kresťansko
katolícke
fórum

myslíš "occamovu britvu"? nič viac som nedokázal vygoogliť o tom.

ak hej, paradox je že využívaš kresťanského mnícha na vyvrátenie kresťanstva.

Začnem od konsenzu náboženského. V októbri r. 1987 som prvýkrát navštívil Rím ako turista, ešte predtým, než som tam zavítal ako vedec. Ťažko ušetrené peniažky z doktoranského štipendia mi vystačili na trojdňový pobyt a do itineráru navštívených pamiatok som zaradil aj slávne katakomby Sv. Kalixta. Spolu s mnohými ďalšími turistami sme si kúpili vstupenky a čakali na sprievodcov na nádvorí pred vstupom do podzemia. Nakoniec prišli štyria a zdvihli nad hlavu nápisy v rečiach, v ktorých podávali výklad

Nakoniec sa rozhodla mi poskytnúť individuálny výklad a naozaj to stálo za to.

Keď mi v jednom momente ukázala starokresťanský piktogram ryby vyrytý do kameňa, opýtala sa ma, či som veriaci. Odpovedal som, že som indoktrinovaný neveriaci, keďže obaja moji rodičia odpadli od viery a v mojej výchove nešetrili kritikou na cirkev. Prikývla a poznamenala, že rádiokarbónová metóda datovala vznik piktogramu na r. 90 nášho letopočtu. - "Uvedomujete si, že tento obrázok ryby tu vyryl niekto, kto možno osobne poznal svedka Kristovho ukrižovania?" - opýtala sa ma a dodala. -"Môžeme rozumne pochybovať o tom, že Kristus bol historickou postavou?" Priznávam, že jej argumentácia na mňa urobila dojem a dal som jej za pravdu s výhradou: -"Otázka neznie ani tak, či Kristus existoval, ale skôr tak, či bol naozaj Božím synom." Prikývla a doložila: - "Ani v samotnej cirkvi sa nerodil ľahko konsenzus o božskej podstate Krista."

Potom sa sprievodkyňa (ktorá mala historické vzdelanie) rozhovorila o vojvodcovi Konštantínovi, ktorý v mnohoročnom konflikte so šiestimi ďalšími pretendentami na rímsky cisársky trón nakoniec uspel, pretože pochopil potenciál pomoci kresťanov v boji o moc. Vskutku, príslušníkom dovtedy prenasledovaného náboženstva sľúbil jeho legalizáciu, za čo sa mu kresťania prítomní v každom kútiku veľkej ríše odvďačili vyzvedačskou činnosťou i priamym sabotovaním vojenských akcií jeho oponentov. Keď sa nakoniec Konštantín cisárom skutočne stal, svoj sľub daný kresťanom dodržal, ale s veľkou neľúbosťou sledoval vypuknutie teologických rozporov v radoch najvyšších kňazov oslobodeného náboženstva (rozporov, ktoré boli nezriedka riešené krvavo, trebárs ukrižovaním biskupa-protivníka na vrátach katedrály). Napr. otázka, či mal Kristus Božiu podstatu, alebo bol iba Bohu podobný, hrozila spôsobiť v cirkvi rozkol a tak cisár Konštantín zasiahol zvolaním Nicejského koncilu r. 325, ktorému sám predsedal. Zúčastneným biskupom jasne povedal, že musia nájsť konsenzus v tom, čomu veria a tlmočiť tento konsenzus veriacim, ako základnú podmienku kredibility ich učenia.

Ako vieme, kresťanské učenie nie je jediné, keďže sú aj iné náboženstvá, ktoré sa nakoniec dopracovali ku konsenzu a tento konsenzus je prepracovaný do najmenších detailov, takže kňazi týchto úspešných náboženstviev potrebujú roky štúdia, aby ho ovládli. Fakt, že tieto rôzne náboženstvá si často protirečia síce netrápi ich vyznavačov, lež azda slúži neveriacim ako varovanie pri rozhodovaní, či majú alebo nemajú niektoré (a či vôbec nejaké) z tých náboženstiev prijať za svoje.

Poďme teraz k vedeckému konsenzu. Podľa môjho názoru veda a náboženstvo nestoja úplne na opačných protipóloch ľudskej duševnej aktivity, pretože sú obidve prejavom snahy človeka o poznanie odpovedí na dôležité otázky našej existencie. I keď mám osobne zato, že vede sa v tomto snažení darí lepšie ako náboženstvu, zároveň sa domnievam, že prechod od vedy k náboženstvu je skôr plynulý ako skokový a meradlom toho prechodu od faktického vedeckého porozumenia k tej či inej forme viery je práve potreba či nepotreba konsenzu.

Najčistejšou vedou je v istom zmysle matematika, keďže tam sa dá hovoriť o potrebe konsenzu iba v kontextoch naozaj pritiahnutých za vlasy. Vskutku, predložený dvojstránkový dôkaz nejakého tvrdenia je alebo správny alebo je v ňom chyba a čo len priemerný matematik tieto dve situácie od seba hravo odlíši. Keď sa posunieme k fyzike, tam už otázka potreby konsenzu získava kontúry, keďže sú situácie, kedy nemáme dostatočné dáta a najlepší vedci napr. hľadajú konsenzus, aký smer bádania sa zdá byť najsľubnejší, a to hlavne vtedy ak musia rozhodnúť, ako investovať obmedzené materiálne a ľudské zdroje. Jednak v prírodných vedách a či tiež medicíne stále vstupuje do budovania konsenzu dôležitý hráč a tým je neoddiskutovateľná realita sveta. Ak sa napr. prírodovedci dohodnú na niečom, čo sa neskôr ukáže byť v zjavnom rozpore s experimentom, alebo lekári na niečom, čo v konečnom dôsledku povedie na zvýšenie mortality populácie, konsenzus sa v rozsype ako domček z kariet a musí sa hľadať nový.

Naopak v spoločenských a humanitných vedách realita sveta nevstupuje do hry takto jednoznačne a konsenzus môže mať veľmi dlhé trvanie, súc v tomto podobný do konsenzu náboženského. Ak sa napríklad teoretici umenia dohodnú, že farby náhodne špliechané "umelcom" na plátno prestreté na podlahe vytvárajú umelecké dielo hodné miliónov dolárov, tak s týmto konsenzom nepohne nikto a nikdy, ak nechce byť považovaný za nekultúrneho primitíva, alebo čo horšie, za obmedzovateľa slobody tvorby atď.