dominik19 píše:
Kazdopadne je to fakt unavne. Kamarat tazko zhresi a ja mam zanho mat tiez tazky hriech?! Chcel som si zivot vzdy uzivat, no toto mi pride ako uz uplna bizarnost- dany clovek vie co robi tak nechapem, preco by som mal byt zanho vinny... Kazdy den ma to psychicke trapenie uz fakt poziera zvnutra. Chcem zit ako normalny a slobodny clovek, ktory ma čisté svedomie a kvoli hriechom inych nemal hriechy aj on... Rozne pochybnosti, strach, beznadej, pozrieme si video kde su trosku vulgarnejsi a uz tym hresime... Viem ze toto nijako nevelebi Boha ale moj hnev a beznadej ma k tomu dohnala... Mne snad pomoze uz iba psychiater...
Myslím, že Ťa chápem a možno aj to, kde je tvoj problém. Len, ako to stručne napísať?
Hovorí sa, že čnosť je zlatá stredná cesta a hriechom je teda akýkoľvek extrém na ktorúkoľvek stranu. Podľa mňa, u teba ide o dve pokušenia, s ktorými bojuješ (ja by som to nazval farizejizmus, niekto to volá škrupule, ale nie je to tak, je to farizejizmus).
1. farizejizmus, snaha mať pred Bohom čisté ruky, zaslúžiť si Božiu lásku a pozornosť.
Príznaky sú, že sa človek snaží mať čisté svedomie, nehrešiť, aby mal pred Bohom čisté ruky. Nemôžeme nič urobiť, čím by sme si Božiu lásku zaslúžili, Boh dáva len tak, lebo miluje.
2. Extrémizmus vo výklade morálneho zákona.
Takýchto ľudí diabol pokúša tak, že požiadavky zákona tlačí z tej zlatej strednej cesty do extrému, ako keby všetko bolo hriech. A možno aj je všetko hriechom, ak a to je to podstatné - hrešíme, keď vedome a dobrovoľne ideme proti Bohu. Ak je to vo vážnej veci, tak hrešíme ťažko.
Verím, že takýto život je na zbláznenie a dalo by sa povedať "o hubu".
Riešenie má dve časti, prijať, že len Božou milosťou môžeme byť dobrý (bezo mňa nemôžete nič urobiť), prijať, že som hriešny a že si Božiu lásku a milosrdenstvo nemôžem zaslúžiť. A druhá časť, tá oveľa ťažšia, študovať si veci viery, aby som sa vrátil z extrému "všetko je hriech" na tú zlatú strednú cestu.
A k téme - mlčať pri hriechu iných je hriechom, ale nepácham ho zakaždým, keď niekto iný hreší a ja ho vidím alebo o tom viem. Aby to mohol byť ťažký hriech, tak by muselo ísť o vážnu vec a ja by som musel byť aspoň s časti za konanie toho človeka zodpovedný. Napríklad rodič, sudca, zamestnávateľ a pod. Napomenutie priateľa tiež netreba robiť stále, ak som mu raz povedal, že by nemal kradnúť, nemusím mu to vykrikovať stále. Druhá vec je, že mám aj povinnosť chrániť jeho dobré meno (5. prikázanie), takže mu to nemôžem hovoriť verejne (okrem mimoriadnych prípadov). A práve pre zdanlivý rozpor v týchto požiadavkách mi príde naozaj pravdivé, že bez Božej pomoci to nemôžeme správne dať.
Prihlásenie 
Registrovať
Biblia a Dokumenty
Pravidlá
FAQ
Členovia
