urobí, so zadosťučinením sa usmieva. V zápätí zhadzuje zo seba vrchnú časť odevu, aby ukázala, že pod ním má nachystané svadobné šaty. Konečne sa za Dona Josého môže vydať.

Pre mňa ide o úplné popretie podstaty príbehu o Carmen, pretože súboj medzi sexuálne neviazanou, spoločenskými pravidlami a nezmyselnými obmedzeniami nespútanou, slobodomyseľnou a nezávislou Carmen na jednej strane a konzervatívne vystupujúcou, cnostnou a náboženskou morálkou ovplyvnenou Micaëlou na strane druhej – teda konflikt, ktorý je preneseným stretom dvoch ideovo a morálne zásadne protichodných svetov, sa vo výklade Lubora Cukra mení na konflikt medzi jednou mrchou a druhou mrchou. Takýmto výkladom bol konflikt s pôvodne filozofickým a ideovým pozadím pretvorený na stret dvoch svetov, ktoré sa vo svojej morálke príliš od seba ani neodlišujú.

a hudba

Hudobné naštudovanie Kevina Rhodesa som prijal veľmi pozitívne. Orchester má pod jeho vedením oveľa sýtejší a farebnejší zvuk, čo bolo možné dosiahnuť vďaka novému rozsadeniu hráčov v orchestrálnej jame. Keďže časť jamy je situovaná pod pódiom vytvárajúcom striešku, zvuk nástrojov v tejto časti orchestrálnej jamy neplynie von takým istým spôsobom, ako zvuk nástrojov nachádzajúcich sa v neprekrytej časti.

Rhodes inak rozsadil sláčikové nástroje, pričom ako vzor mu poslúžil spôsob, akým sedia vo Viedenskej štátnej opere. Taktiež vytiahol drevá z prekrytej časti jamy, takže teraz sa nachádzajú po jeho ľavej ruke a ich zvuk môže stúpať priamo dohora. Výsledný zvuk orchestra je počuteľne iný, než býval.

Orchester však v poslednom čase najmä výborne hrá, čo sa len samotným preskupením hráčov dosiahnuť nepodarí. Napríklad La fleur que tu m’avais jetée zahrali hráči vyslovene ukážkovo, vycibreným spôsobom, mäkko, jemne a s citom. Bohužiaľ prvý premiérový večer optimálnemu vyzneniu árie nenapomáhalo jej podanie Luisom Chapom, ktorý sa snažil spievať čo najexponovanejšie. Druhý premiérovaný večer si však s oveľa citlivejším a plastickejším prevedením Ondreja Šalinga orchester veľmi dobre sadol.

Rhodes volil iné tempá na prvej premiére, kedy Carmen poňal pomerne výbušne a sviežo (niekedy ale až príliš), druhý premiérový večer volil už o niečo pomalšie tempá, čo sa viac osvedčilo. Napríklad kartová scéna z tretieho dejstva, ktorá je v pomalšom tempe pomerne monumentálna, stratila pri príliš rýchlom prevedení svoje čaro a vyznievala banálne. Na druhej premiére však bolo tempo už optimálne a ária získala späť aj svoju monumentálnosť.

Ocenil som, že Carmen bola uvedená bez hudobných škrtov (nemám teraz samozrejme na mysli vynechanie recitatívov) a tak zaznela aj scéna A deux cuartos, ktorá sa často škrtá, čo býva škoda.

Aj sólistické výkony hlavných predstaviteľov prispeli k tomu, že druhá premiéra bola výrazne lepšia než prvá.