Myslím, že presnejšie sa nám k tomu vyjadruje Cirkev po II.VK. Ono to zase s tou dogmatikou nie je také priamočiare, ako by sa mohlo zdať. Ako prvé treba asi povedať, že tu máme tzv. Magistérium. Teda autoritu, ktorá sa vyjadruje k rôznym otázkam. Ak sa vyjadruje k otázkam viery a mravov, tak jej vyjadrenia môžu mať rôznu závažnosť. Tú závažnosť určujú rôzne okolnosti. K tvojej poznámke, že
malo by to byt klucove pre člověka, ktory sa rozhoduje, ci prijat vieru by som povedal, že si nie som istý, čí práve toto je kľúčová vec. Hovoríme totiž, že pravdy viery /dogmy/ nie sú vedecky skúmateľné. Podľa starého členenia poznáme teda
stupne istoty: -------------------------------------- a -------------ich opak, teda cenzúru:
1. Dogma /de fide/ - najvyšší stupeň istoty-----------------1. Blud /heréza/ - popieranie dogmy
2. Pravda blízka viere /fidei proxima/-----------------------2. Blízke bludu
3. Istá myšlienka - pravda /sententia certa/ ---------------3. Podozrivé z bludu
4. Spoločná mienka - myšlienka /sententia communis/----4. Mylná mienka, myšlienka
5. Pravdepodobná mienka /sententia probabilis/-----------5. Opovážlivá, poburujúca mienka
6. Znesiteľná mienka /sententia tolerata/-------------------6. Znesiteľná mienka
Novšie delenie podľa Jána Pavla II. je takéto:
1. Pravdy Bohom zjavené /materiálne alebo formálne dogmy/
2. Pravdy definitívne rozhodnuté /cirkevné pravdy/
3. Pravdy definitívne nerozhodnuté /pravé alebo isté učenie, pravá alebo istá náuka/
1No a aby to nebolo také jednoduché, tak potom ešte rozoznávame formy učenia Magistéria a to na riadne a mimoriadne.
Riadne učenie – to býva dvojaké: riadne aktívne – bežné učenie pápeža, biskupov (oni sú autentickí učitelia viery), kňazov, diakonov; následne laikov katechétov, rodičov... oficiálna a neoficiálna misia; riadne pasívne – sensus fidei všetkých veriacich; por. Pius IX (1846 – 1878) r. 1863, DH 2879 – 2880,
Dei verbum 8, Lumen gentium 12. Pri riadnom učení je zaangažovaná charizma vernosti (neomylnosti), ale nie úplne.
Mimoriadne učenie (slávnostné) – býva dvojaké: vyhlásenie koncilovej definície (ekumenický koncil je ten, ktorý potvrdí alebo príjme pápež). Koncilové vyhlásenie musí spĺňať päť podmienok:
- spoločná zhoda (predovšetkým morálna, nie matematická či fyzická; Jozef Kubalík, +1993); - definitívna náuka; - zaväzuje celú Cirkev; - ide o vec viery alebo mravov; - schválenie pápežom. Ak nie je splnená nejaká podmienka (hoci len jedna) nejde o mimoriadne učenie koncilu, ale len o riadne učenie.
Mimoriadne najvyššie – pápežské „ex cathedra“; por. kán. 337 CIC, KKC 884. Pápežské „ex cathedra“ musí spĺňať štyri podmienky: - pápež vystupuje ako hlava; - podáva definitívnu náuku; - podáva ju celej Cirkvi; - ide o veci viery alebo mravov (por.
Lumen gentium 25). Ak nie je splnená nejaká podmienka (hoci len jedna) nejde o mimoriadne učenie pápeža, ale len o riadne učenie. Pri mimoriadnom učení – koncilu či pápeža – je úplne zaangažovaná charizma vernosti (neomylnosti).
2Takže ako to je? Nuž dosť nejasné. Napríklad taká encyklika nejakého pápeža. Je to riadne Magistérium, môže, ale nemusí obsahovať charizmu neomylnosti. Ak v takejto encyklike pápež vyjadrí v otázke viery a mravov nejaký postoj a ten jednohlasne prijímajú všetci biskupi, môžeme hovoriť o akejsi kolegialite a vtedy sa zdá, že výrok tam uvedený je obdarený charizmou neomylnosti a veriaci ho musia pevne veriť /napríklad odsúdenie potratov v encyklike Evangelium Vitae, č. 62/. Naopak, napríklad encyklika Humanae Vitae Pavla VI. a to aj v otázkach antikoncepcie nemá takéto schválenie.
3 Nuž ale čo, sú teda encykliky pápežov, listy biskupov alebo kázania kňazov bezcenné? Určite nie. Lebo totiž aj tú tretiu skupinu, teda
pravdy definitívne nerozhodnuté musia veriaci prijímať s nábožnou poslušnosťou ducha /KKC 892, 753 CIC/ alebo s nábožnou ochotou /Lumen gentium 25/ alebo s nábožnou poslušnosťou rozumu a vôle /752 CIC/, lebo aj tie sú hodnoverné.
4 Je tu však asi prípustná určitá možnosť pochybnosti, za určitých podmienok.
1. podľa Chovanec M., Kristológia I., Kňazský seminár sv. Gorazda, Nitra, 2009, str. 112. podľa Chovanec M., Ekleziológia, Kňazský seminár sv. Gorazda, Nitra, 2011, str. 108-1093. http://www.katolik.cz/otazky/ot.asp?ot=24524. podľa Chovanec M., Ekleziológia, Kňazský seminár sv. Gorazda, Nitra, 2011, str. 110