dakl píše:
legionar píše:
anuk píše:
...zvlastne...v minulosti som sa sice na Boha hnevala, aj som mu vselico vycitala, avsak skutocne mi nikdy nenapadlo obvinovat ho z krvilacnosti. Hoci by som na to mala zrejme viac dovodov, ako predrecnici...
Stale sa cudujem, kolko je tu ludi, ktori na Boha v minulosti skutocne mali tazke srdce a dokonca mu aj nadavali - a dnes mu veria.
Ta zmena mi zostava zahadou.
Asi brali vieru v Neho akosi samozrejme. Ja som sa na Boha hnevať nemohol, tak ako sa nemôžem hnevať ani na Lietajúce Špagetové monštrum. Lebo v tom čase pre mňa nejestvoval. A keď som vieru v Boha (tú dospelácku, nie detskú či babkovskú) prijal, už mám iný pohľad a hnevať sa nemôžem, nemám príčinu, lebo som neprijal iba vieru, že Boh je, ale verím a
dôverujem aj tomu jestvujúcemu Bohu.
...ja som o existencii Boha nikdy nepochybovala, ved hnevat sa na niekoho,
kto nie je, by bolo hlupe.

Nelubila som ho, bol pri mne blizko, a zaroven daleko. Ale to by mi ani tak nevadilo, keby som za puhy fakt, ze pochadzam z katolickej rodiny nezaplatila azda najviac zo vsetkych jej clenov. Ateisticki sudruhovia sa vyvrsovali na dietati, ktorym som bola, len aby sa pomstili niekomu, kto im unikol za ostnaty drot. Ublizili mi tak, ze uz sa to nijako neda napravit. A za toto som sa hnevala na Boha dost dlho. Preco to dopustil iba na mna? Preco mi nepomohol?
...neskor som ho zacala ignorovat. Lenze On mi stale niekde vosiel do cesty a nedal mi pokoj.

Rychlo som dospela a nebolo mi pritom dobre. Nechcem sa rozpisovat, ake tazke roky to boli, kym som konecne pochopila a stala sa tym, cim som mala byt: jeho dietatom, ktore miluje najviac zo vsetkych. Dal mi svoju lasku pocitit naplno a chrani ma na kazdom kroku. Uz velakrat mi zachranil zivot, sama nad tym obcas krutim hlavou...

...nie som prikladna veriaca, mam viac hriechov, ako vy vsetci dokopy, ale On ma miluje taku, aka som. Neodstrci ma od seba, ked k nemu pridem s prosbou, hoci len chvilku predtym som "nieco vyviedla".

doverujem mu a On moju doveru odmenuje čudmi, na ake by som si ani nepomyslela. Je to uzasne...
...dnes mu uz nvycitam nic z minulosti. Viem, ze keby bol moj zivot vtedy iny, aj ja by som bola ina. Videla som, cim by som sa stala a poviem vam, nebolo to nic povzbudzujuce.
