kresťansko
katolícke
fórum

Mediálne sa hovorí najviac o organizáciách typu Človek v ohrození, ale v akej miere sú tam zastúpené kresťanské organizácie?

Ich prítomnosť je na každej hranici jednoznačne viditeľná, či už ide o katolícke charity alebo rôzne kresťanské spoločenstvá. Prítomní sú tu aj adventisti a letničné cirkvi, ktoré sú veľmi aktívne napríklad pri ubytovávaní utečencov. Aj s nimi spolupracujeme. Cirkevné organizácie sú aj vnímané ako dôveryhodnejší partneri ako nejaké občianske združenia, o ktorých nič nevieme. Samozrejme, snažíme sa spolupracovať aj s veľkými organizáciami, ako je aj Človek v ohrození, hoci oni sú voči nám trochu rezervovanejší. (Úsmev.) Ale to už je tradícia na Slovensku.

Čo to znamená?

Keď sa vyjadrujem pre médiá, spomeniem všetkých, ktorí pomáhajú. Človek v ohrození, naopak, hovorí, že sú jedinou organizáciou, ktorá má svojich ľudí na oboch stranách a že boli prví na hraniciach. To vôbec nie je pravda. Neviem, ako to mám nazvať. Voči kresťanským organizáciám sú tie sekulárne veľmi rezervované. Ale snažíme sa pomáhať a radšej to neriešime.

Ktoré organizácie sa zaktivizovali ako prvé?

Ja som bol na hranici už vo štvrtok o piatej popoludní [24. februára, deň, keď začala vojna, pozn. red.]. Spišská katolícka charita bola prvá, ktorá zareagovala. Už v ten deň ráno som vravel riaditeľovi, že tam musíme ísť. Mal som skúsenosti aj z Iraku, predpokladal som teda, že ľudia hneď začnú utekať a na hraniciach bude nával, kde bude treba veľa okamžitej pomoci. Postupne sa k nám pridávali ďalšie charity, o dva až tri dni prišli ďalšie, Červený kríž a hasiči. V pondelok sa pridal aj Človek v ohrození. Prvé ale určite zareagovali katolícke charity, až potom sa pridávali rôzne občianske združenia. Tak to býva vždy.

Vidíte tam podobnosť s vašou skúsenosťou z Iraku?

Vidím ľudí, ktorí náhle opustili svoje domovy takmer bez všetkého, utekajú len s tým, čo si narýchlo dokázali zhrabnúť z domu. Niektorí nemajú nič. Máme tu také prípady, keď ľudia boli na návšteve u babky a keď prišli domov, zistili, že ich bytovka už nestojí. Otočili sa a prišli s len s tým, čo mali práve na sebe. To sú podobné úkazy, ktoré som videl aj v Iraku. Ani sa mi nesnívalo, že také čosi uvidím na vlastné oči aj na Slovensku.

U nás zarezonoval aj príbeh chlapca Hasana, ktorý prišiel na hranicu sám bez rodičov…

S jeho mamou a babkou komunikujeme, sú v Záporoží, zajtra ráno [nedeľa, pozn. red.] idú na vlak, ktorý ich odvezie, či už do Užhorodu, alebo do Čopu, skrátka tam, kam sa im podarí dostať. Odtiaľ pre nich máme pripravený odvoz.

Ako v tomto prípade prebehla koordinácia pomoci?

Dostal som v esemeske číslo na jeho mamu s prosbou, či im vieme pomôcť. Volal som s jeho mamou a pripravili sme pre nich cestu. Ešte nevedia, kam ten vlak zajtra pôjde, ale pôjdu na západ. Kdekoľvek dôjdu, máme tam pripraveného človeka, ktorý ich naloží do auta a vezme ich na Slovensko. Príde jeho mama a babka, ktorá je imobilná. Našou výhodou je, že máme partnerov na Ukrajine, s ktorými dlhodobo spolupracujeme, a máme zázemie a dôveryhodných ľudí, ktorí vedia pomôcť. To je veľká výhoda charít, že máme dlhodobé partnerstvá.

Vykladanie kamióna s humanitárnou pomocou v Zakarpatí. Foto: Anton Frič
Pôsobí tam aj viacero reholí, podarilo sa medzi nimi vytvoriť efektívnu koordináciu?

Zatiaľ veľmi nie, spolupracujeme ale so sestrami satmárkami v Užhorode [Kongregácia Milosrdných sestier svätého Vincenta de Paul, ich charizmou je práca s chorými, pozn. red.] a s otcom Vitalijom z Depaul Slovensko, ktorý sa snaží posúvať tovar zo zbierok ďalej na východ. Sú tu aj saleziáni a františkáni, zatiaľ je ale v našej práci veľa živelnosti, ešte nie sme celkom skoordinovaní.

Je takých prípadov, ako je Hasan, viac? Keď dieťa príde na hranicu samo s telefónnym číslom na ruke, lebo rodičia nemohli odísť?

Bolo viacero takých prípadov. Niektoré sme vyriešili my, niektoré veľmi nešťastne vyriešila sociálka.

Ako zasiahla sociálka?

Deti hneď vzali do krízového centra, kde ich vystresovali ešte viac, ako boli. Mali sme prípad dievčatka, ktoré čakalo na svoju mamu. Sestrička s ním strávila celý deň, dieťa bolo spokojné a vysmiate, na druhý deň mala prísť jej mama. Prišla ju ale vziať sociálka do krízového centra, kde sa rozplakala. Naše úrady mi pripadajú veľmi necitlivé, držia sa litery zákona a neprihliadajú na reálnu situáciu, výsledkom sú potom vystresované deti.

Ako dokážete pomoc distribuovať tak, aby sa správne a efektívne dostala k tým, ktorí to najviac potrebujú?

Vozíme veľké objemy miestnym charitám, ktoré už vedia, kam to majú rozvážať. Je tu sieť centier pomoci, ide o rôzne kluby či telocvične, rekreačné zariadenia, kde sú vnútorní vysídlenci. Pomáhame im aj finančne, peniaze sú veľmi dôležité, keďže im výrazne stúpli náklady na elektrinu a naftu.

Koľko pomoci ste zatiaľ dokázali dostať na Ukrajinu?

Niekoľko kamiónov a plných dodávok. Priama pomoc šla na Ukrajinu v podobe zdravotníckeho materiálu. Nemám ale na starosti logistiku, čiže neviem kvantifikovať presné čísla. Riešim skôr aktuálny stav, aby sme vedeli, kam to voziť. Plán je voziť asi tri až štyri kamióny denne. V jednom kamióne bude päť paliet múky, päť paliet ryže, desať paliet oleja a podobne. Musí to byť efektívne, pretože keď im len nahádžeme do kamiónov veci zo zbierok, ktoré doteraz chodili, oni na to musia mať obrovské ľudské kapacity, aby to dokázali povyberať, roztriediť a znova ponakladať, tam sa stráca na zbytočné triedenie vecí obrovské množstvo hodín.