kresťansko
katolícke
fórum

Duch liturgie, Ratzinger.

Před rokem 1989 platilo, že stupeň obětavosti kněze rostl s množstvím opravených kostelů.
-
Po roce 1989 mívají věřící často jiná očekávání. Lze jej vyjádřit jako kombinaci „gesta“ nohu přes nohu s výrokem: „Tak pane faráři, bavte nás!“ Kněz to musí „umět s dětmi“, s mládeží to má „pěkně rozjet“, musí být „akční“.

V obou těchto modelech obrazu kněze chybí to nejpodstatnější. Představme si lékaře, od kterého by se očekávalo buď opravování ordinací nebo pořádání zájezdů pro pacienty za peníze farmaceutických firem. Hlavní je přece to, zda lékař účinně léčí své pacienty. A podobně je zcela zásadní, aby se od kněze neočekávaly především činnosti, které jsou reprezentativní, společenské, zvnějšku viditelné, a proto kvantifikovatelné a ocenitelné. A také zábavné. Blyštící se fasáda kostela je vidět. Podobně je viditelný i čile se rozvíjející spolkový život pod taktovkou velebného pána. Avšak to, že kněz má především předávat věřícím prameny duchovního života, jako by bylo jakýmsi samozřejmým vedlejším efektem, který nestojí za řeč.

Niekoľko rokov predtým by sa dalo očakávať, že teologické fakulty sa postavia ako pevný múr proti marxistickým snahám. No teraz sa stal presný opak – stali sa ich ideologickým centrom. Prijatie existencializmu tak, ako ho uskutočnil Bultmann, nezostalo pre teológiu bez následkov.

Ako som už spomínal, vo svojom kurze kristológie som sa snažil reagovať na úbytok existencializmu a sme-tam – predovšetkým v kurze o Bohu, ktorý som viedol hneď potom – som sa oproti nemu dokonca pokúšal klásť myšlienky marxizmu, ktorý pre svoje židovsko – mesiášske korene zachováva ešte nejaké kresťanské prvky.

Ale skaza teológie, ku ktorej došlo prostredníctvom jej politizácie smerom k marxistickému mesianizmu, bola neporovnateľne radikálnejšia, pretože bola založená na biblickej nádeji, ktorú však prekrútila tak, že zachovala náboženskú vrúcnosť, ale odstránila Boha a nahradila ho politickou aktivitou človeka. Nádej zostáva, ale namiesto Boha prichádza strana, a teda totalizmus ateistického kultu, ktorý je ochotný obetovať všetku ľudskosť svojmu nesprávnemu Bohu.

Videl som obnaženú na kosť krutú tvár toho bezbožného uctievania, psychologický teror a bezuzdnosť, s akou sa odkladali aj posledné zvyšky morálnych zásad považované za prežitok buržoázie vždy, keď prišlo na ideologické ciele. To všetko bolo už samo osebe alarmujúce, ale keď ideológia začala konať v mene viery a využívať Cirkev ako svoj nástroj, bola to pre teológov výzva na súboj, ktorej sa viac nedalo vyhnúť. Rúhačstvo s akým zosmiešňovali kríž ako sadomasochizmus, pokrytectvo, s akým sa vydávali za veriacich – keď to považovali za prospešné-, aby nebodaj neprišli o prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov…. Nič z toho sa nesmelo podceniť ani odsunúť na nejakú akademickú polemiku. Zažil som to všetko na vlastnej koži, keďže v období, keď táto situácia vrcholila, som bol dekanom fakulty, členom veľkého a malého akademického senátu a tiež komisie poverenej vypracovaním novej ústavy pre univerzitu. Samozrejme, stále sme mali množstvo normálne zmýšľajúcich študentov teológie.

Smerovanie univerzity o ktorom hovorím vyššie, mala na svedomí malá skupina zamestnancov univerzity. Aj napriek tomu sa jej však podarilo ovplyvniť klímu. Ja osobne som nikdy nezažil problémy so študentmi, skôr naopak, na moje prednášky vždy chodilo veľa pozorných poslucháčov. Pripadalo mi to však ako zrada, utiahnuť sa do bezpečia auly a zvyšok nechať na iných.