kresťansko
katolícke
fórum

Ako človek, ktorý digitálny minimalizmus asi rok praktizoval v pomerne radikálnej podobe, môžem potvrdiť, že tomu pocitu ľahkosti a nezaťaženej hlavy sa nevyrovná nič.

Venovala som svoju pozornosť jedine ideám, príbehom, myšlienkam, hudbe, ktoré majú pre vás skutočnú hodnotu, a nezaťažujete sa vôbec, ale vôbec ničím iným. Moja hlava bola ako dom, do ktorého som púšťala len starostlivo vybraných hostí. V praxi to znamenalo nepúšťať telku, rádio, minimalizovať sociálne siete, na internete sledovať výlučne obsah, ktorý potrebujete pre prácu.

Jedna z vecí, ktorú ma táto skúsenosť naučila, je, že je kolosálny rozdiel medzi informáciami, o ktorých si človek myslí, že ich nevyhnutne potrebuje, a tými, čo naozaj potrebuje.

Že bulvárne pikošky zo života celebrít či facebookových „priateľov“ sú zbytočné, mi bolo jasné od začiatku. Zistila som však, že pre dobrý život človek v skutočnosti nepotrebuje sledovať ani správy. Tie naozaj podstatné informácie do jaskyne nejako preniknú samy od seba. Prežila som v nej pár volieb a aj bez sledovania médií sa vždy ku mne dostala rešerš kandidátov, na základe ktorej som si dokázala vybrať.

Model digitálneho minimalizmu, ktorému som sa podrobila, je pomerne extrémny. Život v mediálnej izolácii mi pomohol, keď som sa v životnom frmole pokúšala sústrediť na obrovský projekt, akým bolo písanie mojej knihy Krotitelia displejov. Potrebovala som každú voľnú minútu a každú kvapku sústredenia, ktorú som zo seba dokázala vyžmýkať.

vek dieťaťa by sa mal rovnať počtu hodín, ktoré strávi pred obrazovkami za týždeň. To už je prísnejšie. Desaťročné dieťa, ktoré si pozrie rozprávku a niečo sa zahrá, si polovicu limitu minie za sobotu. Krajiny si tieto usmernenia môžu sprísniť, Francúzi do troch rokov neodporúčajú žiaden čas s digitálnymi médiami.

Osobne som zástancom realizmu. Aj maličká zmena je lepšia ako žiadna. Ak dieťa trávi niekoľko hodín denne pozeraním aj dobrých vecí, poďme to skúsiť znížiť tým, že sa o tom budeme spolu rozprávať a tráviť spolu čas. Ďalším odporúčaním, s ktorým bude mať problém nejeden dospelý, je nepoužívať mobil pri jedení.

Prečo?
Po prvé, vtedy spájame dve aktivity, ktoré nám prinášajú uspokojenie: jedlo a zábavu v mobile. Mnoho výskumov tiež potvrdilo, že s mobilom sa na jedlo nesústredíme a v konečnom dôsledku priberáme. V neposlednom rade spoločné jedlo a rozhovor pri ňom sú dôležitý spoločný čas. Asi nie je reálne jesť spolu tri razy denne, ale nejesť spolu vôbec znamená, že sa neučíme komunikovať. Je overené, že pri stole sa deti aj dospelí otvárajú, riešia veci a budujú vzťahy. A to isté platí o spánku. Tu treba byť prísny aj pri dospievajúcich. Nedovoliť, aby ponocovali pri mobiloch, tabletoch a počítačoch.

Hovoríte o prípadoch, keď rodičia až podľa údajov z aplikácií zistia, že deti boli na mobile aj uprostred noci?
Deti, ktoré majú školu, krúžky a nebodaj aj pomáhajú doma, si zvýšený čas na hranie nevedia nájsť inde ako na úkor spánku. Zároveň aj náš výskum potvrdil, že nadmerné používanie sociálnych sietí súvisí s poruchami spánku. Dieťa, ktoré ide spať hlboko po polnoci, sa menej sústredí, má horšie výsledky, je frustrované. Čím pôjde riešiť svoju frustráciu? Sociálnymi sieťami. To je však začarovaný kruh, ktorý sa zhoršuje.

Istá moja skúsená kolegyňa z poradne hovorí, že v poslednom čase nerobí psychológiu, ale radí klientom v zdravom životnom štýle.

Ako to myslíte?
Väčšine klientov, rodičom aj deťom často stačí pomôcť, aby pravidelne jedli, normálne spali a športovali – zrazu sa začnú riešiť úzkosti aj ďalšie veci. Samozrejme, nefunguje to vždy, no mnohé veci sa zdravým režimom dajú napraviť.

Platí, že keď preháňajú rodičia, preháňajú aj deti. A naopak, keď ideme deťom dobrým príkladom, pridajú sa aj sami: stanoviť láskyplné, no jasné pravidlá, ktoré sú prispôsobené veku, a sledovať ich.

Centrum odmien je v mozgu úzko prepojené s centrom spracovávania bolesti. Je to dôvod, prečo po príjemnom čase na internete často nasleduje nepríjemný emočný aj fyzický prepad?
Áno, pri látkových závislostiach hovoríme o abstinenčných symptómoch, ktoré môžu byť až život ohrozujúce. Ak metabolizmu nedodáme drogu, telo ju tvrdo vyžaduje. No dnes už vieme, že bez ohľadu na to, či ide o látkovú alebo nelátkovú závislosť, zmeny, ktoré sa dejú v mozgu, sú podobné. Dieťa, ktoré je závislé od hier, síce fyzicky neskolabuje, no keď mu hru zoberieme, môže byť nervózne, depresívne až veľmi zúrivé.

Je práve toto znakom závislosti?
O závislosti hovoríme, až keď dlhodobo, pol roka až rok, spĺňame šesť kritérií. Tým prvým kritériom je významnosť, teda keď sa online aktivita stane akýmsi centrom nášho života, neustále o nej premýšľame či snívame. Druhým je takzvaná tolerancia, teda keď potrebujeme zvyšovať dávku, aby sme dosiahli želaný efekt. Tretím je, že si prostredníctvom internetu zlepšujeme náladu. Štvrtým sú spomínané abstinenčné príznaky ako nervozita, nesústredenosť, úzkosť až zúrivosť. Piatym kritériom je konflikt – vnútorný konflikt, že by sme aj radi robili niečo iné, no nedarí sa nám to, a tiež konflikt s blízkymi. Posledným kritériom je takzvaný relaps, keď sme sa čas aj intenzitu pokúsili zredukovať, no opäť sme sa vrátili k starému fungovaniu.

Do toho, či sa staneme naozaj závislými, vstupuje veľa premenných, od dedičnosti cez prostredie a osobné vlastnosti až po aktuálne sociálne kontakty či voľnočasové aktivity.

Ktoré sú tie „mimoriadne príťažlivé parametre“ internetu?
Napríklad hry či sociálne siete ponúkajú malé odmeny v správnom čase. A náš mozog miluje odmeny, sme tak skrátka evolučne nastavení. V hre odomkneme vyšší level, na sociálnej sieti dostaneme lajk či komentár, ktoré sú pre nás obrovskou sociálnou odmenou. A pri sledovaní porna sa za pár klikov dostaneme k obsahu, ku ktorému sa v realite dostávame veľmi dlho alebo nikdy. Náš mozog toto všetko vníma ako odmenu a prirodzene reaguje.