kresťansko
katolícke
fórum

Ako sa presne konstituuje "obsah viery", napr. ako sa poznava, ze dane tvrdenia su pravdive, napr. dogma o nanebovzati Panny Marie? Viem, ze sa vychadza z Pisma a z tradicie, ale odkial vieme, co je este vierohodnym obsahom tradicie? Ake datovanie musí mat dane tvrdenie, aby neboli ani len tie najmensie z najmensich pochybnosti, ze doslo k nejakemu prekruteniu, alebo domysleniu? V Pisme su zname kerygmy, ale to je len par tvrdeni, ktore pokryju len zlomok katolickej viery. Klasicke vyznanie viery sa vraj používalo v 2. storoci, ale to uz o ziadnej apostolskej tradicii snad nemoze byt ani reci.

Pýtaš sa na to, že ako katolícka cirkev rozpoznáva pravdy viery - dogmy? Ak áno, tak to je asi dosť široká téma. Myslím, že niekde k tomu mám takú príručku. Môžem nejaké zaujímavosti pohľadať, ak Ťa práve toto zaujíma.

vyznanie viery vznikalo 2 spôsobmi.
jednak krátke zhrnutie toho, čo sa verí
a druhak ak vznikol nejaký blud tak sa definovala presnejšie katolícka viera.
predpokladám že ten druhý spôsob vytvára viac pochybností.

_________________
ridendo verum

Ano, to ma zaujima.
Nielken ze ma to zaujima, ale malo by to byt klucove pre člověka, ktory sa rozhoduje, ci prijat vieru.
Malo by sa to urcite preberat při priprave na birmovku.

2. storočie práveže bolo ešte obdobie, kedy ešte žili i priami žiaci apoštolov. Mohlo sa teda niečo podávať aj ústnym podaním, čo nebolo zapísané, resp. aj k vysvetleniu toho, čo už bolo zapísané, atď. Až napokon je tu predsa aj Prozreteľnosť a Duch Svätý, že niektoré veci sa mohli nejako hlbšie vyjasňovať aj časom. Takže nejaká sa robiť nejaká chronologická hranica.

_________________
Už nemať žiadnej vlastnej prosby z lásky k slobode. Veď stačí nám žiť iba o chlebe a o vode a spávať bez podušky na bukovej lavici, len nech tí druhí majú šťastie, radosť na líci. (Janko Silan)

Myslím, že presnejšie sa nám k tomu vyjadruje Cirkev po II.VK. Ono to zase s tou dogmatikou nie je také priamočiare, ako by sa mohlo zdať. Ako prvé treba asi povedať, že tu máme tzv. Magistérium. Teda autoritu, ktorá sa vyjadruje k rôznym otázkam. Ak sa vyjadruje k otázkam viery a mravov, tak jej vyjadrenia môžu mať rôznu závažnosť. Tú závažnosť určujú rôzne okolnosti. K tvojej poznámke, že malo by to byt klucove pre člověka, ktory sa rozhoduje, ci prijat vieru by som povedal, že si nie som istý, čí práve toto je kľúčová vec. Hovoríme totiž, že pravdy viery /dogmy/ nie sú vedecky skúmateľné. Podľa starého členenia poznáme teda
stupne istoty: -------------------------------------- a -------------ich opak, teda cenzúru:
1. Dogma /de fide/ - najvyšší stupeň istoty-----------------1. Blud /heréza/ - popieranie dogmy
2. Pravda blízka viere /fidei proxima/-----------------------2. Blízke bludu
3. Istá myšlienka - pravda /sententia certa/ ---------------3. Podozrivé z bludu
4. Spoločná mienka - myšlienka /sententia communis/----4. Mylná mienka, myšlienka
5. Pravdepodobná mienka /sententia probabilis/-----------5. Opovážlivá, poburujúca mienka
6. Znesiteľná mienka /sententia tolerata/-------------------6. Znesiteľná mienka

Novšie delenie podľa Jána Pavla II. je takéto:
1. Pravdy Bohom zjavené /materiálne alebo formálne dogmy/
2. Pravdy definitívne rozhodnuté /cirkevné pravdy/
3. Pravdy definitívne nerozhodnuté /pravé alebo isté učenie, pravá alebo istá náuka/1

No a aby to nebolo také jednoduché, tak potom ešte rozoznávame formy učenia Magistéria a to na riadne a mimoriadne.
Riadne učenie – to býva dvojaké: riadne aktívne – bežné učenie pápeža, biskupov (oni sú autentickí učitelia viery), kňazov, diakonov; následne laikov katechétov, rodičov... oficiálna a neoficiálna misia; riadne pasívne – sensus fidei všetkých veriacich; por. Pius IX (1846 – 1878) r. 1863, DH 2879 – 2880, Dei verbum 8, Lumen gentium 12. Pri riadnom učení je zaangažovaná charizma vernosti (neomylnosti), ale nie úplne.
Mimoriadne učenie (slávnostné) – býva dvojaké: vyhlásenie koncilovej definície (ekumenický koncil je ten, ktorý potvrdí alebo príjme pápež). Koncilové vyhlásenie musí spĺňať päť podmienok:
- spoločná zhoda (predovšetkým morálna, nie matematická či fyzická; Jozef Kubalík, +1993); - definitívna náuka; - zaväzuje celú Cirkev; - ide o vec viery alebo mravov; - schválenie pápežom. Ak nie je splnená nejaká podmienka (hoci len jedna) nejde o mimoriadne učenie koncilu, ale len o riadne učenie.
Mimoriadne najvyššie – pápežské „ex cathedra“; por. kán. 337 CIC, KKC 884. Pápežské „ex cathedra“ musí spĺňať štyri podmienky: - pápež vystupuje ako hlava; - podáva definitívnu náuku; - podáva ju celej Cirkvi; - ide o veci viery alebo mravov (por. Lumen gentium 25). Ak nie je splnená nejaká podmienka (hoci len jedna) nejde o mimoriadne učenie pápeža, ale len o riadne učenie. Pri mimoriadnom učení – koncilu či pápeža – je úplne zaangažovaná charizma vernosti (neomylnosti).2

Takže ako to je? Nuž dosť nejasné. Napríklad taká encyklika nejakého pápeža. Je to riadne Magistérium, môže, ale nemusí obsahovať charizmu neomylnosti. Ak v takejto encyklike pápež vyjadrí v otázke viery a mravov nejaký postoj a ten jednohlasne prijímajú všetci biskupi, môžeme hovoriť o akejsi kolegialite a vtedy sa zdá, že výrok tam uvedený je obdarený charizmou neomylnosti a veriaci ho musia pevne veriť /napríklad odsúdenie potratov v encyklike Evangelium Vitae, č. 62/. Naopak, napríklad encyklika Humanae Vitae Pavla VI. a to aj v otázkach antikoncepcie nemá takéto schválenie.3 Nuž ale čo, sú teda encykliky pápežov, listy biskupov alebo kázania kňazov bezcenné? Určite nie. Lebo totiž aj tú tretiu skupinu, teda pravdy definitívne nerozhodnuté musia veriaci prijímať s nábožnou poslušnosťou ducha /KKC 892, 753 CIC/ alebo s nábožnou ochotou /Lumen gentium 25/ alebo s nábožnou poslušnosťou rozumu a vôle /752 CIC/, lebo aj tie sú hodnoverné. 4 Je tu však asi prípustná určitá možnosť pochybnosti, za určitých podmienok.

1. podľa Chovanec M., Kristológia I., Kňazský seminár sv. Gorazda, Nitra, 2009, str. 11
2. podľa Chovanec M., Ekleziológia, Kňazský seminár sv. Gorazda, Nitra, 2011, str. 108-109
3. http://www.katolik.cz/otazky/ot.asp?ot=2452
4. podľa Chovanec M., Ekleziológia, Kňazský seminár sv. Gorazda, Nitra, 2011, str. 110

presne to rozdelenie som nevedel nájsť, díky.

_________________
ridendo verum

Wow stefan, to je huste

No, problém je, že aj samotní katolíci vlastne nevedia celkom presne, čo všetko spadá pod charizmu neomylnosti. Sú totiž vyhlásenia, ktoré boli učinené v minulosti a ktoré by podľa dnešných podmienok spadali pod mimoriadne Magistérium, ale v čase, keď boli prednesené sa na výroky tohto druhu takto nehľadelo. Existujú nejaké zbierky nejakých dokumentov, akési sumáre viery Cirkvi. Ale tie samotné si nedávajú za cieľ vytvoriť zoznam neomylných výrokov.

Tu uprevene citujem nieco z knihy Waltera Kaspera, ktoru mam rozcitanu a suvisi s nasou temou, aj ked uvedene ma daleko od vycerpavajuceho riesenia problemu, ktory hladajuca popisuje a ktory odpoveda aj dovodu, preco som zalozil tuto temu. Neskor mozno doplnim.

Pismo zaujima medzi svedectvami zvlastne miesto - predstavuje historicky prve dnes este nam pristupne historicke svedectvo o evanjeliu. Nie je a priori jasne, preco by prve svedectvo mali byt spravnejsie ako nejake neskorsie. Zdovodnenie spociva v eschatologickom charaktere Bozieho zjavenia v Kristovi, v skutocnosti, ze toto zjavenie sa uzavrelo (Žid 1, 1) a to raz a navzdy (Jud 3). Ani zjavenie, ani urad apostola sa neomzu v cirkvi opakovat. Poapostolska cirkev nie je prostym pokracovanim cirkvi apostolskej. Toto hodnotenie Pisma je nezavisle na tom, ci cele pochadza z ruky nejakeho apostola. Teologicky je dostacujuce, ze neskorsia C videla v Pisme svedectvo svojho normativneho apostolskeho zaciatku a ze ustanovenim kanonu prejavila voci svojmu apostolskemu pociatku aj poslusnost.
Pismo samo nie je evanjelium, len jeho svedkom, teda C je tiez viazana na svedectvo tradicie, lebo sa v nej dejinne dosvedcovalo evanjelium.
Ucitelskym uradom bol urceny funkcny vtah medzi Pismom a tradicou tak, ze sa ma Pismo interpretovat podla nauky C a suhlasneho svedectva tradicie. C ucenie si vsak vacsinou nenarokuje vykladat urcite miesta v Pisme a tym ziskat pod svoju pravomoc exegeticku interpretaciu.
Dejiny pojmu dogma – v NZ pojem oznacuje panovnikov edikt, zidovske ucenie, alebo rozhodnutie apostolov; u greckych c. otcov vyjadrovalo ucenie danej filozofickej skoly, ale aj rozne hereticke nazory, u zapadnych otcov sa prakticky nevyskytuje, ani u stredovekych teologov (uzivali terminy articulatio fidei a doctrina), pojem dogma ako vyjadrenie oficialnej nauky Cirkvi pouziva az frantiskan Philpp Neri Chrismann (1751-1810). V oficialnej cirkevnej terminologii zavadza termin az 1. Vatikansky koncil.
K obsahu pojmu dogma – 1. VK rozlisuje medzi dogmou a obsahom viery – depositum fidei, dogma je vyjadrenim tohto depozita. Vyslovovanie depozita viery je sucastou procesu, ktorym Cirkev ako Nevesta spoznava svojho Zenicha, tesiac sa na eschatologicku svadbu. 1. VK vsak zdoraznuje, ze spoznavanie Bozich tajomstiev je pre nas v tomto smrtelnom zivote obmedzene a zostavaju „zahalene zavojom viery a akoby obklopene temnotou.“
Sposob a forma ako sa depozitum vyjadruje („ v rovnakom zmysle a vyzname“ sv. Jan XXIII.) sa meni v kontexte dejin a to dodava dogme dynamicky charakter.
Z hladiska dejinneho nazerania je dogma dejinne danym horizontom, v ramci ktoreho citame Pismo. Dogma je to, na co sa Pisma pytame.

aj ked tu sa tvrdi nieco trochu ine: https://lukasd.signaly.cz/1107/cirkev-nevytvari-sva-dogmata-z
tu je to vsetko systematicky a podrobnejsie napisane: http://ktf.cuni.cz/~cervd6ak/Fundamentalni%20teologie/FT%208/8TF.pdf

Z toho vyplyva ze zalezitosti organizacne nie su dogma a mozu sa menit
cize napr encyklika o liturgii nespada pod neomylnost a papez ma pravo zmenit liturgiu