areopag.sk
http://areopag.sk/

Zamyslenia s pápežom Františkom
http://areopag.sk/viewtopic.php?f=53&t=5542
Stránka 11 z 12

Autor:  anux [ 12.06.2014 17:56:35 ]
Predmet príspevku:  Re: Zamyslenia s pápežom Františkom

Ako prekonať konflikty a zastaviť nenávisť

Vatikán 12. júna 2014

Ježiš nás učí kritériám na prekonanie vzájomných konfliktov. Sú nimi realizmus, dôslednosť a synovstvo. To sú hlavné slová z rannej homílie Svätého Otca v Dome sv. Marty.

Aká má byť podľa Ježiša naša vzájomná láska? Svätý Otec rozvinul svoju homíliu na základe dnešného evanjelia (Mt 5,20-26), ktoré približuje dialóg Pána so svojimi učeníkmi o bratskej láske. Ježiš nám, podľa slov Svätého Otca, hovorí, že musíme milovať blížneho, ale nie ako farizeji, ktorí boli ideológmi. Títo sa zameriavali na drobné detaily, ich postojom však nebola láska, ale ľahostajnosť voči blížnemu. Ježiš nám podľa Svätého Otca ponúka tri kritériá:

„Prvým kritériom je realizmus, zdravý realizmus. Ak máš niečo proti druhému a nemôžeš to vyriešiť, nájsť riešenie, aspoň sa pokonajte: «Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste». Nebude to ideálne, ale dohoda je dobrá vec. To je realizmus.“

Treba vynaložiť námahu, aby sa dospelo k dohode, aj keď to niektorým bude pripadať príliš pod úroveň. Pre záchranu mnohých vecí je nevyhnutné dohodnúť sa. Jeden urobí jeden krok, druhý urobí ďalší krok a aspoň vládne pokoj: je to veľmi provizórny pokoj, ale je to pokoj dohody. Ježiš hovorí aj o tomto, o schopnosti vzájomne sa dohodnúť a prekonať tak spravodlivosť farizejov a zákonníkov. Existujú mnohé ľudské situácie, v ktorých pokonaním sa kým sme na ceste zastavíme nenávisť a vzájomné zápasy.

Druhým kritériom, ktoré nám podľa Svätého Otca dáva Ježiš, je kritérium pravdy. Tu pápež František upozornil, že ohovárať druhého znamená zabiť, lebo koreňom je tá istá nenávisť. „Zabiješ ho iným spôsobom: klebetami, hanobením, nactiutŕhaním.“ Ježiš nás varuje, že kto povie bratovi hlupák, ten ho zabíja, „pretože spoločným koreňom je tu nenávisť“, pripomenul Svätý Otec:

„Dnes si myslíme, že nezabiť brata znamená nezavraždiť ho. Ale nie tak: nezabiť ho znamená nepotupiť ho. Potupa vzchádza z toho istého koreňa, aký má aj zločin, je to ten istý koreň –nenávisť. Ak neprechovávaš nenávisť a nezabiješ tvojho nepriateľa, tvojho brata, tak ho ani nepotupuj, neurážaj. Avšak urážanie je medzi nami veľmi bežným zvykom. Sú ľudia, ktorí majú na vyjadrenie svojej nenávisti voči inej osobe schopnosť bohato ju obsypať urážkami, neuveriteľné! A toto škodí. Hrešenie, urážky... Nie, buďme realisti. Takže máme kritérium realizmu a kritérium dôslednosti: Nezabiješ, neurazíš.“

Tretím kritériom, ktoré nám Ježiš dáva, je podľa Svätého Otca kritérium synovstva. Ak ty, ak my nesmieme zabiť brata, je to preto, že je bratom, čiže máme toho istého Otca. Nemôžeš sa ísť zhovárať s Otcom, ak nie si v pokoji so svojím bratom, nie si s ním aspoň pokonaný:

„Nehovor s Otcom bez toho, aby si bol v pokoji s bratom. Sú tu tri kritériá: kritérium realizmu; kritérium dôslednosti, čiže nezabíjaj, ale ani neurážaj, lebo kto uráža, zabíja; a kritérium synovstva: nedá sa hovoriť s Otcom, ak nemôžem hovoriť s bratom. A toto znamená prekonať spravodlivosť zákonníkov a farizejov. Tento program nie je ľahký, však? Ale je cestou, ktorú nám Ježiš ukazuje, aby sme mohli napredovať. Prosme ho o milosť môcť napredovať vo vzájomnom pokoji, či už cestou dohody, ale vždy s dôslednosťou a v duchu synovstva.“

<< späť na OBSAH

Autor:  anux [ 15.06.2014 19:31:34 ]
Predmet príspevku:  Re: Zamyslenia s pápežom Františkom

Kto žije lásku, je obrazom Trojice

Vatikán 15. jún

Príhovor pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes oslavujeme Slávnosť Najsvätejšej Trojice, ktorá nám predkladá na rozjímanie a adoráciu boží život Otca, Syna a Ducha Svätého: život spoločenstva a dokonalej lásky, pôvod a cieľ celého vesmíru a každého stvorenia. Boh! V Trojici rozpoznávame aj vzor Cirkvi, v ktorej sme pozvaní milovať sa navzájom tak, ako nás Ježiš miloval. Láska je tým konkrétnym znakom, ktorý dáva najavo vieru v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého. Láska je tým rozlišujúcim znakom kresťana, ako nám povedal Ježiš: «Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať» (Jn 13,35). Je protirečivé pomyslieť na kresťanov, čo sa nenávidia. Je to protirečenie! A o toto sa vždy usiluje diabol: spôsobiť, aby sme sa nenávideli, pretože on vždy zasieva burinu nenávisti. Nepozná lásku. Láska je Božia! Všetci sme pozvaní dosvedčovať a ohlasovať správu, že «Boh je láska», že Boh nie je vzdialený či nevnímavý na naše ľudské záležitosti. On je nám nablízku, je vždy po našom boku, kráča s nami, aby zdieľal naše radosti a naše bolesti, naše nádeje a naše námahy. Veľmi nás miluje, do takej miery, že sa stal človekom, prišiel na svet nie aby ho odsúdil, ale aby sa svet spasil Ježišovým prostredníctvom (porov. Jn 3,16-17). A toto je Božia láska v Ježišovi. Táto láska, ktorú je tak náročné pochopiť, ktorú však cítime, keď sa priblížime k Ježišovi. A on nám vždy odpúšťa. On nás vždy očakáva. On nás tak veľmi miluje! Ježišova láska, ktorú cítime, je láskou Boha!

Duch Svätý, dar Vzkrieseného Ježiša, nám sprostredkúva boží život a tak nám umožňuje vstúpiť do dynamizmu Trojice, ktorý je dynamizmom lásky, spoločenstva, vzájomnej služby, delenia sa navzájom. Osoba, ktorá miluje druhých pre samotnú radosť z lásky, je odzrkadlením Trojice. Rodina, v ktorej sa vzájomne milujeme a pomáhame si jeden druhému, je odrazom Trojice. Farnosť, v ktorej sa máme navzájom radi a delíme sa s duchovnými a materiálnymi dobrami, je odrazom Trojice.

Pravá láska je bez hraníc, no vie na seba vziať obmedzenia, aby išla v ústrety druhému, aby rešpektovala slobodu druhého. Každú nedeľu ideme na svätú omšu, spoločne slávime Eucharistiu, a Eucharistia je ako ten „horiaci ker“, v ktorom ponížene prebýva a dáva sa k dispozícii Trojica. Z tohto dôvodu Cirkev umiestnila sviatok Corpus Domini (Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi) po sviatku Najsvätejšej Trojice. Na budúci štvrtok, podľa rímskej tradície, budeme sláviť svätú omšu v Bazilike sv. Jána v Lateráne a potom pôjdeme v procesii s Najsvätejšou Sviatosťou. Pozývam Rimanov i pútnikov k účasti, aby sme vyjadrili našu túžbu byť ľudom «zhromaždeným do jednoty Otca i Syna i Ducha Svätého» (sv. Cyprián). Všetkých vás očakávam v najbližší štvrtok o 19.00 na svätej omši a procesii Božieho Tela.

Nech nám Panna Mária, dokonalé stvorenie Trojice, pomáha urobiť z celého nášho života, v malých gestách i v dôležitejších rozhodnutiach, hymnus chvály Boha, ktorý je Láska.“


<< späť na OBSAH

Autor:  anux [ 17.06.2014 21:28:38 ]
Predmet príspevku:  Re: Zamyslenia s pápežom Františkom

Kto platí za korupciu?

Vatikán 16. júna 2014

Korupcia mocných končí tým, že na ňu doplácajú chudobní, ktorí pre chamtivosť tých druhých nemajú ani to najpotrebnejšie, na čo majú právo. Na tento problém sa sústredil pápež František v homílii svätej omše, slávenej v pondelok ráno v Dome sv. Marty. Ako povedal, jediný spôsob, ako zvíťaziť nad hriechom korupcie, je služba iným, ktorá očisťuje srdce. V homílii vychádzal z liturgického čítania z Prvej knihy kráľov (1 Kr 21, 1-16), ktoré rozpráva príbeh Nabota, majiteľa vinice dedenej z generácie na generáciu. Veľmi smutný príbeh, ktorý aj keď je veľmi starý, stále nastavuje zrkadlo korupcii, jednému z hriechov, ktoré sú najviac „na dosah ruky“, poznamenal pápež František.

Keď chce kráľ Achab trochu rozšíriť svoju záhradu, žiada od Nabota, aby mu predal svoju vinicu. Nabot to odmieta, pretože nechce prísť o dedičstvo svojich otcov. Kráľ zoberie odmietnutie veľmi zle, a tak jeho žena Jezabel spriada pascu. Pomocou falošných svedkov nechá Nabota predviesť pred súd, je odsúdený a ukameňovaný. Vytúženú vinicu odovzdáva svojmu manželovi, ktorý ju zaberie „spokojne, ako by sa nič nestalo“. Tento príbeh sa neustále opakuje medzi tými, ktorí majú „materiálnu, politickú alebo duchovnú moc“, poznamenal Svätý Otec:

„V novinách mnohokrát čítame: Pred súdom skončil politik, ktorý záhadne zbohatol. Pred súd bol predvedený šéf podniku, ktorý záhadne zbohatol vykorisťovaním svojich zamestnancov. Hovorí sa veľa o cirkevnom hodnostárovi, ktorý sa veľmi obohatil, a zanechal svoje pastoračné povinnosti, aby sa staral o svoju moc. Tak je to so skorumpovanými politikmi, podnikateľmi i cirkevnými hodnostármi. Sú všade. A treba si povedať pravdu: Korupcia je hriech, ktorý je na dosah ruky a ktorého sa dopúšťa ten, kto má ekonomickú, politickú či cirkevnú moc nad druhými. Všetci sme pokúšaní korupciou. Tento hriech je na dosah, pretože keď má niekto nejakú právomoc, cíti sa byť mocným, cíti sa byť takmer Bohom.“

Inak – pokračoval pápež – korupcia vzniká na ceste za vlastným zabezpečením. Blahobyt, peniaze, moc, samoľúbosť, pýcha a potom všetko ostatné, vrátane zabitia. Svätý Otec sa však pýta: „Kto platí za korupciu?“ Ten, kto ti dáva úplatok? Nie, ten je iba prostredníkom. V skutočnosti „platia za ňu chudobní“:

„Ak hovoríme o skorumpovaných politikoch či skorumpovaných hospodárskych činiteľoch, kto za to platí? Platia nemocnice bez liekov, chorí bez starostlivosti, deti bez vzdelania. Oni sú súčasnými Nabotmi, ktorí platia za skorumpovanosť druhých. A kto platí za korupciu nejakého cirkevného hodnostára? Za tú platia deti, ktoré sa ani nevedia prežehnať, ktoré nepoznajú katechizmus, ktoré nie sú vedené. Platia za ňu chorí, ktorých nikto nenavštívi. Platí chudobní. Na korupciu doplácajú chudobní, chudobní materiálne i duchovne.“

Naproti tomu, hovorí Svätý Otec, „jediný spôsob, ako sa dostať z korupcie, jediný spôsob, ako zvíťaziť nad pokušením, nad hriechom korupcie, je služba“. Pretože, ako hovorí, „korupcia pochádza z arogancie a pýchy, zatiaľ čo služba ťa robí poníženým“, keďže predstavuje pokornú činorodú lásku na pomoc druhým.

„Obetujme dnes svätú omšu za týchto tak mnohých, ktorí splácajú daň za korupciu, ktorí platia za život skorumpovaných. Za týchto mučeníkov politickej, ekonomickej a cirkevnej korupcie. Modlime sa za nich. Nech nás Pán urobí blízkymi voči nim. Zaiste bol veľmi nablízku Nabotovi pri kameňovaní, tak ako bol blízko Štefanovi. Nech im je Pán nablízku a nech im dodáva silu ísť ďalej so svojím svedectvom, s ich vlastným svedectvom.“

<< späť na OBSAH

Autor:  anux [ 17.06.2014 21:29:44 ]
Predmet príspevku:  Re: Zamyslenia s pápežom Františkom

Z korupcie sa človek dostane jedine pokáním

Vatikán 17. júna 2014

Ten, kto sa vydá cestou korupcie, siaha druhým na život, zmocňuje sa majetku, a aj sám sa predáva, povedal Svätý Otec František v rannej homílii v Dome sv. Marty. K téme korupcie, o ktorej hovoril aj v predchádzajúci deň, sa vrátil na základe dnešného prvého čítania z Knihy kráľov (1 Kr 21,17-29) o smrti Nabota pre skorumpovaného Achaba, ktorý sa zmocnil jeho vinice. Prorok Eliáš hovorí, že skazený Achab sa zapredal. Ako keby prestal byť osobou a stal sa tovarom, ktorý sa kupuje a predáva, hovorí Svätý Otec:

„Toto je jeho definícia: stáva sa tovarom! Čo potom urobí Pán s týmito skorumpovanými osobami, o akýkoľvek typ skazenosti by išlo... Včera sme povedali, že tu boli tri typy, tri skupiny takýchto osôb: skorumpovaný politik, skorumpovaný podnikavec a skorumpovaný cirkevný predstaviteľ. Všetci traja škodili nevinným, chudobným, lebo sú to práve chudobní, čo platia za radovánky korupčníkov! Pán jasne hovorí o tom, čo urobí: «Hľa, ja privediem zlo na teba: zmetiem tvoje potomstvo a vyhubím v Izraeli z Achaba všetko, čo je rodu mužského: otroka či slobodného.»

Podľa Svätého Otca skorumpovaný človek dráždi Boha a vedie ľud k hriechu. Ježiš to povedal jasne: pre toho, kto pohoršuje, je lepšie, aby sa vrhol do mora. Skorumpovaný človek škandalizuje spoločnosť, pohoršuje Boží ľud. Pán predpovedá trest čakajúci na skorumpovaných za pohoršenie, ktoré dávajú, za to, že vykorisťujú tých, ktorí sa nemôžu brániť, zotročujú ich: «Zožerú ťa nebeské vtáky». Skorumpovaný človek sa predáva, aby robil zlo, aby zabíjal, povedal pápež, pričom upozornil na závažnosť obvinenia: „Keď hovoríme ‚Tento človek je skorumpovaný, táto žena je skorumpovaná...‛, zastavme sa trochu. Máš dôkazy?“ Lebo povedať o nejakej osobe, že je skorumpovaná, znamená „povedať, že je odsúdená, že Pán ju odohnal“, vysvetlil Svätý Otec.

„Skorumpovaní ľudia sú zradcami, ale to nie je všetko. Prvou vecou v definícii skorumpovanej osoby je, že kradne, že zabíja. Druhou vecou je to, čo ich čaká. Čo to je? Je to Božie prekliatie, lebo vykorisťovali nevinných, tých, ktorí sa nemôžu brániť. A urobili to v bielych rukavičkách, z diaľky, bez pošpinenia vlastných rúk. Treťou vecou je východisko. Existuje pre nich východisko? Áno! «Keď Achab počul tieto slová, roztrhol si rúcho, na telo si opásal kajúci pás a postil sa, spal vo vrecovine a chodil skľúčený.» Začal robiť pokánie.“

Toto je podľa Svätého Otca východiskom pre skorumpované osoby, pre skorumpovaných politikov, podnikavcov, cirkevných predstaviteľov: prosiť o odpustenie! Tento postoj sa Pánovi páči. Pán odpúšťa, ale odpúšťa, ak skorumpovaní robia to, čo urobil Zachej: ‚Kradol som Pane! Rozdám štyrikrát viac než som ukradol!‛:

„Keď v novinách čítame, že je skorumpovaný tento a aj tamten, že urobili taký a taký skutok korupcie, že úplatky tam smerujú stade a stade, keď počujeme toľko vecí aj o niektorých prelátoch, je našou povinnosťou ako kresťanov vyprosovať pre nich odpustenie a to, aby im Pán dal milosť kajať sa, aby nezomreli so skazeným srdcom...“

Treba odsúdiť skorumpovaných, to áno. Treba aj prosiť o milosť, aby sme sa nestali skorumpovanými. A treba sa tiež modliť za ich obrátenie, ukončil Svätý Otec.

<< späť na OBSAH

Autor:  anux [ 18.06.2014 18:52:20 ]
Predmet príspevku:  Re: Zamyslenia s pápežom Františkom

Katechézy o Cirkvi: Úvod

Vatikán 18. júna - generálna audiencia

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! A uznanie za to, že ste odvážni, a prišli ste v tomto počasí, keď nevieme, či bude alebo nebude pršať. Nuž, ste znamenití! Dúfajme, že do konca audiencie nezmokneme, nech nás Pán ochráni.

Dnes začínam cyklus katechéz o Cirkvi. Je to trochu podobné, ako keď syn rozpráva o svojej matke, o svojej rodine. Rozprávať o Cirkvi znamená hovoriť o našej matke, o našej rodine. Cirkev totiž nie je inštitúciou zameranou na seba samú, ani súkromným združením, mimovládnou organizáciou, a rozhodne na ňu nemožno hľadieť zúžene iba ako na kňazov alebo Vatikán... „Cirkev si myslí, že...“ – „Ale veď Cirkev sme my všetci! O kom to hovoríš?“ – „No o kňazoch!“ Isteže, kňazi sú súčasťou Cirkvi, avšak Cirkev sme my všetci! Nezužujme ju na kňazov, na biskupov, na Vatikán. Oni sú článkami Cirkvi, ale Cirkev tvoríme my všetci, všetci sme rodina, s matkou. Cirkev je skutočnosť oveľa širšia, ktorá sa otvára celému ľudstvu a nevzniká v laboratóriu. Cirkev sa nezrodila v laboratóriu, nezrodila sa sčista-jasna. Založil ju Ježiš, no je ľudom, ktorý má za sebou dlhú históriu a prípravu, ktorá sa začala oveľa skôr ako prišiel sám Kristus.

1. Táto história, či «prehistória» Cirkvi sa nachádza už na stránkach Starého zákona. Počuli sme z Knihy Genezis, ako si Boh vyhliadol Abraháma, nášho otca vo viere, a žiadal ho, aby odišiel a zanechal svoju pozemskú vlasť a vybral sa do inej zeme, ktorú mu Boh neskôr ukáže (porov. Gn 12,1-9). Týmto povolaním Boh nevolá Abraháma osamotene, ako jednotlivca, ale od začiatku do toho zahŕňa aj jeho rodinu, jeho príbuzných a všetkých, ktorí slúžia v jeho dome. Vybral sa teda na cestu – áno, takto sa začalo putovanie Cirkvi - a potom Boh ešte viac rozšíri obzor a naplní Abraháma svojím požehnaním, prisľúbiac mu početné potomstvo, ktorého bude ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu. Prvým dôležitým údajom je toto: počnúc Abrahámom Boh formuje ľud, aby niesol jeho požehnanie všetkým rodinám zeme. A v strede tohto ľudu sa narodil Ježiš. Je to Boh, kto vytvára tento ľud, tieto dejiny, túto Cirkev na ceste, a tam sa narodí Ježiš, v tomto ľude.

2. Pristúpme k druhému prvku. To nie Abrahám vytvoril okolo seba národ, ale bol to Boh, ktorý tento ľud povolal do života. Zvyčajne sa človek obracal na božstvá v snahe preklenúť vzdialenosť, zvolávajúc posilu a ochranu. Ľudia sa modlievali k bôžikom, k božstvám. Avšak v tomto prípade sa udialo čosi neslýchané: sám Boh preberá iniciatívu. Len si to uvedomme! Sám Boh zaklope na Abrahámove dvere a hovorí mu: choď, odíď zo svojej vlasti, vykroč na cestu a ja z teba urobím veľký národ. Toto je počiatok Cirkvi a v tomto ľude sa narodil Ježiš. Boh preberá iniciatívu, svojím slovom sa obracia na človeka, vytvoriac puto a nový vzťah s ním.

„Ale otče, ako to? Boh k nám hovorí?“ – „Áno.“ – „A my môžeme hovoriť k Bohu?“ – „Áno.“ – „A môžeme sa s Bohom pozhovárať?“ – „Áno.“ – Toto sa nazýva modlitba, a je to Boh, kto takto konal od počiatku. Boh vytvára ľud zo všetkých, ktorí počúvajú jeho slovo a vydávajú sa na cestu v dôvere v neho. Jedinou podmienkou je dôverovať Bohu. Ak dôveruješ Bohu, načúvaš mu a vydáš sa na cestu, znamená to vytvárať Cirkev. Toto znamená tvoriť Cirkev. Božia láska všetko predchádza. Boh je vždy prvý, je pred nami, predchádza nás. Prorok Izaiáš alebo Jeremiáš, nespomínam si presne, jeden z týchto dvoch prorokov hovorieval, že Boh je ako mandľový kvet, pretože mandľovník je strom, ktorý na jar zakvitá ako prvý. Akoby sme povedali, že Boh zakvitá pred nami. Keď my prichádzame, on nás už čaká, volá nás, umožňuje nám kráčať. Je vždy v predstihu. Toto sa volá láska, pretože Boh na nás vždy čaká. „Ale otče, neverím tomu, pretože keby ste poznali môj život, bol taký nepekný, tak ako si môžem myslieť, že Boh ma očakáva?“ – „Boh ťa čaká. A ak si bol veľkým hriešnikom, očakáva ťa ešte viac a s toľkou láskou, pretože on je ten prvý.“ V tomto je nádhera Cirkvi, ktorá nás vedie k tomuto Bohu, ktorý nás očakáva! Predchádza Abraháma, predchádza aj Adama.

3. Abrahám a jeho blízki počúvajú Božie volanie a vydajú sa na cestu napriek tomu, že presne nevedia, kto je tento Boh a kam ich chce viesť. Je to pravda, pretože Abrahám sa vyberá na cestu tohto Boha, ktorý k nemu prehovoril, avšak nemal žiadnu teologickú knihu, z ktorej by študoval, kým by tento Boh mohol byť. Spolieha sa, dôveruje láske. Boh mu dáva pocítiť lásku a on sa spolieha. To však neznamená, že tento ľud bol vždy presvedčený a verný. Práve naopak, už od začiatku sa v ňom prejavuje odpor, zameranie na seba samého a vlastné záujmy, pokušenie vyjednávať s Bohom a riešiť veci podľa seba. Sú to zrady a hriechy, ktoré poznačujú cestu tohto ľudu počas celých dejín spásy, ktoré sú dejinami vernosti Boha a nevernosti ľudu. Boh sa však neunaví, Boh je trpezlivý, veľmi trpezlivý a v priebehu času neustále vzdeláva a formuje svoj ľud ako otec vlastného syna. Boh kráča s nami. Prorok Ozeáš hovorí: «Kráčal som s tebou a učil som ťa chodiť, ako otec učí chodiť svojho syna». Nádherný obraz Boha. A tak je to s nami. Boh nás učí kráčať. Ten istý postoj má aj voči Cirkvi. Aj my, napriek nášmu predsavzatiu nasledovať Pána Ježiša, denne skusujeme sebectvo a tvrdosť nášho srdca. Keď však uznáme, že sme hriešni, Boh nás naplní svojím milosrdenstvom a svojou láskou. A odpúšťa nám, vždy nám odpúšťa. Práve vďaka tomu vzrastáme ako Boží ľud, ako Cirkev. Nie pre našu šikovnosť, nie pre naše zásluhy, veď sme nepatrní. Nejde o to, ale o každodennú skúsenosť ako veľmi nás Pán má rád a ako sa o nás stará. Vďaka tomu cítime, že sme naozaj jeho, v jeho rukách a môžeme rásť v spoločenstve s ním a medzi nami. Byť Cirkvou znamená cítiť sa byť v rukách Boha, ktorý je otec a miluje nás, pohládza nás, očakáva a prejavuje nám svoju nežnosť. A toto je veľmi pekné!

Drahí priatelia, toto je Boží plán, projekt, však? Boh, keď povolával Abraháma, zamýšľal sformovať ľud požehnávaný jeho láskou, ktorý zanesie jeho požehnanie všetkým národom zeme. Tento plán sa nemení, je vždy aktuálny. V Kristovi sa naplnil a aj dnes Boh pokračuje v jeho uskutočňovaní v Cirkvi. Prosme si teda milosť, aby sme ostali verní v nasledovaní Pána Ježiša a v načúvaní jeho slovu, pripravení vykročiť každý deň ako Abrahám v ústrety zemi Boha a človeka, do našej pravej vlasti, a stali sa tak požehnaním, znamením lásky Boha ku všetkým jeho deťom. Páči sa mi jedno synonymum, iné meno, ktoré by sme mohli nosiť my kresťania. Mohlo by znieť takto: títo mužovia a ženy sú ľud, ktorý dobrorečí. Kresťan má svojím životom neprestajne dobrorečiť, dobrorečiť Bohu a dobrorečiť aj nám všetkým. My kresťania sme ľudia, ktorí dobrorečia, ktorí vedia dobrorečiť. Je to nádherné povolanie!

<< späť na OBSAH

Autor:  anux [ 19.06.2014 21:26:18 ]
Predmet príspevku:  Re: Zamyslenia s pápežom Františkom

Obnovme si pamäť, aby sme rozoznali pravý chlieb

Vatikán 19. júna 2014 - homília na slávnosti Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi

«Pán, tvoj Boh…ťa kŕmil mannou, ktorú si nepoznal» (porov. Dt 8, 2-3). Tieto slová Deuteronómia sa vzťahujú na históriu Izraela, ktorého Boh vyviedol z Egypta, z domu otroctva, a štyridsať rokov ho viedol na púšti do zasľúbenej zeme. Len čo sa vyvolený ľud usadí v krajine, dosiahne určitú autonómiu, istý blahobyt a hrozí mu, že zabudne na smutné udalosti z minulosti, získané milosti na zásah Boha a jeho nekonečnú dobrotu. Preto Písmo nabáda pamätať si, pamätať na celú cestu prejdenú púšťou, v čase hladu a zúfalstva. Výzva je vrátiť sa k základom, k skúsenosti úplnej závislosti na Bohu, kedy bolo prežitie zverené do jeho rúk, aby človek pochopil, že «nežije len z chleba, ale z toho, čo vychádza z Pánových úst» (Dt 8,3). Okrem fyzického hladu človek nesie v sebe ešte iný hlad, hlad, ktorý nemôže byť nasýtený obyčajným jedlom. je to hlad po živote, hlad po láske, hlad po večnosti. A znamenie manny –ako aj celá skúsenosť Exodu – obsahuje v sebe aj túto dimenzii: bol to druh pokrmu, ktorý uspokojuje túto hlbokú túžbu, ktorá je v človeku. Ježiš nám dáva toto jedlo, dokonca on sám je živý chlieb, ktorý dáva svetu život (porov. Jn 6,51). Jeho telo je skutočný pokrm pod spôsobom chleba. Jeho krv je skutočný nápoj pod spôsobom vína. To nie je len jedlo, ktorým sa nasýti naše telo, ako mannou. Kristovo telo je nový chlieb, ktorý je schopný dávať život, večný život, pretože podstata tohto chleba je Láska.

V Eucharistii sa komunikuje Pánova láska k nám. Láska taká veľká, že nás živí sebou samým. Nesebecká láska, vždy k dispozícii pre každého hladného človeka vnúdzi, aby regeneroval svoje sily. Zažiť skúsenosť viery znamená nechať sa živiť Pánom a budovať svoju vlastnú existenciu nie na hmotných dobrách, ale na skutočnosti, ktorá sa nepomíňa: Božie dary, jeho Slovo a jeho Telo.

Ak sa pozrieme okolo seba, zistíme, že existuje veľká ponuka pokrmov, ktoré nie sú od Pána, a ktoré zdanlivo uspokojujú viac. Niektorí sa nasycujú peniazmi, iní úspechmi a márnosťami, iní mocou a pýchou. Ale pokrm, ktorý nás naozaj živí a nasycuje, je len ten, ktorý nám dáva Boh! Pokrm, ktorý nám ponúka Pán, je iný ako tie ostatné, a možno sa nám nezdá taký chutný ako niektoré pochúťky, ktoré nám ponúka svet. Tak snívame o iných jedlách, ako Židia na púšti, ktorí oplakávali mäso a cibuľu, ktoré jedli v Egypte, ale zabudli, že tie jedlá jedli pri stole otroctva. V tých chvíľach pokušenia mali pamäť, ale chorú pamäť, oklieštenú, otrockú, nie slobodnú pamäť.

Každý z nás dnes sa môže pýtať: A ja? Kde chcem jesť? Pri ktorom stole sa chcem sýtiť? Pri Pánovom stole? Alebo snívam o chutných jedlách, ale v otroctve? Každý z nás sa dnes môže tiež pýtať: Aká je moja pamäť? Tá Pánova, čo ma zachraňuje, alebo tá o cesnaku a cibuli otroctva? Akou pamäťou si nasycujem svoju dušu? Toto je naša úloha: obnoviť si pamäť.

Otec nám hovorí: «Kŕmil som ťa mannou, ktorú si nepoznal.» Obnovme si pamäť a naučme sa rozpoznať falošný chlieb, ktorý mámi a kazí, pretože je výsledkom sebectva, sebestačnosti a hriechu.

Čoskoro v procesii budeme nasledovať Ježiša, skutočne prítomného v Eucharistii. Hostia je naša manna, prostredníctvom ktorej nám Pán dáva sám seba. Na neho sa obráťme s dôverou: Ježišu, ochraňuj nás pred pokušeniami svetského pokrmu, ktorý z nás robí otrokov, je to otrávený pokrm. Očisťuj našu pamäť, aby nezostávala v zajatí sebeckej a svetskej oklieštenosti, ale aby bola živou spomienkou na tvoju prítomnosť v celej histórii tvojho ľudu, pamäťou, ktorá sa stáva ‚pamätníkom‘ tvojho výkupného gesta lásky. Amen.


<< späť na OBSAH

Autor:  anux [ 21.06.2014 20:43:45 ]
Predmet príspevku:  Re: Zamyslenia s pápežom Františkom

Pápež František o prežívaní radosti z kňazstva a o kráse bratstva

Príhovor Svätého Otca Františka kňazom diecézy Cassano all´Ionio v juhotalianskom regióne Kalábria, ktorý im adresoval počas svojej pastoračnej návštevy 21. júna 2014 pri stretnutí v miestnej Katedrále Narodenia Panny Márie:

Drahí kňazi,

ďakujem vám za vaše prijatie! Veľmi som túžil po tomto stretnutí s vami, ktorí denne nesiete bremeno práce vo farnosti.

Chcel by som sa s vami najprv podeliť o radosť z toho, že sme kňazmi. Je to vždy nové prekvapenie z toho, že sme boli povolaní, a to povolaní Pánom Ježišom. Povolaní nasledovať ho, byť s ním, aby sme mohli ísť k druhým a priniesť im ho, jeho slovo, jeho odpustenie... Pre človeka neexistuje nič krajšie než toto, nie je tak? Keď sme my kňazi pred svätostánkom a pozastavíme sa tam na chvíľku v tichu, potom znovu cítime Ježišov pohľad smerujúci k nám a tento pohľad nás obnovuje, oživuje...

Iste, niekedy nie je ľahké zotrvať pred Pánom; nie je to ľahké, lebo sa zaoberáme mnohými vecami, mnohými osobami... A niekedy to nie je ľahké, lebo cítime istú nechuť, Ježišov pohľad nás tak trochu znepokojuje, vyvoláva v nás tiež krízu... Ale toto nám prospieva! V tichu modlitby nám Ježiš dáva vidieť, či pracujeme ako dobrí pracovníci, alebo či sme sa naopak možno nestali tak trochu „zamestnancami“; či sme „kanálmi“ otvorenými, štedrými, cez ktoré bohato preteká jeho láska a milosť, alebo či naopak staviame do centra seba samých a tak namiesto toho, aby sme boli „kanálmi“, stávame sa „tienidlami“, ktoré nenapomáhajú stretnutiu sa s Pánom, so svetlom a silou evanjelia.

Druhou vecou, o ktorú sa túžim s vami podeliť je krása bratstva: krása toho, že sme spoločne kňazmi, že nasledujeme Pána nie osamote, nie po jednom, ale spoločne, aj keď vo veľkej rôznorodosti darov a osobností; toto práve obohacuje kňazské spoločenstvo, táto rozmanitosť pôvodu, veku, talentov... A to všetko prežívané v spoločenstve, v bratstve.

Ani toto nie je ľahké, nie je to okamžité, ani samozrejmé. Predovšetkým pre to, lebo aj my kňazi sme ponorení do subjektivistickej kultúry dneška, do tejto kultúry, ktorá vyvyšuje „ja“ až do tej miery, že z neho robí modlu. A tiež kvôli určitému pastoračnému individualizmu, ktorý je žiaľ v našich diecézach rozšírený. Preto na toto musíme reagovať urobením rozhodnutia pre bratstvo. Zámerne hovorím o „rozhodnutí“. Nemôže to byť len vec ponechaná na náhodu či priaznivé okolnosti... Nie, je to voľba, ktorá zodpovedá realite, ktorá je naším základom, zodpovedá daru, ktorý sme prijali, ale ktorý je vždy treba prijať a pestovať: spoločenstvo v Kristovi v kňazskom spoločenstve, okolo biskupa. Toto spoločenstvo si vyžaduje, aby sme ho žili hľadajúc konkrétne formy prispôsobené časom a miestnej situácii, ale vždy v apoštolskej perspektíve, s misionárskym štýlom, bratstvom a prostotou života. Keď Ježiš hovorí: «Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať» (Jn 13,35), hovorí to zaiste všetkým, ale predovšetkým to hovorí Dvanástim, tým, ktorých si povolal, aby ho nasledovali viac zblízka.

Radosť z toho, že sme kňazmi a krása z bratstva. Toto sú dve veci, ktoré som cítil ako najdôležitejšie mysliac na vás. Naznačím už len jednu poslednú vec: povzbudzujem vás vo vašej práci s rodinami a pre rodiny. Je to práca, ktorú od nás Pán osobitne požaduje v tomto čase, ktorý je ťažkým či už pre rodinu ako inštitúciu, ako aj pre rodiny samotné, a to kvôli kríze. Ale práve v ťažkých časoch Boh dáva pocítiť svoju blízkosť, svoju milosť, prorockú silu svojho Slova. A my sme povolaní byť svedkami, prostredníkmi tejto blízkosti rodinám a tejto prorockej sily pre rodinu.

Drahí bratia, ďakujem vám. A poďme vpred, vedení spoločnou láskou k Pánovi a k matke Cirkvi. Panna Mária nech vás ochraňuje a sprevádza. Zostávame spojení v modlitbe. Ďakujem!

<< späť na OBSAH

Autor:  anux [ 21.06.2014 20:45:37 ]
Predmet príspevku:  Re: Zamyslenia s pápežom Františkom

Pápež František v Kalábrii: Jasné „nie“ mafii a uctievaniu zla

Pri pastoračnej návšteve v diecéze Cassano all´Ionio v sobotu 21. júna sa pápež František po stretnutí s väzňami v Ústave pre výkon trestu v Castrovillari (samostatná správa s plným textom príhovoru) presunul priamo do Cassano all´Ionio. Vítal ho radostný dav ľudí lemujúci celú trasu, ktorou prechádzal v otvorenom džípe. Druhým bodom pápežovho programu bola návšteva Hospicu sv. Jozefa Moscatiho, kde strávil čas s pacientmi v terminálnom štádiu chorôb a pozdravil aj personál zariadenia, ktoré bolo prvým tohto druhu v Kalábrii. O dvanástej sa potom v miestnej Katedrále Narodenia Panny Márie stretol s kňazmi diecézy. Po srdečných privítacích slovách diecézneho biskupa Mons. Nunzia Galantina sa takmer hodinové stretnutie odohrávalo v bratskej atmosfére. Svätý Otec sa rozhodol viesť s kňazmi spontánny dialóg, a tak bez prípravy odpovedal na ich otázky. [url=http://areopag.sk/viewtopic.php?f=53&t=5542&p=267379#p267379]Pripravený príhovor im odovzdal v písomnej podobe[/url] Z katedrály potom smeroval do miestneho seminára, kde sa naobedoval spolu s chudobnými ľuďmi a mladými bývalými narkomanmi. Pri stole boli aj niektorí z radov takzvaných nových chudobných, napr. človek, ktorý už rok a pol čaká na výplatu.

Svätý Otec po obede navštívil seniorov v zariadení opatrovateľskej služby. Pred štvrtou popoludní už zavítal na nížinu Sibari v blízkosti mora. V týchto miestach sa kedysi rozprestierala starobylá grécka kolónia z doby antického Veľkého Grécka. Na oltári postavenom na pódiu pod otvoreným nebom pápež František slávil svätú omšu zo slávnosti Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. Po evanjeliu, ktoré predniesol gréckokatolícky diakon v spievanej forme po grécky, sa Svätý Otec prihovoril v homílii. Položil dôraz na dva prvky: klaňanie sa Bohu a kráčanie za Ježišom. Ako kresťania sa klaniame Ježišovi v Eucharistii a nasledujeme ho, kráčame za ním. Upozornil pritom na vážne nebezpečenstvo, že ak sa neklaniame Bohu, staneme sa uctievačmi zla. Nasledujú vybrané časti homílie:


„Keď sa neklaniame Bohu, Pánovi, stávame sa uctievačmi zla, tak ako sú nimi tí, ktorí žijú zločinnosťou a násilím. Vaša zem, taká krásna, pozná znaky a následky tohto hriechu. Ndrangheta je toto: adorácia zla a opovrhnutie spoločným dobrom. Toto zlo je treba poraziť. Je potrebné ho vyhnať. Treba mu povedať «nie». Cirkev, ktorá sa tak veľmi angažuje vo výchove svedomia, sa musí stále viac usilovať, aby dobro mohlo prevládnuť. Žiadajú nás o to naše deti. Dožadujú sa toho naši mladí, ktorí potrebujú nádej. Na to, aby sme mohli odpovedať na tieto požiadavky, nám viera môže pomôcť. Tí, ktorí vo svojom živote idú touto zlou cestou, cestou zla, ako sú mafiáni, nie sú v spoločenstve s Bohom. Sú exkomunikovaní! Dnes to vyznávame s pohľadom upretým na Božie Telo, na Sviatosť oltárnu, a v tejto viere sa zriekame Satana a všetkých jeho vábení. Zriekame sa bôžikov peňazí, márnej slávy, pýchy, moci, násilia. My kresťania nechceme uctievať nikoho a nič v tomto svete okrem Ježiša Krista, ktorý je prítomný v Najsvätejšej Eucharistii. Možno, že nie vždy si do hĺbky uvedomujeme, čo to znamená, aké následky má, alebo by malo mať toto naše vyznanie viery.

Táto naša viera v skutočnú prítomnosť Ježiša Krista, pravého Boha a pravého človeka, v premenenom chlebe a víne, je autentická, ak sa my usilujeme kráčať za ním a s ním. Adorovať a kráčať. Ľud, ktorý adoruje a kráča. Kráčať s ním a za ním a snažiť sa uviesť do praxe jeho prikázanie, ktoré dal svojim učeníkom práve pri poslednej večeri: «Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás» (Jn 13,34). Ľud, ktorý uctieva Boha v Eucharistii, je ľud, ktorý kráča v láske. Klaňajme sa Bohu v Eucharistii, kráčajme s Bohom v bratskej láske.

Dnes ako biskup Ríma som tu, aby som vás utvrdil nielen vo viere, ale aj v láske, sprevádzal a podporil vás na vašej ceste s Ježišom - Láskou. Chcem vyjadriť svoju podporu biskupovi, kňazom a diakonom tejto cirkvi, a tiež Eparchii Lungro, bohatej na svoju grécko-byzantskú tradíciu. Ale rozširujem ju na všetkých, na všetkých pastierov a veriacich Cirkvi v Kalábrii, odvážne zaangažovanej na evanjelizácii a do podporovania životného štýlu a iniciatív, ktoré dávajú do centra potreby chudobných a tých posledných. A rozširujem ho tiež na predstaviteľov spoločnosti, ktorí sa snažia žiť politickú a administratívnu angažovanosť v prospech toho, čím je, službou spoločnému dobru.

Povzbudzujem všetkých vás, aby ste boli svedkami konkrétnej solidarity s bratmi, a to najmä s tými, ktorí najviac potrebujú spravodlivosť, nádej a nehu. Ježišova nežnosť, eucharistická nežnosť: táto tak veľmi delikátna, veľmi bratská, veľmi čistá láska. Vďaka Bohu existuje veľa znamení nádeje vo vašich rodinách, farnostiach, združeniach, cirkevných hnutiach. Pán Ježiš nikdy neprestáva inšpirovať svoj putujúci ľud k dobročinným skutkom! Jedným konkrétnym znamením nádeje je projekt „Policoro“ pre mladých ľudí, ktorí sa chcú zapojiť do vytvárania pracovných príležitostí pre seba a pre iných. Milí mladí priatelia, nenechajte sa ukradnúť nádej! Povedal som to veľakrát a opakujem to znovu: ‚nenechajte si ukradnúť nádej.‘ Uctievajúc Ježiša vo svojich srdciach a zotrvávaním v ňom budete odporovať zlu, nespravodlivosti a násiliu silou dobra, pravdy a krásy.

To, čo som povedal mladým, hovorím všetkým: ak budete adorovať Krista a kráčať za ním a s ním, vaša diecézna cirkev a vaše farnosti budú rásť vo viere a láske, v radosti z evanjelizácie. Budete cirkvou, v ktorej otcovia, matky, kňazi, rehoľníci, katechéti, deti, starí, mladí kráčajú vedľa seba, podporujú sa, pomáhajú si, majú sa radi ako bratia, a to najmä vo chvíľach ťažkostí.“


<< späť na OBSAH

Autor:  anux [ 22.06.2014 22:13:27 ]
Predmet príspevku:  Re: Zamyslenia s pápežom Františkom

Kresťan je chlieb, ktorý sa láme pre druhých

Vatikán 22. júna 2014

Svätý Otec v dnešnú nedeľu ako zvyčajne napoludnie udelil požehnanie z okna Apoštolského paláca. Veriacim, ktorí celkom zaplnili Námestie svätého Petra, hovoril o význame Eucharistie v živote kresťana. Poukázal na silu tejto sviatosti premieňať život kresťana, aby sa stal „chlebom, ktorý sa láme pre druhých“.


„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! V Taliansku a v ďalších krajinách sa slávi v túto nedeľu sviatok Kristovho Tela a Krvi, často sa používa aj latinské pomenovanie Corpus Domini alebo Corpus Christi. Cirkevné spoločenstvo sa zhromažďuje okolo Eucharistie k adorácii najvzácnejšieho pokladu, ktorý nám Ježiš zanechal.

Jánovo evanjelium nám predstavuje reč o „chlebe života“, ktorú Ježiš predniesol v kafarnaumskej synagóge, v ktorej hovorí: «Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta» (Jn 6,51). Ježiš zdôrazňuje, že neprišiel na tento svet, aby daroval nejakú vec, ale aby daroval seba samého, svoj život, ako pokrm pre všetkých, čo majú vieru v neho. Toto naše spoločenstvo s Pánom nás ako učeníkov zaväzuje k jeho napodobňovaniu tým, že z nášho života prostredníctvom našich postojov vytvárame chlieb, ktorý sa láme pre druhých, tak ako Učiteľ lámal chlieb, ktorý je reálne jeho telom. V našom prípade sú to prejavy veľkodušnosti k blížnym, ktoré dávajú najavo postoj lámania života pre druhých.

Zakaždým, keď máme účasť na svätej omši a keď sa živíme Kristovým Telom, pôsobí v nás prítomnosť Ježiša a Ducha Svätého, pretvára naše srdce, sprostredkúva nám vnútorné postoje, ktoré sa premietajú do skutkov podľa evanjelia. Je to predovšetkým poslušnosť Božiemu slovu, ďalej bratstvo medzi nami navzájom, odvaha ku kresťanskému svedectvu, vynachádzavosť lásky, schopnosť dodávať odvahu skleslým a prijímať odstrkovaných. Takýmto spôsobom eucharistia dáva dozrievať istému kresťanskému štýlu života.

Kristova láska, prijatá s otvoreným srdcom, nás mení, premieňa nás, robí nás schopnými milovať nie podľa ľudskej miery, ktorá je vždy ohraničená, ale podľa Božej miery. A aká je táto Božia miera? Bez miery! Božia miera je bez miery. Všetko! Všetko! Všetko! Nemožno odmerať Božiu lásku, je bez miery! A takto sa stávame schopnými milovať aj toho, kto nás nemiluje. A toto nie je ľahké, je to tak? Milovať toho, kto nás nemiluje... Nie je to ľahké! Pretože keď vieme, že niekto nás nemá rád, aj my máme chuť nemať ho v láske. No nie tak. Musíme milovať aj toho, kto nás nemá rád! Postaviť sa voči zlu dobrom, odpúšťať, deliť sa, prijímať.

Vďaka Ježišovi a jeho Duchu sa aj náš život stáva „chlebom, ktorý sa láme“ pre našich bratov. A keď takto žijeme, objavujeme pravú radosť! Radosť z darovania sa, aby sme sa odvďačili za ten veľký dar, ktorý sme dostali ako prví, bez našej zásluhy. Toto je krásne: náš život sa stáva darom! Toto znamená napodobňovať Ježiša. Chcel by som pripomenúť tieto dve veci. Prvá: mierou Božej lásky je milovať bez miery. Je to jasné? A náš život sa Ježišovou láskou, ktorú prijímame v Eucharistii, stáva darom. Tak, ako to bolo aj v Ježišovom živote. Nezabudnime na tieto dve veci: že mierou Božej lásky je milovať bez miery a že nasledovaním Ježiša vytvárame prostredníctvom Eucharistie z nášho života dar.

Ježiš, Chlieb večného života, zostúpil z neba a stal sa telom vďaka viere Presvätej Panny Márie. Po tom, ako ho s nevýslovnou láskou nosila pod srdcom, verne ho nasledovala až po kríž a vzkriesenie. Prosme si od Božej Matky, aby nám pomohla objaviť krásu Eucharistie a urobiť ju stredom nášho života, osobitne v nedeľnej svätej omši a v adorácii.“


Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a modlitbe za zosnulých Svätý Otec udelil apoštolské požehnanie. Ďalej pokračoval nasledovnou výzvou:

Výzva: Medzinárodný deň OSN na pomoc obetiam mučenia

„Drahí bratia a sestry, 26. júna si pripomenieme Medzinárodný deň na pomoc obetiam mučenia, vyhlásený Organizáciou spojených národov. Pri tejto príležitosti nástojím na rozhodnom odsúdení každej formy mučenia a pozývam všetkých kresťanov, aby sa angažovali v spolupráci zameranej na jeho zákaz a aby pomáhali obetiam a ich príbuzným. Mučiť ľudí je smrteľný hriech! Veľmi ťažký hriech!“

<< späť na OBSAH

Autor:  anux [ 25.06.2014 21:32:38 ]
Predmet príspevku:  Re: Zamyslenia s pápežom Františkom

Katechézy o Cirkvi: Príslušnosť k spoločenstvu

Pri generálnej audiencii v stredu 25. júna sa Svätý Otec František v katechéze zameral na ďalší aspekt Cirkvi, ktorým je rozmer príslušnosti k spoločenstvu. Ako povedal, kresťanmi sa nestávame sami, ale vždy v spoločenstve Cirkvi. Svätý Otec sa najprv stretol s chorými v Aule Pavla VI. a potom už jeho kroky smerovali na Námestie sv. Petra, aby sa zvítal s veriacimi. Pred vstupom na námestie prijal dar zo Slovenska, veľkú sochu anjela s erbom mesta Košíc. Pápež František ako zvyčajne najprv prechádzal pomedzi veriacich na námestí a požehnával ich z otvoreného džípu. Potom predniesol katechézu:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes je tu prítomná ešte iná skupina pútnikov, ktorá je s nami spojená v aule Pavla VI. Sú to pútnici z radov chorých. Kvôli tomuto teplému a zároveň veľmi pravdepodobne daždivému počasiu bolo rozumnejšie, aby zostali tam. Sú však s nami spojení prostredníctvom veľkoplošnej obrazovky. A tak sme pri tejto audiencii navzájom zjednotení. Všetci sa dnes budeme modliť osobitne za nich, za ich choroby. Ďakujem.

V prvej katechéze o Cirkvi, minulú stredu, sme vychádzali zo skutočnosti iniciatívy Boha, ktorý chce sformovať ľud, ktorý zanesie jeho požehnanie všetkým národom zeme. Začne Abrahámom a potom, s veľkou trpezlivosťou – a Boh jej má veľa, veľmi veľa – pripravuje tento ľud Starého zákona, až kým ho v Ježišovi Kristovi ustanoví za znak a nástroj spojenia ľudí s Bohom a medzi nimi navzájom (porov. Lumen gentium, 1). Dnes sa chceme pristaviť pri význame, aký má pre kresťana príslušnosť k tomuto ľudu. Budeme teda hovoriť o príslušnosti k Cirkvi.

1. My nie sme izolovaní a nie sme kresťania každý na vlastnú päsť, to nie. Naša kresťanská identita je príslušnosťou. Sme kresťanmi, pretože patríme do Cirkvi. Je to akoby priezvisko. Ak naše meno znie «som kresťan», priezvisko je «patrím k Cirkvi». Je veľmi pekné všimnúť si, ako je táto príslušnosť vyjadrená aj v mene, ktoré Boh pripisuje sám sebe. V odpovedi Mojžišovi v podivuhodnom príbehu o horiacom kríku (porov. Ex 3,15), sa definuje ako Boh otcov. Nehovorí «Ja som Všemohúci», ale «Ja som Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jakuba». Týmto spôsobom sa predstavuje ako Boh, ktorý uzavrel zmluvu s našimi otcami a ostáva vždy verný svojej zmluve a volá nás, aby sme vstúpili do tohto vzťahu, ktorý tu bol už pred nami. Tento vzťah Boha s jeho ľudom predchádza nás všetkých, keďže pochádza z oných čias.

2. V tomto zmysle naše vďačné myšlienky v prvom rade smerujú k tým, ktorí nás predišli a ktorí nás prijali do Cirkvi. Nik sa nestane kresťanom sám od seba. Je to jasné? Nikto sa nestane kresťanom sám od seba! Kresťania sa nevyrábajú v laboratóriu. Kresťan je súčasťou ľudu, ktorý prichádza zďaleka. Kresťan patrí k ľudu, ktorý sa volá Cirkev, a táto Cirkev z neho robí kresťana, v deň krstu a neskôr v priebehu katechézy, a tak ďalej. Ale nikto sa nestane kresťanom sám od seba. Ak veríme, ak sa vieme modliť, ak poznáme Pána a môžeme načúvať jeho slovu, ak cítime, že je nám nablízku a spoznávame ho v bratoch, je to preto, lebo iní pred nami žili vieru a odovzdali nám ju. Vieru sme prijali od našich otcov, od našich predkov, oni nás jej naučili. Ak sa hlbšie zamyslíme, kto vie, koľko drahých tvárí sa nám vybaví pred očami v tejto chvíli. Môže to byť tvár našich rodičov, ktorí pre nás žiadali krst, alebo tvár našich starých rodičov či iného príbuzného, ktorý nás naučil znak kríža a odriekať prvé modlitby. Ja si vždy pripomínam tvár rehoľnej sestry, ktorá ma učila katechizmus a vždy mi príde na myseľ – je iste v nebi, pretože to bola svätá žena –, avšak vždy si na ňu spomínam a vzdávam Bohu vďaku za túto sestru. Alebo tvár pána farára či iného kňaza, inej sestry, katechétu, ktorí nám odovzdali obsah viery a umožnili nám vyrásť ako kresťanom... Toto je teda Cirkev: veľká rodina, do ktorej sme prijatí a učíme sa žiť ako veriaci a ako učeníci Pána Ježiša.

3. Túto cestu môžeme prežívať nie iba vďaka iným, ale aj spolu s inými. V Cirkvi neexistuje «urob si sám», nejestvujú «nezávislí hráči». Koľkokrát pápež Benedikt opísal Cirkev ako ekleziálne «my»! Zavše sa stáva, že počujeme niekoho povedať: «Verím v Boha, verím v Ježiša, ale Cirkev ma nezaujíma...». Koľkokrát sme to už počuli? A toto nie je v poriadku. Sú ľudia, ktorí sa domnievajú, že môžu mať osobný, priamy a bezprostredný vzťah s Ježišom Kristom mimo spoločenstva a sprostredkovania Cirkvi. Sú to pokušenia nebezpečné a prinášajúce škodu. Sú to, ako vravieval veľký Pavol VI., absurdné dvojkoľajnosti. Je pravda, že kráčať spoločne je náročné a miestami sa môže zdať namáhavé. Môže sa prihodiť, že nejaký brat či sestra nám spôsobia problém alebo nás pohoršia. Avšak Pán zveril svoje posolstvo spásy ľudským bytostiam, všetkým nám, aby sme boli svedkami; a v našich bratoch a sestrách s ich kvalitami i ohraničeniami nám prichádza v ústrety a dáva sa spoznať. A toto znamená príslušnosť k Cirkvi. Zapamätajme si dobre: byť kresťanom znamená patriť do Cirkvi. Nosíme meno «kresťan» a priezvisko «patrím k Cirkvi».

Drahí priatelia, poprosme Pána na príhovor Panny Márie, Matky Cirkvi o milosť, aby sme nikdy neupadli do pokušenia myslieť si, že sa zaobídeme bez druhých, že sa zaobídeme bez Cirkvi, že sa môžeme spasiť sami, že sme kresťanmi z laboratória. Práve naopak, nemožno milovať Boha bez toho, aby sme milovali bratov, nemožno milovať Boha mimo Cirkvi, nedá sa byť v spoločenstve s Bohom bez toho, aby sme boli v spoločenstve s Cirkvou, a nemôžeme sa stať dobrými kresťanmi, ak nie spolu so všetkými tými, ktorí sa snažia nasledovať Pána Ježiša ako jeden ľud, ako jedno telo, a toto je Cirkev. Ďakujem.


<< späť na OBSAH

Autor:  anux [ 27.06.2014 21:04:35 ]
Predmet príspevku:  Re: Zamyslenia s pápežom Františkom

Láska nečaká, ale dáva, nehovorí, ale koná

Vatikán 27. júna 2014

Pre prejavenie svojej nežnej otcovskej lásky k človeku Boh potrebuje, aby sa človek stal maličkým. To je myšlienka, ktorú pápež František rozvinul v homílii svätej omše zo slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorú dnes ráno celebroval v kaplnke Domu sv. Marty.

Nečaká, ale dáva, nehovorí, ale reaguje. Neexistuje ani tieň pasivity vo svete, ktorý je prejavom Stvoriteľovej lásky k jeho stvoreniam. Svätý Otec to vysvetlil na začiatku homílie, zameranej na podstatu dnešného sviatku. Ako povedal, Boh nám dáva milosť a radosť oslavovať v srdci jeho Syna veľké diela jeho lásky. Dá sa povedať, že dnes je sviatok Božej lásky v Ježišovi Kristovi, Božej lásky k nám, Božej lásky v nás:

„Existujú dva znaky lásky. Prvý, že láska je viac v dávaní ako v prijímaní. Druhý znak, že láska je viac v skutkoch než v slovách. Keď hovoríme, že je viac v dávaní ako v prijímaní, znamená to, že láska sa odovzdáva, komunikuje. A je prijatá milovaným. A keď hovoríme, že je viac v skutkoch než v slovách, to znamená, že láska vždycky dáva život, dáva rast.“

Ale pre „pochopenie Božej lásky“ sa človek potrebuje znovu a znovu usilovať o rozmer nepriamo úmerný nesmiernosti: malosť, „malosť srdca“ – ako povedal Svätý Otec. Mojžiš pripomína židovskému národu, že bol vyvolený Bohom, pretože bol „najmenším zo všetkých národov“. Kým Ježiš v evanjeliu zase chváli Otca, že „ukryl božské veci pred múdrymi a zjavil ich maličkým.“ Takže to, o čo sa Boh usiluje voči človeku, je „vzťah otec – dieťa“. Láska ho, hovorí mu: „Som s tebou“:

„Toto je Pánova nežnosť v jeho láske. To je to, čo nám on komunikuje a čo nám dáva silu v našej slabosti. Ale ak sa cítime silní, nikdy nezakúsime Pánovo pohladenie, Pánovo láskanie, také pekné, také krásne. ‚Neboj sa, ja som s tebou, vezmem ťa za ruku...‘ Sú to všetko Pánove slová, ktoré nám umožňujú pochopiť tajuplnú lásku, ktorú má on k nám. A keď Ježiš hovorí o sebe, vraví: ‚Som tichý a pokorný srdcom.‘ Aj on, Boží Syn, sa ponižuje, aby prijal Otcovu lásku.“

Ďalšie zvláštne znamenie Božej lásky je to, že on miloval nás ako prvý. On je vždy skôr ako my. On na nás čaká, zdôraznil Svätý Otec a homíliu ukončil prosbou k Bohu o milosť vstúpiť do tohto tak tajomného sveta, aby sme dokázali žasnúť a nadobudli pokoj v tejto láske, ktorá sa dáva, dáva nám radosť a vedie nás cestou života za ruku ako dieťa:

„Keď prichádzame, on je tam. Keď ho hľadáme, on nás hľadal prv. On je vždy pred nami, čaká na nás, aby nás prijal vo svojom srdci, vo svojej láske. A tieto dve veci nám môžu pomôcť pochopiť toto tajomstvo Božej lásky k nám. Na to, aby nám ju mohol prejaviť, potrebuje našu malosť, naše poníženie. A potrebuje tiež náš úžas, keď ho hľadáme a nájdeme ho tam, ako na nás čaká.“

<< späť na OBSAH

Autor:  anux [ 16.08.2014 20:24:00 ]
Predmet príspevku:  Re: Zamyslenia s pápežom Františkom

Príhovor pápeža Františka pri stretnutí s rehoľníkmi v Kotoné (Južná Kórea)

16. augusta 2014

Drahí bratia a sestry v Kristovi,

všetkých vás vrúcne pozdravujem v Pánovi. Je krásne byť dnes spolu s vami a deliť sa o túto chvíľu spoločenstva. Veľká rôznorodosť chariziem a apoštolských aktivít, ktoré reprezentujete, obohacuje Cirkev v Kórei aj inde, a to obdivuhodným spôsobom. Pri tejto slávnostnej modlitbe vešpier, počas ktorej sme spievali – mali sme spievať – chvály o Božej dobrote, ďakujem vám a všetkým vašim bratom a sestrám za úsilie, s akým sa podujímate na budovanie Božieho kráľovstva. Ďakujem pátrovi Hwangovi Seok-movi a sestre Školastike Lee Kwang-okovej, predsedom kórejských konferencií.

Slová žalmu «Hynie mi telo i srdce, no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý» (Ž 73,26) nás vedú k zamysleniu nad naším životom. Žalmista vyjadruje radostnú dôveru v Boha. Všetci vieme, že ak sa aj radosť neprejavuje zakaždým rovnakým spôsobom vo všetkých chvíľach života, zvlášť v tých najťažších, vždy zostáva «aspoň ako lúč svetla, ktorý sa rodí z vnútornej istoty, že sme nekonečne milovaní» (Evangelii gaudium, 6). Pevná istota, že sme Bohom milovaní, je centrom vášho povolania: byť pre druhých hmatateľným znamením prítomnosti Božieho kráľovstva, predchuťou večnej nebeskej radosti. Iba naším radostným svedectvom môžeme pritiahnuť mužov a ženy ku Kristovi; a táto radosť je darom, ktorý sa sýti životom modlitby, rozjímaním nad Božím slovom, pristupovaním ku sviatostiam a životom v spoločenstve. Je to veľmi dôležité. Ak toto chýba, na povrch sa vynárajú slabosti a ťažkosti, ktoré zatieňujú radosť, ktorú sme tak dôverne spoznali na začiatku našej cesty.

Skúsenosť Božieho milosrdenstva, živená modlitbou a komunitou, musí stvárňovať všetko, čím ste a čo robíte. Vaša čistota, chudoba a poslušnosť sa stanú radostným svedectvom o Božej láske v takej miere, v akej zostanete upevnení na skale jeho milosrdenstva. Toto je tá skala. To sa týka obzvlášť rehoľnej poslušnosti. Zrelá a veľkodušná poslušnosť si vyžaduje, že prostredníctvom modlitby priľnete ku Kristovi, ktorý prijal podobu služobníka a naučil sa poslušnosti skrze utrpenie (porov. Perfectae caritatis, 14). Tu neprichádzajú do úvahy žiadne skratky: Boh si želá naše srdcia celé, a to značí, že sa musíme „odpútavať“ a „vychádzať zo seba“ vždy viac. Živá skúsenosť starostlivého Božieho milosrdenstva rovnako podporuje túžbu po dosahovaní dokonalej čistoty, ktorá pramení z rýdzosti srdca. Čistota je vyjadrením vášho darovania sa Bohu, ktorý je skalou našich sŕdc. Vieme všetci, aké náročné osobné nasadenie so sebou prináša. Pokušenia v tejto oblasti si vyžadujú pokornú dôveru v Boha, bdelosť a vytrvalosť a otvorenosť srdca voči múdremu bratovi alebo múdrej sestre, ktorých nám Pán posiela na našu cestu.

Vďaka evanjeliovej rade chudoby budete schopní rozpoznať Božie milosrdenstvo nie iba ako prameň sily, ale aj ako poklad. Vyzerá to ako protirečenie, ale byť chudobnými znamená nájsť poklad. Aj keď sme unavení, môžeme mu ponúknuť naše srdcia obťažené hriechmi a slabosťami. Vo chvíľach, keď sa cítime najkrehkejší, môžeme stretnúť Krista, ktorý sa stal chudobným, aby sme sa my obohatili (porov. 2 Kor 8,9). Táto naša základná túžba, aby nám bolo odpustené a aby sme boli uzdravení, je sama v sebe istou formou chudoby, na ktorú nesmieme nikdy zabúdať, napriek všetkým pokrokom, ktoré robíme na ceste k čnosti. Bolo by vhodné nájsť konkrétne vyjadrenie vášho spôsobu života, či už osobného alebo komunitného. Osobitne mám na mysli potrebu vyhnúť sa takým veciam, ktoré by vás mohli rozptyľovať, zapríčiňovať zmätok a pohoršenie pre druhých. V zasvätenom živote je chudoba akoby «múrom» a «matkou». Je «múrom», pretože chráni zasvätený život, je «matkou», pretože pomáha rásť a vedie po správnej ceste. Pokrytectvo tých zasvätených mužov a žien, ktorí skladajú sľub chudoby a popritom žijú ako bohatí, zraňuje duše veriacich a poškodzuje Cirkev. Myslite aj na to, nakoľko nebezpečné je pokušenie prisvojiť si mentalitu čisto výkonnostnú a svetskú, ktorá privádza ku vkladaniu našej nádeje len do ľudských prostriedkov a znehodnocuje svedectvo chudoby, ktorú náš Pán Ježiš Kristus žil a ktorej nás učil. Ďakujem na tomto mieste pátrovi predsedovi a sestre predsedníčke rehoľníkov, že hovorili správne o nebezpečenstve, ktorým sú pre život rehoľnej chudoby globalizácia a konzumizmus. Ďakujem.

Drahí bratia a sestry, s veľkou pokorou robte všetko, čo môžete, aby ste ukázali, že zasvätený život je vzácnym darom pre Cirkev a pre svet. Nenechávajte si ho iba pre seba, podeľte sa oň, nesúc Krista do každého kúta tejto milovanej krajiny. Nechajte nech sa vaša radosť naďalej odzrkadľuje vo vašom úsilí o pritiahnutie a zušľachtenie povolaní, vo vedomí, že vy všetci máte účasť na formovaní zasvätených mužov a žien, ktorí prídu po vás, zajtra. Či žijete kontemplatívnym spôsobom života alebo apoštolským, buďte horliví v láske k Cirkvi v Kórei a v túžbe prispievať prostredníctvom vašej špeciálnej charizmy k jej poslaniu ohlasovať evanjelium a povzbudzovať Boží ľud k jednote, svätosti a láske.

Zverujem vás všetkých, zvlášť starých a chorých členov vašich komunít – a pozdravujem ich zo srdca –, zverujem všetkých láskavej opatere Panny Márie, Matky Cirkvi a dávam vám zo srdca požehnanie. Nech vás žehná všemohúci Boh, Otec, Syn i Duch Svätý.

<< späť na OBSAH

Autor:  anux [ 27.08.2014 15:29:27 ]
Predmet príspevku:  Re: Zamyslenia s pápežom Františkom

Katechézy o Cirkvi: Cirkev je jedna a svätá

Vatikán 27. augusta

Drahí bratia a sestry, dobrý deň.

Zakaždým, keď obnovujeme naše vyznanie viery odriekajúc Krédo, tvrdíme, že Cirkev je «jedna» a «svätá». Je jedna, pretože má svoj pôvod v Trojjedinom Bohu, v mystériu jednoty a plnosti spoločenstva. A Cirkev je svätá, pretože je založená na Ježišovi Kristovi, oživovaná Duchom Svätým, napĺňaná jeho láskou a jeho spásou. Avšak súčasne ako je svätá, skladá sa z hriešnikov, zo všetkých nás hriešnikov, ktorí každý deň zakusujeme svoju vlastnú krehkosť a biedu. Takže táto viera, ktorú vyznávame, nás pobáda k obráteniu, k odvahe žiť každý deň jednotu a svätosť. A keď nie sme jednotní, keď nie sme svätí, je to preto, že nie sme verní Ježišovi. Ale on, Ježiš, nás nenechá samých, neopustí svoju Cirkev! On kráča s nami, on nám rozumie. Rozumie našim slabostiam, našim hriechom, odpúšťa nám ich vždy, keď dovolíme, aby nám ich odpustil. On je stále s nami a pomáha nám stať sa menej hriešnymi, viac svätými, viac zjednotenými.

1. Prvá útecha per nás vychádza z faktu, že Ježiš sa veľa modlil za jednotu učeníkov. Je to modlitba pri poslednej večeri, keď Ježiš veľmi prosil: «Otče, nech sú jedno». Modlil sa za jednotu. A to práve tesne pred umučením, keď ponúkol svoj život za nás. To je to, čo sme povolaní znovu a znovu čítať a premýšľať o tom na jednej z najintenzívnejších a najdojímavejších stránok Evanjelia podľa Jána, v sedemnástej kapitole (porov. Jn 17, 11.21-23). Aké pekné je vedieť, že Pán tesne pred smrťou nemal starosť o seba, ale myslel na nás! A vo svojom úprimnom dialógu s Otcom sa modlil, aby sme boli jedno s ním a medzi sebou navzájom. Týmito slovami sa Ježiš stal naším orodovníkom u Otca, aby sme aj my mohli vstúpiť do plného spoločenstva lásky s ním. Súčasne nám ich zveruje ako svoj duchovný testament, aby sa jednota stále viac stávala charakteristickou črtou našich kresťanských komunít a najkrajšou odpoveďou každému, kto sa spýta na dôvod nádeje, ktorá je v nás (porov. 1 Pt 3,15). Jednota.

2. «Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal» (Jn 17,21). Cirkev sa snažila od začiatku o dosiahnutie tohto cieľa, na ktorom Ježišovi tak záleží. Skutky apoštolov nám pripomínajú, že prví kresťania sa vyznačovali tým, že boli «jedno srdce a jedna duša» (Sk 4, 32). Apoštol Pavol potom povzbudzoval svoje komunity, aby nezabúdali, že sú «jedno telo» (1 Kor 12,13). Počuli sme to v čítaní. Skúsenosť nám však hovorí, že existuje veľa hriechov proti jednote. A nemyslíme len na herézy, myslíme na veľmi časté nedostatky v našich komunitách, na ‚farské hriechy‘, hriechy vo farnostiach.

Niekedy sú žiaľ naše farnosti, ktoré sú pozvané, aby boli miestami delenia sa a spoločenstva, naozaj poznačené závisťou, žiarlivosťou, antipatiou... Klebety sú vždy poruke pre všetkých. Koľko sa klebetí vo farnostiach! Je to dobré, alebo nie? A keď je niekto zvolený za predsedu nejakého združenia, toľko sa hovorí proti nemu. A ak tá druhá je zvolená za vedúcu katechétov, ostatné hovoria proti nej. Ale to nie je Cirkev. Toto sa nemá robiť. Nesmieme to robiť, nesmieme! Nehovorím vám, že si máte odrezať jazyk, až tak nie... Ale prosiť Pána o milosť, aby sme to nerobili, dobre? Toto sa stáva, keď sa zameriavame na prvé miesta, keď dávame do centra seba, s našimi osobnými ambíciami a naším spôsobom videnia vecí a posudzovania druhých. Keď sa pozeráme na chyby iných viac, než na ich zručnosti, keď dávame väčšiu váhu tomu, čo nás rozdeľuje, než tomu, čo nás spája...

Raz v inej diecéze, ktorú som mal predtým, som počul zaujímavý a pekný komentár. Hovorilo sa o starej žene, ktorá celý život pracovala vo farnosti. Ten, kto ju dobre poznal, povedal: ‚Táto žena nikdy neohovárala, nikdy neklebetila, vždy bola samý úsmev.‘ Nuž, takáto žena môže byť hneď zajtra svätorečená, nie? Je to pekné, je to dobrý príklad! A keď sa pozrieme na históriu Cirkvi, koľko rozdelenia bolo medzi nami kresťanmi. Aj teraz sme rozdelení. A v dejinách sme my kresťania viedli aj vojnu medzi sebou pre teologické rozdelenia. Spomeňme si na tú 30-ročnú. Ale toto nie je kresťanské. Sme kresťania, alebo nie? Sme teraz rozdelení. Musíme teda prosiť o jednotu všetkých kresťanov, ísť cestou jednoty, ktorú chcel Ježiš a za ktorú sa modlil.

3. Tvárou v tvár tomuto všetkému si musíme vážne spytovať svedomie. V kresťanskom spoločenstve je rozdelenie jedným z najťažších hriechov, pretože nie je znamením Božieho diela, ale diela diabla, ktorý je definovaný ako ten, ktorý rozdeľuje, ktorý rúca vzťahy, ktorý vnucuje predsudky... Rozdelenie kresťanského spoločenstva, či už v škole alebo vo farnosti alebo v nejakom združení, kdekoľvek sa to deje, vždy je to veľmi ťažký hriech, je to totiž dielo diabla. Boh naopak chce, aby sme rástli v schopnosti vzájomne sa prijímať, odpúšťať si a milovať jeden druhého, aby sme sa stále viac podobali na neho, ktorý je spoločenstvo a láska. V tomto spočíva svätosť Cirkvi: v rozpoznaní seba ako obrazu Boha, naplneného jeho milosrdenstvom a jeho milosťou.

Drahí priatelia, nechajte do vášho srdca vstúpiť tieto Ježišove slová: «Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi» (Mt 5,9). Úprimne prosme o odpustenie za všetky situácie, keď sme boli dôvodom rozdelenia alebo nedorozumenia v našich komunitách, dobre si uvedomujúc, že spoločenstvo dosiahneme jedine prostredníctvom stálej konverzie. A čo je konverzia? Pane, daj mi milosť neohovárať, nekritizovať, neklebetiť a všetkých milovať. Je to milosť, ktorú nám Pán dáva. Toto znamená obrátenie srdca, či nie? A vyprosujme si, aby sa každodenná spleť našich vzťahov mohla stať stále krajším a radostnejším odrazom vzťahu medzi Ježišom a Otcom. Ďakujem.


<< späť na OBSAH

Autor:  anux [ 04.09.2014 20:14:54 ]
Predmet príspevku:  Re: Zamyslenia s pápežom Františkom

Katechézy o Cirkvi: Cirkev je naša matka

Generálna audiencia 2. septembra 2014

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V predošlých katechézach sme mali možnosť viackrát podotknúť, že kresťanmi sa nestávame sami od seba, čiže vlastnými silami, autonómnym spôsobom, kresťanmi sa nestávame ani v laboratóriu, ale vo viere sa rodíme a rastieme vnútri toho veľkého tela, ktorým je Cirkev. V tomto zmysle je Cirkev naozaj matkou, našou matkou Cirkvou. Je pekné povedať to takto: naša matka Cirkev. Je to matka, ktorá nám dáva život v Kristovi a ktorá nám pomáha žiť so všetkými ostatnými bratmi v spoločenstve Ducha Svätého.

1. V tejto svojej materskosti má Cirkev za vzor Pannu Máriu, najkrajší a najvyšší vzor, aký len môže byť. V tomto mali jasno už prvé kresťanské spoločenstvá a II. vatikánsky koncil to vyjadril obdivuhodným spôsobom (porov. Lumen gentium, 63-64). Materstvo Márie je istotne unikátne, jedinečné a uskutočnilo sa v plnosti času, keď Panna priviedla na svet Božieho Syna, ktorý sa počal z Ducha Svätého. A pri tom všetkom má materstvo Cirkvi svoje miesto práve v kontinuite s tým Máriiným, ako jeho predĺženie v dejinách. Cirkev v plodnosti Ducha naďalej rodí nových synov a dcéry v Kristovi, vždy v načúvaní Božieho slova a v oddanosti jeho plánu lásky. Cirkev je matka. Ježišovo zrodenie v Máriinom lone je vlastne predohrou zrodenia každého kresťana v lone Cirkvi, keďže Kristus je prvorodeným medzi mnohými bratmi (porov. Rim 8,29) a náš prvý brat Ježiš sa narodil z Márie, je vzorom, a my všetci sme sa zrodili v Cirkvi. Chápeme teda, aký nesmierne hlboký je vzťah spájajúci Máriu s Cirkvou: Hľadiac na Máriu objavujeme najkrajšiu a najnežnejšiu tvár Cirkvi. A hľadiac na Cirkev rozpoznáme jemné črty Márie. Nuž, my kresťania nie sme sirotami, máme mamu, máme matku a toto je úžasné! Nie sme siroty! Cirkev je matkou, Mária je matkou.

2. Cirkev je našou matkou, lebo nás zrodila v krste. - Zakaždým, keď krstíme dieťa, stáva sa synom Cirkvi, vstupuje dovnútra Cirkvi. - A od toho dňa nám ako starostlivá mama dáva rásť vo viere a silou Božieho slova nám ukazuje cestu spásy, chrániac nás od zlého.

Cirkev od Ježiša prijala vzácny poklad evanjelia nie preto, aby si ho držala pre seba, ale aby ho štedro dávala druhým, tak, ako zvykne robiť mama. V tejto službe evanjelizácie sa osobitným spôsobom prejavuje materstvo Cirkvi, ktorá je ako matka zaujatá tým, aby dala svojim deťom duchovnú výživu, ktorá sýti kresťanský život a robí ho plodným. Všetci sme takto povolaní s otvorenou mysľou a srdcom prijímať Božie slovo, ktoré Cirkev každý deň podáva, lebo toto slovo má schopnosť premieňať nás zvnútra. Jedine Božie slovo nás dokáže premeniť zvnútra, od našich najhlbších koreňov. Božie slovo má túto moc. A kto nám dáva Božie slovo? Matka Cirkev. Kojí nás týmto slovom už od detstva, v priebehu celého života nás týmto slovom vychováva a toto je úžasné! Je to matka Cirkev, ktorá nás Božím slovom zvnútra premieňa. Božie slovo, ktoré nám dáva matka Cirkev, nás premieňa, dáva našej ľudskosti pulzovať nie podľa svetskosti tela, ale podľa Ducha.

Vo svojej materskej starostlivosti sa Cirkev usiluje ukázať veriacim cestu, ktorou treba ísť, aby mohli žiť život plodný na radosť a pokoj. Osvecovaní svetlom evanjelia a podopieraní milosťou sviatostí, obzvlášť Eucharistiou, dokážeme nasmerovať naše rozhodnutia smerom k dobru a s odvahou a nádejou prechádzať chvíľami temnosti, ako aj tými najkrivolakejšími cestami. Tie veru existujú, a vyskytujú sa aj v živote. Cesta spásy, ktorou nás vedie a sprevádza Cirkev silou evanjelia a podporou sviatostí, nám dáva schopnosť brániť sa pred zlom. Cirkev má odvahu matky, ktorá vie, že musí brániť svoje deti pred nebezpečenstvami, ktoré pochádzajú z prítomnosti satana vo svete, aby ich priviedla k stretnutiu s Ježišom. Matka vždy chráni svoje deti. Táto obrana spočíva tiež vo vyzývaní k bdelosti: byť bdelými voči klamstvu a zvádzaniu zlého. Lebo hoci Boh premohol satana, on sa vždy vracia so svojimi pokušeniami. Všetci to vieme, my všetci sme pokúšaní, boli sme pokúšaní a sme pokúšaní. A je na nás, aby sme neboli naivní. On prichádza „ako revúci lev“ hovorí apoštol Peter (porov. 1 Pt 5,8). Je teda na nás, aby sme neboli naivní, ale aby sme bdeli a odolávali pevní vo viere. Treba odolávať za pomoci ponaučení matky, odolávať za pomoci matky Cirkvi, ktorá ako dobrá matka vždy sprevádza svoje deti v ťažkých chvíľach.

3. Drahí priatelia, toto je Cirkev. Je to Cirkev, ktorú všetci milujeme, ktorú milujem ja: je to matka, ktorá má na srdci dobro svojich detí a ktorá je schopná dať život za svoje deti. Nesmieme však zabudnúť, že Cirkev nie sú kňazi alebo my, biskupi, nie: sme ňou my všetci! Súhlasíte? A aj my sme deťmi, ale zároveň aj matkami ďalších kresťanov. Všetci pokrstení, muži aj ženy, sme spoločne Cirkvou. Koľkokrát v našom živote nevydávame svedectvo o tomto materstve Cirkvi, o tejto materskej odvahe Cirkvi! Koľkokrát sme ako zbabelci? Veru tak! Zverme sa teda Márii, aby nás ona, ako matka nášho prvého brata, prvorodeného Ježiša, naučila osvojiť si jej materského ducha voči našim bratom, s úprimnou schopnosťou prijímať, odpúšťať, dodávať silu a vlievať dôveru a nádej. Toto je to, čo robí mama. Ďakujem!“


<< späť na OBSAH

Autor:  anux [ 10.09.2014 21:08:19 ]
Predmet príspevku:  Re: Zamyslenia s pápežom Františkom

Katechézy o Cirkvi: Matka, ktorá učí skutkom milosrdenstva

Generálna audiencia 10. septembra 2014.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň.

Na našej ceste katechéz o Cirkvi sa pristavujeme pri uvažovaní nad charakteristikou Cirkvi ako matky. Minule sme zdôraznili to, ako nám Cirkev dáva rásť a ako nám silou Božieho slova ukazuje cestu spásy a ochraňuje nás pred zlým. Dnes by som chcel vyzdvihnúť jeden osobitý aspekt tohto výchovného pôsobenia našej matky Cirkvi, t. j. ako nás učí skutkom milosrdenstva.

Dobrý učiteľ sa sústredí na podstatu. Nestráca sa v detailoch, ale chce odovzdať len to, čo je skutočne dôležité, aby dieťa či žiak našli zmysel a radosť života. To je pravda. A podstatou podľa Evanjelia je milosrdenstvo. Podstatou evanjelia je milosrdenstvo. Boh poslal svojho Syna, Boh sa stal človekom, aby nás zachránil, teda aby nám dal svoje milosrdenstvo. Ježiš to hovorí jasne, keď učeníkom zhrňuje svoje učenie do slov: «Buďte milosrdní, ako je milosrdný vás Otec» (Lk 6,36). Môže existovať kresťan, ktorý nie je milosrdný? Nie. Kresťan nutne musí byť milosrdný, pretože toto je centrom Evanjelia. Cirkev, verná tomuto učeniu, nemôže neopakovať to isté svojim deťom: «Buďte milosrdní», ako je váš Otec a ako bol Ježiš. Cirkev koná ako Ježiš. Milosrdenstvo. A tak sa Cirkev správa ako Ježiš. Nedáva teoretické prednášky o láske, o milosrdenstve. Nešíri do sveta nejakú filozofiu, druh múdrosti... Isteže, kresťanstvo je aj toto všetko, ale ako istý dôsledok, výsledok uvažovania. Matka Cirkev, tak ako Ježiš, vyučuje príkladom a slová slúžia na to, aby osvetlili význam jej skutkov.

Matka Cirkev nás učí dávať najesť a napiť tomu, kto má hlad a smäd, zaobliecť toho, kto je nahý. A ako to robí? Robí to názorným príkladom všetkých svätých mužov a žien, ktorí boli vzorom takéhoto konania; robí to tiež príkladom mnohých otcov a mám, ktorí učia svoje deti, že to, čo majú nazvyš, je pre tých, ktorý majú nedostatok i toho nevyhnutného. Je dôležité vedieť toto. V jednoduchých kresťanských rodinách bolo stále posvätným pravidlo pohostinnosti: nikdy nechýbal tanier či posteľ pre núdzneho.

Raz v inej diecéze mi rozprávala jedna mama, že toto chcela naučiť svoje deti a hovorila im, aby pomáhali a dávali hladným jedlo. Mala tri deti. A jedného dňa počas obeda, keď bol otec v práci a ona bola so svojimi tromi deťmi, malými, 7, 5 a 4-ročným, zaklopal ktosi na dvere. Bol tam pán, ktorý požiadal o jedlo a mama mu povedala: ‚Počkajte chvíľu.‘ Vrátila sa a povedala svojim deťom: ‚Je tam človek, ktorý si pýta jesť Čo urobíme?‘ Deti odpovedali: ‚Dajme mu, dajme mu.‘ Každý mal svoj tanier s mäsom a zemiakmi. Mama povedala: ‚Výborne, každému z vás vezmem teda polovičku a dám tomu pánovi. A deti povedali. ‚Nie mama, takto nie.‘ Mama odpovie: ‚Ale áno, je to tak, musíš dať zo svojho.‘ A takto táto mama naučila deti dať hladnému najesť, ale zo svojho. Toto je pekný príklad, ktorý mne veľmi pomohol. Môžete povedať: ‚Ale mne nič nezvýši.‘ Ale daj mu to tvoje. Takto nás to učí matka Cirkev. A vy, mnohé mamy, ktoré ste tu, viete, čo máte urobiť, aby ste naučili vaše deti deliť sa so svojimi vecami s tým, kto je v núdzi.

Matka Cirkev učí, že treba stáť blízko chorého. Koľko len svätcov a svätíc slúžilo Ježišovi týmto spôsobom! A koľko jednoduchých mužov a žien každý deň uskutočňuje tento skutok milosrdenstva v izbách nemocníc či domovov dôchodcov, či v ich vlastných domovoch, keď pomáhajú chorému členovi rodiny.

Matka Cirkev učí, že máme stáť blízko človeku vo väzení. Mohli by ste povedať: ‚Ale otče, nie, to je nebezpečné, sú to zlí ľudia.‘ Každý z nás je však toho schopný. Dobre počúvajte: Každý z nás je schopný urobiť tú istú vec, ktorú urobil ten muž, alebo tá žena, čo sa nachádza vo väzení. Všetci sme schopní hrešiť a urobiť to isté, urobiť chybu v živote. Ten človek nie je horší od teba, ani odo mňa! Milosrdenstvo prekonáva každý múr, každú prekážku a vedie ťa k tomu, aby si vždy hľadal tvár človeka, osoby. Je to práve milosrdenstvo, ktoré mení srdce a život a ktoré dokáže znovu obnoviť človeka a umožňuje mu nanovo sa začleniť do spoločnosti.

Matka Cirkev náš učí i to, aby sme boli nablízku opustenému a umierajúcemu v samote. Práve to na uliciach Kalkaty robila blahoslavená Tereza a mnohí kresťania, ktorí sa neboja držať za ruku človeka, ktorý opúšťa tento svet. A aj tu milosrdenstvo udeľuje pokoj tomu, kto odchádza a tomu, kto zostáva, robiac nás schopnými cítiť, že Boh je väčší než smrť a že zostávajúc v ňom i táto posledná rozlúčka znamená len „Dovidenia!“... A toto dobre chápala blahoslavená Tereza. Hovorievali jej: ‚Matka, toto je strata času.‘ Nachádzajúc umierajúcich ľudí na ulici, ľudí, ktorých telo začínali ohrýzať myši z ulice, ona ich prinášala domov, aby zomreli čistí, spokojní, cítiac lásku a v pokoji. Ona týmto všetkým dávala posledné „zbohom“. Mnohí muži a ženy robili podobne. A teraz ich čakajú tam pri bráne, aby im otvorili nebo. Toto znamená pomáhať ľuďom zomrieť v pokoji.

Drahí bratia a sestry, týmto spôsobom je Cirkev matkou – vyučuje svoje deti skutkom milosrdenstva. Toto sa naučila od Ježiša; naučila sa, že práve v tomto spočíva podstata pre spásu. Nestačí milovať toho, kto miluje nás. Ježiš hovorí, že toto robia aj pohania. Nestačí robiť dobro tomu, kto ho preukazuje nám. Preto, aby sa svet zmenil k lepšiemu, je potrebné konať dobro voči tomu, kto nie je schopný nám ho opätovať, podobne ako to náš Otec urobil nám, keď nám daroval Ježiša. Koľko sme zaplatili za našu spásu? Nič! Všetko je to zadarmo. Robiť dobre bez očakávania niečoho iného na oplátku. Len tak bez odplaty. Takto urobil Otec s nami a my musíme robiť to isté. Rob dobro a choď vpred! Aké pekné je žiť v Cirkvi, v našej matke Cirkvi, ktorá nás učí týmto veciam, ktoré nás učil Ježiš.

Vzdávajme vďaky Pánovi za to, že nám dal milosť mať Cirkev ako matku, ktorá nás učí ceste milosrdenstva, ktorá je cestou života. Ďakujme Pánovi.


<< späť na OBSAH

Stránka 11 z 12 Všetky časy sú v GMT + 1 hodina
Powered by phpBB® Forum Software © phpBB Group
http://www.phpbb.com/