Areopág

kresťansko
katolícke
fórum

Všetkým návštevníkom nášho portálu požehnanie a radosť v Duchu Svätom od nášho Pána. Nech On sám je vaším svetlom a Jeho kríž i zmŕtvychvstanie svedectvom Božej moci vo vašich životoch.
Obsah fóra » Aktuálne spoločenské dianie, kultúra a literatúra » Aktuálne dianie v Katolíckej Cirkvi


 [ Príspevkov: 88 ]  Choď na stránku 1, 2, 3, 4, 5, 6  Ďalší
Autor Správa
Poslať 20.09.2013 21:01:43   Interview s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
...v mediach sa teraz pretriasaju dalsie bombasticke spravy, co papez povedal o homosexualoch, rozvedenych atd.

Ide o fragmenty rozhovoru, ktory papez Frantisek poskytol talianskemu jezuitskemu casopisu
    La Civiltà Cattolica, 19.9.2013
Nieco o obsahu tu: Avizovany preklad zverejnime aj tu, len co bude k dispozicii.
Nech sa zasa nelinkuju veci vytrhnute z kontextu, ako sme si uz v mediach zvykli precitat...

Zatial teda aspon preklady do inych jazykov:

Hore
 Profil  
 
Poslať 23.09.2013 12:52:45   Re: Interview s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 21:07:40
napísal 12133 príspevkov
Rozhovor s pápežom Františkom

Rozhovor s pápežom Františkom

P. Antonio Spadaro SJ, šéfredaktor La Civiltà Cattolica

Dom sv. Marty, pondelok, 19. augusta, 9:50


Je pondelok, 19. augusta. Pápež František si so mnou dohovoril stretnutie na 10:00 v Dome sv. Marty. Po svojom otcovi som však zdedil zvyk prichádzať vždy v predstihu a dodržiavam ho aj teraz. Personál, ktorý ma privítal, ma zaviedol do salónika. Čakanie netrvá dlho a po niekoľkých minútach ma odprevadia k výťahu. Počas dvoch minút mám čas spomínať, ako pri stretnutí šéfredaktorov jezuitských časopisov v Lisabone prišiel na pretras návrh spoločne uverejniť rozhovor s pápežom. Prediskutoval som ho s ostatnými šéfredaktormi a pokúsili sme sa sformulovať otázky, ktoré by vyjadrovali naše spoločné záujmy. Vychádzam z výťahu a vidím pápeža, ako ma už čaká pri dverách. Uvedomujem si príjemný pocit, akoby som vôbec neprekročil prah medzi dvoma svetmi.

Vchádzam do jeho izby a pápež ma usádza na pohovke. On si kvôli problémom s chrbticou sadá na vyššie a masívnejšie sedadlo. Prostredie pápežovej izby je veľmi jednoduché, až strohé. Pracovný priestor na písacom stolíku je malý. Zapôsobili na mňa minimalistické črty nábytku i ostatných vecí. Je tu len zopár kníh, lístkov a iných predmetov. Medzi nimi ikona sv. Františka, soška Panny Márie z Luján, patrónky Argentíny, kríž a socha spiaceho sv. Jozefa veľmi podobná tej, ktorú som videl v jeho direktorskej a provinciálskej izbe v Colegio Máximo svätého Michala. Bergogliova spiritualita nespočíva v „harmónii energií“, ako by to nazval on sám, ale v ľudských tvárach: Kristus, sv. František, Mária.

Pápež ma prijíma s úsmevom, ktorý úž viackrát obletel svet a ktorý otvára srdcia. Rozhovoríme sa o mnohých veciach, najmä o jeho ceste do Brazílie. Pápež ju považuje za veľkú milosť. Pýtam sa ho, či si po nej odpočinul. Vraví, že áno, že sa cíti dobre a zdôrazňuje, že Svetové dni mládeže boli preňho „mystériom“. Poznamenáva, že nikdy nebol zvyknutý hovoriť pred takým množstvom ľudí: „Pozerám na jednotlivé osoby, na každú zvlášť, vstupujem do osobného kontaktu s človekom, ktorého mám pred sebou. Nie som zvyknutý na masy.“ Súhlasím s ním, že je to naozaj tak, že je to zreteľne viditeľné a že to mnohých oslovuje. Je naozaj vidno, že aj keď je uprostred množstva ľudí, jeho pohľad je v skutočnosti upretý na jednotlivcov. Kamery snímajú tieto scény a všetci ich tak môžu vidieť, no on sa môže cítiť slobodný zostať v priamom kontakte, aspoň vizuálnom, s tými, ktorých má pred sebou. Zdá sa, že je spokojný s tým, že môže zostať sám sebou, že nemusí meniť svoj zvyčajný spôsob komunikácie s ľuďmi, a to ani v prípade, keď má pred sebou milióny osôb, ako to bolo na pláži v Copacabane.

Skôr, než zapnem diktafón, začneme hovoriť ešte o niekoľkých veciach. Pápež komentuje jednu moju publikáciu a v tejto súvislosti mi povie, že jeho obľúbení súčasní francúzski myslitelia sú Henri de Lubac a Michel de Certeau. Poviem mu niečo osobné a on na to nadviaže tiež niečím o sebe a najmä o jeho zvolení za pápeža. Vraví, že keď si 13. marca pri obede začal uvedomovať, že môže byť zvolený, pocítil, ako naňho zostúpil hlboký, nevysvetliteľný pokoj a vnútorná útecha zároveň s totálnou temnotou, hlbokou tmou, v ktorej zostávalo všetko ostatné. A tieto pocity ho sprevádzali až po zvolenie.

Ešte dlho by sme sa takto neformálne zhovárali, no je čas pozrieť sa na hárky s otázkami a zapnúť diktafón. V prvom rade mu ďakujem v mene všetkých šéfredaktorov jezuitských časopisov, ktoré uverejnia tento rozhovor.

Krátko pred audienciou, ktorú udelil jezuitom z Civiltá Cattolica, mi pápež povedal o svojom veľkom probléme s poskytovaním rozhovorov. Vravel, že radšej rozmýšľa, než v rýchlosti odpovedá na otázky v príležitostných rozhovoroch. Má skúsenosť, že správne odpovede mu často prídu na myseľ až vtedy, keď spätne uvažuje o tých, ktoré dal v rozhovore: „nespoznával som seba samého, keď som pri spiatočnom lete z Ria de Janiero odpovedal na otázky novinárov“, hovorí mi. Je to naozaj tak: pri uvedenom rozhovore sa pápež pri odpovedi na jednu otázku viackrát cítil slobodný prerušiť tok myšlienok, aby dodal niečo k predchádzajúcej. Hovoriť s pápežom Františkom je v skutočnosti určitý druh živelného vulkanického výlevu myšlienok, ktoré však na seba logicky nadväzujú. Písanie poznámok vo mne zanecháva nepríjemný pocit, že prerušujem spontánny dialóg. Je zrejmé, že pápež František je zvyknutý skôr na konverzáciu, než na prednášky.

Kto je Jorge Mario Bergoglio?

Mám pripravenú otázku, no rozhodol som sa nedržať sa striktne schémy, ktorú som si stanovil a pýtam sa pápeža tak trochu nečakane: „Kto je Jorge Mario Bergoglio?“ Pápež sa na chvíľu ponorí do ticha. Pýtam sa ho, či je to vhodná otázka... Posunkom naznačuje, že otázku prijíma a odpovedá: „Neviem, aká je tá najlepšie definícia... Som hriešnik. Toto je azda najsprávnejšia definícia. A nevravím to len tak, ako konverzačnú frázu, literárnu figúru. Som hriešnik“.

Pápež sa opäť ponorí do myšlienok, akoby neočakával takúto otázku, akoby ňou bol nútený k hlbšej reflexii.

„Áno, môžem azda povedať, že som tak trochu „lišiak“, že sa viem pohybovať v rozličných záležitostiach, no je pravda, že som tiež trochu naivný. Áno, tá najlepšia definícia, syntéza, ktorá najviac vychádza z môjho vnútra a ktorú považujem za najpravdivejšiu, je nasledovná: „som hriešnik, na ktorého sa pozrel Pán.“ A opakuje: „Som ten, na ktorom spočinul Pánov pohľad. Cítim, že moje motto Miserando atque eligendo o mne vypovedá pravdu, vždy ju vyjadrovalo.“

Motto pápeža Františka je inšpirované úryvkom z Kázní sv. Bédu Ctihodného, ktorý pri komentovaní evanjeliového príbehu o povolaní sv. Matúša píše: „Ježiš uvidel mýtnika a keď sa naň s láskou pozrel a vyvolil si ho, povedal mu: Nasleduj ma!“ Pápež pokračuje: Latinské gerundium miserando sa mi vidí nepreložiteľné ako do taliančiny tak do španielčiny. Rád ho prekladám iným fiktívnym gerundiom, ktoré však v skutočnosti neexistuje: misericordiando.“

Pápež František pokračuje vo svojich úvahách a robí logický skok, ktorému hneď neporozumiem. Hovorí mi: „Nepoznám Rím. Poznám tu toho len málo. Z toho mála napríklad baziliku Santa Maria Maggiore: vždy som tam chodieval.“ Smejem sa a vravím mu : „To sme všetci veľmi dobre pochopili, Svätý Otče!“ Pápež pokračuje: „Áno, poznám Santa Maria Maggiore, Baziliku svätého Petra... No keď som prišiel do Ríma, vždy som býval na Via della Scrofa. Odtiaľ som chodieval do kostola San Luigi dei Francesi, kde som často kontemploval Caravaggiov obraz znázorňujúci povolanie sv. Matúša.“ Začínam rozumieť, čo mi chce pápež povedať.

„Ten Ježišov prst ... namierený na Matúša. Takýto som. Takto sa cítim. Ako Matúš.“ A tu pápež nadobudne rozhodný výraz, akoby konečne našiel verný obraz seba samého, ktorý hľadal: „Matúšovo gesto na obraze na mňa veľmi silne pôsobí: drží svoje peniaze, akoby vravel: „Nie, nepovolávaj mňa! Nie, tieto peniaze sú moje!“. Takýto som aj ja: hriešnik, na ktorého Pán obrátil svoj pohľad.“ A túto skutočnosť som vyjadril aj tým, čo som povedal, keď sa ma spýtali, či prijímam svoje zvolenie za pápeža: Peccator sum, sed super misericordia et infinita patientia Domini nostri Jesu Christi confisus et in spiritu penitentiae accepto.“

Prečo ste sa rozhodli stať jezuitom?

Začínam rozumieť, že táto formula prijatia pápežskej voľby je pre pápeža Františka zároveň „dokladom osobnej legitimácie“. K tomu niet už veľmi čo dodať. Pokračujem teda s prvou otázkou, ktorú mám pripravenú v schéme: „Svätý Otče, čo vás viedlo k vstupu do Spoločnosti Ježišovej? Čo vás na jezuitoch zaujalo?“

„Chcel som niečo viac. No nevedel som, čo. Vstúpil som do seminára. Páčili sa mi dominikáni a mal som medzi nimi aj priateľov. Ale potom som si vybral Spoločnosť Ježišovu, ktorú som dobre poznal, pretože seminár spravovali jezuiti. Zaujali ma na nich tri veci: poslanie, komunita a disciplína. To je dosť zvláštne, pretože som rodený „neporiadnik“, disciplínu vôbec nemám v krvi. No ich disciplína, ich spôsob organizácie času ma veľmi oslovili.“

A potom je tu komunita, skutočnosť, ktorá je pre mňa skutočne fundamentálna. Vždy som hľadal spoločenstvo. Nevedel som si predstaviť sám seba ako kňaza – samotára: potrebujem spoločenstvo. To možno vidieť aj na skutočnosti, že som zostal tu, v Dome sv. Marty: v čase, keď ma zvolili, som býval v izbe č. 207, ktorú mi pridelili lósom. Miestnosť, kde sa nachádzame teraz, bola hosťovskou izbou. Rozhodol som sa bývať tu, v izbe č. 201, pretože keď ma uviedli do pápežského bytu, pocítil som v sebe jasné „nie“. Pápežský byt v Apoštolskom paláci nie je prepychový. Je starodávny, vkusný a priestranný, no nie luxusný. Ale je ako obrátený lievik. Je veľký a priestranný, no má veľmi úzky vchod. Vchádza sa doň takpovediac „ako cez kvapkadlo“ a to nie je nič pre mňa – nie, bez ľudí nedokážem žiť. Potrebujem žiť svoj život spolu s ostatnými“.

Zatiaľ čo pápež hovorí o poslaní a komunite, prichádzajú mi na um všetky dokumenty Spoločnosti Ježišovej, v ktorých sa hovorí o „komunite pre poslanie“ a tieto myšlienky počujem rezonovať v jeho slovách.

Čo znamená pre jezuitu byť pápežom?

Chcem pokračovať v tejto línii a kladiem pápežovi otázku vychádzajúcu z faktu, že je prvým jezuitom, ktorý bol zvolený za rímskeho biskupa: „Ako interpretujete vo svetle ignaciánskej spirituality službu všeobecnej Cirkvi, ku ktorej ste boli povolaný? Čo znamená pre jezuitu byť zvolený za pápeža? Ktorý prvok ignaciánskej spirituality Vám najviac pomáha vykonávať svoju službu?

„Rozlišovanie“, odpovedá pápež František. „Rozlišovanie je jedna z vecí, ktoré Ignác vnútorne najviac rozpracoval. Preňho je to prostriedok vnútorného zápasu, ktorý nám pomáha lepšie spoznávať Pána a zbližša ho nasledovať. Vždy ma oslovovala maxima, ktorou sa opisuje Ignácova vízia: Non coerceri a maximo, sed contineri a minimo divinum est. O tejto vete som veľa uvažoval v súvislosti s úradom autority: nebyť obmedzený najväčším priestorom, ale byť schopný zotrvať v najmenšom priestore. Táto cnosť veľkého a malého je veľkodušnosť, ktorá nás podnecuje k tomu, aby sme zo svojho stanoviska vždy upierali pohľad k horizontu. Znamená to robiť každodenné maličkosti s veľkým srdcom otvoreným voči Bohu a blížnym. Znamená to hodnotiť malé veci na pozadí veľkých horizontov, horizontov Božieho kráľovstva.“

„Táto maxima ponúka parametre pre zaujatie správneho postoja pri rozlišovaní, aby sme preciťovali Božské skutočnosti z Božieho uhla pohľadu. Podľa sv. Ignáca veľké princípy sa musia vteliť do konkrétnych okolností miesta, času a osôb. Aj Ján XXIII. postavil svoju službu autority do tejto pozície, keď opakoval maximu: Omnia videre, multa dissimulare, pauca corrigere, pretože hoci videl všetko, maximálnu dimenziu, rozhodol sa angažovať sa v mále, v minimálnej dimenzii. Je možné mať veľké projekty a uskutočňovať ich tým, že robíme zopár malých vecí. Alebo možno používať slabé prostriedky, ktoré sa napokon ukážu byť účinnejšími než tie silné, ako to píše sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom.“

Rozlišovanie vyžaduje čas. Mnohí si napríklad myslia, že zmeny a reformy sa môžu uskutočniť v krátkom čase. Ja sa naproti tomu domnievam, že na položenie základov skutočnej, účinnej zmeny je vždy potrebný čas, čas na rozlišovanie. Rozlišovanie nás však niekedy pobáda k tomu, aby sme to, čo sme pôvodne zamýšľali urobiť potom, urobili hneď. Toto sa mi stalo v posledných mesiacoch. Rozlišovanie sa vždy uskutočňuje v Pánovej prítomnosti, tak, že zachytávame jeho znamenia, počúvame, čo sa deje, čo prežívajú ľudia, najmä chudobní. Moje voľby, aj tie, ktoré sa vzťahujú na bežný život, napríklad rozhodnutie používať jednoduché auto, vychádzajú z duchovného rozlišovania, ktoré je odpoveďou na požiadavky, ktoré vyplývajú z vecí, zo stretnutí s ľuďmi, z čítania znamení čias. Rozlišovanie v Pánovi ma vedie v mojom uplatňovaní služby autority.“

„Musím povedať, že nedôverujem rozhodnutiam urobeným narýchlo. Som vždy skeptický voči prvému rozhodnutiu, teda voči prvej veci, ktorá mi príde na myseľ, keď treba urobiť rozhodnutie. Vo všeobecnosti môžem povedať, že v tomto prípade ide o slepú uličku. Musím čakať, vnútorne hodnotiť, dopriať si potrebný čas. Múdrosť rozlišovania sa dokáže vyrovnať s nevyhnutnou dvojznačnosťou života a pomáha nám nájsť najvhodnejšie prostriedky, ktoré však nie vždy možno stotožniť s tým, čo sa nám zdá veľké a silné.“

Spoločnosť Ježišova

Rozlišovanie je teda jedným z pilierov pápežovej spirituality. V tomto sa osobitným spôsobom vyjadruje jeho jezuitská identita. Pýtam sa ho preto, ako podľa neho môže dnes Spoločnosť Ježišova slúžiť súčasnej Cirkvi, aký je jej špecifický prínos i prípadné riziká, ktorým čelí.

„Spoločnosť Ježišova je inštitúciou v napätí, vždy radikálne v napätí. Jezuita je takpovediac „decentrovaný“. Spoločnosť Ježišova je sama osebe „decentrovaná“: jej stredom je Kristus a jeho Cirkev. Ak teda Spoločnosť má vo svojom strede Krista a Cirkev, má dva vzťažné body, ktoré ju udržiavajú v rovnováhe, keď žije na periférii. Ak však Spoločnosť príliš pozerá na seba samú, kladie do stredu seba samú ako konsolidovanú, veľmi dobre „vyzbrojenú“ štruktúru, vtedy riskuje, že sa bude cítiť sebestačná a sebaistá. Spoločnosť musí mať stále pred sebou to povestné Deus semper maior, hľadanie stále väčšej Božej slávy a Cirkev ako pravú Nevestu nášho Pána, Krista Kráľa, ktorý si podmaňuje naše srdcia a ktorému ponúkame celú našu osobu a všetku našu námahu, hoci sme len krehkými hlinenými nádobami. Toto napätie nás neustále vedie von zo seba samých. Nástrojom, ktorý robí decentrovanú Spoločnosť silnou, je „odpočet zo svedomia“ ( ktorý je zároveň otcovský i bratský), pretože nám pomáha viac vychádzať zo seba a kráčať za svojím poslaním.“

Pápež sa tu odvoláva na konkrétny bod Konštitúcií Spoločnosti Ježišovej, v ktorom sa píše, že jezuita má „ukázať svoje svedomie“, čiže vnútornú situáciu, v ktorej žije, aby mu tak predstavený mohol s väčším vnútorným vhľadom určiť jeho poslanie.

„Je ťažké hovoriť o Spoločnosti“, pokračuje pápež František. „Keď sa o nej priveľa hovorí, je tu riziko omylov, nepochopení. Spoločnosť je skutočnosť, o ktorej možno hovoriť len v naratívnej forme. Rozlišovanie možno robiť len v rámci narácie, nie vo filozofickom a teologickom zdôvodňovaní, v ktorom je diskusia celkom oprávnená. Špecifický štýl Spoločnosti nespočíva v diskusii, ale v rozlišovaní, a tento proces samozrejme predpokladá aj diskusiu. Mantinely tohto procesu nie sú nikdy vopred určené „mystickou aurou“, myšlienkové pochody nie sú nikdy definitívne uzavreté. Jezuita musí byť človekom nekončiaceho, otvoreného myslenia. V dejinách Spoločnosti boli obdobia, kedy prevládalo uzatvorené, rigídne myslenie, ktoré bolo viac náučno-asketické, než mystické: z tejto deformácia vzišlo Epitome Instituti.“

Pápež sa tu odvoláva na konkrétny spis - praktické kompendium, súhrn Konštitúcií, ktorý sa v Spoločnosti v istom období používal ako ich náhrada. Formácia jezuitov bola určitý čas určovaná týmto textom, až do takej miery, že niektorí už vôbec nečítali Konštitúcie, ktoré sú základným a zakladateľským textom. Podľa pápeža Spoločnosti počas tohto obdobia hrozilo nebezpečenstvo, že pravidlá prevládnu nad charizmou a zvíťazilo v nej pokušenie príliš naširoko vysvetľovať a objasňovať charizmu namiesto toho, aby sa žila v praxi.

Pápež pokračuje: „Jezuita neustále, bez prestania uvažuje, pozerá pri tom na horizont, ku ktorému kráča a sústreďuje sa na Krista. Toto je jeho skutočná sila. A toto podnecuje Spoločnosť, aby neustále pokračovala v tvorivom, veľkodušnom hľadaní. Dnes teda musí byť viac než kedykoľvek predtým kontemplatívna v činnosti; musí prežívať hlbokú blízkosť celej Cirkvi, chápanej ako „Boží ľud“ a „svätá matka hierarchická Cirkev“. Toto vyžaduje veľkú pokoru, obetu, odvahu, najmä vtedy, keď prichádza k nepochopeniam alebo sme objektom nedorozumení a klebiet a je to zároveň najplodnejší postoj. Pomyslime len na napätia, ktorým bol v minulosti vystavený čínsky rítus, malabarský rítus, či redukcie v Paraguaji.“

„Sám som bol svedkom nepochopení a problémov, ktorým čelila Spoločnosť, a to aj v pomerne nedávnej minulosti. Spomeňme len náročné obdobie, keď sa uvažovalo o rozšírení „štvrtého sľubu“ poslušnosti pápežovi na všetkých jezuitov. V čase generála P. Arrupeho mi dodával istotu fakt, že to bol človek modlitby, človek, ktorý trávil mnoho času v modlitbe. Pamätám si ho, ako sa modlil sediac na zemi, tak, ako to robia Japonci. Preto bol schopný zaujať správne postoje a urobiť dobré rozhodnutia.“

Vzor: Peter Faber, „reformovaný kňaz“

Teraz sa pýtam, či sú medzi jezuitmi, od generácie zakladateľov až po dnešok, postavy, ktoré ho obzvlášť oslovili. A tak sa pýtam pápeža, či sú takí, ktorí to sú a prečo práve oni. Pápež začne vymenúvať Ignáca a Františka Xaverského, no potom sa zastaví pri postave, ktorú jezuiti poznajú, no určite v širšom merítku nie je až taká známa: blahoslavený Peter Faber (1506-1546), Savojčan. Je jedným z prvých Ignácových druhov, vlastne celkom prvý, pretože bývali spolu na izbe ešte keď boli študentmi na Sorbone. Tretím spolubývajúcim bol František Xaverský. Pius IX. ho 5. septembra 1872 vyhlásil za blahoslaveného a momentálne prebieha proces jeho kanonizácie.

Pápež mi spomína vydanie Fabrovho diela Memoriale, ktoré dal urobiť dvom jezuitom – špecialistom, keď bol provinciálom. Mimoriadne sa mu páči vydanie, ktoré zostavil Michel de Certeau. Pýtam sa ho teda, prečo ho oslovuje práve Faber, aké črty jeho osobnosti robia naňho dojem.

„Dialóg so všetkými, aj s tými najvzdialenejšími a najzarytejšími protivníkmi; jednoduchá zbožnosť, azda určitá naivita, bezprostredná ochota, jeho pozorné vnútorné rozlišovanie, skutočnosť, že bol mužom veľkých a silných rozhodnutí a zároveň dokázal byť nesmierne láskavým...“

Zatiaľ čo pápež František vymenúva tento zoznam osobných charakteristík svojho obľúbeného jezuitu, začínam rozumieť, do akej miery je preň táto postava skutočným životným modelom. Michel de Certeau jednoducho definuje Fabra ako „reformovaného kňaza“, pre ktorého sú vnútorná skúsenosť, dogmatické vyjadrenie a reforma štruktúr vnútorne neoddeliteľné. Zdá sa, že pápež František sa inšpiruje práve týmto druhom reformy. Pápež nadväzuje úvahou o tom, aký bol v skutočnosti sv. Ignác.

„Ignác je mystik, nie askéta. Vždy ma veľmi nahnevá, keď počujem niekoho hovoriť, že duchovné cvičenia sú ignaciánske iba preto, že sa konajú v tichu. V skutočnosti môžu byť dokonale ignaciánske aj v každodennom živote a bez ticha. Prúd, ktorý príliš zdôrazňuje asketizmus, ticho a pokánie, je deformáciou, ktorá sa rozšírila v Spoločnosti, najmä v španielskom prostredí. Osobne mi je bližší mystický prúd, ktorý reprezentujú napríklad Louis Lallement a Jean - Joseph Surin. A Faber bol tiež mystikom“.

Skúsenosť služby autority

Aký druh autority, spôsob vedenia dozrel prostredníctvom formácie v pátrovi Bergogliovi, ktorý bol najprv predstaveným jezuitskej komunity a neskôr provinciálom v Spoločnosti Ježišovej? Štýl vedenia v Spoločnosti zahŕňa rozhodovanie predstaveného, ale tiež jeho konzultácie so svojimi poradcami. Preto sa pýtam pápeža: „Myslíte, že Vaša minulá skúsenosť vykonávania služby autority Vám môže pomôcť pri Vašom súčasnom riadení univerzálnej Cirkvi?“ Pápež František po krátkom uvažovaní nadobudne vážny, no veľmi pokojný výraz.

„Musím sa priznať, že keď som bol predstaveným v Spoločnosti, nesprával som sa vždy tak, ako som mal, čiže nerobil som potrebné konzultácie. A to nebolo dobré. Spoločnosť vtedy prechádzala zložitým obdobím: stratili sme jednu celú generáciu jezuitov. Z tohto dôvodu som sa stal provinciálom ako veľmi mladý. Mal som 36 rokov, čo bolo šialené. Bolo potrebné čeliť ťažkým situáciám a ja som rozhodoval stroho a zaujato. Musím však dodať jednu vec: keď som niekomu zveril nejakú úlohu, úplne som sa naňho spoľahol. Musel urobiť naozaj veľkú chybu, aby som ho pokarhal. No napriek tomu ľuďom sa autoritárstvo napokon zunuje. Môj autoritársky a rýchly spôsob rozhodovania mi priniesol vážne problémy a obvinenie z ultrakonzervativizmu. Keď som bol v Cordobe, zažil som intenzívnu vnútornú krízu. Je pravda, že som s ľuďmi nezaobchádzal „v rukavičkách“, no nikdy som nebol pravičiar. Bol to skôr môj autoritársky spôsob rozhodovania, ktorý prinášal problémy.“

„Tieto veci hovorím ako svoju životnú skúsenosť, ktorá nám môže pomôcť pochopiť niektoré nebezpečenstvá. Časom som sa naučil mnoho vecí. Pán umožnil túto pedagógiu autority aj prostredníctvom mojich chýb a hriechov. Ako arcibiskup v Buenois Aires som každé dva týždne zvolával stretnutie so šiestimi pomocnými biskupmi a viackrát za rok som sa stretával s kňazskou radou. Kládli sa tam otázky a bol tam priestor pre diskusiu. Toto mi veľmi pomáhalo robiť lepšie rozhodnutia. A teraz počúvam, ako mi niektorí vravia: „Neraďte sa príliš, jednoducho rozhodujte“. Myslím však, že konzultácia je veľmi dôležitá. Konzistóriá a synody sú príkladmi dôležitých miest, kde sa tieto konzultácie môžu stávať naozaj autentickými a aktívnymi. Je však potrebné dať im menej rigídnu formu. Chcem skutočné, nie formálne konzultácie. Poradný zbor ôsmich kardinálov – externých konzultorov, nevzišiel len z môjho rozhodnutia, ale je ovocím vôle kardinálov, ako ju vyjadrili počas generálnej kongregácie pred konkláve. Opakujem: chcem, aby konzultácie s týmto poradným orgánom boli skutočné, nie formálne.“

„Cítiť s Cirkvou“

Pozastavujem sa pri téme „Cirkev“ a pokúšam sa pochopiť, čo konkrétne pre pápeža Františka znamená „cítiť s Cirkvou“, čo je myšlienka sv. Ignáca z jeho Duchovných cvičení. Pápež bez váhania odpovedá a ako východisko si volí nasledovný obraz.

„Najviac sa mi páči obraz Cirkvi ako svätého a verného Božieho ľudu. Túto definíciu používam často, vychádza z Lumen gentium, odsek číslo 12. Príslušnosť k národu má silnú teologickú hodnotu: Boh v dejinách spásy spasil národ. Neexistuje úplná identita bez príslušnosti k národu. Nikto nie je spasený sám, ako izolovaný jednotlivec, ale Boh nás priťahuje a má pri tom na zreteli komplexnú spleť medziosobných vzťahov, ktoré sa uskutočňujú v ľudskom spoločenstve. Boh vstupuje do tejto komunitnej dynamiky.“

„Subjektom spásy je teda ľud, spoločenstvo. Cirkev je Boží ľud kráčajúci dejinami, so svojimi radosťami i bolesťami. Sentire cum Ecclesia teda pre mňa znamená byť členom tohto ľudu. Veriaci ako celok sú neomylní a prostredníctvom nadprirodzeného zmyslu pre vieru celého Božieho ľudu, ktorý je na ceste, manifestujú svoju infallibilitas in credendo. Takto dnes interpretujem Ignácovo „cítiť s Cirkvou“. Ak dialóg medzi ľudom, biskupmi a pápežom prebieha v tomto duchu a je poctivý, vanie v ňom Duch Svätý. Toto cítenie nie je teda vyhradené výlučne teológom.“

„Je to ako s Máriou: ak chcete vedieť, kto to je, spýtajte sa teológov; ak chcete vedieť, ako ju milovať, spýtajte sa ľudu. Mária milovala Ježiša srdcom ľudu, ako to čítame v Magnifikate. Netreba si teda myslieť, že pochopenie motta „cítiť s Cirkvou“ sa viaže výlučne na cítenie s jej hierarchickou zložkou.“

Po krátkej odmlke pápež upresňuje, aby sa vyhol nedorozumeniam: „Treba si dávať pozor a byť si vedomí toho, že táto neomylnosť veriacich ako celku, o ktorej hovorím vo svetle Koncilu, nie je v žiadnom prípade nijakou formou populizmu. Nie: je to skúsenosť „svätej matky hierarchickej Cirkvi“, ako ju nazýval sv. Ignác, Cirkvi ako Božieho ľudu, ktorý tvoria pastieri a ľud spoločne. Tento celok Božieho ľudu tvorí Cirkev.“

„V Božom ľude vidím prítomnú svätosť, jeho každodennú svätosť. Existuje „stredná trieda svätosti“, o ktorej hovorí Malègue a ktorej súčasťou môže byť každý z nás.“

Pápež sa tu odvoláva na Jospeha Malèguea, svojho obľúbeného francúzskeho spisovateľa, ktorý sa narodil v roku 1876 a zomrel v roku 1940, osobitne na jeho nedokončenú trilógiu Pierres noires. Les Classes moyennes du Salut. Niektorí francúzski kritici ho nazývajú „katolíckym Proustom“.

Pápež pokračuje: „Svätosť vidím v každodennej trpezlivosti, vytrvalosti Božieho ľudu: v žene, ktorá vychováva deti, v mužovi, ktorý pracuje, aby uživil rodinu, v chorých ľuďoch, v starých kňazoch, ktorí majú toľké bolesti a zranenia, no napriek tomu sa usmievajú, pretože celý život slúžili Pánovi, v rehoľných sestrách, ktoré toľko pracujú a žijú skrytú, nenápadnú svätosť. Toto je pre mňa každodenná svätosť. Často ju spájam s trpezlivosťou: nie však len s trpezlivosťou v zmysle hypomoné, schopnosti znášať udalosti a okolnosti života, ale aj v zmysle vytrvalosti v každodennom napredovaní. Toto je svätosť bojujúcej Cirkvi, o ktorej hovorí aj sv. Ignác. Takáto bola aj svätosť mojich rodičov: môjho otca, mojej mamy, mojej starej mamy Rózy, ktorá pre mňa vykonala toľko dobrého. V breviári mám založený jej testament a často si ho čítam: je to pre mňa určitá forma modlitby. Je to svätica, ktorá veľa trpela, aj morálne, no vždy s odvahou napredovala.“

„Cirkev, s ktorou máme cítiť, je domom pre všetkých, nie maličkou kaplnkou, ktorá je schopná pojať len malú skupinku vyvolených. Lono univerzálnej Cirkvi nesmieme zredukovať na ochranné hniezdočko našej priemernosti. A Cirkev je tiež Matkou“, pokračuje pápež. „Cirkev je plodná, má takou byť. Keď vidím zavrhnutiahodné správanie služobníkov Cirkvi alebo zasvätených mužov a žien, prvá vec, čo mi príde na um, je: „aha, starý mládenec“ alebo „aha, stará dievka“. Takéto osoby nie sú to otcovia ani matky. Nie sú schopné dávať život. Naproti tomu, keď čítam napríklad životopisy saleziánskych misionárov, ktorí odišli do Patagónie, čítam dejiny života, plodnosti.“

„Iný príklad zo súčasnosti: všimol som si, že noviny venovali veľa pozornosti môjmu telefonátu istému chlapcovi, ktorý mi napísal list. Zavolal som mu, pretože ten list bol nesmierne krásny a jednoduchý. Pre mňa osobne toto bol skutok plodnosti. Uvedomil som si totiž, že je to mladík, ktorý rastie, ktorý vo mne spoznal otca, a preto mi chce povedať niečo o svojom živote. Otec na to nemôže jednoducho povedať „je mi to fuk“. Z tejto plodnosti mám ohromnú radosť.“

Staré a nové cirkvi

Zostávam pri téme „Cirkev“ a kladiem pápežovi otázku súvisiacu s nedávnymi Svetovými dňami mládeže: „Táto veľká udalosť zacielila pozornosť na mládež, a tiež na „duchovné pľúca“, ktorými sú mladšie, relatívne nedávno založené cirkvi. Aké nádeje pre univerzálnu Cirkev podľa Vás prúdia z týchto miestnych cirkví?“

„Mladé cirkvi rozvíjajú syntézu viery, kultúry a života takpovediac „za pochodu“, a teda odlišným spôsobom, než ju rozvíjajú starobylejšie cirkvi. Pre mňa je vzťah starobylejších a mladších cirkví podobný vzťahu medzi mladými a starými ľuďmi v spoločnosti: obe skupiny pripravujú budúcnosť, jedni svojou silou, energiou a druhí svojou skúsenosťou a múdrosťou. Samozrejme, vždy pri tom čelíme rizikám; mladšie Cirkvi riskujú, že sa budú cítiť sebestačné, kým starobylejšie riskujú, že budú chcieť vnútiť mladým cirkvám svoje kultúrne modely. Napriek tomu, budúcnosť sa tvorí spoločne.“

Cirkev? Poľná nemocnica...

Keď pápež Benedikt XVI. oznámil svoju rezignáciu na pontifikát, opísal dnešný svet ako rýchlo sa meniaci a zmietaný problémami, ktoré sú pre život viery mimoriadne významné, čo podľa neho vyžaduje telesnú i duševnú energiu. Vo svetle toho, čo mi práve povedal, sa pýtam pápeža: „Čo v tomto historickom okamihu Cirkev najviac potrebuje? Sú potrebné reformy? Aké sú vaše túžby, priania pre Cirkev do najbližších rokov? O akej Cirkvi snívate?“

Pápež František nadväzuje na začiatok otázky a svoju odpoveď začína vyjadrením priateľstva a nesmiernej úcty k svojmu predchodcovi: „Pápež Benedikt urobil gesto svätosti, veľkosti a pokory. Je to boží človek.“

Pokračuje: „Jasne vidím, že to, čo dnes Cirkev najviac potrebuje, je schopnosť liečiť zranenia a rozohrievať srdcia veriacich. Potrebujeme predovšetkým vzájomnú blízkosť. Pre mňa je Cirkev ako poľná nemocnicou po boji. Je zbytočné pýtať sa ťažko zraneného, či má vysoký cholesterol alebo cukor! Musíme najprv ošetriť jeho rany. Potom môžeme hovoriť o ostatnom. Liečiť zranenia, liečiť zranenia... Treba začať „zdola“.“

„Cirkev sa niekedy uzatvára v malichernostiach, v malých prikázaniach. Najdôležitejšia vec je však prvé ohlasovanie: „Ježiš Kristus ťa spasil!“ Služobníci Cirkvi musia byť v prvom rade služobníkmi milosrdenstva. Spovedník je napríklad vždy vystavený riziku, že bude príliš rigoróznym alebo naopak príliš laxným. Ani v jednom z týchto prípadov však nie je milosrdným , pretože mu v skutočnosti nejde o dobro človeka. Rigorista si umýva ruky a kajúcnika odkazuje na prikázanie. Laxný spovedník si umýva ruky a pri tom hovorí „toto nie je hriech“, alebo podobné veci. Osoby však treba sprevádzať a rany liečiť, nie prehliadať.“

„Ako zaobchádzame s Božím ľudom? Snívam o Cirkvi, ktorá by bola Matkou a Pastierkou. Služobníci Cirkvi musia byť milosrdní, starať sa o ľudí, sprevádzať ich ako milosrdný Samaritán, ktorý umýva, očisťuje, dvíha svojho blížneho. Toto je podstata evanjelia. Boh je väčší než hriech. Organizačné a štrukturálne reformy sú druhoradé, teda sú na rade neskôr. Prvoradou reformou musí byť reforma postojov. Služobníci evanjelia musia byť osoby schopné rozohriať srdcia ľudí, kráčať nocou spolu s nimi, viesť s nimi dialóg a tiež zostúpiť do ich temnôt bez toho, aby sa v nich stratili. Boží ľud chce pastierov, a nie funkcionárov či štátnych klerikov. Osobitne biskupi majú byť ľuďmi schopnými trpezlivo držať krok s Bohom uprostred jeho ľudu, aby nik nezostal pozadu a tiež sprevádzať stádo, ktoré „vetrí“ nové cesty.“

„Namiesto toho, aby sme boli Cirkvou, ktorá má otvorené dvere, len aby prijímala a dostávala, snažme sa byť Cirkvou, ktorá nachádza nové cesty, ktorá je schopná vyjsť zo seba a vykročiť v ústrety tým, ktorí do nej nepatria, ktorí odišli, alebo sú voči nej ľahostajní. Tí, ktorí odišli, to neraz urobili z dôvodov, ktoré, ak ich vezmeme vážne a doceníme, môžu viesť k návratu. To však vyžaduje smelosť, odvahu.“

Sumarizujem to, čo pápež povedal a poukazujem na skutočnosť, že je mnoho kresťanov, ktorí žijú v situáciách, ktoré sú z pohľadu Cirkvi „neregulárne“, komplikované, kresťaniov, ktorí žijú s otvorenými ranami. Myslím na znovuzosobášených rozvedených, homosexuálne páry a na iné zložité situácie. Ako v týchto prípadoch uskutočňovať misijnú pastoráciu? Na čo klásť dôraz? Pápež posunkom naznačuje, že pochopil, čo chcem povedať a odpovedá.

„Musíme ohlasovať Evanjelium na každom rohu, hlásať dobrú zvesť o Kráľovstve a liečiť, aj prostredníctvom nášho ohlasovania, každú chorobu a zranenie. V Buenos Aires som dostával listy od homosexuálnych osôb, ktoré boli „sociálne zranené“, pretože mi vraveli, že cítia, ako ich Cirkev vždy odsudzovala. Cirkev to však nechce robiť. Počas spiatočného letu z Ria de Janiera som povedal, že ak má homosexuálna osoba dobrú vôľu a hľadá Boha, ja nie som ten, ktorý ju môže súdiť. Tým som vlastne nepovedal nič nového, len to, čo vraví Katechizmus. Náboženstvo má právo vyjadriť svoj názor v službe človeku, no Boh nás stvoril slobodnými: násilné duchovné zasahovanie do osobného života nie je možné. Raz sa ma jeden človek provokatívne spýtal, či schvaľujem homosexualitu. Odpovedal som mu protiotázkou: „Povedz mi: Keď Boh hľadí na homosexuálnu osobu, prijíma jej existenciu s láskou, alebo ju odsudzuje a odmieta?“ Vždy treba mať na zreteli osobu. A tu vstupujeme do tajomstva človeka. Boh sprevádza osoby v ich životoch a my ich tiež máme sprevádzať, a pri tom vychádzať z ich konkrétnych podmienok. Je potrebné milosrdné sprevádzanie. Keď sa toto uskutoční, Duch Svätý vnukne kňazovi, čo je správne v danej chvíli povedať.“

„Toto je veľkosť spovede: individuálny, osobný prístupe ku kajúcnikom a skutočnosť, že umožňuje rozlíšiť, čo je pre konkrétnu osobu, ktorá hľadá Boha a jeho milosť najlepšie. Spovednica nie je mučiareň, ale miesto milosrdenstva, kde nás Pán vyzýva, aby sme urobili všetko, čo je v našich silách. Tu mi prichádza na um situácia istej ženy, ktorá mala za sebou stroskotané manželstvo a potrat. Neskôr sa znovu zosobášila a teraz žije usporiadaným rodinným životom a má päť detí. Hoci sa úprimne kajá, stále ju veľmi ťaží spomienka na podstúpený potrat. Chcela by však napredovať v kresťanskom živote. Otázka, ktorá je zároveň výzvou, znie: čo má v takejto situácii robiť spovedník?“

„Nesmieme zostať fixovaní len na otázky súvisiace s potratom, homosexuálnymi manželstvami a antikoncepciou. Nehovorím veľa o týchto veciach, čo mi niektorí vyčítajú. Keď však už o nich hovoríme, treba to robiť v kontexte. Koniec koncov, názor Cirkvi na ne je všeobecne známy a ja som jej synom, preto myslím nie je potrebné o týchto veciach neustále hovoriť.“

„Dogmatické ani morálne zásady nemajú všetky rovnaký stupeň dôležitosti. Misijná pastorácia nesmie byť posadnutá neartikulovaným tradovaním množstva doktrín, ktoré treba všetky rovnako naliehavo implementovať. Autentické misijné ohlasovanie sa sústreďuje na podstatné, nevyhnutné prvky, ktoré sú zároveň tým, čo najviac nadchýňa a priťahuje, čo zapaľuje srdcia, ako tomu bolo v prípade emauzských učeníkov. Potrebujeme teda nájsť novú rovnováhu, v opačnom prípade hrozí, že „morálna budova“ Cirkvi sa zrúti ako domček z karát, že stratí sviežosť a vôňu evanjelia. Evanjeliová ponuka musí byť jednoduchšia, hlbšia, viac vyžarujúca. Z tejto ponuky potom prirodzene vyplynú aj mravné konzekvencie.“

„Keď hovorím toto, myslím aj na kazateľskú službu Cirkvi a na obsah nášho kázania. Pekná kázeň, skutočná kázeň musí vždy začínať prvým ohlasovaním, ohlasovaním spásy. Niet nič silnejšieho, hlbšieho a istejšieho, než toto ohlasovanie. Až potom možno robiť katechézu a vyvodzovať morálne konzekvencie. Ohlasovanie spásnej Božej lásky je teda k morálnym a náboženským záväzkom vo vzťahu priority. Dnes sa niekedy zdá, akoby prevládal opačný vzťah priority. Homília je skúšobným kameňom, ktorým sa preveruje blízkosť pastiera k svojmu ľudu, jeho schopnosť stretnúť sa s ním, pretože dobrý kazateľ musí poznať srdce svojho spoločenstva, aby bol schopný hľadať, kde pramení živá a vrúcna túžba po Bohu. Evanjeliové posolstvo teda nemožno zredukovať len na niektoré jeho aspekty, ktoré, i keď sú dôležité, vzaté izolovane zďaleka nepredstavujú „srdce“ Ježišovej náuky.“

Prvý pápež – rehoľník po 182 rokoch...

František je po 182 rokoch prvým pápežom, ktorý vzišiel z rehole ( po kamaldulovi Gregorovi XVI., ktorý bol zvolený v roku 1831). Pýtam sa ho teda: „Aké je dnes v Cirkvi špecifické miesto zasvätených mužov a žien?“

„Rehoľníci sú prorokmi. Sú tými, ktorí si zvolili nasledovanie Ježiša. Napodobňujú tak jeho život – poslušnosťou Otcovi, chudobou, životom v spoločenstve, čistotou. Rehoľné sľuby sa však nesmú stať karikatúrou, pretože v tomto prípade sa komunitný život stane peklom a čistota sa stane staromládeneckým spôsobom života. Sľub čistoty je sľubom plodnosti. Rehoľníci sú v Cirkvi povolaní najmä k tomu, aby boli prorokmi, ktorí svedčia o tom, ako žil Ježiš na tejto zemi a ktorí ohlasujú, ako bude vyzerať nebeské kráľovstvo vo svojej eschatologickej dokonalosti. Rehoľník sa nikdy nesmie zriecť svojej prorockej úlohy. Toto však neznamená protiviť sa hierarchickej časti Cirkvi, i keď prorocká úloha a hierarchická štruktúra nie sú to isté. Hovorím tu postoji, ktorý má byť vždy kladný, no nie bojazlivý. Pomyslime len na to, čo všetko urobili toľkí svätí mnísi, rehoľníci a rehoľníčky, od čias svätého opáta Antona. Byť prorokmi môže niekedy znamenať robiť hluk... Proroctvo spôsobuje rozruch, lomoz, niekto by povedal „neporiadok“. No v skutočnosti jeho charizma spočíva v tom, že je kvasom: proroctvo hlása ducha evanjelia.“

Rímske dikastériá, synodalita, ekumenizmus

Vychádzam z pápežovej poznámky o hierarchii a v tejto súvislosti sa ho pýtam: „Čo si myslíte o rímskych dikastériách?

„Rímske dikastériá slúžia pápežovi a biskupom: majú pomáhať miestnym cirkvám a biskupským konfernciám. Sú to pomocné mechanizmy. Avšak v niektorých prípadoch, pokiaľ sa nechápu správne, existuje riziko, že sa stanú orgánmi cenzúry. Je znepokojujúce pozorovať, koľko obvinení z nedostatku ortodoxnosti prichádza do Ríma. Domnievam sa, že týmito prípadmi by sa mali zaoberať miestne biskupské konferencie, ktorým však môže prísť z Ríma účinná pomoc. Takéto prípady je totiž najlepšie riešiť priamo na mieste. Rímske dikastériá majú plniť úlohu sprostredkovateľov, nie manažérov.“

Pripomínam pápežovi, že 29. júna, počas obradu požehnania a odovzdania pálií 34 arcibiskupom – metropolitom, potvrdil „cestu synodality“ ako cestu, ktorá bude viesť celú Cirkev k „rastu v harmónii so službou Petrovho primátu“. Moja otázka je nasledovná: „Ako zharmonizovať Petrov primát so synodalitou? Ktoré cesty sa javia ako schodné, aj v perspektíve ekumenizmu?“

„Musíme kráčať spoločne: ľud, biskupi i pápež. Synodalitu treba prežívať na všetkých úrovniach. Možno nadišiel čas zmeniť metodológiu synody, pretože tá súčasná sa mi vidí priveľmi statická. To môže mať aj veľkú ekumenickú hodnotu, najmä vo vzťahu k našim pravoslávnym bratom. Môžeme sa od nich naučiť veľa o zmysle pre biskupskú kolegialitu a o tradícii synodality. Spoločné uvažovanie, pohľad na to, ako bola spravovaná Cirkev prvých storočí, pred schizmou medzi Východom a Západom, zaiste časom prinesie ovocie. V ekumenických vzťahoch je dôležité nielen lepšie sa navzájom poznať, ale tiež uznať to, čo Duch Svätý zasial do druhých ako dar aj pre nás samých. Chcem pokračovať v uvažovaní o spôsobe výkonu Petrovho primátu, ktoré v roku 2007 začala Zmiešaná medzinárodná komisia, a ktoré viedlo k podpísaniu Ravenského dokumentu. Po tejto ceste treba kráčať ďalej.“

Snažím sa pochopiť, ako vidí pápež budúcnosť jednoty Cirkvi. Odpovedá mi: „Budúcnosť je jednota v mnohosti, musíme spolu kráčať zjednotení, no zároveň rozdielni: niet inej cesty k jednote. Toto je Ježišova cesta.“

A čo úloha ženy v Cirkvi? Pápež sa touto témou zaoberal pri rôznych príležitostiach. V jednom rozhovore vyhlásil, že prítomnosť ženy v Cirkvi je nedocenená, pretože pokušenie mužského šovinizmu neponechalo priestor na to, aby sa jasne ukázala úloha, ktorú zohráva žena v kresťanskej komunite. Touto otázkou sa zaoberal napríklad aj v rozhovore počas spiatočného letu z Ria de Janiera, kde zdôraznil, že zatiaľ nebola rozpracovaná skutočne hlboká teológia ženy. Pýtam sa ho preto: „Aká je úloha ženy v Cirkvi? Ako dnes viac zviditeľniť toto jej poslanie?“

„Je potrebné rozšíriť priestor efektívnejšej ženskej prítomnosti v Cirkvi. Mám ale strach z „machizmu v sukni“ ako riešenia, pretože žena má inú vnútornú štruktúru ako muž. Debaty o úlohe ženy sú totiž často inšpirované machistickou ideológiou. Ženy kladú hlboké otázky, ktoré treba brať vážne. Cirkev nemôže existovať bez ženy a jej prínosu. Cirkev nevyhnutne potrebuje ženy. Žena Mária je dôležitejšia než všetci biskupi. Hovorím to preto, že si netreba zamieňať hodnotu s hodnosťou, funkciou. Treba teda prehĺbiť naše úvahy o identite ženy v Cirkvi. Treba viac pracovať na formulovaní hlbokej teológie ženy. Len tak budeme môcť správne uvažovať o úlohe ženy vo vnútri Cirkvi. Ženský génius je pri prijímaní dôležitých rozhodnutí v Cirkvi nevyhnutne potrebný. Výzva, ktorej čelíme, je nasledovná: uvažovať o špecifickom mieste ženy, aj a práve tam, kde sa v najrozličnejších kontextoch vykonáva v Cirkvi služba autority.“

Druhý vatikánsky koncil

„Čo uskutočnil Druhý vatikánsky koncil? Čím bol a je pre Cirkev?“, pýtam sa pápeža vo svetle jeho predchádzajúcich úvah a očakávam dlhú a bohato členenú odpoveď. Získavam však dojem, že pápež jednoducho považuje Koncil za natoľko samozrejmý, nekontroverzný fakt, že na to, aby sme si uvedomili jeho dôležitosť, netreba o ňom príliš dlho rozprávať.

„Druhý vatikánsky koncil bol relektúrou evanjelia vo svetle súčasnej kultúry. Dal podnet k hnutiu obnovy, ktoré vychádza zo samotného evanjelia. Jeho plody sú nesmierne. Stačí spomenúť liturgiu. Práca na liturgickej reforme bola službou Božiemu ľudu vychádzajúcou z relektúry evanjelia vo svetle konkrétnej dejinnej situácie. Iste, existujú rozličné interpretačné línie koncilu, ktoré zdôrazňujú buď kontinuitu alebo naopak diskontinuitu, no jedno je jasné: dynamika relektúry evanjelia z pohľadu súčasnosti, ktorú započal Koncil, je absolútne nezvratným faktom. Potom sú tu partikulárnejšie otázky, ako napríklad liturgia podľa starého rítu. Myslím, že rozhodnutie pápeža Benedikta v tejto veci bolo rozumné, urobené s pomocou ľudí, ktorí sa vyznačujú osobitnou liturgickou vnímavosťou, citlivosťou. So znepokojením však sledujem riziko ideologizácie, inštrumentalizácie Vetus Ordo.“

Hľadať a nachádzať Boha vo všetkých veciach

Pápež František vo svojich príhovoroch veľmi zdôrazňuje výzvy, ktorým v súčasnosti čelíme. Pred niekoľkými rokmi napísal, že k tomu, aby sme videli skutočnosť takú, aká naozaj je, potrebujeme pohľad viery, v opačnom prípade ju uvidíme fragmentovanú, rozkúskovanú. Toto je aj jedna z tém jeho encykliky Lumen fidei. Vynárajú sa mi v mysli aj niektoré pasáže z jeho príhovorov počas Svetových dní mládeže v Riu de Janiero. Zacitujem mu z nich: „Boh je skutočný a prejavuje sa v dnešku“; „Boh je všade“. Sú to myšlienky, ktoré sú echom ignaciánskeho výrazu „hľadať a nachádzať Boha vo všetkých veciach“. Pýtam sa teda pápeža: „Vaša Svätosť, ako možno hľadať a nachádzať Boha vo všetkých veciach?“

„To, čo som povedal v Riu, má časový význam. Existuje totiž pokušenie hľadať Boha v minulosti alebo v budúcnosti. Iste, Boh sa nachádza aj v minulosti, v stopách, ktoré zanechal. A ako prísľub je aj v budúcnosti. Ale povedzme to takto: „konkrétny“ Boh je v dnešku. Preto nám náreky nad prítomnosťou nikdy, nikdy nepomôžu nájsť ho. Dnešné lamentácie nad tým, kam sa uberá „barbarský“ svet, často v konečnom dôsledku vzbudzujú v Cirkvi túžby po poriadku chápanom ako číra konzervácia, obrana. To je však pomýlený postoj. Boha treba stretávať v dnešku.“

„Boh sa prejavuje v dejinnom zjavení, v čase. Procesy začínajú v čase a kryštalizujú v priestore. Boh je prítomný v čase, v práve prebiehajúcich procesoch. Nie je správne privilegovať miesta moci pred časmi procesov, ktoré neraz trvajú veľmi dlho. Skôr než obsadzovať priestory musíme iniciovať procesy. Boh sa prejavuje v čase a je prítomný v dejinných procesoch. Toto nás má viesť k tomu, aby sme privilegovali konanie, ktoré plodí nové dynamiky. To však vyžaduje trpezlivosť, schopnosť čakať.“

„Stretávanie sa s Bohom vo všetkých veciach nie je empirickým heuréka. Človek je vo svojej podstate taký, že keď túži po stretnutí s Bohom, chce ho bezprostredne empiricky konštatovať. Takto však Boha nestretneme. Človek ho stretáva tak, ako Eliáš, v jemnom vánku. Zmysly, ktoré zachytávajú Boha, nazýva sv. Ignác „duchovnými zmyslami“. Ignác nás žiada, aby sme otvorili svoju duchovnú vnímavosť, aby sme prekročili čisto empirický prístup, a tak stretli Boha. Toto však vyžaduje kontemplatívny postoj: pri stretnutiach s vecami a situáciami cítiť, že sme so svojím rozumom a emóciami na dobrej ceste. Znakom, že sme na správnej ceste, je hlboký pokoj, duchovná útecha, láska k Bohu a prostredníctvom nej aj ku všetkým stvoreniam.“

Istota a omyly

Ak stretnutie s Bohom nie je „empirickým heuréka“ – hovorím pápežovi - a ak ide o cestu, pri ktorej sa interpretujú dejiny, možno sa dopustiť aj omylov...

„Áno, keď sa snažíme hľadať a nachádzať Boha vo všetkých veciach, vždy zostáva určitá zóna neistoty. Musí to tak byť. Ak niekto prehlasuje, že s úplnou istotou stretol Boha a ani len okrajovo sa pri tom nezmieni o neistote, niečo nie je v poriadku. Toto je pre mňa dôležitým kľúčom. Ak niekto má odpovede na všetky otázky, je to znak, že s ním nie je Boh. Znamená to, že je falošným prorokom, ktorý zneužíva náboženstvo pre svoje ciele. Veľkí vodcovia Božieho ľudu, ako napríklad Mojžiš, vždy ponechali priestor pochybnostiam. Je potrebné nechať priestor Pánovi, nie našim istotám, byť pokornými. V každom skutočnom rozlišovaní, ktoré je otvorené potvrdeniu prostredníctvom duchovnej útechy, je prítomná neistota.“

„Riziko, ktorému čelí naša snaha hľadať a nachádzať Boha vo všetkých veciach, spočíva v túžbe po priveľkej jasnosti, v túžbe povedať s arogantnou ľudskou istotou: „Boh je tu.“ Takto však nájdeme len boha, ktorého sme si sami ušili na našu mieru. Správny postoj je ten augustínovský: hľadať Boha, aby sme ho našli a nachádzať ho, aby sme ho stále hľadali. Boha často hľadáme takpovediac potme, po hmate, ako to čítame v Biblii. Toto je skúsenosť našich veľkých otcov vo viere, ktorí sú nám vzormi. Je potrebné v tomto svetle nanovo čítať jedenástu kapitolu Listu Hebrejom. Abram na základe viery odišiel z vlasti bez toho, aby vedel, kam vlastne ide. Všetci naši predkovia vo viere zomreli s pohľadom upretým na prisľúbené dobrá, no videli ich len zďaleka... Náš život nám nebol daný ako libreto k opere, kde je všetko napísané, ale naopak spočíva v tom, že ideme, kráčame, konáme, hľadáme, pozeráme... Treba vstúpiť do dobrodružstva hľadania stretnutia s Bohom a najmä Božieho hľadania stretnutia s nami.“

„Pretože Boh je iniciátorom, on je vždy tým, ktorý prichádza ako prvý. Boh je tak trochu ako kvet mandle, ktorá rastie na tvojej Sicílii, Antonio. Vždy kvitne ako prvý. Čítame to v prorokoch. S Bohom sa teda stretávame „za pochodu“, na ceste. Na tomto mieste by niekto mohol namietnuť, že to je predsa relativizmus. Je to skutočne relativizmus? Áno, ak to pochopíme zle, ako druh určitého nejasného panteizmu. Nie, ak to pochopíme v biblickom zmysle, pre ktorý je Boh vždy prekvapením, a teda človek nikdy vopred presne nevie, kde a ako ho stretne, pretože to nie sme my, kto určuje časy a miesta stretnutia s Ním. Treba teda byť pozornými a rozpoznať toto stretnutie. Preto je ignaciánske rozlišovanie také fundamentálne.“

„Ak je kresťan reštauracionistom, legalistom, ak chce mať vo všetkom jasno a istotu, nič nenájde. Tradícia a historická pamäť nám pomáhajú mať odvahu otvoriť Bohu nové priestory. Kto dnes hľadá len disciplinárne riešenia, kto má prehnanú tendenciu k doktrinálnej istote, kto sa tvrdohlavo snaží vzkriesiť minulosť, ten má statickú a spiatočnícku víziu. Takto sa z viery stáva ideológia – jedna z mnohých. Mám len jednu dogmatickú istotu: Boh pôsobí v živote každej osoby. Boh je v každom človeku. Ak aj doterajší život človeka bol katastrofou, ak je aj zničený neresťami, drogami alebo čímkoľvek iným, napriek tomu Boh je v jeho živote. Je možné a potrebné hľadať ho v každom ľudskom živote. Aj keď je život človeka pôdou plnou tŕnia a buriny, vždy je v ňom miesto, na ktorom môže vzísť dobré semienko. Treba dôverovať Bohu.“

Máme byť optimistami?

Tieto pápežove slová mi pripomínajú niektoré jeho minulé úvahy, keď ešte ako kardinál Bergoglio napísal, že Boh žije v meste, zamiešaný medzi všetkých a v jednote s každým. Podľa môjho názoru je to iný spôsob, ako vyjadriť to, čo sv. Ignác píše v Duchovných cvičeniach, totiž že Boh „pracuje a pôsobí“ v našom svete. Pýtam sa teda pápeža: „Máme byť optimistami? Aké sú znamenia nádeje v súčasnom svete? Ako možno byť optimistami uprostred sveta zmietaného krízami?“

„Nerád používam slovo „optimizmus“, pretože vyjadruje čisto psychologický postoj. Namiesto toho radšej používam slovo „nádej“ v zmysle toho, čo čítame v jedenástej kapitole Listu Hebrejom, ktorú som už spomínal. Patriarchovia neustále kráčali vpred, hoci museli čeliť veľkým ťažkostiam. Ako čítame v Liste Rimanom, nádej nesklame. Pomysli naproti tomu na prvú hádanku Pucciniho princeznej Turandot“, vyzýva ma pápež.

V tejto chvíli si v mysli pripomínam verše hádanky, ktorá má ako správnu odpoveď slovo „nádej“: V temnej noci sa vznáša dúhový prízrak./Stúpa a rozprestiera krídla/ nad nekonečným čiernym ľudstvom./ Celý svet ho vzýva/ celý svet ho úpenlivo prosí./ No prízrak mizne na úsvite / aby sa opäť zrodil v ľudskom srdci./ Každú noc sa rodí/ a každý deň umiera! Sú to verše, ktoré vyjavujú túžbu po nádeji, no táto je v nich len dúhovým prízrakom, čo mizne na svitaní.

Pápež František pokračuje: „Kresťanská nádej nie je preludom a neklame. Je to teologálna cnosť, čiže Boží dar, ktorý nemožno zredukovať na optimizmus, ktorý je niečím čisto ľudským. Boh nefalšuje nádej, nemôže zaprieť sám seba. Boh je jedným veľkým prísľubom.“

Umenie a tvorivosť

Hlboko na mňa zapôsobilo, že pápež použil vo svojej úvahe o nádeji citát z opery Turandot. Chcel by som lepšie pochopiť jeho umelecké a literárne afinity. Pripomínam mu, ako v roku 2006 povedal, že veľkí umelci sa vyznačujú schopnosťou prezentovať ako krásne aj tragické a bolestné životné skutočnosti. Pýtam sa ho teda, ktorí sú jeho obľúbení umelci a spisovatelia; či sa vyznačujú nejakými spoločnými črtami...

„Vždy som mal rád autorov, ktorí boli navzájom veľmi odlišní. Mám veľmi rád Dostojevského a Hölderlina. V súvislosti s Hölderlinom by som rád vyzdvihol najmä lyriku, ktorú zložil pri príležitosti narodenín svojej starej mamy a ktorá je mimoriadne krásna. Priniesla mi nielen estetický zážitok, ale aj veľký duchovný úžitok. Končí sa veršom: „Kiež muž dodrží to, čo sľúbil chlapec“. Veľmi na mňa zapôsobila, pretože som mal veľmi rád svoju starú mamu Rózu, a Hölderlin tu pripodobňuje svoju starú mamu Márii, ktorá zrodila Ježiša. Ten je pre neho priateľom zeme, čo žiadneho človeka nepovažuje za cudzinca. Trikrát som prečítal Manzoniho Snúbencov a túto knihu mám aj teraz na stole, pretože ju plánujem opäť čítať. Manzoni mi dal naozaj veľa. Keď som bol dieťa, moja stará mama ma naučila naspamäť začiatok Snúbencov: „Rameno jazera Lago di Como, ktoré smeruje na juh, medzi neprerušovanými chrbtami hôr...“ Veľmi sa mi páčil aj Gerard Manley Hopkins.“

„Z maliarov obdivujem Caravaggia: jeho obrazy ma veľmi oslovujú. No páči sa mi aj Chagall a jeho Biele ukrižovanie...“

„V oblasti hudby mám rád Mozarta. Úryvok Et Incarnatus est z jeho Omše C-dur je neprekonateľný: privádza človeka k Bohu! Mám rád Mozarta v interpretácii Clary Haskilovej. Mozart ma napĺňa: nemôžem o ňom rozmýšľať, musím ho precítiť. Veľmi sa mi páči aj Beethoven, jeho prometeovské námety. Jeho najprometeovskejším interpretom je podľa mňa Furtwängler. A potom sú tu Bachove Pašie. Mám veľmi rád Bachov úryvok Erbarme Dich, čo je vlastne Petrov plač v pašiách podľa Matúša. Je naozaj povznášajúci. Potom mám rád Wagnera, no na inej úrovni, nie až tak intímne. Rád ho počúvam, no nie vždy. Najviac sa mi páčila tetralógia Prsteň Nibelungov v podaní Furtwänglera, ktorú uvádzala La Scala v päťdesiatych rokoch minulého storočia. No páčil sa mi aj Parsifal v Knappertsbuschovej interpretácii z roku 1962.“

„Mali by sme hovoriť aj o kinemtografii. Môj azda najobľúbenejší film je Felliniho Cesta. Stotožňujem sa s týmto dielom, v ktorom je implicitná odvolávka na sv. Františka. Myslím, že keď som mal 10-12 rokov, videl som všetky filmy s Annou Magnaniovou a Aldom Fabrizim. Ďalší film, ktorý sa mi veľmi páčil, je Rím, otvorené mesto. Za svoju kinematografickú kultúru vďačím najmä svojim rodičom, ktorí ma často brávali do kina.“

„Vo všeobecnosti mám rád tragických umelcov, najmä veľkých klasikov. Cervantes vkladá do úst bakalárovi Carrascovi krásnu definíciu na oslavu príbehu Don Quijota: „deti ho majú v rukách, mladí ho čítajú, dospelí ho pochopia a starí ho pochvália“. Toto je pre mňa dobrá definícia klasika.“

Tieto pápežove narážky ma naozaj zaujali a cítim v sebe túžbu vstúpiť bránou jeho umeleckého vkusu do jeho života. Bola by to však dlhá cesta. Zahŕňala by aj kinematografiu, od talianskeho neorealizmu až po Babettinu hostinu. Prichádzajú mi na um autori a ich diela, aj menej slávni a skôr lokálneho významu, ktorých spomenul pri iných príležitostiach: od básne Martín Fierro Josého Hernándeza cez poéziu Nina Costu, až po Il grande esodo Luigiho Orseniga. Myslím však aj na Josepha Malèguea a Josého Máriu Pemàna. A samozrejme na Danteho a Bogresa a tiež na Leopolda Marechala, autora diel Adán Buenosayres, El banquete de Severo Arcángelo a Megafón o la guerra.

Myslím obzvlášť na Borgesa, pretože Bergoglio sa s ním ako 28 ročný profesor literatúry v Colegio de la Inmaculada Concepción osobne stretol. Bergoglio učil v posledných dvoch ročníkoch gymnázia a snažil sa podnietiť svojich študentov k tvorivému písaniu. V jeho veku som mal som podobnú skúsenosť, keď som v Istituto Massimo v Ríme založil literárnu webstránku BombaCarta. Rozprávam mu o tom. Potom prosím pápeža, aby mi porozprával o svojej skúsenosti.

Odpovedá: „Bola to tak trochu riskantná záležitosť. Snažil som sa podnietiť svojich žiakov, aby čítali El Cida. No nepáčilo sa im to. Chceli čítať Garciu Lorca. Preto som rozhodol, že El Cida budú čítať doma a počas vyučovania budeme preberať autorov, ktorí sa im páčia viac. Samozrejme, študenti chceli čítať „pikantnejšie“ literárne diela, či už súčasné, ako napríklad La casa infiel, alebo klasické, ako napríklad La Celestina od Fernanda de Rojas. Pri čítaní toho, čo ich momentálne zaujímalo, však postupne prišli na chuť literatúre a poézii vo všeobecnosti a prešli k iným, náročnejším autorom. Bola to pre mňa veľká skúsenosť. Dokončil som program lektúry, no nesystematickým spôsobom, teda nie tak, ako som si to stanovil na začiatku, ale podľa poriadku, ktorý prirodzene vyplynul z čítania autorov. Takýto spôsob výučby mi bol veľmi blízky: nerád som si robil presné plány, stačilo mi zhruba vedieť, kam sa chcem so študentmi dostať. Vtedy som ich začal podnecovať aj k písaniu. Na konci som sa rozhodol dať prečítať dve poviedky svojich študentov Borgesovi. Poznal som totiž jeho sekretárku – kedysi bola mojou učiteľkou klavíra. Borgesovi sa veľmi páčili. Vtedy mi navrhol, že napíše predslov k zbierke textov mojich študentov.“

Pýtam sa pápeža: „Svätý Otče, je pre život človeka dôležitá tvorivosť?“ Smeje sa a odpovedá: „Pre jezuitu je mimoriadne dôležitá! Jezuita musí byť tvorivý.“

Prvé línie a laboratóriá

Tvorivosť je teda pre jezuitu dôležitá. Pápež František pri audiencii, ktorú poskytol jezuitom z La Civiltá Cattolica a ich spolupracovníkom, vyzdvihol trojicu iných charakteristík dôležitých pre kultúrnu činnosť jezuitov. V mysli sa vraciam k tomuto dňu, k 14. júnu. Spomínam si, že v rozhovore, ktorý predchádzal stretnutiu s celou našou skupinou, mi naznačil túto triádu: dialóg, rozlišovanie, prvé línie. Nástojil najmä na poslednom bode, pričom mi zacitoval Pavla VI., ktorý v jednom z pamätných príhovorov povedal jezuitom: „Všade v Cirkvi, na najnáročnejších a najvýznamnejších poliach pôsobnosti, na križovatkách ideológií, v „sociálnych zákopoch“, kde vždy dochádzalo a dochádza k stretnutiu medzi pálčivými potrebami človeka a večným posolstvom evanjelia, tam vždy boli a sú prítomní jezuiti.“

Prosím pápeža o objasnenie: „Žiadali ste nás, aby sme si dávali pozor a neupadli do „pokušenia „udomácniť“ prvé línie: treba im ísť v ústrety, a nie prinášať si ich domov, aby sme si ich „nalakovali“ a udomácnili“. Na čo tým narážal? Čo presne tým chcel povedať? Tento rozhovor poskytuje skupine jezuitských časopisov: k čomu ich chce pápež vyzvať? Aké majú byť ich priority?“

„Tri kľúčové slová, ktorými som sa obrátil na redaktorov Civiltá Cattolica, možno rozšíriť na všetky časopisy Spoločnosti Ježišovej, s rozličnými akcentmi v závislosti od ich povahy a cieľov. Keď nástojím na dôležitosti prvých línií, osobitným spôsobom mám na mysli dôležitosť toho, aby človek, ktorý sa venuje kultúrnej činnosti, bol zaangažovaný do kontextu, v ktorom pôsobí a o ktorom uvažuje. Vždy totiž na nás číha nebezpečenstvo, že budeme žiť v sterilnom prostredí laboratória. Naša viera nie je „laboratórnou vierou“, ale vierou na ceste, dejinnou vierou. Boh sa totiž konkrétne zjavil v dejinách, nie ako kompendium abstraktných právd. Mám strach z laboratórií, pretože v laboratóriu sa formulujú problémy, ktoré si potom berieme domov, „domestifikujeme“ ich, nalakujeme, zakonzervujeme, a to všetko mimo ich kontextu. Nesmieme si brať prvé línie domov, treba odvážne žiť v prvej líni.“

Pýtam sa pápeža, či môže uviesť nejaký príklad zo svojej osobnej skúsenosti. „Keď sa hovorí o sociálnych problémoch, jedna vec je zísť sa a diskutovať o problematike drog v chudobných štvrtiach, iná vec je tam ísť, žiť tam, skúmať a snažiť sa pochopiť problém zvnútra, „z prvej ruky“. Otec Arrupe napísal Centrám sociálneho výskumu a akcie (Centros de Investigación y Acción Social - CIAS) geniálny list o chudobe, v ktorom jasne hovorí, že nemôžeme zmysluplne rozprávať o chudobe, pokiaľ ju nezakúsime na vlastnej koži, tak, že budeme žiť priamo tam, kde žijú chudobní, že sa zaradíme medzi nich. Tento koncept „zaradenia sa medzi chudobných“ má zaiste svoje úskalia, pretože pre niektorých rehoľníkov sa stal takpovediac módu, čo neraz v dôsledku nedostatku rozlišovania viedlo ku katastrofám. No napriek tomu je skutočne dôležitý.“

„Je veľa prvých línií. Pomyslime na rehoľné sestry, ktoré pracujú v nemocniciach: žijú v prvých líniách. Som nažive vďaka jednej z nich. Keď som mal v nemocnici problémy s pľúcami, lekár mi predpísal penicilín a streptomycín v určitých dávkach. Rehoľná sestra, ktorá s ním bola v izbe, strojnásobila dávku, pretože mala na tieto veci „nos“, vedela, čo robiť, pretože trávila pri chorých celé dni. Lekár, ktorý bol mimochodom naozaj skvelý, žil vo svojom laboratóriu, sestra žila v prvej línii a viedla s ňou každý deň intenzívny dialóg. Domestikovať prvé línie znamená obmedziť sa na to, že budeme o nich hovoriť z bezpečnej vzdialenosti, že sa uzatvoríme sa do laboratórií. To môže byť niekedy užitočné, no naša reflexia musí vždy vychádzať z konkrétnej a priamej skúsenosti.“

Ako človek rozumie sebe samému

Pýtam sa teda pápeža, či a akým spôsobom toto platí aj pre dôležitú kultúrnu prvú líniu, ktorou je antropologická výzva. Antropológia, z ktorej Cirkev tradične vychádzala, a jazyk, ktorým ju vyjadrovala, zaiste zostávajú pevným referenčným bodom, plodom stáročnej múdrosti a skúsenosti. Predsa však, zdá sa, že súčasný človek, na ktorého sa obracia Cirkev, im už nerozumie a nepovažuje ich za dostatočné, adekvátne. Vo svojich úvahách vychádzam z faktu, že človek dnes rozumie sám sebe ináč, než tomu bolo v minulosti, že pri tom používa odlišné kategórie. Dôvodom sú okrem iného prevratné zmeny v spoločnosti a obrovský pokrok, ktorý v poslednom čase urobili vedy o človeku...

Pápež vstáva z kresla a ide vziať zo svojho pracovného stola breviár. Je to latinský breviár, značne opotrebovaný používaním. Otvára ho na posvätnom čítaní z piatka v XXVII. týždni. Číta mi stať z Commonitorium Primum sv. Vincenta de Lérins: ita etiam christianae religionis dogma sequatur has decet profectuum leges, ut annis scilicet consolidetur, dilatetur tempore, sublimetur aetate. (Aj dogmy kresťanského náboženstva sa musia riadiť týmto zákonom. Napredujú, rokmi sa upevňujú, vyvíjajú sa v čase, prehlbujú sa s vekom).“

Pápež pokračuje: „Sv. Vincent de Lérins prirovnáva biologický vývin človeka a prenášanie pokladu viery z jednej epochy do druhej. Depositum fidei podobne ako ľudské telo rastie a s plynutím času sa upevňuje. Pochopenie človeka sa teda časom mení a prehlbuje sa aj jeho svedomie. Pomyslime len na časy, kedy sa bez problémov prijímalo otroctvo alebo trest smrti. Človek teda rastie v poznaní pravdy. Exegéti a teológovia pomáhajú Cirkvi vyzrievať v jej úsudkoch. Aj iné vedy a ich rozvoj pomáhajú Cirkvi v tomto raste pochopenia pravdy. Existujú sekundárne cirkevné predpisy a normy, ktoré boli vo svojom čase platné a účinné, no dnes stratili hodnotu a význam. Vízia cirkevnej doktríny ako monolitu bez štrukturálnych nuáns, ktorý treba za každú cenu obraňovať, je pomýlená.“

„V každej epoche sa človek snaží čo najlepšie pochopiť a vyjadriť sám seba. Spôsob, akým človek vníma seba samého, sa teda časom mení: jedna skutočnosť je antický grécky sochár, ktorý vyjadril seba samého tým, že vytesal sochu bohyne Niké, iná vec je Niké od Caravaggia, iná je tá od Chagalla, a celkom iná je Dalího Niké. Aj spôsoby vyjadrenia pravdy môžu mať rôzne formy, čo je pre tradovanie evanjeliového posolstva v jeho nemennom význame nevyhnutné.“

„Človek je na ceste hľadania seba samého, a pri tomto hľadaní sa samozrejme môže dopustiť chýb. Cirkev prežívala časy genialiy, ako to bolo napríklad v dobe tomizmu. No na svojej ceste dejinami prežíva aj doby úpadku myslenia. Nesmieme teda zamieňať genialitu tomizmu s úpadkovým tomizmom. Ja som bohužiaľ študoval filozofiu z príručiek úpadkového tomizmu. V myslení o človeku by teda Cirkev mala smerovať ku genialite, nie k dekadencii.“

„Kedy je vyjadrenie myšlienky neplatné, falošné? Keď myslenie stráca zo zreteľa človeka, alebo keď má strach z ľudskosti, či keď sa nechá oklamať sebou samým. Oklamané myslenie možno znázorniť ako Odysea uprostred spevu Sirén, alebo ako Tannhäusera obklopeného orgiami satirov a bakchantiek, či ako Parsifala v druhom dejstve Wagnerovej opery v Klingsorovej réžii. Myslenie Cirkvi potrebuje znovuobjaviť genialitu a stále lepšie chápať, ako dnes človek interpretuje sám seba. Len tak bude môcť Cirkev prehĺbiť svoju náuku.“

Modliť sa

Kladiem pápežovi poslednú otázku o tom, aký je jeho obľúbený spôsob modlitby. „Každé ráno sa modlím breviár. Veľmi rád sa modlím žalmy. Následne slúžim sv. omšu. Taktiež sa modlím ruženec. Mojím obľúbeným spôsobom modlitby je aj večerná adorácia, aj vtedy, keď som roztržitý a myslím na iné veci, alebo keď pri modlitbe zaspím. Večer, medzi siedmou a ôsmou, teda adorujem pred Najsvätejším. Keď napríklad čakám u zubára alebo v iných chvíľach dňa sa modlím aj mentálne.“

Modlitba je pre mňa vždy „modlitbou pamäte“, je naplnená pamäťou, spomienkami, napríklad aj na môj osobný príbeh, alebo na to, čo Pán vykonal vo svojej Cirkvi alebo v nejakej konkrétnej farnosti. Pre mňa je to pamäť, o ktorej píše sv. Ignác v prvom týždni Cvičení pri pohľade na milosrdenstvo ukrižovaného Krista. Vtedy sa pýtam sám seba: „Čo som urobil pre Krista? Čo robím pre Krista? Čo mám robiť pre Krista? Je to pamäť, o ktorej Ignác hovorí aj v súvislosti s Contemplatio ad amorem, keď nás žiada, aby sme sa rozpomenuli na prijaté dobrodenia. No predovšetkým viem, že aj Pán na mňa pamätá. Môžem naňho zabudnúť, no viem, že on na mňa nikdy, nikdy nezabudne. Pamäť je radikálnym základom srdca jezuitu: je to spomienka na milosť, spomienka, o ktorej sa hovorí v Deuteronómiu, spomienka na Božie skutky, ktoré sú základom zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom. Táto pamäť ma robí synom a zároveň mi pomáha byť otcom.“

Uvedomujem si, že by sme v tomto rozhovore mohli pokračovať ešte veľmi dlho, no viem, že, ako raz povedal pápež, netreba „zneužívať hranice“. Celkovo sme rozprávali viac než 6 hodín počas troch stretnutí ( 19., 23., a 29. augusta) Aby sa nestratila kontinuita, uprednostnil som členenie rozhovoru, ktoré neberie do úvahy rozdelenie na jednotlivé dni. Išlo skôr o priateľskú konverzáciu než o formálne interview: pripravené otázky boli len pomocným podkladom, bez toho, aby ju obmedzovali rigídnymi, vopred stanovenými parametrami. Pokiaľ ide o jazyk, plynule sme rozprávali taliansky a španielsky, niekedy bez toho, aby sme si všimli, kedy sme „prepli“ na druhý jazyk. V rozhovore nebolo nič mechanického, odpovede sa rodili zo spontánneho dialógu, a v rámci uvažovania, ktoré som sa tu snažil synteticky zachytiť, najlepšie, ako som vedel.
Hore
 Profil  
 
Poslať 25.09.2013 16:02:54   Re: Interview s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 21:07:40
napísal 12133 príspevkov
Duch, o ktorý sa Bergoglio snaží, nie je ten, ktorý sa mu podsúva
http://www.postoy.sk/duch_bergoglia
Hore
 Profil  
 
Poslať 04.10.2013 12:17:24   Re: Interview s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 21:07:40
napísal 12133 príspevkov
Rozhovor papeže Františka se zakladatelem deníku La Repubblica

Papež František se postaral o nové překvapení. Italský deník La Repubblica v úterním vydání otiskl obsáhlý rozhovor, který zakladatel tohoto listu, italský intelektuál Eugenio Scalfari vedl se Svatým otcem. Petrův nástupce v polovině září nejprve písemně reagoval na Scalfariho otázky a vzápětí jej z vlastní iniciativy pozval na návštěvu.

„Až do konce života nezapomenu na ten telefonát“, svěřuje se téměř devadesátiletý publicista, „byl jsem v šoku“. Papež na druhém konci linky však reagoval věcně: „Vždyť jste mi napsal dopis a přál jste si mne poznat. Také si to přeji a chci se domluvit na termínu.“Řekl jsem mu, že jsem si přečetl jeho rozhovor pro časopis Civiltá Cattolica, líčí dále Scalfari. "A neusnul jste přitom?", zněla papežova otázka...

Deklarovaný ateista a Kristův náměstek spolu rozmlouvali 24. září v odpoledních hodinách v Domě sv. Marty poté, co si v žertu vyjasnili společné východisko – nebudou se snažit jeden druhého obrátit na svou víru.

„Proselytismus je totiž mimořádná hloupost, nemá smysl“, vysvětluje v tištěné verzi rozhovoru papež František a doplňuje: „Je důležité se poznat, naslouchat jeden druhému a lépe poznávat okolní svět. (…) Tímto světem procházejí cesty, které se vzájemně přibližují a oddalují; důležité však je, aby vedly k Dobru…Každý z nás má svou vizi Dobra a Zla. My musíme podněcovat člověka k tomu, aby pokračoval v cestě za svou ideou Dobra a potíral to, co vnímá jako Zlo. Již to by postačovalo, aby se svět změnil k lepšímu. (…) Láska k druhým, o které kázal náš Pán, není proselytismus, je to láska. Je to kvas, který slouží obecnému dobru.“

Svatý otec pak pojmenovává největší zlo, které v těchto letech sužuje svět: „Je to nezaměstnanost mládeže a samota, v níž ponecháváme staré lidi. Staří lidé potřebují péči a společnost, mladí zase práci a naději. Nemají však jedno ani druhé a potíž je v tom, že už to ani nehledají. Jsou vtěsnáni do přítomnosti. Řekněte mi ale, je možné žít bez tužeb a plánů do budoucnosti, bez záměru něco vybudovat, založit rodinu? Podle mého názoru je právě toto nejnaléhavější problém, který stojí před církví. (…) Tato situace totiž nezraňuje jenom tělo, ale také duši. A církev se musí cítit zodpovědná jak za duši tak za tělo. V určité míře si je církev tohoto problému vědoma, avšak nikoliv dostatečně. Přál bych si, aby ho brala ještě více na vědomí.

„Boží syn se vtělil, aby v lidských duších šířil smysl pro bratrství“, poukazuje dále Svatý otec. Pouze skrze agapé, lásku každého z nás ke všem ostatním lidem – od těch nejbližších až po ty nejvzdálenější, nalézáme cestu spásy a blahoslavenství, kterou nám Ježíš ukázal. (…) Bohužel se to však neděje. Egoismus roste a láska k druhým se umenšuje.“

A tato tendence se nevyhýbá ani církvi, nešetří papež sebekritikou. „Hlavy církve byly často narcisté, obklopení dvořany, kteří jim lichotili a sváděli je ke zlu. Dvůr působí na papežství jako mor.“

Svatý otec však tímto dvorem nemyslí římskou kurii. „Nikoliv, ačkoliv dvořané jsou někdy také v kurii. Jako celek je však kurie něco jiného. „Papežským dvorem míním to, co se u vojska nazývá intendance, tedy správa služeb, které Svatý stolec potřebuje. Tento dvůr totiž má jeden nedostatek – stará se pouze o zájmy Vatikánu, které jsou dosud, z valné části, zájmy dočasné. Tento sebestředný pohled zanedbává okolní svět. Tuto vizi nesdílím a udělám, co budu moci, abych ji změnil. Církev se musí vrátit k tomu, čím je – společenstvím Božího lidu. Kněží a biskupové svou péčí o duše stojí ve službě Božího lidu. Toto je církev – nikoliv náhodně ji označujeme jiným slovem než Svatý stolec. Ten má svou důležitou funkci, avšak stojí ve službě církve. Nikdy bych neměl plnou víru v Boha a jeho Syna, kdyby se nebyla zformovala v církvi. Měl jsem to štěstí, že jsem se v Argentině ocitl v takovém společenství, bez něhož bych si nikdy nebyl uvědomil sám sebe a svou víru.“

Zájem o politickou moc však nadále trvá nejen za vatikánskými hradbami, ale také v institucionální církevní struktuře, míní Eugenio Scalfari. Zdá se, že instituce převažuje nad chudou a misionářskou církví, kterou byste si přál, dodává. „Stav věcí je skutečně takový“, reaguje papež. „V této oblasti nelze dělat zázraky. Připomínám ale, že také svatý František ve své době musel dlouze vyjednávat s římskou hierarchií a papežem, aby byla uznána řehole františkánského řádu. Nakonec byla schválena, avšak s velkými změnami a kompromisy. Nemám Františkovu svatost a sílu, ale jsem římský biskup a papež katolické církve. Jako první věc jsem proto rozhodl o jmenování skupiny kardinálů, kteří budou mými poradci. Nejsou to dvořané, ale moudří lidé, kteří sdílejí mé pocity. Toto je začátek církve, která není organizována pouze vertikálně, nýbrž současně horizontálně. Když o tomto směřování hovořil kard. Martini a zdůrazňoval význam synodů a koncilů, dobře věděl, nakolik je tato cesta dlouhá a obtížná. Je nutné jít po ní opatrně, avšak rozhodně a vytrvale.“

S politikou však tato cesta nemá nic společného, podotýká Svatý otec. Navzdory tomu, že církev jako instituci doposud téměř stále ovládala politická moc a mnozí její členové v tomto postoji setrvávají. K politické angažovanosti katolíků v občanské společnosti nicméně papež znovu vyzval: „Jak jsem již řekl, politika je na prvním místě mezi občanskými aktivitami a působí na vlastním poli, které se nekryje se sférou náboženství. Politické instituce jsou laické již ze své definice a působí v nezávislých sférách. To s větším či menším důrazem vyslovovali již dlouhou řadu let všichni moji předchůdci. Myslím si, že politicky angažovaní katolíci si ve svém nitru nesou náboženské hodnoty. Mají také vlastní zralý úsudek a schopnosti, aby tyto hodnoty uváděli do praxe. Církev nikdy nepřekročí svou úlohu, která spočívá ve vyjadřování a obraně svých hodnot. Alespoň pokud tady budu já.“

Politická úloha přísluší státu, pokračuje římský biskup. „Osobně si totiž myslím, že divoký liberalismus vede k tomu, že silnější jsou stále silnější, slabší ještě více slabší a vyloučení ještě vyloučenější. Potřebujeme dostatek svobody, žádnou diskriminaci a demagogii a velmi mnoho lásky. Potřebujeme také pravidla chování a, pokud to bude nutné, také zásah státu, aby napravil nejpalčivější nerovnosti.“ Úloha církve v tomto procesu je zřejmá, uzavírá papež František. Být kvasem života a lásky. A to, že jsou katolíci v menšině, může být jejich silou. „Kvasu je nekonečně menší množství, než množství plodů, květů a stromů, které z tohoto kvasu vyrůstají. Naším cílem není proselytismus, jak jsem již řekl. Máme naslouchat potřebám, přáním, zklamáním, beznaději i naději. Musíme znovu dodat naději mladým lidem, pomoci starým, otevřít se budoucnosti, šířit lásku. Být chudí mezi chudými. Musíme začlenit vyloučené a hlásat pokoj. Druhý vatikánský koncil, inspirovaný papežem Janem a Pavlem VI., se do budoucnosti rozhodl hledět v moderním duchu a chtěl se otevřít moderní kultuře. Otcové koncilu věděli, že otevřít se modernímu světu znamená náboženský ekumenismus a dialog s nevěřícími. V tomto směru se však udělalo jen velmi málo. Mám pokornou ambici to napravit.“

Rozhovor, který spolu na sklonku září vedli papež František a italský publicista Scalfari, se kromě otázek směřování církve a její správy věnoval rovněž tématům spíše osobního rázu. Zakladatel listu La Repubblica se Svatého otce tázal, zda duchovní povolání pocítil již v útlém mládí…

„Nebyl jsem úplně nejmladší“, odpovídá papež. „Podle mínění rodičů jsem měl dělat jiné řemeslo, pracovat a vydělat něco peněz. Zapsal jsem se na univerzitu, kde jsem měl jednu profesorku, horlivou komunistku. Cítil jsem vůči ní respekt a přátelství. Často mi předčítala dokumenty komunistické strany a dávala mi je číst. Tak jsem poznal také toto zcela materialistické chápání. Vzpomínám si, že tato vyučující mi dala také přečíst prohlášení na obranu manželů Rosenbergerových, odsouzených k smrti. Tuto ženu pak zatkl, mučil a usmrtil tehdejší vládnoucí argentinský diktátorský režim“. „Komunismus mne nepřitahoval“, dodává papež. „ Jeho materialismus mne nijak neuchvacoval. Avšak bylo pro mne užitečné, že jsem ho poznal prostřednictvím odvážného a poctivého člověka. Pochopil jsem některé sociální aspekty, s kterými jsem se později setkal v sociální nauce církve.“ Rovněž mnozí zastánci sociálně laděné teologie osvobození pocházeli z Argentiny“, pokračuje římský biskup. „Doprovázeli sice svou teologii politickou akcí, avšak mnozí z nich byli věřící, a uchovali si vysoké pojetí lidství a lidskosti.“

Na tomto místě rozhovoru se role obracejí. Poté, co papež popsal své setkání s komunismem, socialista Scalfari líčí své katolické zázemí. Hluboce věřící maminka, první cena v katechetické soutěži římského vikariátu, katolická praxe až do lycea a setkání s Descartesovou „Rozpravou o metodě.“ „Descartes ovšem nikdy nepopřel víru v transcendentního Boha“, namítá papež a doplňuje: „Krom toho, jak vidím, jste sice nevěřící, ale nejste antiklerikál. To jsou dvě velice odlišné věci“. Scalfari přiznává, že se z něj ovšem antiklerikál stává v tom okažmiku, kdy potkává klerikála. Svatý otec s ním se smíchem souhlasí: „To se mi také stává. Klerikalismus by se totiž neměl spojovat s křesťanstvím. První, kdo nás to naučil, byl svatý Pavel. Apoštol, který jako první hovořil k národům, pohanům, věřícím jiných náboženství.“

Tím se hovor stáčí k dalšímu tématu – světcům. Jací svatí jsou papežově duši nejbližší, ptá se italský publicista. „Svatý Pavel je tím, kdo položil základy našeho náboženství a kréda. Bez sv. Pavla nemůžeme být vědomými křesťany. Převedl totiž Kristovu výpověď do doktrinální struktury, která přetrvala dva tisíce let a dosud trvá, byť s aktualizacemi nesmírného počtu myslitelů, teologů a pastýřů duší. Dále svatí Augustin, Benedikt, Tomáš Akvinský a Ignác. A pochopitelně také František. (…) Neptal jste se mne na klasifikaci podle jejich náboženského nebo kulturního významu“, doplňuje Svatý otec. „Mé duši jsou tedy nejbližší svatí Augustin a František. Svatý Ignác je světec, jehož, z pochopitelných důvodů, znám nejlépe. Je to zakladatel našeho řádu, z něhož pocházel také Carlo Maria Martini, kterého jsme oba měli velmi rádi. Jezuité vždy byli a dosud jsou kvasem katolictví – nikoliv jediným, ale možná nejúčinnějším, díky své kultuře, výuce, misijnímu svědectví, věrnosti papeži. Zakladatel Tovaryšstva byl nejenom reformátor, nýbrž zejména mystik.

Já však mystik nejsem, přiznává papež v rozhovoru pro italský deník a dodává: „Uctívám mystiky, sám však nemám toto povolání. (…) Mystik se dokáže zbavit činnosti, událostí, cílů a dokonce misijní pastorace a pozvedá se až k dotyku blahoslavenství. Jsou to krátké okamžiky, které však naplňují život“. Svatý otec nicméně připouští, že tyto záblesky poznal i ve svém vlastním životě. „Jen zřídkakdy. Například když mne konkláve zvolilo papežem. Požádal jsem o několik minut času před definitivním přijetím. Hlava se mi vyprázdnila a zmocnila se mne velká úzkost. Zavřel jsem oči, abych ji zahnal a uklidnil se. Tehdy všechny myšlenky zmizely – včetně nápadu odmítnout, což mi povolovala liturgická procedura. Se zavřenýma očima jsem již nepociťoval úzkost, ani jakýkoliv emotivní stav. A pak mne zaplavilo velké světlo. Trvalo sice jen okamžik, pro mne však byl velmi dlouhý. Světlo se vytratilo a já jsem vstal a podepsal přijetí volby“.

Po chvíli ticha Eugenio Scalfari papeže žádá, aby více rozvedl svůj vztah ke zmíněným světcům – sv. Pavlovi a sv. Augustinovi. „Také můj předchůdce odkazoval ke sv. Augustinovi. Tento světec ve svém životě prošel mnohými osudy a vícekrát změnil svou doktrinální pozici. Vyslovil také tvrdá slova na adresu židů, která jsem nikdy nesdílel. Napsal mnohé knihy – spis, který podle mého názoru nejvíce odhaluje jeho duchovní a intelektuální niternost, jsou Vyznání, v nichž se rovněž na několika místech projevuje mysticismus. Augustin však není Pavlův pokračovatel, jak tvrdí mnozí. Naopak, pohlíží na církev a víru zcela odlišným způsobem než Pavel. Tato rozdílnost se projevuje ve dvou zásadních aspektech. Augustin pociťuje svou nemohoucnost tváří tvář nesmírnému Bohu a úloze, jaké by měl křesťan a biskup dostát. Nebyl samozřejmě ani v nejmenším bezmocný, ale jeho duše přesto stále a vždy pociťovala, že nedosahuje úrovně, kterou by chtěla a měla dosáhnout. A pak je tu aspekt milosti udílené Pánem jako ustavující prvek víry, života, životního smyslu. Někdo může být takříkajíc člověkem bez bázně a hany, pokud se ho však milost nedotkne, zůstane jí nedotčen. To je Augustinova intuice.“ Na Scalfariho dotaz, zda se papež cítí dotčen touto milostí, dostává odpověď: „To nikdo nemůže vědět. Milost není součástí vědomí. Je to množství světla, které máme v duši, nikoliv množství moudrosti či rozumu. Také vy bez svého vědomí můžete být dotčen milostí. Milost se týká duše, a přestože v duši nevěříte, máte ji.“

Poslední přichází na řadu sv. František z Assisi. „ Je to velikán, protože je vším. Je to člověk, který chce něco vybudovat, zakládá řád a jeho řeholi. Je to poutník a misionář, básník a prorok, mystik, který sám na sobě zakusil zlo a vymanil se mu. Miluje přírodu, zvířata, stéblo luční trávy a ptáky letící na nebi. Hlavně však miluje lidi, děti, staré lidi, ženy. Je to nejzářnější příklad agapé, o níž jsme zprvu mluvili“, zdůrazňuje papež a nabízí své návštěvě sklenici vody. “František toužil po toulavém a také žebravém řádu. Misionáře, kteří by usilovali o setkávání, naslouchání, rozhovor, pomoc, šíření víry a lásky. Hlavně lásky. František prahl po chudé církvi, která by o lidi pečovala – od jedněch získávala podporu a tu využívala k péči o druhé, aniž by se starala sama o sebe. Od té doby uběhlo více než osm století a doba se hodně změnila. Ideál chudé a misionářské církve však zůstává stále platný. Vždyť o takové církvi kázal Ježíš a jeho učedníci.“

Uzavírá papež František dialog, který s ním vedl zakladatel italského listu La Repubblica a v němž si oba zúčastnění předsevzali pokračovat. Tiskový mluvčí Svatého stolce na četné mediální dotazy poznamenal, že podle jeho informací neprošla tisková verze rozhovoru papežovou revizí. Tou ovšem neprocházejí ani ranní homilie Svatého otce, které zpracovávají redaktoři Vatikánského rozhlasu a deníku L´Osservatore Romano. Rozhovor tedy nelze vnímat jako doslovný přepis vedené konverzace. Otec Lombardi nicméně nedementoval žádnou část z otištěného rozhovoru, který v plné verzi publikovaly také vatikánské webové stránky a list Svatého stolce.
Hore
 Profil  
 
Poslať 04.10.2013 14:40:56   Re: Interview s pápežom Františkom
 

od 24.01.2010 9:53:43
napísal 879 príspevkov
Bydlisko: Šoporňa
zbežne som prečítal rozhovor so Scalfarim. Okrem iného som si všimol toto:
Citácia:
„Krom toho, jak vidím, jste sice nevěřící, ale nejste antiklerikál. To jsou dvě velice odlišné věci“. Scalfari přiznává, že se z něj ovšem antiklerikál stává v tom okažmiku, kdy potkává klerikála. Svatý otec s ním se smíchem souhlasí: „To se mi také stává. Klerikalismus by se totiž neměl spojovat s křesťanstvím.
Mám totiž silný pocit, že mnohí naši hierarchovia sa nevedia toho klerikalizmu zbaviť...
_________________
miluj a rob čo chceš (sv. Augustín) Stále ohlasujte evanjelium. A ak je to nutné, použite aj slová. (sv. František z Assisi)
Hore
 Profil  
 
Poslať 25.10.2013 23:13:54   Re: Interview s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 23.11.2009 23:52:31
napísal 11977 príspevkov
Bydlisko: Bratislava
Ferio Miklosko pise o papezovi Frantuiskovi zaujimavu uvahu
http://www.postoy.sk/chodte_az_na_hranicu
Hore
 Profil  
 
Poslať 18.12.2013 11:28:10   Re: Interview s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 23.11.2009 23:52:31
napísal 11977 príspevkov
Bydlisko: Bratislava
Nádherné slová sv.otca Františka o svätosti...

Slová sv.otca Františka:

Potrebujeme svätcov bez sután a závojov. Potrebujeme džínsových a teniskových svätcov.

Potrebujeme svätcov, ktorí idú do kina, počúvajú hudbu a prechádzajú sa so svojimi priateľmi a kamarátmi.

Potrebujeme svätcov, ktorí Boha dávajú na prvé miesto, ale vynikajú aj na vysokej škole.

Potrebujeme svätcov, ktorí si nájdu čas na každodennú modlitbu a sú schopní čistej lásky, alebo posväcujú čistotu.

Potrebujeme moderných svätcov, svätcov XXI. storočia, ktorí vytvárajú svoju duchovnosť pre túto dobu.

Potrebujeme takých svätcov, ktorí sú zaviazaní a odhodlaní pre potreby chudobných a nutné sociálne zmeny.

Potrebujeme vo svete žijúcich svätcov, vo svete sa posväcujúcich svätcov, ktorí sa neboja žiť vo svete.

Potrebujeme svätcov, ktorí pijú Colu, jedia hot-dogy, používajú internet a pod..

Potrebujeme takých svätcov, ktorí milujú Eucharistiu a nehanbia sa cez víkend piť pivo, alebo jesť pizzu so svojimi priateľmi.

Potrebujeme takých svätcov, ktorí majú radi kino, divadlo, muziku, tanec a šport.

Potrebujeme svätcov spoločenských, ktorí sú otvorení, normálni, priateľskí, veselí a sú dobrými priateľmi.

Potrebujeme takých svätcov, ktorí žijú v tomto svete a vedia si vychutnať dobré a čisté veci tohoto sveta, ale predsa sa nestanú svetskými...

-------------------------------------

10 krokov od sv.otca Františka ako sa stať svätým:

1. Spoznaj Božiu lásku a nasleduj Boha celým srdcom

2. Venuj svoj život službe iným

3. Utrpenie a protivenstvá znášaj bez nenávisti

4. Maj radosť v srdci a odovzdávaj ju aj ostatným

5. Modli sa

6. Ži podľa blahoslavenstiev (Mt 5,3-12)

7. Maj jednoduché a pokorné srdce

8. Buď milosrdný, nie násilnícky

9. Trp s trpiacimi, raduj sa s radujúcimi

10.Buď tvorcom zmierenia a pokoja
Hore
 Profil  
 
Poslať 27.05.2014 19:40:15   Re: Interview s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
Tlačová konferencia pápeža Františka

v lietadle cestou zo Svätej zeme späť do Ríma.

Vatikán. Téměř hodinu věnoval papež František tiskové konferenci na palubě letadla při návratu z Tel Avivu do Říma. Odpověděl na velmi širokou škálu otázek pokládaných novináři církevních i veřejnoprávních médií doslova z celého světa: od plánů, jež vyplynuly ze setkání minulých dní, přes zneužívání mladistvých, problém nezaměstnanosti, celibát či otázky rodiny až po reformu Římské kurie.

František přiznává, že většina gest mimo stanovený program byla zcela spontánní: zastavení u betlémské dělící zdi, polibek přeživších v Jad Vašem či polibek v bazilice Svatého hrobu, byly dílem okamžiku. Oproti tomu pozvání obou prezidentů k modlitbě bylo sice promyšlené, nebylo ovšem snadné určit, kde a jak ho vyslovit – dodal papež na dotaz italské novinářky z katolické Tv 2000. Anglofonní skupina novinářů nastolila oblíbené mediální téma zneužívání mladistvých. Papež v odpovědi nešetřil ostrými slovy. Nikdo, kdo by kryl zneužívání dětí a mladistvých, nebude ušetřen:

„V této chvíli se vyšetřují případy tří biskupů. Jeden už byl odsouzen a zvažuje se jaký trest na něj bude uvalen. Neexistují protekce. Zneužívání mladistvých je velmi těžký zločin... jak víme, je to vážný problém rozšířený všude, mě ale zajímá církev. Kněz, který udělá něco takového, zrazuje Pánovo Tělo. Úkolem kněze je přivádět chlapečka, holčičku, mladíka, dívku ke svatosti -tento chlapec, toto děvče mu důvěřuje – a on, místo vedení ke svatosti, je zneužije... To je opravdu strašlivá špatnost. Přirovnal bych to k černé mši.“

Papež potvrdil politiku nulové tolerance v těchto případech a připomněl své nadcházející setkání s několika oběťmi zneužívání v církvi, plánované na první červnové dny ve Vatikánu. Další dotaz za španělskou jazykovou skupinu mířil na rozpor mezi Františkovým programem střídmosti a prostoty a některými skandály za Vatikánskými hradbami. Svatý otec poukázal na probíhající reformy a práci dvou nových komisí, nicméně dodal, že k nesrovnalostem bude docházet tak jako tak, neboť jsme chybující lidé. Reforma musí probíhat nepřetržitě:

„Musíme být na pozoru a reformovat církev dennodenně, protože jsme hříšníci, jsme slabí a problémy budou vždycky. Nicméně administrace prováděná Ekonomickým sekretariátem pomůže vyhýbat se podobným skandálům a problémům.... Například ve Vatikánské bance (IOR) bylo zavřeno zhruba 1600 účtů náležejících osobám, které na ně neměly právo. Institut náboženských děl je určen pro pomoc církvi. Na účet mají právo diecézní biskupové, vatikánští zaměstnanci, jejichž vdovy a vdovci odtud dostávají důchody... Je to instituce tohoto rázu.“

Frankofonní skupina dala zaznít obavám o budoucnost Evropy v souvislosti s volbami do Evropského parlamentu, nárůstem euroskeptických stran, nezaměstnaností, problematice společné měny apod. Papež řekl, že „o těchto věcech slyšel, ale že jim nepříliš rozumí“:

„Vyslovil jste však klíčové slovo: nezaměstnanost. To je závažný problém... Žijeme uvnitř světového ekonomického systému koncentrovaného na peníze, nikoli na člověka. (...) Aby bylo toto ústřední postavení peněž udržitelné, zavádějí se „skartační opatření“. Vylučují se děti – porodnost v Evropě není příliš vysoká, že? (...) Skartují se děti, skartují se staří lidé – staří se nehodí (...), vylučují se také prostřednictvím skryté eutanázie v mnoha zemích. (...) A v této chvíli došlo na exkluzi mladých, vylučují se mladí lidé – a to je skutečně vážné. V Itálii je nezaměstnanost mezi mladými téměř 40 % (nejsem si jist), ve Španělsku (a tady si jsem jist) je to 50% (...) Vylučuje se celá generace mladých. Podle mě je tato „skartační“ kultura skutečně závažný problém. Nejde jistě jen o Evropu, šíří se všude, ale v Evropě je velmi citelná. Zvláště v porovnání s kulturou blahobytu před deseti lety. Je to tragické, jsme v těžkém okamžiku. Jde o nehumánní ekonomický systém. Neváhal jsem napsat v exhortaci „Evangelii gaudium, že tento ekonomický systém zabíjí . A nyní to opakuji!“

Dotaz portugalské jazykové skupiny směřoval na řešení „Jeruzalémské otázky“, tedy problém, zda Jeruzalém má patřit Palestině. Papež František potvrdil, že Vatikán a celá katolická církev pohlíží na problém z náboženského hlediska. Vidí Jeruzalém jako svaté místo tří náboženství a podporuje řešení jeho statutu skrze pokojné vyjednávání.

Ze skupiny německojazyčných novinářů poté vzešla otázka týkající se celibátu v souvislosti se silnou ekumenickou komponentou papežovy cesty do Svaté země. Nemohla by se katolická církev v něčem učit od pravoslavných – ptal se redaktor německého veřejnoprávního rozhlasu?

„V katolické církvi přece jsou ženatí kněží: řeckokatolíci, katoličtí koptové .... Ve východním obřadu jsou ženatí kněží. Celibát není dogmatem víry. Je pravidlem života, kterého si velmi cením a které považuji za velký dar pro církev. Vzhledem k tomu, že nejde o dogma, je brána stále otevřená. V této chvíli jsme o tom však nemluvili. Na pořadu jednání jsou důležitější věci. S Bartolomějem jsme se celibátu nedotkli, protože ve vztazích s pravoslavnými je to skutečně sekundární téma. Mluvili jsme o jednotě, o jednotě, která se vytváří na cestě, o jednotě, která je cestou. Jednotu nemůžeme zavést na teologickém kongresu. A on (Bartoloměj) mi potvrdil, že je pravda to, co se říká, že totiž Athenagoras řekl Pavlu VI.: „Můžeme v klidu kráčet pospolu. Všechny teology pošleme na ostrov, kde spolu mohou diskutovat, a my půjdeme cestou života“. (...) Budeme kráčet společně, společně se modlit, pracovat na mnoha věcech, které lze dělat společně, navzájem si pomáhat. (...)“

Jako konkrétní příklad pomoci zmínil František zapůjčování kostelů pravoslavným komunitám. Stejně tak naznačil vstřícný postoj k návrhům pravoslavné strany na sjednocení data velikonoc. „Působí totiž trochu směšně ptát se: „Prosím tě, kdy že to vstal tvůj Kristus? – Až příští týden. – Aha, ten můj minulý týden.“ – ironizoval papež.

Další otázku položila japonská novinářka. V souvislosti s příští asijskou cestou papeže Františka se zeptala, co míní udělat pro křesťany v zemích, kde není svoboda náboženství ani projevu, jako je Severní Korea nebo Čína. Papež nejprve upřesnil, že kromě Jižní Koreje se na leden příštího roku připravuje také cesta na Srí Lanku a Filipíny, přesněji do regionu zpustošeného cyklónem. Potom František poznamenal, že nesvobodou netrpí pouze křesťané v Asii, a zmínil ohromné množství křesťanských mučedníků současnosti, jejichž počet – jak opakoval – patrně převyšuje počet mučedníků raných dob křesťanství. A popsal situaci připomínající i nepříliš dávnou minulost naší vlasti:

„Chceme-li na některých místech pomáhat, musíme postupovat prozíravě. Musíme se mnoho modlit za tyto trpící církve – a trpí velmi. Také biskupové a Svatý stolec pracují šetrně na pomoci křesťanům těchto zemí. Není to nic snadného. Tak například v jedné zemi je zákaz společné modlitby. Křesťané, kteří tam žijí, však chtějí sloužit eucharistii! A tak tam mají pána, který normálně pracuje jako dělník, ale je knězem. Ten přijde ke stolu, všichni předstírají, že se sešli u čaje, a ve skutečnosti slouží eucharistii. Když přijde policie, rychle schovají knihy a popíjejí čaj. A to se děje dnes.“

Pokud pocítíte, že nemáte sílu vykonávat službu, udělal byste stejný krok jako váš předchůdce, odstoupil byste z papežského úřadu? – zeptal se novinář italské agentury Ansa.

„Udělám to, co po mně Pán bude chtít: budu se modlit, hledat Boží vůli. Myslím si však, že Benedikt XVI. nebude jediný. On cítil, že nemá více sil a jako člověk víry velmi pokorně a čestně takto rozhodl (...) Myslím, že na něho musíme hledět jako na instituci. On otevřel bránu, bránu emeritních papežů. Zda budou či nebudou další, to ví Bůh. Ale tato cesta je otevřena, a já si myslím, že římský biskup, papež, který cítí, že mu síly ubývají – protože dnes se žije dlouho – si musí klást stejné otázky, jako si položil papež Benedikt.“

Lakonicky odpověděl papež František na dotaz ohledně beatifikačního procesu Pia XII. „Informoval jsem se, ale zatím chybí zázrak, a pokud nejsou zázraky, nedá se pokračovat. Musíme čekat, co přinese budoucnost, a potom přijmout rozhodnutí. Proces je pomalý a já nemohu, rozhodovat o tom, zda bude či nebude blahořečen.“

Velmi obšírně se naopak František zastavil u dotazu směřujícího k Synodu o rodině. Nevysíláte příliš mnoho signálů, slibujících věci, které se nenaplní? – ptala se argentinská novinářka, s explicitním poukazem na přijímání pro rozvedené:

„Synod se bude věnovat rodině, problému rodiny, bohatství rodiny, současné situaci rodiny. Předběžný výklad kardinála Kaspera měl pět kapitol: čtyři o rodině, o kráse rodiny, o teologickém základu a další problematice rodiny – a teprve pátá kapitola se dotýkala pastoračního problému separací, nulity, rozvedených.... a v tomto rámci pak otázky jejich přijímání. Nelíbilo se mi, že mnoho lidí – také uvnitř církve, kněží – řeklo: „Aha, synod bude proto, aby dovolil rozvedeným přistupovat k přijímání“. (...) Problém je daleko širší! Dnes, jak všichni víme, je rodina v krizi. Je to celosvětová krize. Mladí nechtějí vstupovat do manželství, neuzavírají sňatky nebo žijí spolu. Manželství a rodina je v krizi. Nechtěl bych, abychom upadli do kazuistiky typu bude se smět –nebude se smět. Děkuji za tuhle otázku, protože mi dává příležitost k vyjasnění. Pastorační problém rodiny je velice široký. A je třeba zkoumat případ od případu. Velmi mi pomáhá to, co řekl o rozvedených papež Benedikt. Řekl to hned třikrát: e Valle d ´Aosta, v Miláně a na své poslední veřejné konzistoři, totiž že je potřeba zkoumat s jakou vírou lidé přistupují k manželství a vysvětlit, že rozvedení nejsou exkomunikovaní – protože často se s nimi jedná jako s exkomunikovanými. (...) Synod tedy bude o rodině, o bohatství a problémech rodiny, o řešeních, nulitě a o tom ovšem. Bude se řešit i problém rozvedených, ale v rámci tohoto celku.“

Poslední dotaz se týkal reformy Římské kurie. Jak je daleko a s jakými překážkami se potýká: „Hlavní překážkou jsem já,“ reagoval papež František se smíchem – pak nicméně dodal, že reforma pokračuje dobře. Zmínil práci Rady osmi kardinálů, která reviduje konstituci Pastor Bonus a zkoumá funkčnost jednotlivých oddělení kurie. Jak dále nastínil, v reformě jde o sdružení některých úřadů a o spolupráci ekonomického oddělení se státním sekretariátem.

„Překážky jsou normálními překážkami doprovázejícími podobné procesy. Hledáme cesty... velmi důležité je přesvědčení. Je to úsilí přesvědčit, pomoci (...) Já jsem spokojen, opravdu jsem spokojen. Udělalo se dost práce a tato komise nám velmi pomáhá.“

- končil papež svou tiskovou konferenci v letadle při návratu z pouti do Svaté země, poděkoval novinářům za doprovod a poprosil je o modlitbu za sebe: „Hodně to potřebuji.“

http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=20273
Hore
 Profil  
 
Poslať 28.05.2014 17:57:05   Re: Interview s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.11.2009 21:29:16
napísal 3712 príspevkov
Ďakujeme. V slovenských mienkotvorných médiách to vyzeralo, že sa hovorilo iba o zneužívaní detí kňazmi...
Hore
 Profil  
 
Poslať 28.05.2014 21:07:02   Re: Interview s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
...podakovanie patri najma ceskej stranke vatikanskeho rozhlasu. Oni si ozaj davaju zalezat prave na rychlom preklade a publikovani podobnych interview. Zial, slovenska redakcia je v tomto trochu pomala. Ale co sa tyka homilii a pod., to zas nemozem nasim prekladatelom nic vytknut.
Vdaka Bohu, ze ich mame...
Hore
 Profil  
 
Poslať 19.08.2014 20:53:58   Re: Interview s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
Tisková konference papeže Františka během návratu z Jižní Koreje

Vatikán 19. augusta 2014

Jak bývá zvykem, odpovídal Petrův nástupce během zpátečního letu ze Soulu do Říma na dotazy novinářů. Více než hodinová konverzace se dotkla patnácti okruhů, mezi nimiž převážila aktuální politická témata – situace v Iráku a na Blízkém východě všeobecně. Jak v úvodu poznamenal tiskový mluvčí Svatého stolce, O. Federico Lombardi, novináři se rozdělili do jazykových skupin a mezi sebou vždy vylosovali jednoho zástupce, který kladl otázku.

Počáteční slovo patřilo Svatému otci, který všem novinářům poděkoval za odvedenou náročnou práci, a poté již promluvil zástupce hostitelské země.


1. Oběti ztroskotání trajektu Sewol a riziko politické manipulace papežových gest

Jihokorejský novinář, Sung Ji Park, se tázal, co papež zakusil při setkání s pozůstalými po obětech havárie trajektu Sewol. Není tu riziko politické manipulace papežova gesta?

Papež: „Když máš před sebou lidskou bolest, máš dělat to, co ti napovídá srdce. Někdo pak řekne: Papež to udělal, protože tím sleduje nějaký politický záměr. Je možné říci všechno. Když ale pomyslíš na tyto muže a ženy, otce a matky, kteří ztratili děti, bratry a sestry, na jejich převelikou bolest, srdce – srdce kněze – mi říká, že jim mám být nablízku. Cítím to tak. Vím, že útěcha vyjádřená slovy není žádná pomoc, že nevrátí život zemřelým. Avšak lidská blízkost nám v těchto okamžicích dodává sílu, nastupuje tu soudržnost. Vzpomínám, že jako arcibiskup Buenos Aires jsem prožil dvě takovéto katastrofy. Jednou to byl požár v diskotéce, kde při koncertu populární hudby zemřelo 193 mladých lidí. Podruhé to bylo železniční neštěstí, kde, tuším, zemřelo 120 lidí. V té době jsem také cítil potřebu být lidem nablízku. Připnul jsem si tento odznáček, ukazuje papež na žlutou stužku, kterou nosí rodinní příslušníci obětí a všichni, kdo požadují vysvětlení tragédie, abych s nimi byl solidární. Půlden nato, co jsem ho nosil, za mnou přišli se slovy: Možná bude lepší ho sundat, musíte být neutrální. Vůči lidské bolesti nelze být neutrální, odpověděl jsem.“

2. Letecký vojenský zásah USA na pozice teroristů Islámského státu v Iráku a tamní menšiny

Další otázka amerického žurnalisty ze CNA Alana Holdrena již směřovala k současnému blízkovýchodnímu dění: Vojenské síly USA před nedávnem začaly bombardovat teroristy na iráckém území, aby zabránily genocidě a zajistily budoucnost menšinám, včetně katolíků. Schvalujete tento zásah?

Papež: „V těchto případech, kde dochází k nespravedlivé agresi, mohu pouze říci, že je dovoleno „zastavit“ nespravedlivého agresora. Zdůrazňuji sloveso zastavit. Neříkám bombardovat, rozpoutat válku, ale zastavit. Je třeba vážit, jakými prostředky toto zastavení provést. Je tedy povoleno zadržet nespravedlivého agresora, avšak musíme také mít na paměti, kolikrát pod záminkou bránění nespravedlivé agresi mocnosti ovládly národy a zahájily dobyvačnou válku. Jediný stát nemůže posuzovat, jak zadržet nespravedlivého agresora. Po druhé světové válce vznikly Spojené národy a právě tam je třeba diskutovat a říci – je tento agresor nespravedlivý? Zdá se, že ano, jak ho tedy zastavíme? - Nic víc. Za druhé – menšiny. Děkuji za užití tohoto slova. Mně totiž přinášejí zprávy o křesťanech, kteří trpí, mučednících. Jistě, je tu hodně mučedníků. Jsou tu ale muži a ženy, náboženské menšiny, nikoli všichni křesťané, a všichni jsou si rovni před Bohem. Zastavit nespravedlivého agresora je právo, které lidstvo má. Je tu však také právo, které má agresor, a sice být zastaven, aby už více neubližoval.“

3. Možnost návštěvy křesťanských uprchlíků v Iráku

Dotaz na dění v Iráku nadále rozvíjel francouzský novinář, Jean-Louis de la Vaissiere z France Presse: Svatosti, podporoval byste pozemní vojenský zásah na iráckém území, který by zastavil islamisty? Myslíte si, že byste mohl Irák a zejména Kurdistán navštívit, abyste podpořil tamní křesťanské uprchlíky?

Papež: „V nedávné době jsem se setkal s guvernérem Kurdistánu, který měl na situaci a její řešení jasný názor, bylo to však ještě před zahájením posledních výbojů. Jsem ochotný Irák navštívit a doufám, že to zde mohu říci. Když jsme s mými spolupracovníky dostávali zprávy o tamější situaci, o náboženských menšinách a problémech v Kurdistánu, který v onom okamžiku nemohl přijmout tolik uprchlíků, reagovali jsme vícero způsoby. Především jsme vydali tiskové prohlášení, které napsal O. Lombardi. Toto prohlášení bylo zasláno všem nunciaturám, aby jej předaly vládám. Poté jsme se obrátili na generálního tajemníka Spojených národů a vyslali jsme do Iráku papežského vyslance, kardinála Filoniho. A nakonec jsme usoudili, že bude-li to nezbytné, po návratu z Koreje mohu Irák navštívit. Je to jedna z možností, které jsem nakloněn. V tomto okamžiku to není to nejlepší, ale jsem připraven.“

4. Vztah Svatého stolce k Číně a možnost apoštolské cesty do Číny

Právě při prolétání čínským vzdušným prostorem zazněla případná otázka italského žurnalisty Fabia Zavattaro: jste první papež, který mohl přeletěl Čínu. Telegram, který jste zaslal čínskému prezidentovi, zůstal bez negativních komentářů. Myslíte si, že to znamená krok vpřed směrem k možnému dialogu? Toužíte Čínu navštívit?

Papež: „Když jsme cestou do Koreje prolétali čínským vzdušným prostorem, byl jsem právě v pilotní kabině. Jeden z pilotů mi ukázal manuál a vysvětlil mi, že za deset minut vstoupíme do čínského vzdušného prostoru a že je nutné požádat o schválení, což je v každé zemi běžná procedura. Byl jsem svědkem toho, kdy žádali o oprávnění, a slyšel jsem odpověď. Pilot pak řekl –nyní odešleme telegram. Nevím, jak to udělal, ale odeslal ho. Potom jsem se s nimi rozloučil, vrátil jsem se na své místo a hodně jsem se modlil za onen krásný a ušlechtilý čínský národ. Je to moudrý národ. Když pomyslím na velké čínské myslitele, na dějiny věd a moudrosti…Také my, jezuité, tam máme své dějiny – v Matteu Riccim a dalších. Jestli toužím po cestě do Číny? Ale jistě, v budoucnu. Církev respektuje čínský národ. Pouze požaduje svobodu pro svou službu a práci, neklade žádné jiné podmínky. Netřeba zapomínat na zásadní list, který se týká čínské problematiky. Je to dopis, který čínským katolíkům zaslal Benedikt XVI. a který je dodnes aktuální. Je prospěšné si jej znovu přečíst. Svatý stolec je stále otevřený kontaktům, protože si čínského národa skutečně váží.“

5. Budoucí papežské cesty a možnost návštěvy Avily v příštím roce

Korespondentka španělského katolického rozhlasu Paloma Garcia Ovejero vyzvídala, zda se příští rok plánuje papežská návštěva Španělska v souvislosti s pětistým výročím narození sv. Terezie z Avily. Je naděje, že papež zavítá do Avily a Alba de Tormes – ke hrobu španělské mystičky?

Papež: „Paní prezidentka Korejské republiky mi v dokonalé španělštině řekla, že naděje umírá poslední. Mínila tím naději ve sjednocení Koreje. Napadá mne tedy tato odpověď, protože o cestě se dosud nerozhodovalo. Letos je na programu Albánie. Někdo říká, že papežovým stylem je začínat od periferií, ale já do Albánie jedu ze dvou důležitých důvodů. Za prvé proto, že se jim tam podařilo sestavit vládu národní jednoty – pomysleme přitom na Balkán – ve které jsou zastoupeni muslimové, pravoslavní a katolíci. Funguje tu mezináboženská rada, která velmi pomáhá, vyvažuje a uvádí v soulad, a to je dobré. Papežova přítomnost v Albánii tedy chce všem národům říci: Je možné pracovat společně, což také vnímám jako skutečnou pomoc onomu ušlechtilému národu. A dále: Pomyslíme-li na albánské dějiny, z náboženského hlediska to byla jediná komunistická země, která ústavně zakotvila praktický ateismus. Když šel člověk na mši, bylo to protiústavní! Jeden z tamních ministrů mi také řekl, že v té době bylo zničeno – a tady chci být přesný – 1820 kostelů, pravoslavných a katolických. Mnohé z nich přeměnili na kina, divadla, taneční sály. Cítil jsem, že se do Albánie mám vydat, a za jeden den se to zvládne. Příští rok bych chtěl jet do Filadelfie na setkání rodin. Také jsem dostal pozvání od prezidenta Spojených států do amerického parlamentu a od generálního tajemníka Spojených národů do sídla OSN v New Yorku. Možná spojíme tato tři města dohromady – Filadelfii, Washington a New York. Mexičané by si přáli, abych při té příležitosti zajel také k Panně Marii Guadalupské – mohlo by se této cesty využít, ale není to jisté. A nakonec Španělsko. Pozval mne královský pár i episkopát a je tu celá řada dalších pozvání – např. do Santiaga de Compostela…Snad by bylo možné jet ráno do Avily a Alba de Tormes, odpoledne se vrátit. Bylo by to možné, ale není rozhodnuto. To je má odpověď.“

6. Vztah k emeritnímu papeži Benediktu XVI.

Německého novináře Johanese Schidelka zajímalo, jaký vztah vládne mezi současným a emeritním papežem: Existuje tu pravidelná výměna názorů, máte s Benediktem XVI. nějaký společný projekt po poslední encyklice?

Papež: „Vídáme se. Před odjezdem jsem za ním zašel na návštěvu. Benedikt XVI. mi dva týdny předtím zaslal jeden zajímavý spis a ptal se na můj názor…Máme normální vztahy. Vrátím se totiž k myšlence, která se možná některým teologům nelíbí. Sám teolog nejsem, ale myslím si, že emeritní papež není žádná výjimka. Je to zkrátka první emeritní papež po mnoha stoletích. Vzpomeňme si, jak pronesl: „zestárl jsem, už nemám sílu“ – to bylo krásné, ušlechtilé, a také pokorné a odvážné gesto. Před sedmdesáti lety byli výjimkou emeritní biskupové. Prostě neexistovali, zatímco dnes je postavení emeritních biskupů uzákoněno. Myslím, že také status emeritního papeže je nyní již ustanoven. Náš život se totiž prodlužuje a v určitém věku, byť zdraví třeba slouží, už tělesná únava neuschopňuje k dobrému výkonu vlády v církvi a ke zvládání všech jejích problémů. Věřím, že papež Benedikt XVI. toto gesto emeritních papežů uskutečnil. Opakuji: možná mi nějaký teolog vytkne, že nemám pravdu, ale můj názor je takový. Uvidíme, staletí ho prověří. A až se nebudu já cítit na to, abych šel dál? Udělal bych totéž. Budu se hodně modlit, ale udělal bych totéž. Benedikt XVI. otevřel cestu, která je institucionální, nikoli výjimečná. Máme k sobě opravdu bratrský vztah. Už jsem také řekl, že je to jako bych měla doma moudrého dědečka. Je to muž moudrosti a jemného rozlišování. Dělá mi dobře, když mu naslouchám, zatímco on mne dostatečně povzbuzuje. Takový je tedy náš vztah“.

7. Pozdrav korejských comfort women, úvaha o možné cestě do Japonska. Třetí světová válka

Japonský novinář Yošimori Fukušima papeži poděkoval za první návštěvu asijského kontinentu. „Během své cesty jste potkal lidi, kteří hodně vytrpěli. Co jste prožíval, když jste při závěrečné mši pozdravil sedm tzv. comfort women,(sexuálních otrokyň japonských vojáků, pozn.red.). Stejně jako v Koreji byli také v Japonsku skrytí křesťané. Příští rok uplyne 150 let od jejich opětovného vystoupení na povrch. Bude možné, abychom se za ně v Nagasaki pomodlili spolu s vámi?

Papež: „To by bylo moc krásné! Pozvala mne jak japonská vláda, tak biskupové…Ale zpět k utrpení – vracíte se tím k jedné z prvních otázek. Korejský národ nikdy neztratil svou důstojnost. Zažil invazi, ponížení, války, rozdělení a mnoho vytrpěl. Včera cestou na setkání s mladými lidmi jsem navštívil muzeum mučedníků. Utrpení těchto lidí bylo strašné. Byli umučeni jen kvůli tomu, že nechtěli pošlapat kříž. To je dějinné utrpení. Schopnost trpět je tedy součástí národní důstojnosti. Také dnes při mši byly vpředu tyto staré ženy. Když pomyslím, že za (japonské, pozn. red.) invaze byly jako dívky odvlečeny do kasáren a zneužívány. Ony však neztratily důstojnost. A dnes ráno přišly, odhalily svou tvář starých žen, poslední z těch, které přežily. Tento národ je silný ve své důstojnosti. Když se však vrátíme k mučednictví, utrpení a k těmto ženám, zjišťujeme, že takové jsou plody války! A my dnes žijeme ve válečném světě, všude! Kdosi mi řekl – víte, Otče, jsme ve třetí světové válce, ale rozčleněné na kapitoly. Surovost patří do válečného světa. Chtěl bych se zastavit u dvou pojmů – první je surovost. Nyní děti nemají žádnou cenu. Dříve se vedly konvenční války, ale dnes něco takového neplatí. Tím neříkám, že konvenční války jsou něco dobrého. Dnes ale bomba dopadne a zabije nevinného spolu s viníkem, dítě se ženou, matkou. Zabije všechny. A toho bychom se měli děsit. Neříkám to proto, abych vás vystrašil. Úroveň lidské krutosti však v tomto okamžiku poněkud děsí.

Druhý pojem je mučení. Dnes je mučení jedním z téměř běžných nástrojů v jednání tajných služeb a při některých soudních procesech…Mučení je však hřích proti lidskosti, je to zločin proti lidskosti. Katolíkům říkám: Mučit člověka je smrtelný hřích, je to těžký hřích. Velmi by mne těšilo, kdybyste ve svých sdělovacích prostředcích uvažovali nad tím, jakého stupně krutosti lidstvo dosáhlo a jaké názory panují na mučení. Myslím, že by toto zamyšlení všem prospělo.“

8. Intenzivní papežská agenda a odřeknutí některých bodů programu

Reportérku listu „Wall Street Journal“ Deborah Ball znepokojuje papežův náročný pracovní rytmus, s minimem odpočinku a bez dovolené: „V posledních měsících jste musel na poslední chvíli odříci některé závazky. Má nás tento životní rytmus znepokojovat?“

Papež: „Ano, už mi to kdosi naznačil. Dovolenou jsem strávil doma, jak to běžně dělám. Jednou jsem četl zajímavou knihu s titulem: „Raduj se, že jsi neurotik“. Také já mám své neurózy, které je třeba dobře léčit, víte? Každodenním pitím čaje maté. Jednou z mých neuróz je přílišné přilnutí k domovu. Naposledy jsem s jezuitskou komunitou trávil prázdniny mimo Buenos Aires v roce 1975. Dovolenou si vybírám pokaždé – opravdu! – ale zůstávám ve svém prostředí. Změním rytmus – více spím, čtu, co se mi líbí, poslouchám hudbu, víc se modlím. A tak odpočívám. Červenec a část srpna jsem prožil takto. Je pravda, že onen den, kdy jsem měl jet do Gemelli (římské polikliniky, pozn. red.), jsem až do poslední chvíle před odjezdem byl připraven, ale skutečně jsem nemohl. Měl jsem za sebou opravdu velmi náročné dny. Nyní musím být opatrnější. Takže máš vlastně pravdu“. (smích).

9. Jak papež František nakládá se svou popularitou?

Korespondent Francouzského rozhlasu Anaïs Feuga položil otázku, týkající se papežovy oblíbenosti. „Když v Riu zástup volal „František, František“, odpovídal jste „Kristus, Kristus“. Jak prožíváte svou obrovskou popularitu?

Papež: „Prožívám ji díkůvzdáním Pánu za to, že jeho lid je šťastný, a přeji Božímu lidu to nejlepší. Prožívám ji jako velkorysost lidu. Ve svém nitru se snažím myslet na své hříchy a omyly, abych se necítil důležitě, protože vím, že to potrvá krátký čas. Dva nebo tři roky a pak do domu Otcova. A potom – není moudré, že to říkám - ale žiji tuto popularitu jako přítomnost Pána v jeho lidu. Pána, který biskupa jako pastýře lidu užívá k tomu, aby mnohé vyjevil. Prožívám ji tedy přirozeněji než dříve, kdy mne poněkud děsila. Nyní se soustředím na tento postoj. Říkám si, že se nesmím zmýlit, abych Božímu lidu nezpůsobil křivdu, a tak podobně.“

10. Papež jako vatikánský vězeň?

Redaktorku Italského státního rozhlasu Francescu Paltracca přitahuje papežův každodenní život v Domě svaté Marty. Cítí se František jako vatikánský vězeň?

Papež: „Snažím se o co největší svobodu. Mám pracovní a úřední schůzky, ale jinak žiji, jak nejobyčejněji dovedu. Opravdu by mne těšilo vycházet z Vatikánu ven, ale nejde to. Nikoli kvůli bezpečnosti, ale když člověk vyjde, nakupí se na něj lidé. Prostě to nejde a taková je realita. Ale uvnitř, ve svaté Martě, žiji normálně. Pracuji, odpočívám, klábosím. Zpočátku jsem se cítil jako vězeň, ale mnohé se změnilo, některé hradby padly. Předtím to byly samé zákazy – samé „papež nemůže jít“. Jeden pro zasmání – jdu k výtahu a hned se objeví člověk, protože papež nemůže jezdit výtahem sám. Řekl jsem mu: Vrať se na svoje místo, sjedu dolů sám. A tím to skončilo. Tak to má být, že? V normalitě.“

11. Váš sportovní tým San Lorenzo je poprvé mistrem Ameriky. Jak to prožíváte?

Argentinský novinář Sergio Rubin položil otázku, „k jejímuž zodpovězení je zapotřebí hlubokých teologických znalostí“, jak sám s nadsázkou předeslal. Poprvé se totiž stalo papežovo oblíbené mužstvo mistrem Ameriky. „Rád bych věděl, jak to vnímáte a slyšel jsem také, že tuto středu (20.8.) přijmete na generální audienci delegaci této sportovní asociace…“

Papež: „Poté co Brazílie skončila jako druhá, je to dobrá zpráva. Dozvěděl jsem se to tady v Soulu, a řekli mi také, že ve středu přijdou. Je to veřejná audience, ať tedy přijdou. San Lorenzo je tým, kterému fandila celá rodina. Můj tatínek za něj hrál basketbal. Byl totiž hráčem basketbalu. Jako děti jsme tam chodili a také maminka s námi chodila. Rok 1946, pamatuji si to jako dnes. San Lorenzo byl skvělý tým. Jsou tedy mistry. Z toho mám radost. Mám z toho radost. Ale není to zázrak. Zázrak ne…“

12. Příští encyklika o ochraně životního prostředí

Jürgen Erbacher z německé televize se zajímal o projekt encykliky o ekologii, o níž se už delší dobu mluví. „Je možné říci – tázal se – kdy bude publikována a jaké jsou její hlavní body?

Papež: „Encyklika. Hodně jsem o ní mluvil s kardinálem Turksonem a s dalšími a požádal jsem kardinála Turksona, aby shromáždil všechny návrhy, které k tomu přišly. A týden před cestou... ne, čtyři dny předtím mi kardinál Turkson odevzdal první koncept. První koncept je takhle tlustý (ukazuje) řekl bych, že je o třetinu silnější než Evangelii gaudium (smích). Je to první koncept. Nyní je tu nesnadný problém, protože o ochraně stvoření, ekologii a také ekologii člověka je možné mluvit s jistotou do určité míry. Potom nastupují vědecké hypotézy, některé poměrně jisté, jiné nikoli. Encyklika, která je textem církevního magisteria, se musí opírat jenom o jistoty, o věci, které jsou jisté. Řekne-li papež, že středem vesmíru je Země a ne Slunce, chybuje, protože říká něco nevědeckého, a to nejde. Tak je tomu nyní. Musíme nyní text bod po bodu prostudovat a myslím, že se ztenčí. Je třeba jít k podstatě, k tomu, co lze tvrdit s jistotou. V poznámkách pod čarou je možné říci: »k tomu je tato a tato hypotéza«, ale nepodávat to jako informaci, tedy v samotném textu encykliky, která je věroučným textem a musí se zakládat na jistotách.“

Otec Lombardi se potom papeže otázal, zda chce ještě pokračovat anebo propustit novináře na oběd?.

Papež: „Záleží na tom, jaký mají hlad…

Novináři: „Nemáme hlad, ani se nám nechce spát…

Otec Lombardi tedy předal slovo dalšímu ze seznamu novinářů:

13. Znovu otázka o comfort women a o rozdělení Koreje

Jihokorejský žurnalista Jung Ae Ko z jednoho tamějšího deníku nejprve poděkoval za návštěvu v Jižní Koreji a položil dvě otázky. První zněla: „Těsně přede mší v katedrále Myendog jste se pozdravil s několika tzv. comfort women (sexuální otrokyně japonské armády). Na co jste myslel? Druhá otázka: Pchjongjang tvrdí, že křesťanství představuje ohrožení pro jeho režim a jeho představitele. My víme, že severokorejským křesťanům se stalo něco hrozného. Nevíme však co. Napadá vás, jak by se dal změnit postoj Pchjongjangu k severokorejským křesťanům?

Papež: „První otázka. Budu se asi opakovat. Tyto ženy byly přítomny, protože navzdory všemu, co vytrpěly, mají důstojnost. Mají tvář. Jak už jsem řekl před chvílí, myslel jsem na válečné útrapy a krutost, kterou přináší válka… Tyto ženy byly vykořisťovány, zotročeny. To všechno jsou ukrutnosti. Na to jsem myslel. Na důstojnost, kterou mají, a na to, kolik vytrpěly. Utrpení je odkaz. Otcové prvotní církve říkali, že krev mučedníků je zárodkem křesťanů. Vy Korejci jste zasévali velmi mnoho. A v důsledku toho je nyní vidět hojná úroda této setby mučedníků. O severní Koreji nevím… O utrpení samozřejmě vím. Jedním je rozdělení rodin. Mnoho příbuzných se nesmí stýkat a to je utrpení. To je pravda. Rozdělení země je bolestné. Dnes v katedrále, když jsem oblékal liturgická roucha, dostal jsem jako dárek trnovou korunu vyrobenou z ostnatého drátu, který rozděluje Koreu na dvě části. Mám ji tady na palubě. Vezeme tento dárek s sebou. Rozdělení, rozdělení rodin je bolestné. Včera, nevím přesně, ale v promluvě k biskupům jsem řekl, že máme naději. Obě Koreje jsou jako sestry, mluví stejnou řečí. Když se mluví stejnou řečí, pak je tomu tak proto, že je stejná matka a to nám dává naději. Bolest rozdělení je obrovská. Chápu to a modlím se, aby to skončilo.“

14. Beatifikace salvadorského biskupa Oskara Romera

Americko-italský korespondent agentury Reuters, Philip Pulella, nejprve složil kompliment papeži za jeho angličtinu. „Netřeba mít strach“ – řekl a nabídl papeži pomoc, kdyby chtěl tento jazyk více praktikovat, a protože pochází z New Yorku, mohl by jej naučil newyorskému akcentu. Potom se papeže zeptal v souvislosti s mučednictvím na případný beatifikační proces biskupa Romera.

Papež: „Proces byl v Kongregaci pro nauku víry blokován. Prý z obezřetnosti. Nyní je odblokován. Přešel na Kongregaci pro svatořečení. A postupuje cestou normálního procesu. Záleží na přičinlivosti postulátorů. Je velmi důležité jednat rychle, protože bych rád, aby bylo jasno, jednak pokud jde o mučednictví in odium fidei, jednak o vyznávání Kréda a o prokazování skutků vůči bližnímu, které nám káže Ježíš. A to je práce pro teology, kteří to studují. Za ním je totiž Rutilio Grande a další. Existují další, kteří byli zabiti, ale nejsou na stejné výši jako Romero. To je třeba teologicky rozlišit. Pro mne je Romero mužem Božím, ale je zapotřebí řádného procesu a také Pán musí dát nějaké znamení… Bude-li chtít, učiní tak. Nyní se však musejí snažit postulátoři, protože už tomu nic nebrání.

15. Válka v pásmu Gazy značí neúspěch vatikánské modlitby za mír?

Poslední otázka letecké tiskové konference se opět vrací k válečným aktualitám a kladla ji zástupkyně francouzského katolického deníku La Croix Celine Hoyeauxová: Znamená válka v Gaze, že modlitba za mír ve Vatikánu byla neúspěšná?

Papež: „Velice děkuji za otázku. Modlitba za mír určitě neselhala. Za prvé, tato iniciativa nevzešla z mé strany, ale od obou prezidentů, izraelského a palestinského. Sdíleli se mnou své znepokojení. Chtěli jsme invokaci míru uskutečnit na místě, ale nebylo možné najít nějaké vhodné místo. Vždycky by to stálo vysokou politickou cenu, pokud by někdo z nich přišel za druhou stranu. Nunciatura by sice byla neutrální, ale palestinský prezident by musel vstoupit do východního Jeruzaléma, což nebylo jednoduché. Proto mi řekli – „Sejdeme se ve Vatikánu, přijedeme tam“. Tito dva prezidenti jsou lidé pokoje a věří v Boha. Zažili už mnoho zlého a tím se přesvědčili, že jediné řešení spočívá ve vyjednávání, dialogu a míru. Vraťme se teď k vaší otázce – byl to neúspěch? Ne, věřím, že brána je nadále otevřená. Všichni čtyři představitelé – spolu s Bartolomějem jako hlavou pravoslaví, ekumenického pravoslaví, aniž bych chtěl užívat pojmy, které se možná všem pravoslavným nelíbí – otevřeli brány modlitby a prohlásili: Je třeba se modlit. Modlitba je dar“. Mír je dar. Tento dar zasluhuje naši práci, ale je to dar. Je třeba lidstvu říci, že je důležitá cesta vyjednávání a dialogu, ale že je tu také modlitba. Potom shodou okolností přišlo to, co přišlo. Ale ono setkání nenastalo shodou okolností, byl to zásadní krok lidského postoje, jakým je modlitba. Válečný dým nyní zahaluje bránu, která od toho okamžiku však zůstává otevřená. A protože věřím v Boha, věřím také, že Pán hledí na tu bránu, na všechny, kdo se modlí, na ty, kdo Jej žádají o pomoc. Tato otázka mne těší a děkuji, že jste ji položili.“

V samém závěru papež novinářům oznámil, že se cestou do Vatikánu zastaví v římské bazilice Panny Marie Větší. K mariánské ikoně Salus Populi Romani pak položil kytici růží, kterou mu, jak vysvětlil, těsně před odletem darovala sedmiletá korejská dívenka Mary Sol.

Přeložila Jana Gruberová a Milan Glaser

http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=20673
Hore
 Profil  
 
Poslať 29.11.2014 21:50:24   Re: Interview s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.11.2009 21:29:16
napísal 3712 príspevkov
Vraj pápež dal rozhovor pri ceste z EP.
Link teraz nemá k dispozícii, ale skúsim zohnať.
Hore
 Profil  
 
Poslať 30.11.2014 20:33:42   Re: Interview s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.11.2009 21:29:16
napísal 3712 príspevkov
reč pápeža v eu parlamente v sj
http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20141125029

Štrasburg 25. novembra (RV) Príhovor pápeža Františka na pôde Európskeho parlamentu v Štrasburgu 25. novembra 2014 prinášame v plnom znení.

Pán prezident, dámy a páni viceprezidenti,
vážení europoslanci,
osoby pracujúce na rôznych postoch v tejto rokovacej sále,
drahí priatelia,

ďakujem vám za pozvanie prehovoriť pred touto inštitúciou, podstatnou pre život Európskej únie, a za možnosť, ktorú mi ponúkate, aby som prostredníctvom vás oslovil vyše päťsto miliónov občanov, ktorých zastupujete v 28 členských štátoch. Chcem vyjadriť osobitnú vďačnosť vám, pán prezident parlamentu, za srdečné slová na uvítanie, ktorými ste sa na mňa obrátili v mene všetkých zložiek zhromaždenia.

Moja návšteva sa koná po vyše štvrťstoročí od návštevy pápeža Jána Pavla II. Mnoho sa zmenilo od tých dní v Európe a v celom svete. Neexistujú viac proti sebe stojace bloky, ktoré vtedy rozdeľovali kontinent na dvoje a pomaly sa napĺňa túžba, aby sa «Európa, pozostávajúca zo suverénnych slobodných inštitúcií, mohla jedného dňa rozrásť do rozmerov, ktoré sú dané geograficky a ešte skôr historicky» (Ján Pavol II.: Príhovor Európskemu parlamentu, 11. októbra 1988, b. 5).

Popri rozšírenej Európske únii je tu aj svet, ktorý je komplexnejší a vo výraznom pohybe. Svet stále viac poprepájaný a globálny, a preto stále menej „eurocentrický“.
S Európskou úniou, ktorá je rozšírenejšia a vplyvnejšia, sa však, ako sa zdá, spája obraz Európy trochu zostarnutej a stlačenej, ktorá má tendenciu cítiť sa v menšej miere protagonistom v kontexte, ktorý sa na ňu pozerá často s odstupom, nedôverčivosťou a zavše s podozrením.

Keď sa na vás dnes obraciam, vychádzajúc z môjho poslania pastiera, túžim odovzdať všetkým európskym občanom posolstvo nádeje a povzbudenia.

Posolstvo nádeje, založenej na dôvere, že ťažkosti sa môžu stať silnými podporovateľmi jednoty, na zdolanie všetkých obáv, ktorými Európa – spolu s celým svetom – prechádza. Nádeje v Pánovi, ktorý mení zlo na dobro a smrť na život.

Povzbudenie vrátiť sa k pevnému presvedčeniu zakladajúcich otcov Európskej únie, ktorí túžili po budúcnosti založenej na schopnosti pracovať spolu na odstránení rozdelenia a v prospech pokoja a spoločenstva medzi všetkými národmi kontinentu. V centre tohto ambiciózneho politického projektu bola dôvera v
človeka, ani nie tak ako v občana, ani nie ako v ekonomický subjekt, ale v človeka ako v bytosť obdarenú transcendentnou dôstojnosťou.

Rád by som predovšetkým zdôraznil úzky vzťah, ktorý existuje medzi dvoma slovami: „dôstojnosť“ a „transcendentná“.

„Dôstojnosť“ je kľúčové slovo, ktoré charakterizovalo obnovu po Druhej svetovej vojne. Naše nedávna história sa nepochybne vyznačuje ústredným postavením podpory ľudskej dôstojnosti proti mnohorakým násilnostiam a diskrimináciám, ktoré ani v Európe nechýbali v priebehu stáročí. Vnímanie dôležitosti ľudských práv sa rodí skutočne ako výsledok dlhého putovania, poznačeného aj mnohým utrpením a obetami, ktoré prispelo k formácii povedomia drahocennosti, jedinečnosti a neopakovateľnosti každej jednotlivej ľudskej osoby. Toto kultúrne povedomie nachádza základ nielen v historických udalostiach, ale predovšetkým v európskom myslení, vyznačujúcom sa bohatým stretávaním, ktorého početné vzdialené pramene pochádzajú «z Grécka a Ríma, z prvkom keltských, germánskych a slovanských, a z kresťanstva, ktoré ich hlboko stvárňovalo» (Ján Pavol II.: Príhovor Parlamentnému zhromaždeniu Rady Európy, 8. októbra 1988), čím vytvorilo priestor pre samotný pojem „osoby“.

Dnes zaujíma podporovanie ľudských práv centrálnu rolu v úsilí Európskej únie zacielenom na ochranu dôstojnosti osoby, ako vo vlastnom vnútri, tak aj vo vzťahoch s ostatnými krajinami. Ide o záväzok dôležitý a obdivuhodný, pretože pretrváva stále veľa situácií, v ktorých sa s ľudskými bytosťami zaobchádza ako s predmetmi, ktorým možno naprogramovať počatie, konfiguráciu a použiteľnosť, a ktoré potom môžu byť vyhodené preč, keď už viac neslúžia, pretože sa stali slabými, chorými alebo starými.

Vskutku, aká dôstojnosť existuje, keď chýba možnosť slobodne vyjadriť svoj názor alebo vyznávať bez obmedzení svoju náboženskú vieru? Aká dôstojnosť je možná bez jasného právneho rámca, ktorý by ohraničil nadvládu násilia a umožnil by prevážiť zákonu nad tyraniou moci? Akú dôstojnosť vôbec môže mať muž alebo žena, ak sú predmetom akéhokoľvek druhu diskriminácie? Akú dôstojnosť môže vôbec nájsť osoba, ktorá nemá jedlo alebo existenčné minimum pre život, a čo je ešte horšie, nemá ani prácu, ktorá mu udeľuje dôstojnosť? [potlesk]

Podporovať dôstojnosť osoby znamená uznať, že má neodňateľné práva, ktorých nemôže byť zbavená niekoho ľubovôľou a o to menej v prospech ekonomických záujmov.

Treba však dať pozor, aby nedošlo k niektorým nedorozumeniam, ktoré môžu vzniknúť z nepochopenia pojmu ľudských práv a z ich paradoxného zneužitia. Skutočne je tu dnes tendencia smerom k stále širšiemu nárokovaniu si práv jednotlivcov, som v pokušení povedať „individualistických“, ktorá v sebe ukrýva koncepciu ľudskej osoby oddelenej od akéhokoľvek sociálneho a antropologického kontextu, takmer ako nejakej „monády“ (μονάς), stále menej vnímavej na ďalšie „monády“ okolo seba. S pojmom práva sa nezdá viac byť spájaný rovnako dôležitý a komplementárny pojem povinnosti, takže potom sa končí pri potvrdení práv jednotlivca bez ohľadu na to, že každý človek je viazaný na sociálny kontext, v ktorom sú jeho práva a povinnosti prepojené s právami a povinnosťami tých druhých a so spoločným dobrom samotnej spoločnosti.

Som preto presvedčený, že dnes je tak ako nikdy predtým dôležité prehĺbiť kultúru ľudských práv, ktorá dokáže múdro spojiť rozmer individuálny, lepšie povedané osobný, s rozmerom spoločného dobra, toho „my všetci“ utvoreného z jednotlivcov, rodín, medzičlánkových skupín, ktoré sa spájajú v sociálnej komunite (Porov. Benedikt XVI.: Caritas in veritate, 7; Pastorálna konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes, 26). Ak totiž právo kohokoľvek nie je harmonicky zamerané na väčšie dobro, nakoniec sa chápe bez obmedzení a tak sa stáva zdrojom konfliktov a násilia.

Hovoriť o transcendentnej dôstojnosti človeka znamená teda apelovať na jeho prirodzenosť, na jeho vrodenú schopnosť rozlíšiť dobro od zla, na ten „kompas“ vpísaný do našich sŕdc, ktorý Boh vtlačil do stvoreného vesmíru (porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 37). To predovšetkým znamená hľadieť na človeka nie ako na absolútno, ale ako na bytosť vzťahovú. Jednou z chorôb, ktoré sa mi zdajú byť dnes najviac rozšírené v Európe, je osamelosť, vlastná tomu, kto je pozbavený vzťahov. Vidieť ju osobitne u seniorov, často ponechaných na svoj osud, ako aj u mladých bez oporných bodov a vyhliadok do budúcnosti. Vidieť ju v mnohých chudobných, ktorí obývajú naše mestá. Vidieť ju v zmätených očiach migrantov, ktorí sem prišli hľadajúc lepšiu budúcnosť.

Táto osamelosť bola potom umocnená ekonomickou krízou, ktorej účinky ešte pretrvávajú s dramatickými následkami zo sociálneho hľadiska. Možno potom konštatovať, že v priebehu posledných rokov, popri procese rozširovania Európskej únie, narastala nedôvera zo strany obyvateľov vo vzťahu k inštitúciám, považovaným za vzdialené, usilujúce sa o zavedenie pravidiel vnímaných ako cudzie citlivosti jednotlivých národov, ak nie priamo za škodlivé. Z viacerých strán sa nadobúda všeobecný dojem únavy a zostarnutia, Európy stareny, už viac nie plodnej a agilnej. Preto sa zdá, akoby veľké ideály, ktoré oživovali Európu, stratili atraktívnu silu, v prospech byrokratickej technokracie jej inštitúcií.

K tomu sa pripájajú niektoré životné štýly, trochu egoistické, charakterizované blahobytom, ktorý je už neudržateľný [potlesk] a často ľahostajný vo vzťahu k okolitému svetu, najmä k najchudobnejším. Konštatujeme s ľútosťou prevahu otázok technických a ekonomických v centre politickej diskusie, na úkor autentickej antropologickej orientácie (porov. Evangelii gaudium, 55). Človek čelí riziku, že bude zredukovaný na súčiastku v mechanizme, ktorý bude s ním zaobchádzať rovnako ako so spotrebným tovarom na použitie, tak ako to žiaľ často pozorujeme, že keď život nespĺňa funkciu pre tento mechanizmus, bude vyhodený bez prílišných výčitiek, ako v prípade chorých, chorých v terminálnom štádiu, opustených starcov bez opatery alebo detí zabitých pred narodením. [potlesk]

Je to veľký omyl, ktorý nastáva, keď «prevažuje absolutizácia techniky» (Benedikt XVI.: Caritas in veritate, 71), ktorá vyúsťuje do «konfúzie cieľov a prostriedkov» (tamtiež). Je to neodvratný výsledok „kultúry vyradzovania“ a „bezbrehého konzumizmu“. Naopak potvrdzovať ľudskú dôstojnosť znamená uznať drahocennosť ľudského života, ktorý je nám darovaný zdarma, a preto nesmie byť predmetom výmeny alebo predaja. Vy, vo vašom povolaní poslancov, ste povolaní aj k veľkému poslaniu, hoci by aj mohlo vyzerať márne: ujímať sa krehkosti, krehkosti národov a ľudí. Ujímať sa krehkosti znamená silu a nežnosť, znamená to zápas a plodnosť uprostred funkcionalistického a súkromníckeho modelu, ktorý neúprosne privádza ku „kultúre skartovania“. Ujať sa krehkosti ľudí a národov znamená chrániť pamäť a nádej, znamená vziať na seba bremeno prítomnosti v ich najkrajnejšej a stiesňujúcej situácii a byť schopnými „pomazať ju“ dôstojnosťou (porov. Evangelii gaudium, 209).

Ako teda prinavrátiť nádej budúcnosti tak, aby počnúc mladými generáciami bola znovu nájdená dôvera pre pokračovanie na ceste za veľkým ideálom Európy zjednotenej a nažívajúcej v pokoji, kreatívnej a iniciatívnej, rešpektujúcej práva a vedomej si svojich povinností?

V odpovedi na túto otázku mi dovoľte odvolať sa na jeden obraz. Jedna z najslávnejších Rafaelových fresiek, ktorá sa nachádza vo Vatikáne, zobrazuje tzv. Aténsku školu. V jej strede sú Platón a Aristoteles. Prvý s prstom ukazujúcim smerom hore, smerom k svetu ideí, môžeme povedať k nebu, druhý naťahuje ruku dopredu, smerom k pozorovateľovi, smerom k zemi, ku konkrétnej realite. Zdá sa mi, že je to obraz, ktorý dobre vystihuje Európu a jej históriu, napísanú pokračujúcim stretnutím medzi nebom a zemou, kde nebo naznačuje otvorenie sa transcendentnu, Bohu, ktoré od nepamäti charakterizovalo európskeho človeka, a zem predstavuje jeho praktickú a konkrétnu schopnosť konfrontovať sa so situáciami a problémami.

Budúcnosť Európy závisí od znovuobjavenia tejto zásadnej a neoddeliteľnej spätosti medzi týmito dvoma prvkami. Európa, ktorá nie je viac schopná otvoriť sa transcendentnému rozmeru života, je Európa, ktorá riskuje, že pomaly stratí vlastnú dušu a aj toho „ducha humanizmu“, ktorého jednako miluje a bráni.

Práve vychádzajúc z nevyhnutnosti otvorenia sa transcendentnu chcem potvrdiť centralitu ľudskej osoby, inak vydanej napospas módam a momentálnym vládcom. V tomto zmysle považujem za zásadné nielen dedičstvo, ktoré kresťanstvo v minulosti zanechalo pre sociokultúrnu formáciu kontinentu, ale predovšetkým podiel, ktorým chce prispieť dnes a v budúcnosti k jej rastu. Tento prínos nepredstavuje ohrozenie pre laickosť štátov a pre nezávislosť inštitúcií Únie, ale obohatenie. Ukazujú nám to ideály, ktoré ju utvárali od začiatku, ideály mieru, subsidiarity, vzájomnej solidarity, humanizmu založeného na rešpektovaní dôstojnosti osoby.

Chcem preto nanovo vyjadriť disponibilitu Svätej stolice a Katolíckej cirkvi prostredníctvom Komisie európskych biskupských konferencií (COMECE) pre pokračovanie v prospešnom, otvorenom a transparentnom dialógu s inštitúciami Európskej únie. Rovnako som presvedčený, že Európa, ktorá bude schopná chrániť si ako poklad svoje náboženské korene a dokáže vyťažiť z ich bohatstva a potenciálu, môže byť tiež ľahšie imúnna voči mnohým extrémizmom, ktoré sa šíria v dnešnom svete, a to aj pre veľké prázdno ideálov, ktorého sme svedkami na takzvanom Západe, pretože «práve zabudnutie na Boha, a nie jeho oslava, je tým, čo plodí násilie» (Benedikt XVI.: Príhovor členom diplomatického zboru, 7. januára 2013). [potlesk]

Nemôžeme tu nespomenúť početné prejavy nespravodlivosti a prenasledovania, ktoré denne postihujú náboženské menšiny, a zvlášť kresťanské, v rôznych častiach sveta. Komunity a jednotlivcov, ktorí sú terčom barbarského násilia: vyháňaní z vlastných domov a zo svojej vlasti, predávaní do otroctva, zabíjaní, vraždení odťatím hlavy, ukrižovaním alebo upálením zaživa, za hanebného a spolupáchateľského mlčania mnohých. [potlesk]

Motto Európskej únie je Jednota v rozličnosti. Ale jednota neznamená uniformitu, či už politickú, ekonomickú, kultúrnu alebo uniformitu myslenia. V
skutočnosti každá autentická jednota žije bohatstvom rozdielností, ktoré ju spolu vytvárajú, ako jedna rodina, ktorá je tým viac zjednotená, čím viac každý z jej komponentov môže byť úplne sám sebou, bez obáv. V tomto zmysle sa domnievam, že Európa je jedna rodina národov, ktoré môžu cítiť blízkosť inštitúcií Únie, ak tieto budú vedieť múdro spájať ideál jednoty, po ktorom sa túži, s rozdielnosťou vlastnou každému, oceňujúc jednotlivé tradície; uvedomiac si svoju históriu a svoje korene; oslobodiac sa od mnohých manipulácií a mnohých fóbií. Dať do centra ľudskú osobu znamená predovšetkým nechať, aby ona slobodne vyjadrila svoju tvár a svoju vlastnú kreativitu, ako na úrovni jednotlivca, tak i národa.

Na druhej strane, osobitosti každého utvárajú autentické bohatstvo v tej miere, v akej sú dané do služby všetkým. Je treba stále pripomínať vlastnú architektúru Európskej únie, založenú na princípoch solidarity a subsidiarity tak, aby prevážila vzájomná pomoc a bolo možné napredovať s oduševnením, plynúcim zo vzájomnej dôvery.

V tejto dynamike jednoty a osobitostí sa kladie pred vás, páni a panie europoslanci, aj požiadavka brať si na zodpovednosť to, aby bola udržaná živou demokracia, demokracia národov Európy. Neuniká nám, že uniformujúca (homologizujúca) koncepcia globalizácie zasadzuje ranu životaschopnosti demokratického systému oslabovaním toho posilňujúceho, plodného a konštruktívneho vzájomného kontrastu medzi organizáciami a politickými stranami. Takto sa riskuje, že budeme žiť v kráľovstve ideí, samotných slov, obrazov, sofizmov... a že si nakoniec zameníme skutočnosť demokracie za nový politický nominalizmus. Udržiavanie demokracie v Európe nažive si vyžaduje vyvarovať sa mnohých „globalizačných praktík“ na rozriedenie skutočnosti: anjelských purizmov, totalitarizmov relativity, ahistorických fundamentalizmov, etizmov bez dobroty, intektualizmov bez múdrosti (porov. Evangelii gaudium, 231).

Udržať nažive realitu demokracií je výzvou tohto historického momentu, aby sa zabránilo tomu, že by ich skutočná sila - politická expresívna sila národov – ustúpila pred tlakom multinárodných, nie univerzálnych záujmov, ktoré by ich oslabili a premenili na uniformné systémy finančnej moci v službe neznámym mocnostiam. [potlesk] Toto je výzva, ktorú dnes dejiny pred vás kladú.

Dať nádej Európe neznamená len uznať ústredné postavenie ľudskej osoby, ale tiež zahŕňa podporovanie jej talentov. Ide teda o investovanie do nej, a
do priestorov, kde sa jej talenty rozvíjajú a prinášajú ovocie. Prvou oblasťou je iste oblasť výchovy, počnúc rodinou, základnou a cennou bunkou každej spoločnosti. [potlesk] Rodina jednotná, plodná a nerozlučiteľná prináša so sebou základné prvky pre to, aby sme dali nádej budúcnosti. Bez takéhoto pevného základu bude výsledkom stavanie na piesku, so závažnými sociálnymi dôsledkami. Na druhej strane, zdôraznenie významu rodiny nielen pomáha dať perspektívy a nádej novým generáciám, ale aj mnohým starších ľuďom, často núteným žiť v podmienkach osamelosti a opustenosti, pretože už niet viac tepla rodinného krbu, schopného ich sprevádzať a podporovať.

Popri rodine sú tu vzdelávacie inštitúcie: školy a univerzity. Vzdelávanie nemôže byť obmedzené na poskytovanie radu technických znalostí, ale malo by uprednostňovať komplexnejší proces rastu ľudskej osoby v plnom rozsahu. Dnešní mladí ľudia žiadajú, aby mohli mať adekvátnu a kompletnú odbornú prípravu, aby mohli hľadieť do budúcna s nádejou, a nie s rozčarovaním. Sú tu ďalej početné kreatívne kapacity Európy v rôznych oblastiach vedeckého výskumu, z ktorých niektoré neboli doteraz plne preskúmané. Stačí pomyslieť napríklad na alternatívne zdroje energie, ktorých rozvoj by mohol veľmi prospieť ochrane životného prostredia. [potlesk]

Európa bola vždy v prvých líniách chvályhodného úsilia v prospech ekológie. Táto naša zem ale potrebuje neustálu starostlivosť a pozornosť a každý má osobnú zodpovednosť za ochranu stvorenstva, vzácneho daru, ktorý Boh vložil do rúk ľudí. To znamená, že na jednej strane príroda je nám k dispozícii, môžeme sa z nej tešiť a v
dobrom ju využívať. Ale na druhej strane to znamená, že nie sme jej pánmi. Správcami, ale nie pánmi. To je dôvod, prečo musíme mať k nej lásku a úctu, zatiaľ čo «sme naopak často poháňaní pýchou nadvlády, majetkov, manipulovania, zneužívania; neochraňujeme, nepovažujeme za dar, prijatý zdarma, o ktorý sa máme starať» (Generálna audiencia pápeža Františka, 5. júna 2013).

Rešpektovať životné prostredie však neznamená obmedziť sa iba na to, aby sa zabránilo jeho znetvoreniu, ale tiež používať ho pre dobro. Myslím predovšetkým na odvetvie poľnohospodárstva, ktorého poslaním je poskytovať človeku obživu a pokrm. Nemožno tolerovať, že milióny ľudí na celom svete zomierajú hladom, zatiaľ čo tony potravín sú denne odhadzované z našich stolov. [potlesk] Okrem toho, rešpektovať prírodu nám pripomína, že človek sám je jej základnou súčasťou. Popri ekológii životného prostredia potrebujeme preto ekológiu človeka, tvorenú rešpektom voči osobe, na ktorý som chcel dnes, obracajúc sa na vás, poukázať.

Druhou oblasťou, v ktorej sú talenty človeka privádzané k rozkvetu, je práca. Je čas na podporu politiky zamestnanosti, ale predovšetkým je potrebné obnoviť dôstojnosť práce, vrátane zaistenia zodpovedajúcich podmienok pre jej vykonávanie. [potlesk] To na jednej strane znamená hľadanie nových spôsobov, ako kombinovať flexibilitu trhu s potrebou stability a istoty pracovných vyhliadok, ktoré sú nevyhnutné pre ľudský rozvoj pracovníkov, na druhej strane to znamená podporovať vhodný sociálny kontext, ktorý nie je namierený na využívanie ľudí, ale na zabezpečenie, prostredníctvom práce, možností vybudovať si rodinu a vychovávať deti.

Rovnako je potrebné riešiť otázky migrácie. Nemožno tolerovať, aby sa Stredozemné more stalo veľkým cintorínom! [potlesk] Na lodiach, ktoré prichádzajú každý deň k európskemu pobrežiu sú muži a ženy, ktorí potrebujú pomoc a pohostinnosť. Absencia vzájomnej podpory v rámci Európskej únie vedie k riziku, že podnieti partikulárne riešenie problému, ktorý neberie do úvahy ľudskú dôstojnosť prisťahovalcov, podporí otrockú prácu a pokračovanie sociálneho napätia.

Európa bude schopná vysporiadať sa s problémami spojenými s prisťahovalectvom, ak bude schopná predložiť jasne svoju kultúrnu identitu a implementovať vhodné právne predpisy, ktoré vedia zároveň chrániť práva európskych občanov a zabezpečiť príjem migrantov; ak bude schopná prijať správne politiky, odvážne a
konkrétne, ktoré pomôžu krajine ich pôvodu v sociálno-politickom rozvoji a v prekonaní vnútorných konfliktov – čo je hlavnou príčinou tohto javu – namiesto politík zameraných na interes, ktoré rozmnožujú a živia tieto konflikty. Je nevyhnutné reagovať na príčiny a nie iba na dôsledky. [potlesk]

Pán prezident, Excelencie, dámy a páni poslanci,

Vedomie vlastnej identity je tiež nevyhnutné pre ústretový dialóg so štátmi, ktoré požiadali o vstup a začlenenie do Európskej únie v budúcnosti. Mám na mysli najmä tie z oblasti Balkánu, pre ktoré vstup do Európskej únie môže byť odpoveďou na hľadanie mierového ideálu v oblasti, ktorá ťažko trpela v dôsledku konfliktov minulosti. A konečne, vedomie identity je nevyhnutné pri rokovaniach s ostatnými susednými krajinami, najmä tými, ktoré hraničia so Stredozemným morom, z ktorých mnohé trpia pre vnútorné konflikty a tlak náboženského fundamentalizmu a medzinárodného terorizmu.

Vám zákonodarcom prislúcha úloha uchovávania a podnecovania rastu európskej identity, aby občania znovu našli dôveru v inštitúcie Únie a v projekt mieru a priateľstva, ktorý je jej základom. S vedomím, že «čím viac rastie sila ľudí, tým viac sa rozširuje a zväčšuje ich osobná a kolektívna zodpovednosť» (Gaudium et spes, 34), vás povzbudzujem, aby ste pracovali na tom, aby Európa znovu objavila svoju dobrú dušu.

Istý anonymný autor druhého storočia napísal, že «kresťania sú vo svete tým, čím je duša v tele» (Porov. List Diognetovi, 6). Úlohou duše je podporovať telo, byť jej vedomím a historickou pamäťou. A história dvoch tisícročí spája Európu a kresťanstvo. História, ktorá nie je bez konfliktov a chýb, aj hriechov, ale vždy preniknutá túžbou budovať v prospech dobra. Vidíme to v kráse našich miest, a ešte viac v mnohých charitatívnych dielach a dielach všeobecnej ľudskej osvety, ktoré posilňujú kontinent. Túto históriu je z veľkej časti ešte potrebné napísať. Ona je našou súčasnosťou a aj našou budúcnosťou. Je našou identitou. A Európa veľmi potrebuje, aby znovu objavila svoju tvár, aby rástla, v duchu svojich zakladateľov, v pokoji a svornosti, pretože ona sama ešte nie je bez konfliktov.

Vážení europoslanci, dozrel čas na spoločné budovanie Európy, ktorá sa točí nie okolo hospodárstva, ale okolo posvätnosti ľudskej osoby, nedotknuteľných hodnôt; [potlesk] Európy, ktorá odvážne objíma svoju minulosť a pozerá s dôverou na svoju budúcnosť, aby žila naplno a s nádejou svoju súčasnosť. Dozrel čas zanechať predstavu Európy prestrašenej a zahľadenej do seba a stimulovať a rozvíjať Európu protagonistku, nositeľku vedy, umenia, hudby, ľudských hodnôt a tiež viery. Európu, ktorá kontempluje nebo a sleduje ideály. Európu, ktorá kontempluje nebo a ide za ideálmi. Európu, ktorá hľadí na človeka, bráni ho a stará sa oň. Európu, ktorá kráča po zemi istá a pevná, vzácny vzťažný bod pre celé ľudstvo!

Ďakujem.

Preklad: sr. Jaroslava Kochjarová CJ

( TK KBS, RV; jak, mk ) 20141125029
_________________
"...žije Pán zástupov, pred tvárou ktorého stojím..." (2 Kr 3, 14)
Hore
 Profil  
 
Poslať 03.12.2014 15:30:50   Re: Interview s pápežom Františkom
 

od 08.03.2005 23:19:39
napísal 179 príspevkov
Takto sa to robí s Bergoliom:

Francis: "The Koran is a prophetic book of peace"
http://gloria.tv/media/GUoJJe4XfoB

A tak se mnozí muslimové cítí uražení a říkají: Ale toto nejsme my, Korán je prorocká kniha míru, toto (terorismus) není islámské.
http://www.umlaufoviny.com/index.php?a=umlaufoviny/v-mesite-jsem-se-modlil-pane-skonceme-tyto-valky

"They (Muslims) say: ‘No, we are not this, the Koran is a book of peace, it is a prophetic book of peace'."
http://uk.reuters.com/article/2014/11/30/uk-pope-turkey-mideast-idUKKCN0JE0AB20141130

Jasne, že všetci na Glorii naňho nadávajú, že je kacír a arcilotor.
Hore
 Profil  
 
Poslať 04.12.2014 0:15:40   Re: Interview s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 07.08.2006 22:41:06
napísal 11018 príspevkov
falck píše:
Takto sa to robí s Bergoliom:

Francis: "The Koran is a prophetic book of peace"
http://gloria.tv/media/GUoJJe4XfoB

A tak se mnozí muslimové cítí uražení a říkají: Ale toto nejsme my, Korán je prorocká kniha míru, toto (terorismus) není islámské.
http://www.umlaufoviny.com/index.php?a=umlaufoviny/v-mesite-jsem-se-modlil-pane-skonceme-tyto-valky

"They (Muslims) say: ‘No, we are not this, the Koran is a book of peace, it is a prophetic book of peace'."
http://uk.reuters.com/article/2014/11/30/uk-pope-turkey-mideast-idUKKCN0JE0AB20141130

tá prvá veta je podfuk z tvojej strany, resp. podfuk, ktorý si skopíroval, keď povieš: 'Francis: "The Koran is a prophetic book of peace"' - to je akoby si povedal, že: 'Biblia: "Boha niet" (Ž 10:4, 14:1, 53:1)'. Proste keď niekto spomína, že niektorí niečo hovoria, tak pravdivosť jeho výroku je len v tom, či je pravda, ŽE to tí iní hovoria, alebo nie, to je všetko.

František povedal len že:
    "A tak se mnozí muslimové cítí uražení a říkají: Ale toto nejsme my, Korán je prorocká kniha míru, toto (terorismus) není islámské."
- Je tento Františkov výrok pravdivý? Áno, JE, a to aj najväčší odporca Františka musí uznať, že tento jeho výrok - totiž keď vezmeš celú tú vetu a nevytrhávaš z kontextu - ten jeho výrok JE pravdivý... - tým netvrdím, že je pravdivý výrok tých moslimov, ale pravda je to, čo vraví František, totiž konštatovanie faktu, ŽE moslimovia tamto tvrdia... to je všetko...

falck píše:
Jasne, že všetci na Glorii naňho nadávajú, že je kacír a arcilotor.
všetci nie, ale mnohí ho tam takto prekrúcajú, a potom na tú svoju prekrútenú verziu nadávajú... čo už s takými... aj Ježiša mnohí prekrúcali a nadávali naňho... takže nič nové pod slnkom... aj Benedikta XVI prekrúcali, a teraz prekrúcajú Františka... kedy však už konečne prestanú prekrúcať? dočkáme sa niekedy aj takého dňa?
_________________
Už nemať žiadnej vlastnej prosby z lásky k slobode. Veď stačí nám žiť iba o chlebe a o vode a spávať bez podušky na bukovej lavici, len nech tí druhí majú šťastie, radosť na líci. (Janko Silan)
Hore
 Profil  
 
Zobraziť príspevky z predchádzajúceho:  Zoradiť podľa  
 [ Príspevkov: 88 ]  Choď na stránku 1, 2, 3, 4, 5, 6  Ďalší

Obsah fóra » Aktuálne spoločenské dianie, kultúra a literatúra » Aktuálne dianie v Katolíckej Cirkvi

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 1 hosť


Nemôžete zakladať nové témy v tomto fóre
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre
Nemôžete upravovať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete mazať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete zasielať súbory v tomto fóre

Skočiť na:  
cron
Powered by phpBB® Forum Software © phpBB Group
Slovenský preklad:phpbb.sk.

Zobraziť štatistiku návštevnosti: