Vopred sa ospravedlňujem za dĺžku príspevku, viem, že toto tu nieje žiaden blog, ale pre pochopenie problému a historickej situácie bolo nutné to "troška" natiahnuť.
Po konfliktoch pápežov Bonifáca VIII. a Bonifáca XI. s francúzskym kráľom Flipom IV. sa usadí pápež Klementa V. priateľ francúzskeho kráľa Filipa IV. vo francúzskom Avignone. Tým sa začalo 70 ročné obdobie, keď pápeži sídlili práve v tomto meste. Na návrat pápežského dvora do Ríma sa odhodlal až pápež Gregor IX. v roku 1377, vzápätí po presune však zomrel. Jeho smrť spôsobila v cirkvi rozkol, známy aj ako Veľká schizma. Zo 16 vtedajších kardinálov bolo až 11 Francúzov a tak sa Rimania obávali, že kardináli v nasledujúcej voľbe zvolia Francúza. A tak ľud v Ríme vyvinul na kardinálov nátlak aby im bolo jasné, že musia zvoliť ako pápeža Rimana, pokiaľ chcú odísť živí. Konkláve v Ríme rýchlo zvolilo nového pápeža, ktorým sa stal Urban VI. Po korunovácii pápeža kardináli rýchlo z Ríma ušli. No Urban VI. sa ukázal byť nehodným pápežom. Bol namyslený, drsný, mal cholerickú povahu, viedol extravagantný život a čoskoro sa dostal do konfliktu s kardinálmi. Tým sa zdal byť Urban VI. duševne chorý. Odmietol sa tiež vrátiť do Avignonu, čo si želala vplyvná časť kardinálov. Viacerí svoju voľbu oľutovali. V Anagni vydali manifest, ktorým svoju voľbu pápeža Urbana VI. prehlásili za neplatnú, kvôli tomu, že bola vynútená. Nato zvolili ďalšieho pápeža Klementa VII., ktorý sa usadil v Avignone. Cirkev mala naraz dve hlavy. Európa sa rozdelila. Kráľovstvá a kniežatstvá západnej Európy sa väčšinou priklonili ku Klementovi, naopak, nemecká ríša, stredné a severné Taliansko, Flámsko, Anglicko, Írsko, Uhorsko, Poľsko sa pridali k Urbanovi. Obaja pápeži sa navzájom dali do kliatby ( exkomunikovali ) spolu s protivníkovými stúpencami. Obaja menovali svojich kardinálov a pod. Kresťanstvo sa rozdelilo na dve časti navzájom stojace proti sebe. Problém bol v tom, že primát pápeža bol nedotknuteľný. Bola však pripojená klauzula, že keď pápež upadne do herézy, musí existovať grémium, ktoré situáciu vyrieši. Situáciu mal vyriešiť cirkevný koncil v Pise v roku 1409, kde sa zišli kardináli oboch kúrií - rímskej aj avignonskej. Koncil vyhlásil oboch pápežov za zosadených a označil ich ako nepriateľov cirkevnej jednoty za heretikov a kardináli zvolili nového pápeža, Alexandra V. No ten o chvíľu zomrel a jeho nástupcom sa stal Ján XXIII. Ani jeden z dovtedajších pápežov ( Urban VI. a Klement VII.) sa však nevzdal. Cirkev tak mala už troch pápežov. Každý mal politickú podporu niektorého vládcu a prepukali ozbrojené konflikty. Z právneho hľadiska bol pápež Ján XXIII. právoplatným a tak kráľ Žigmund si uňho presadil aby dal súhlas ku ďalšiemu koncilu tentokrát v Kostnici roku 1414. Koncil vydal roku 1415 významný dekrét haeck akta ktorý prehlasuje za právoplatný všeobecný koncil, zhromaždený v Duchu svätom. Tento koncil reprezentuje celú cirkev a má svoju moc od Krista. Preto ho musí poslúchať a podriadiť sa mu každý kresťan, ale aj pápež, v tom čo rozhodne vo veciach viery a mravov. A tak koncil nakoniec dvoch pápežov zosadil a jeden dobrovoľne odstúpil.
No z tejto schizmy povstáva niekoľko zaujímavých problémov. Popravde nič konkrétne sa mi k nim nepodarilo nájsť.
1. Koncil v Pise roku 1409 vyhlasuje pápežov Urban VI. a Klement VII za nepriateľov cirkevnej jednoty a tým pádom za heretikov. Môže sa pápež dopustiť herézy? V súkromí áno, ale ex cathedra vo veci viery a mravov nie. A keďže pápeži nič oficiálne ex cathedra bludne nehlásali, tak s tým by problém byť nemal, že ich koncil označil za heretikov ( na základe toho, že svojími postojmi – neochotou odstúpiť z pápežského stolca – narúšali jednotu cirkvi ). No pripojenie klauzuly, že ak pápež upadne do herézy, môže ho koncil zosadiť je už samo o sebe zvláštne, na základe dnešného učenia, že pápež je ex cathedra neomylný, teda do herézy upadnúť nemôže.
2. Koncil v Kostnici, dokument haeck acta a vznik konciliarizmu. Tento dokument uvádza :
Ako v Duchu Svätom právoplatne zhromaždená, utvárajúca všeobecný koncil a reprezentujúca katolícku Cirkev má svoju moc bezprostredne od Krista. Musí ju každý, nech by bol akéhokoľvek stavu alebo akejkoľvek hodnosti, a to aj pápežskej, poslúchať vo všetkom, čo sa týka viery, prekonania uvedenej schizmy a reformy Cirkvi v hlave a v údoch. Každý, nech by bol akéhokoľvek stavu alebo akejkoľvek hodnosti, a to aj pápežskej, kto by tvrdošijne odopieral poslušnosť rozkazom, záverom, nariadeniam a predpisom tejto svätej synody a akéhokoľvek iného právoplatne zhromaždeného všeobecného koncilu ohľadom povedaného vyššie a vo všetkom, čo sa v súvislosti s tým stalo a malo stať, má byť, ak sa nespamätá, podrobený primeraným trestom a náležité potrestaný, použijúc, ak by to bolo potrebné, aj iné právne prostriedky.
Na jednej strane treba chápať okolnosti za akých konciliarizmus vznikol, teda na vyriešenie závažnej schizmy v cirkvi, keďže ani jeden z pápežov sa nehodlal vzdať svojej pozície. A tak koncil vydal dekrét ktorým tvrdil, že má nadradené postavenie nad pápežom. No konciliarizmus je dnes považovaný za herézu pokiaľ sa nemýlim. Mohol teda koncil, ktorý je tak isto neomylný vydať heretický dokument na základe ktorého zosadzoval heretických pápežov? To stojí za zamyslenie.
3. Počas pontifikátov dvoch pápežov Urbana VI. a Klementa VII. vznikla tiež zaujímavá situácia. Obaja pápeži proti sebe bojovali. Jeden na druhého zoslali kliatbu ( exkomunikáciu ) spolu s protivníkovými prívržencami a zástancami. Teda exkomunikácia zasiahla aj kardinálov, biskupov či kňazov ktorý stáli za Urbanom VI. či Klementom VII. Neviem či je možné v takomto prípade považovať tieto kliatby ( exkomunikácie ) za platné, ale ak áno, tak by mohlo dôjsť k dosť ošemetnej situácii a to prerušeniu apoštolskej postupnosti. Pokiaľ biskupi, ktorí stáli či na jednej, alebo druhej strane kládli ruky a svätili ďalších biskupov a pritom boli v stave exkomunikácie, tak by boli svätenia zrejme neplatné. A potom títo "nevysvätení" biskupy ( vysvätení od biskupov ktorí, boli v stave exkomunikácie z jednej či druhej strany ) pokračovali vo sväteniach kňazov a dalších biskupov. Neviem či tie kliatby a exkomunikácie boli v takomto schizmatickom prípade platné, ale ak áno tak došlo k dosť ošemetnej situácii. No Cirkev učí, že apoštolská postupnosť pokračuje do dnešných čias, tak neviem ako sa teda stavia k danej situácii.
A ešte jeden detail. Keď som už spomenul tu apoštolskú postupnosť. Opravte ma prosím ak sa mýlim. Vždy som chápal apoštolskú postupnosť, že prechádza smerom zhora dole. Teda Apoštoli ustanovili ďalších mužov/učiteľov za apoštolov, Apoštoli ustanovili mužov/učiteľov za biskupov. Biskup ustanovuje/kladie ruky na kňaza a svätí ho na biskupa. Teda vždy z vyššia autorita ustanovuje nižšiu. Tak to je v cirkvi dodnes. No písmo zároveň spomína ak som to dobre pochopil v Skutkoch 13.kap. 1-3 verš. : V antiochijskej cirkvi boli prorokmi a učiteľmi Barnabáš, Simeon, ktorého volali Niger, Lucius z Cyrény, Manaen, ktorý bol vychovaný s tetrarchom Herodesom, a Šavol. 2 Ako slúžili Pánovi a postili sa, povedal Duch Svätý: "Oddeľte mi Barnabáša a Šavla na dielo, na ktoré som ich povolal." 3 Oni sa postili a modlili, vložili na nich ruky a prepustili ich.
Teda Šavol a Barnabáš sú z počiatku učiteľmi v antiochijskej cirkvi. Potom si ich Duch sv. vyvolí na ohlasovanie evanjelia za apoštolov. A ruky na nich kladú nie apoštoli ale učitelia v antiochijskej cirkvi. Teda do "úradu" apoštola ich dáva nižšia autorita (učitelia a nie apoštoli, teda aspoň to písmo nespomína)? V Skutkoch 14. kap. 13 - 15 : A kňaz Jupiterovho chrámu na predmestí priviedol k bráne býkov s vencami a chcel s ľuďmi obetovať. Keď sa o tom dopočuli
apoštoli Barnabáš a Pavol, roztrhli si šaty, vybehli medzi zástup a kričali: "Mužovia, čo to robíte? Aj my sme smrteľní ľudia ako vy. Hlásame vám evanjelium, aby ste sa od týchto márností obrátili k živému Bohu, ktorý stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich. Teda následne v 14. kapitole sú Pavol a Barnabáš označení za apoštolov. Ale ustanovili ich do toho úradu učitelia v antiochijskej cirkvi?
Inak pre tých čo to dočítali až dokonca.
