kresťansko
katolícke
fórum

List rodičom, ktorí týždeň čo týždeň privádzajú svoje vyrušujúce deti na omšu
Od Anna O'Neil - 1. septembra 20209

Drahí vyčerpaní, odradení rodičia,

Takže, Vaše deti sa na omši správajú prosto strašne. Chaos, neposlušnosť a vyrušovanie, týždeň čo týždeň. Je to akoby na Vás po celý čas svietil veľký starý reflektor; na Vás a Vaše, očividne nedostatočné, rodičovské schopnosti.

Som v tom s Vami. Začala som mať hrôzu z nedieľ. Teda, už sme skúsili všetko. Chodiť na rannú omšu, chodiť na večernú omšu, knižky o omši, tiché vysvetľovanie, tiché vyhrážanie, sedenie vpredu, sedenie vzadu, odchod priamo do detskej miestnosti… a možno pár z týchto trikov zabralo, ale pravdou ostáva, že sa nikdy nedostaneme z tej budovy bez toho, aby niekto nekričal, šialene sa nerozbehol smerom k oltáru alebo čosi podobné.

Ale napriek tomu všetkému, každý týždeň, ja a moja hlučná, chaotická rodina sa tam budeme (vzadu!) vrtieť a vyrušovať každého a vystavíme sa posudzovaniu veľkým množstvom ľudí, ktorí asi nechápu, aké ťažké je naučiť batoľa sedieť ticho 45 minút. Vyzerá to šialene. Napriek tomu si pozapíname naše pokrčené nedeľné šaty a privedieme naše telá pod tú strechu, presne ako to od nás Matka Cirkev žiada.

Chcem, aby ste vedeli, že ak to u vás vyzerá rovnako, je to v poriadku. Je to ešte lepšie než len v poriadku. Kristus chce povedať čosi dôležité ľuďom ako sme my:

Keď sa (Ježiš) rozhliadol videl boháčov ako hádžu svoje dary do chrámovej pokladnice. Videl aj akúsi chudobnú vdovu, ako ta vhodila dve drobné mince, a povedal: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci ostatní. Lebo títo všetci dávali dary zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“ (Lk 21:1-4)

Nie je to presne to, čo robíme? Dávame doslovne všetko, čo máme, keď zachovávame cirkevný príkaz prísť v nedeľu na omšu. (Číre zahanbenie, bohužiaľ, nie je dosť dobrým dôvodom ostať doma.) Svetu tam vonku sa zdá, že sme spravili len úplné minimum. Prišli sme do budovy, to áno, ale sústredíme sa? Máme duchovný zážitok? Počuli sme vôbec čo len slovo z Evanjelia, prepánajána? Nevyzerá to ako bohviečo. Iba my vieme, koľko v skutočnosti dávame. Ale Ježiš to vie tiež.

Presne ako tie dve malé mince od ženy, čo vyzerali v pokladnici ako nič v porovnaní s boháčovým obrovským mešcom zlata, náš príspevok vyzerá taký malý, že človek by sa mohol diviť, načo to všetko vôbec je. Načo vôbec chodiť na omšu, ak celý čas budete len odvracať možné škody spôsobené vašim batoľaťom? Ale Kristus je tu, aby nám pripomenul, že nevidí to, čo zvyšok sveta.

Veľmi často odchádzam z omše a cítim sa, ako keby to celé bolo fiasko. Nepodarilo sa mi ani len sledovať priebeh a odišla som tak rýchlo, že som si zabudla pokľaknúť. Čo som to za katolíčku? Ak sa aj vy cítite rovnako, nezabudnite – mať malé deti alebo deti so špeciálnymi potrebami, alebo nech sa nachádzate v akejkoľvek situácii, ktorá vám neumožňuje ticho kľačať a pozorne počúvať, je to unikátny druh chudoby. A my, v našej chudobe, skutočne dávame všetko, čo máme, už len tým, že sa snažíme najviac ako vieme. Dokonca aj vtedy, ak naše maximum je iba prísť tam.

Takže neprestávajte. A, prosím, netrápte sa príliš tým, ako Vaša rodina vyzerá. Ak to aj nikdy nebude ľahšie, vytrvajte v tom, čo robíte a vedzte, že aj keď svet nie, Boh vidí akou cennou je Vaša obeta.

Preklad: Ľubica Neupauerová