Citácia:
treba považovať za nepochybné, že tí, ktorí zahynú v dôsledku nedostatočného poznania pravého náboženstva, ak toto nemožno odstrániť, nebudú v Pánových očiach za toto niesť žiadnu vinu
Pridám taký môj osobný názor. Tak, ako mňa učili na náboženstve, tak ako som počul od kazateľov, zostalo vo mne kedysi vedomie, že jestvujú iba dve možnosti. Buď večná blaženosť, alebo večné zatratenie, teda večný trest. Bol to jeden z dôvodov, prečo som sa na určité obdobie svojho života zriekol Boha. Lebo tí istí moji vychovávatelia tvrdili, že Boh je nekonečne spravodlivý. A tieto dve veci si v mojom ponímaní odporujú. Ale postupne, ako som začal Boha znova spoznávať som usúdil, že veci nemôžu byť až tak čiernobiele. Nechcem tu opisovať moje predstavy podrobne, ale ten, čo nespáchal zlo, predsa nemôže byť potrestaný! A to aj napriek kolektívnej vine ľudstva, teda dedičnému hriechu, lebo tam už trest bol - vyhnanie z raja. Takže osobne si myslím, že nie sú len dve možnosti, ale možností, teda stupňov večnej blaženosti je nekonečne veľa. A možno aj stupňov večného zatratenia (nakoniec, už Dante vo svojej Božskej komédii popisuje viac stupňov). Samozrejme, že všetci spasení budú tou spásou, teda blaženým videním naplnení až po okraj, ale nie všetci majú rovnaký "objem". Jeden z mojich neskorších duchovných učiteľov mi to vysvetlil na príklade plného štamperlíka a plného suda.
Samozrejme, je našou povinnosťou ten svoj "objem" zväčšovať čo najlepším a najusilovnejším poznávaním Boha, z toho vyplývajúcej plodnej lásky k Nemu a k človeku.
Mnohí, čo o Cirkvi ani nepočuli, sú jej nevedomými príslušníkmi, ak žijú podľa svedomia. Ich nevýhodou a výhodou viditeľných príslušníkov Cirkvi je, že nám táto sprostredkováva milosti, bez ktorých je dosiahnutie spásy dosť ťažké, takmer nemožné.