Areopág

kresťansko
katolícke
fórum

Všetkým návštevníkom nášho portálu požehnanie a radosť v Duchu Svätom od nášho Pána. Nech On sám je vaším svetlom a Jeho kríž i zmŕtvychvstanie svedectvom Božej moci vo vašich životoch.
Obsah fóra » Katolícka spiritualita - DUCHOVNÝ ŽIVOT


 [ Príspevkov: 167 ]  Choď na stránku Predchádzajúci  1 ... 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12  Ďalší
Autor Správa
Poslať 26.02.2014 23:56:43   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
Katechézy o sviatostiach: Sviatosť pomazania chorých

Vatikán 26. februára

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Predpovede počasia nadnes hlásili dážď a vy ste predsa prišli! Ste odvážni! Blahoželám... Chcel by som vám rozprávať o sviatosti pomazania chorých, ktorá nám umožňuje priam rukou nahmatať spolucítenie Boha s človekom. V minulosti sa táto sviatosť nazývala „posledným pomazaním“, pretože bola považovaná za duchovnú útechu v blízkosti smrti. Keď však hovoríme o „pomazaní chorých“, pomáha nám to rozšíriť pohľad na skúsenosť choroby a utrpenia v horizonte Božieho milosrdenstva.

Vo Svätom písme máme obraz, ktorý v plnej hĺbke vyjadruje tajomstvo obsiahnuté v pomazaní chorých. Je to podobenstvo o „dobrom samaritánovi“ v Lukášovom evanjeliu (Lk 10,30-35). Zakaždým, keď slávime túto sviatosť, Pán Ježiš sa v osobe kňaza približuje k trpiacemu, ťažko chorému či starému človeku. Podobenstvo rozpráva, že dobrý samaritán sa ujíma trpiaceho človeka, nalejúc mu na rany olej a víno. Pri myšlienke na olej sa nám vybaví ten, ktorý biskup každoročne požehnáva počas svätej omše svätenia olejov na Zelený štvrtok práve s ohľadom na pomazanie chorých. Víno je zasa znakom Kristovej lásky a milosti, ktoré prúdia z daru jeho života za nás a prejavujú sa v celom svojom bohatstve vo sviatostnom živote Cirkvi. Trpiaci je napokon zverený do starostlivosti hostinského, aby sa o neho staral bez ohľadu na výdavky. Kto je tento hostinský? Je ním Cirkev, kresťanské spoločenstvo, sme ním my, ktorým každý deň Pán Ježiš zveruje tých, ktorí sú utrápení na tele i na duchu, aby sme na nich mohli vylievať bez miery celé jeho milosrdenstvo a spásu.

Toto poverenie je výslovne potvrdené a spresnené v Jakubovom liste, kde, ako sme počuli, sa nám odporúča: «Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu» (Jak 5,14-15). Ide teda o prax, ktorá sa vykonávala už za čias apoštolov. Ježiš učil svojich učeníkov rovnakej láske k chorých a trpiacim, akú mal on sám, a odovzdal im schopnosť a úlohu ďalej prinášať v jeho mene a podľa túžby jeho srdca úľavu a pokoj, prostredníctvom osobitnej milosti tejto sviatosti. To však nemá byť dôvodom upadnúť do nutkavého vyhľadávania zázraku či očakávať, že je možné vždy a za každých okolností získať uzdravenie. Je tu však istota Ježišovej prítomnosti pri chorom a starom človeku, pretože každý starec, každá osoba, ktorá prekročila vek 65 rokov, môže túto sviatosť prijať. Ježiš je jej nablízku.

Keď však o chorom vedú takéto úvahy: „Zavolajme teda kňaza, nech príde“ - „Nie, radšej nie, lebo to neskôr prinesie nešťastie, nevolajme ho“, alebo „Ešte sa ten chorý vyľaká“... Prečo? Pretože tak trochu prevláda myšlienka, že keď za chorým príde kňaz, nasleduje za ním pohrebný sprievod. A to je predsa omyl! Kňaz prichádza, aby chorému alebo starému pomohol. Preto je tak veľmi dôležitá návšteva kňaza u chorého. Treba ho zavolať: „Máme chorého, príďte, udeľte mu pomazanie, požehnajte ho!“ Pretože to Ježiš prichádza, aby mu uľavil, posilnil ho, dal mu nádej a aby mu pomohol. A aj preto, aby mu odpustil hriechy. A to je nádherné! A nemyslite si, že toto je nejaké tabu, pretože vždy je pekné vedieť, že vo chvíli bolesti a choroby nie sme sami.

Kňaz a tí, ktorí sú počas pomazania chorých prítomní, reprezentujú v skutočnosti celé kresťanské spoločenstvo, ktoré sa ako jedno telo, spolu s Ježišom zhromažďuje okolo trpiaceho a jeho rodiny, živiac v nich vieru a nádej, a podporujúc ich modlitbou a bratskou blízkosťou. Najväčšia potecha však vychádza zo skutočnosti, že v tejto sviatosti je prítomný sám Pán Ježiš, ktorý nás berie za ruku, pohládza nás, ako to robieval chorým, a pripomína nám, že mu už patríme a že nič, ani zlo a smrť, nás nemôže od neho odlúčiť. Osvojme si teda tento zvyk zavolať kňaza, aby prišiel k našim chorým - nehovorím o chorých s troj-štvordňovou chrípkou, ale o vážne chorých -, a tiež k našim starkým a udelil im túto sviatosť, túto útechu, túto Ježišovu silu ísť ďalej. Urobme tak. Ďakujem.“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 02.03.2014 21:15:29   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
„Božia prozreteľnosť vedie cez našu službu druhým“

V nedeľu 2. marca 2014 (8. nedeľa obdobia cez rok) Svätý Otec František ako zvyčajne na poludnie pozdravil veriacich, ktorí naplnili Námestie sv. Petra. Pred tým, ako sa s nimi pomodlil Anjel Pána a udelil im požehnanie, predniesol nasledujúci príhovor:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V centre liturgie dnešnej nedele nachádzame jednu z najpovzbudivejších právd: Božiu prozreteľnosť. Prorok Izaiáš ju prezentuje obrazom materinskej lásky plnej nehy, a hovorí takto: «Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba» (Iz 49,15). Aké nádherné! Boh na nás nezabúda, na žiadneho z nás. Každého z nás, s naším menom a priezviskom, miluje a nezabúda na nás. Aká krásna myšlienka... Toto pozvanie k dôvere v Boha má paralelu v úryvku z Evanjelia sv. Matúša: «Pozrite sa na nebeské vtáky», hovorí Ježiš: «nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. ... Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich.» (Mt 6,26.28-29).

Keď však pomyslíme na to množstvo ľudí, ktorí žijú v ťažkých podmienkach alebo priamo v biede, ktorá uráža ich ľudskú dôstojnosť, tieto Ježišove slová sa nám môžu zdať abstraktné, ak nie iluzórne. No v skutočnosti sú viac než aktuálne! Pripomínajú nám, že nemožno slúžiť dvom pánom: Bohu aj bohatstvu. Pokiaľ sa každý bude snažiť hromadiť len pre seba, nenastane nikdy spravodlivosť. Toto potrebujeme poriadne počuť: Pokiaľ sa každý bude snažiť hromadiť len pre seba, nenastane nikdy spravodlivosť. Ale ak naopak, s dôverou v Božiu prozreteľnosť spoločne hľadáme jeho Kráľovstvo, potom nikomu nebude chýbať to, čo je nevyhnutné pre dôstojný život.

Srdce opantané bažením po majetku je zaplnené touto baživosťou, avšak prázdne, bez Boha. Z tohto dôvodu Ježiš viackrát napomenul bohatých, pretože sú vo veľkom riziku zakladať svoju istotu na statkoch tohto sveta, avšak istota, definitívne istota je v Bohu. V srdci ovládanom majetkom už nezostáva veľa miesta pre vieru. Všetko tam zaberá bohatstvo, niet tam priestoru pre vieru. Ak však ponecháme Bohu miesto, ktorý mu patrí, t. j. prvé miesto, potom nás jeho láska privádza aj k tomu, že sa s bohatstvami delíme, dávame ich do služby projektov solidarity a rozvoja, ako to dokazujú toľké príklady v dejinách Cirkvi i v súčasnosti.

Takto Božia prozreteľnosť vedie cez našu službu druhým, cez naše delenie sa s druhými. Ak každý z nás nehromadí bohatstvá iba pre seba, ale ich dáva do služby druhým, v takomto prípade sa Božia prozreteľnosť zviditeľňuje ako gesto solidárnosti. Ak však niekto zhŕňa iba pre seba, ako to s ním dopadne, keď si ho Boh povolá? Nebude si môcť bohatstvá zobrať so sebou, pretože, to sa vie, že rubáš nemá vrecká! Je lepšie podeliť sa, pretože do neba si prinášame iba to, s čím sme sa podelili s druhými.

Cesta, ktorú ukazuje Ježiš, môže vyzerať málo realistická vzhľadom na rozšírenú mentalitu a na problémy hospodárskej krízy, no ak sa nad ňou dobre zamyslíme, privádza nás k správnemu hodnotovému rebríčku. Ježiš hovorí: «Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev?» (Mt 6,25). Aby sme konali v tom smere, aby nikomu nechýbal chlieb, voda, odev, dom, práca, zdravie, je potrebné, aby sme sa všetci považovali za deti Otca, ktorý je na nebesiach, a teda vzájomne za bratov, a aby sme sa dôsledne podľa toho aj správali. Toto som pripomenul v Posolstve pokoja 1. januára: cestou k pokoju je bratstvo. To znamená kráčať spolu a deliť sa s vecami navzájom.

Vo svetle Božieho slova dnešnej nedele vzývajme Pannu Máriu ako Matku Božej prozreteľnosti. Jej zverme našu existenciu, životnú cestu Cirkvi a ľudstva. Osobitne vzývajme jej príhovor, aby sme sa všetci usilovali žiť jednoduchým a striedmym štýlom, s pohľadom pozorným na potreby bratov, ktorí sú vo väčšej núdzi.

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 04.03.2014 20:40:01   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
Kresťanský život nie je komerčnou výhodou

Vatikán 4. marca

„Kríž je odvekou súčasťou cesty kresťanov,“ uviedol pápež František počas rannej svätej omše v Dome sv. Marty. V homílii sa zameral na prenasledovanie kresťanov, pričom varoval, že v súčasnosti existuje ešte viac mučeníkov než v samotných počiatkoch Cirkvi. Kresťanský život tak podľa neho nie je akýmsi výhodným biznisom, ale „jednoduchým nasledovaním Ježiša“.

Ježiš práve ukončil reč o nebezpečenstvách bohatstva, keď sa ho Peter pýta, čo dostanú učeníci, ktorí zanechali všetko, aby ho nasledovali. Pápež František tak vychádzal práve z porovnania, o ktorom rozpráva dnešné Markovo evanjelium (Mk 10,28-31), keď pripomenul Ježišovu štedrosť. V skutočnosti Pán odpovedá, že „niet nikoho, kto by opustil“ rodinu, dom, polia, „aby nedostal stonásobne viac, teraz; v tomto čase“. Možno si Peter pomyslel, že „ísť s Ježišom“ predstavuje „výhodnú komerčnú aktivitu“, pretože to umožňuje získať stonásobne viac. Ale Ježiš pripomína, že okrem zisku tu bude aj prenasledovanie:

„Akoby chcel povedať: «Áno, zanechali ste všetko a dostanete tu na zemi mnoho: a však s prenasledovaním!» Ako by ste dostali zeleninový šalát s akýmsi olejom prenasledovania: navždy! Toto je zisk kresťana a toto je cesta toho, kto chce kráčať za Ježišom, pretože je to cesta, akú podstúpil on: on bol prenasledovaný! Je to cesta uponíženia sa. Presne to, čo Pavol hovorí Filipanom: «Uponížil sa, stal sa človekom a bol poslušným až na smrť, až na smrť na kríži» (porov. Flp 2,8-9). A práve toto udáva tón kresťanskému životu.“

Potom aj v Blahoslavenstvách, keď Ježiš hovorí „blahoslavení ste, keď vás budú potupovať a prenasledovať pre moje meno“, ide o „jedno z blahoslavenstiev prenasledovania“, pripomína pápež František. Učeníkov tak „hneď po príchode Ducha Svätého začali prenasledovať a začali sa perzekúcie: Peter išiel do väzenia“, Štefana zabili a potom je tu ešte „toľko učeníkov až do dnešného dňa“. „Kríž je odvekou súčasťou cesty kresťanov! Budeme mať mnohých bratov, sestry, mnohé matky, otcov v Cirkvi, v kresťanskom spoločenstve, ale rovnako aj prenasledovanie,“ hovorí Svätý Otec:

„Pretože svet neznáša Kristovo božstvo. Neznáša ohlasovanie evanjelia. Neznáša Blahoslavenstvá. A takto je tu tiež prenasledovanie: slovami, ohováraním, tým, čo hovorili o kresťanoch v prvých storočiach, očierňovaním, väznením... My však ľahko zabúdame. Pomyslime si však na mnohých kresťanov pred šesťdesiatimi rokmi, v táboroch, nacistických a komunistických väzeniach, na ten veľký počet! Preto, že boli kresťanmi! A aj dnes... Niekto povie: «Ale dnes tu máme predsa väčšiu kultúru a nemáme tu tieto veci.» Ale máme! A ja vám hovorím, že dnes je tu viac mučeníkov ako v počiatkoch Cirkvi.“

Mnohí bratia a sestry, ktorí „vydávajú svedectvo o Ježišovi, ponúkajú svedectvo o Ježišovi, sú prenasledovaní“ a nemôžu pri sebe mať ani len Bibliu, s horkosťou skonštatoval Svätý Otec.

„Bývajú odsúdení, za vlastnenie Svätého písma. Nemôžu urobiť znak kríža. A toto je Ježišova cesta. Ale je to cesta radostná, pretože Pán nám nikdy nenaloží viac, ako by sme mohli uniesť. Kresťanský život nepredstavuje komerčnú výhodu, nie je budovaním kariéry: je jednoducho nasledovaním Ježiša! Ale ak nasledujeme Ježiša, stáva sa to. Myslime na to, že v sebe máme vôľu byť odvážnymi v ohlasovaní Ježiša. Pomyslime si tiež, a to nám pomôže, na mnohých bratov a sestry, ktorí sa dnes – v súčasnosti – nemôžu spolu pomodliť, pretože sú prenasledovaní; nemôžu mať pri sebe knihu evanjelia alebo Sväté písmo, pretože sú prenasledovaní,“ pripomenul pápež František.

Pomyslime si na tých bratov, ktorí „nemôžu ísť na svätú omšu, pretože je to zakázané“. Koľkokrát „prichádza kňaz potajomky medzi nich, tvária sa, že sa zišli pri stole na čaji a tam slávia svätú omšu, aby ich nevideli“. „Toto sa v súčasnosti stáva,“ upozornil Svätý Otec. V závere homílie tak vyzval k uvažovaniu nad tým, či sme ochotní „niesť kríž ako Ježiš, znášať prenasledovanie, aby sme vydávali svedectvo o Ježišovi, ako to robia tí bratia a sestry, ktorí sú dnes ponižovaní a prenasledovaní“.

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 05.03.2014 22:12:44   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
Pôstne obdobie je šanca na zmenu kurzu

Generálna audiencia v stredu 5. marca na Námestí sv. Petra sa niesla v duchu vstupu Cirkvi do Pôstneho obdobia. Svätý Otec veriacim predstavil pôstnu dobu ako šancu vykročiť správnym smerom. Správne prežívanie pôstu sa podľa jeho slov vyznačuje osvojovaním si vďačnosti voči Bohu za dar vykúpenia, prehlbovaním napĺňania svojho krstu a obrátením, ktoré sa prejavuje otvorením očí a srdca voči potrebám druhých.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes, na Popolcovú stredu, sa začína štyridsaťdňové veľkopôstne putovanie, ktoré nás privedie k Veľkonočnému trojdniu, k pamiatke umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Pána, do srdca a stredu tajomstva našej spásy. Pôstne obdobie nás na túto veľmi dôležitú chvíľu pripravuje, a preto je „silným“ obdobím, rázcestím, ktoré každému z nás môže napomôcť k zmene, k obráteniu. Všetci sa potrebujeme polepšiť, zmeniť sa k lepšiemu, zdokonaliť sa v dobrom, a Pôstne obdobie nám v tom pomáha. Zanechajme teda malátne návyky a lenivé podvoľovanie sa zlu, ktoré nám kladie nástrahy. V pôstnom čase sa na nás Cirkev obracia s dvoma dôležitými výzvami: živšie si uvedomiť Kristovo vykupiteľské dielo a zodpovednejšie uviesť do života svoj krst.

Uvedomenie si divov, ktoré Pán uskutočnil pre našu spásu, privádza našu myseľ a srdce k postoju vďačnosti voči Bohu za všetko, čo nám daroval, za všetko, čo koná v prospech svojho ľudu a celého ľudstva. Stade vychádza naše obrátenie, ako vďačná odpoveď na úžasné tajomstvo Božej lásky. Keď vidíme túto lásku Boha k nám, túžime sa k nemu priblížiť, a toto znamená obrátenie.

Napĺňanie vlastného krstu do dôsledkov – a to je druhou výzvou – nás pozýva aj k tomu, aby sme si neprivykli na situácie úpadku a biedy, s ktorými sa stretávame na uliciach našich miest a dedín. Je tu nebezpečenstvo, že sa pasívne zmierime s istými formami správania a nedotknú sa nás smutné skutočnosti, ktoré nás obklopujú. Privykneme si na násilie ako na akúsi každodennú bežnú správu v novinách. Zvykneme si na bratov a sestry, ktorí spia na ulici a nemajú strechu nad hlavou. Navykneme si na utečencov hľadajúcich slobodu a dôstojnosť, ktorí však nie sú prijímaní tak, akoby sa žiadalo. Zvykneme si žiť v spoločnosti, ktorá sa tvári, že si vystačí bez Boha, v ktorej rodičia už neučia svoje deti modliť sa, ani len sa prežehnať. Pýtam sa vás: Vaši synovia a dcéry, vaše deti, vedia sa prežehnať? Zamyslite sa nad tým. Vedia vaši vnuci urobiť znak kríža? Naučili ste ich, ako sa to robí? Zamyslite sa a odpovedzte vo svojom srdci. Vedia sa modliť Otče náš? Vedia sa modliť k Panne Márii modlitbou Zdravas Mária? Premýšľajte a odpovedzte si. Toto podvoľovanie sa spôsobom, ktoré nie sú kresťanské a pripútanosť k pohodliu nám omamujú srdce!

Pôstne obdobie k nám prichádza ako prozreteľnostný čas na zmenu kurzu, aby sme obnovili v sebe schopnosť reagovať na skutočnosť zla, ktorá je pre nás zakaždým výzvou. Obdobie pôstu máme prežívať ako čas obrátenia, osobnej i spoločenskej obnovy priblížením sa k Bohu a dôverným priľnutím k evanjeliu. Umožní nám tak hľadieť novými očami na bratov a ich potreby. Preto je Pôstne obdobie príhodným časom obrátenia, vedúceho k láske voči blížnemu, láske, ktorá sa dokáže stotožniť s nezištným a milosrdným postojom Pána, ktorý «sa stal chudobným, aby sme sa my jeho chudobou obohatili» (porov. 2 Kor 8,9). Pri rozjímaní o ústredných tajomstvách viery, o Kristovom utrpení, kríži a zmŕtvychvstaní si uvedomujeme, že nesmierny dar vykúpenia sme dostali z Božej nezištnej iniciatívy.

Vzdávanie vďaky Bohu za tajomstvo jeho ukrižovanej lásky, autentická viera, obrátenie a otvorenosť srdca voči bratom: toto sú podstatné prvky prežívania Pôstneho obdobia. Na tejto ceste chceme s osobitnou dôverou zvolávať ochranu a pomoc Panny Márie. Nech nás ona, ktorá prvá uverila v Krista, sprevádza počas dní intenzívnej modlitby a pokánia, aby sme duchovne očistení a obnovení vstúpili do slávenia Veľkonočného tajomstva jej Syna. Ďakujem.

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 05.03.2014 22:18:24   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
Otvárajme sa modlitbou, pôstom a almužnou

Homília Svätého Otca na Popolcovú stredu 5. marca 2014

«Roztrhnite si srdcia, a nie rúcho» (Joel 2,13). Týmito prenikavými slovami proroka Joela nás dnes liturgia vovádza do pôstu, poukazujúc na premenu srdca ako na charakteristiku tohto času milosti. Prorocká výzva predstavuje výzvu pre nás všetkých, bez akejkoľvek výnimky, a pripomína nám, že premena sa neobmedzuje na vonkajšie formy alebo vágne predsavzatia, ale zahŕňa a pretvára celú existenciu počnúc centrom osoby, svedomím. Sme pozvaní vydať sa na cestu, na ktorej sa, odolávajúc rutine, budeme snažiť otvoriť oči a uši, no predovšetkým otvoriť si srdce, aby sme prekročili hranice vlastného „piesočku“.

Otvoriť sa Bohu a bratom. Vieme, že tento stále umelejší svet nás núti žiť v kultúre „výkonu“ a „úžitku“, v ktorej bez toho, že sme si to uvedomili, vylučujeme Boha z nášho horizontu. No vylučujeme aj samotný horizont! Pôstne obdobie nás vyzýva, aby sme sa „prebudili“, aby sme si pripomenuli, že sme stvoreniami, že my jednoducho nie sme Bohom. Keď pozerám v každodennom prostredí na niektoré boje o ovládnutie priestoru, myslím si: „Títo ľudia sa hrajú na Boha Stvoriteľa!“ Ešte si to neuvedomili, že nie sú Bohom!

Aj vo vzťahu k ostatným riskujeme, že sa uzatvoríme, že na nich zabudneme. Ale až vtedy, keď sa ťažkosti a utrpenie našich bratov pre nás stanú výzvou, až vtedy môžeme začať našu púť premeny smerom k Veľkej noci. Tento plán cesty v sebe zahŕňa aj kríž a zriekanie sa. Dnešné evanjelium (porov. Mt 6,1-6.16-18) nám naznačuje prvky tejto duchovnej cesty: modlitba, pôst a almužna. Všetky tri predstavujú potrebu nenechať sa ovládať vonkajším vzhľadom vecí: to, na čom záleží, nie je vzhľad; hodnota života nezávisí na uznaní druhými či na úspechu, ale na tom, čo máme vo vnútri.

Prvým prvkom je modlitba. Modlitba predstavuje silu kresťana a každej veriacej osoby. V slabosti a krehkosti nášho života sa môžeme obrátiť k Bohu s dôverou detí a vstúpiť do spoločenstva s ním. Tvárou v tvár všetkým zraneniam, ktoré nás obťažujú, a ktoré by mohli zatvrdiť naše srdce, sme volaní k tomu, aby sme sa ponorili do mora modlitby, ktoré je morom Božej bezhraničnej lásky, a vychutnávali tak jeho nehu. Pôst je obdobím modlitby, modlitby intenzívnejšej, ktorej venujeme viac času, modlitby vytrvalejšej, ktorá sa dôkladnejšie venuje potrebám bratov, modlitby príhovoru, ktorou sa prihovárame pred Bohom za mnohé situácie chudoby a utrpenia.

Prvkom na druhom mieste pôstnej cesty je pôst. Musíme si dávať pozor, aby sme nepraktizovali pôst formálne, alebo v ňom hľadali sebauspokojenie, že sme si niečo dobre splnili. Pôst má zmysel vtedy, ak sa naozaj dotýka nášho vlastného bezpečia, a ak z neho plynie dobro pre iných, ak nám pomáha osvojovať si štýl Dobrého samaritána, ktorý sa skláňa k bratovi v ťažkostiach a stará sa o neho. Pôst sa týka voľby striedmeho života, životného štýlu, ktorý neplytvá, ktorý «nevyradzuje». Pôst nám pomáha vycvičiť si srdce k zameranosti sa na podstatu a k deleniu sa. Je znakom svedomitého a zodpovedného postoja voči nespravodlivostiam, zneužívaniu, osobitne v súvislosti s chudobnými a maličkými, a je prejavom našej dôvery, ktorú vkladáme v Boha a v jeho prozreteľnosť.

Tretí prvok predstavuje almužna: tá naznačuje nezištnosť, pretože pri almužne ide o dar niekomu, od koho neočakávame čosi na oplátku. Nezištnosť by mala byť jednou z charakteristík kresťana, ktorý sa, vedomý si toho, že všetko prijal od Boha zdarma, teda bez akejkoľvek zásluhy, učí obdarúvať druhých nezištne. V súčasnej dobe však nezištnosť netvorí súčasť každodenného života, v ktorom sa všetko predáva a kupuje. Všetko je o výpočtoch a mierach. Almužna nám pomáha udržiavať veľkodušnosť daru, ktorou je sloboda od upnutia sa na vlastníctvo, od strachu zo straty toho, čo máme, od smútku toho, kto sa o vlastné blaho nechce deliť s druhými.

Svojimi výzvami k obráteniu nás Pôstne obdobie prozreteľnostne prichádza prebudiť, prebrať nás z otupenosti, z rizika žiť iba zo zotrvačnosti. Napomenutie, ktorým sa nám Pán prihovára skrze proroka Joela znie nahlas a jasne: «Obráťte sa ku mne celým svojim srdcom» (Joel 2,12). Prečo sa máme obrátiť k Bohu? Pretože niečo v nás, v spoločnosti, v Cirkvi nie je v poriadku a my potrebujeme zmenu, potrebujeme niečo prelomiť. A toto sa nazýva potrebou obrátenia! Opäť prichádza Pôstne obdobie, aby sa nám prihováralo svojou prorockou výzvou, pripomínajúc, že je možné vytvárať niečo nové v nás samých a okolo nás, už len preto, že Boh je verný; je vždy verný, nemôže totiž zaprieť sám seba, pretože je verný! Je neustále plný dobroty a milosrdenstva a vždy pripravený odpustiť a začať odznova. Vydajme sa na púť s touto synovskou dôverou!

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 09.03.2014 20:56:06   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
Neveďme s diablom dialóg, bráňme sa Božím slovom

V Prvú pôstnu nedeľu (9. marca) sa pápež František pred modlitbou Anjel Pána prihovoril pútnikom:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Evanjelium Prvej pôstnej nedele každý rok predkladá príbeh o pokúšaní Ježiša. Keď po jeho krste v Jordáne zostúpil na neho Duch Svätý, štyridsať dní pred začatím jeho verejného poslania ho vyviedol na púšť, aby sa otvorene konfrontoval so satanom.

Pokušiteľ sa snaží odvrátiť Ježiša od Otcovho plánu, totiž od cesty utrpenia, od lásky, v ktorej ponúka seba samého ako vynáhradu, a ponúka mu jednoduchú cestu, cestu úspechu a moci. Zápas medzi Ježišom a satanom sa odohráva na pozadí citátov zo Svätého písma. Diabol totiž preto, aby Ježiša odviedol od cesty kríža, predstavuje mu falošné mesiášske nádeje: ekonomický blahobyt, naznačený schopnosťou premeniť kamene na chlieb; štýl veľkoleposti a divotvornosti v návrhu, aby zoskočil z najvyššieho miesta Jeruzalemského chrámu a aby ho zachránili anjeli, a nakoniec kratšiu cestu k moci a vláde na výmenu za gesto klaňania sa satanovi. Sú tu tri druhy pokušenia, to poznáme dobre!

Ježiš jasne odmieta všetky tieto pokušenia a opakovane potvrdzuje pevné odhodlanie nasledovať cestu stanovenú Otcom, bez kompromisov s hriechom a s logikou sveta. Všimnite si tiež, ako Ježiš odpovedá. Nerozvíja so satanom dialóg, ako to urobila Eva v pozemskom raji. On dobre vie, že so satanom nemožno viesť dialóg, pretože je veľmi ľstivý. Preto sa Ježiš namiesto dialógu rozhodne hľadať útočisko v Božom slove a reagovať silou tohto slova. Pamätajte si toto: v čase pokušení, vtedy, keď sme pokúšaní, nijaké argumentovanie so satanom, vždy sa bráňme Božím slovom! To nás zachráni.

Vo svojich odpovediach satanovi Pán pomocou Božieho slova hneď na začiatku pripomína, že «nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.» (Mt 4,4; Porov. Dt 8,3). To nám dá silu, podporí nás v boji proti svetskej mentalite, ktorá znižuje človeka na úroveň základných potrieb, a vedie ho k strate hladu po tom, čo je pravdivé, dobré a krásne, hladu po Bohu a jeho láske. Pripomína tiež, že je napísané: «Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha» (v. 7), pretože cesta viery prechádza aj cez temnotu, pochybnosti a živí sa trpezlivosťou a vytrvalým očakávaním. Ježiš nakoniec pripomína, že «je napísané: ‚Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť» (v. 10). Musíme sa teda zbaviť modiel, svetských márností, a budovať náš život na tom, čo je podstatné.

Tieto Ježišove slová potom nachádzajú konkrétnu odpoveď v skutkoch. Jeho absolútna vernosť Otcovmu plánu lásky ho dovedie po takmer troch rokoch ku konečnému zúčtovaniu s «kniežaťom tohto sveta» (Jn 16,11) v hodine utrpenia a kríža, tu Ježiš dosiahne svoje konečné víťazstvo, víťazstvo lásky!

Drahí bratia a sestry, Pôstne obdobie je dobrou príležitosťou pre nás všetkých, aby sme prešli cestou obrátenia tým, že sa budeme úprimne konfrontovať s touto stránkou evanjelia. Obnovme naše krstné sľuby: zrieknime sa satana, všetkých jeho skutkov a vábenia – pretože on je zvodca –, aby sme kráčali po cestách Božích a aby sme došli k Veľkej noci v radosti Ducha Svätého.“


Po modlitbe Anjel Pána Svätý Otec udelil požehnanie, pozdravil rôzne skupiny pútnikov, farníkov, rodín, birmovancov a dodal:

„V tomto pôstnom období majme na mysli pozvanie Caritas Internationalis do jej kampane proti hladu vo svete. Všetkým prajem, aby práve začaté pôstne putovanie bolo bohaté na ovocie. A prosím vás o spomienku v modlitbe za mňa a spolupracovníkov Rímskej kúrie, pretože dnes večer začíname týždeň duchovných cvičení. Vďaka."

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 19.03.2014 17:19:40   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
Pápež František počas audiencie otcom: Nech vás sv. Jozef požehnáva a sprevádza!

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes, 19. marca, slávime slávnosť sv. Jozefa, ženícha Panny Márie a patróna univerzálnej Cirkvi. Venujme preto túto katechézu jemu, ktorý si zaslúži naše plné uznanie a úcta za to, ako vedel chrániť svätú Pannu a Syna Ježiša. Byť ochrancom je charakteristikou sv. Jozefa, je to jeho veľké poslanie, byť ochrancom.

Dnes by som sa chcel opäť zamerať na tému ochrany z osobitnej perspektívy, a to z perspektívy výchovy. Zahľaďme sa na Jozefa ako na vzor vychovávateľa, ktorý chráni a sprevádza Ježiša na jeho ceste rastu „v múdrosti, veku a milosti“ ako hovorí evanjelium. On nebol Ježišovým otcom. Ježišovým otcom bol Boh, on však plnil úlohu otca, aby sa Ježiš mohol rozvíjať. Ako mu umožňoval rásť? V múdrosti, veku a milosti.

Začnime vekom, ktorý je najprirodzenejším rozmerom, je telesným i psychologickým rastom. Jozef, spolu s Máriou, sa o Ježiša staral predovšetkým z tohto pohľadu, „živil ho“, staral sa o to, aby mu nechýbalo nič potrebné pre zdravý rozvoj. Nezabúdajme, že starostlivá ochrana života tohto Dieťaťa priniesla so sebou aj útek do Egypta, tvrdú skúsenosť života utečencov. Jozef bol utečencom spolu s Máriou a Ježišom, aby unikli Herodesovým hrozbám. Keď sa potom vrátili do vlasti, usadili sa v Nazarete, kde Ježiš prežil dlhé obdobie života vo svojej rodine. Počas tých rokov Jozef zaúčal Ježiša do svojej práce a Ježiš sa naučil remeslu tesára so svojím otcom Jozefom. Tak Jozef vychovával Ježiša.

Prejdime k druhému rozmeru výchovy, ktorý sa týka „múdrosti“. Jozef bol pre Ježiša príkladom a učiteľom tejto múdrosti, ktorá sa živí Božím slovom. Môžeme si predstaviť, ako Jozef viedol malého Ježiša k počúvaniu Svätých písem, a najmä ako ho po sobotách sprevádzal do nazaretskej synagógy. Jozef ho tam vodil, aby Ježiš v synagóge počúval Božie slovo.

A nakoniec sa zastavme pri rozmere „milosti“. Sv. Lukáš zakaždým o Ježišovi poznamenáva: „Božia milosť bola na ňom“ (Lk 2,40). Tu je zaiste podiel sv. Jozefa obmedzenejší ako v oblastiach veku a múdrosti. Bolo by však veľkou chybou domnievať sa, že otec alebo matka nemôžu urobiť nič pre to, aby viedli svoje deti k rastu v Božej milosti. Rásť vo veku, rásť v múdrosti a rásť v milosti: na tomto Jozef pracoval pre Ježišovo dobro, aby umožnil jeho rozvoj v týchto troch rozmeroch, aby mu pomáhal rásť.

Drahí bratia a sestry, poslanie sv. Jozefa je istotne jedinečné a neopakovateľné, pretože Ježiš je absolútne jedinečný. Predsa však v tom, ako Ježiša chránil, ako ho vychovával a umožňoval mu rásť vo veku, múdrosti a milosti, je vzorom pre každého vychovávateľa a osobitne pre každého otca. Sv. Jozef je príkladom vychovávateľa a otca. Zverujem teda do jeho ochrany všetkých rodičov, aj kňazov, - sú otcami - a tých, ktorí plnia vychovávateľskú úlohu v Cirkvi a v spoločnosti.

Zvlášť chcem dnes, na deň otcov, pozdraviť všetkých rodičov, všetkých otcov. Pozdravujem vás zo srdca! Nože, sú tu na námestí nejakí otcovia? Otcovia, zodvihnite ruku! Aha, koľkí otcovia! Blahoželám vám v tento váš deň! Vyprosujem vám milosť, aby ste boli vždy nablízku svojim deťom, nechali ich rásť, ale boli im nablízku, nablízku! Oni vás potrebujú, vašu prítomnosť, vašu blízkosť, vašu lásku. Buďte pre nich, tak ako sv. Jozef, ochrancami v ich raste vo veku, múdrosti a milosti. Ochrancami na ich ceste, ich vychovávateľmi. A kráčajte spolu s nimi. Cez túto blízkosť budete pravými vychovávateľmi. Ďakujem za všetko, čo robíte pre svoje deti, vďaka vám. Blahoprajem vám, radostný sviatok otcov všetkým otcom, ktorí sú tu prítomní, a všetkým otcom. Nech vás sv. Jozef požehnáva a sprevádza. Niektorí z nás stratili otca, odišiel, Pán si ho povolal. Mnohí tu na námestí nemajú otca. Môžeme sa modliť za všetkých otcov sveta, za otcov živých i za tých zosnulých, za našich otcov. Môžeme to urobiť spoločne, pamätajúc každý na svojho otca, či už živého, alebo zosnulého. Modlime sa k veľkému Otcovi nás všetkých, k nebeskému Otcovi. Jeden Otče náš za našich otcov: Otče náš...

Blahoželám všetkým otcom!"


Ani dnes pápež František v rámci príhovorov rôznym skupinám veriacich nezabudol na mladých, chorých a novomanželov, ktorým sa prihovoril nasledovne:
„Dnes slávime slávnosť svätého Jozefa, patróna univerzálnej Cirkvi. Drahí mladí, hľaďte na neho ako na príklad pokorného a rozvážneho života. Drahí chorí, učte sa niesť kríž s postojom tichosti a modlitby Ježišovho pestúna. Vy, milí mladomanželia, budujte vašu rodinu na láske, ktorá spájala Máriu s jej ženíchom Jozefom.“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 23.03.2014 17:30:35   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
„Pán je väčší než predsudky,“

Vatikán 23. marca

„Dnešné evanjelium nám predstavuje stretnutie Ježiša so Samaritánkou, ktoré sa odohralo v Sychare, v blízkosti starodávnej studne, kam žena chodila každý deň pre vodu. V ten deň sa tam nachádzal Ježiš, sedel tam «unavený z cesty» (Jn 4,6). Ihneď jej hovorí: «Daj sa mi napiť!» (Jn 4,7). Týmto spôsobom prekonáva prekážky nepriateľstva, ktoré existovali medzi Židmi a Samaritánmi a ruší formy predsudkov voči ženám. Jednoduchá Kristova požiadavka je začiatkom úprimného dialógu, prostredníctvom ktorého On s veľkou jemnosťou vstupuje do vnútorného sveta tej osoby, ku ktorej by podľa spoločenských vzorcov nemal prehovoriť ani slovka. Ale Ježiš to robí. Ježiš nemá strach. Ježiš, keď vidí človeka, robí krok vpred, pretože miluje. Miluje nás všetkých. Nikdy sa nenechá zastaviť pred nejakou osobou kvôli predsudkom. Ježiš ju uprednostňuje pred jej vlastnou situáciou, nie aby ju odsúdil, ale aby jej dal pocítiť, že je braná na vedomie, uznávaná a tým v nej vzbudzuje túžbu prekročiť rámec každodennej rutiny.

Ježišov smäd však neprahol tak veľmi po vode, ako po stretnutí s vyprahnutou dušou. Ježiš potreboval stretnúť Samaritánku, aby jej otvoril srdce: žiada ju, aby sa mu dala napiť, preto aby upozornil na smäd, ktorý bol v nej samej. Žena ostáva zasiahnutá týmto stretnutím: obracia sa na Ježiša s tými najhlbšími otázkami, ktoré máme všetci vo svojom vnútri, ale ktoré často ignorujeme. Aj my máme mnohé otázky, ktoré by sme sa chceli opýtať, ale nenachádzame odvahu položiť ich Ježišovi! Pôstne obdobie, drahí bratia a sestry, je vhodným časom na to, aby sme nazreli do vnútra, aby sme umožnili vynoriť sa našim najprenikavejším duchovným potrebám a žiadali o Pánovu pomoc v modlitbe. Príklad Samaritánky nás pozýva, aby sme sa vyjadrili nasledovne: «Ježiš, daj mi z tej vody, ktorá uhasí môj smäd vo vnútri.»

Evanjelium hovorí, že učeníci ostali udivení z toho, že ich Učiteľ sa rozpráva s tou ženou. Ale Pán je väčší než predsudky, preto sa nebál zastaviť sa pri Samaritánke: milosrdenstvo je omnoho väčšie než predsudky. Tomuto sa musíme dobre naučiť, súhlasíte? Milosrdenstvo je väčšie než predsudky a Ježiš je veľmi milosrdný, veľmi. Výsledkom tohto stretnutia pri studni bolo, že žena sa zmenila: «nechala svoj džbán» (Jn 4,28), s ktorým prišla pre vodu a utekala do mesta, aby hovorila o svojom nezvyčajnom zážitku. „Našla som človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila. Nebude to Mesiáš?“ Bola nadšená. Išla pre vodu k studni a našla inú vodu, živú vodu milosrdenstva, ktorá vyviera pre večný život. Našla vodu, akú vždy hľadala! Bežala do mesta, toho mesta, ktoré ju odsudzovalo, zavrhovalo a odmietalo a hlásala, že stretla Mesiáša: toho, ktorý jej zmenil život, pretože každé stretnutie s Ježišom nám mení život. Vždy. Je to krok vpred, jeden krok bližšie k Bohu. A tak každé stretnutie s Ježišom mení náš život. Vždy je tomu tak.

V tomto evanjeliu nachádzame aj my podnet «nechať náš džbán»,symbol všetkého toho, čo sa zdá byť dôležité, a však stráca hodnotu pred «Božou láskou». Všetci máme jeden takýto džbán, či viac ako jeden, je to tak? Pýtam sa vás a tiež seba samého: «Aký je tvoj vnútorný džbán, taký, ktorý ťa ťaží, ktorý ťa vzďaľuje od Boha?» Zanechajme ho tak trochu bokom a so srdcom načúvajme Ježišovmu hlasu, ktorý nám ponúka inú vodu, odlišnú vodu, ktorá nás približuje k Pánovi. Sme pozývaní k tomu, aby sme opätovne objavili význam a zmysel nášho kresťanského života, ktorý sa začal krstom, a aby sme ako Samaritánka vydávali svedectvom našim bratom. O čom? O radosti! Svedčiť o radosti zo stretnutia s Ježišom, pretože, ako som povedal, každé stretnutie s Ježišom mení náš život a tiež každé stretnutie s Ježišom nás napĺňa radosťou, tou radosťou, ktorá vychádza z vnútra. A takýto je Pán. Hovorme o toľkých úžasných veciach, ktoré dokáže Pán vykonať v našom srdci, ak máme odvahu zanechať bokom náš džbán.“


Svätý Otec sa potom s veriacimi pomodlil modlitbu Anjel Pána a udelil im svoje požehnanie. Následne prítomných opätovne vyzval, aby nezabúdali na dve veci: „Každé stretnutie s Ježišom nám mení život a každé stretnutie s Ježišom nás napĺňa radosťou.“

Veriacim rovnako pripomenul aj najbližšie iniciatívy.
Prvou je Svetový deň tuberkulózy, ktorý pripadá na 24. marca. „Modlime sa za všetkých ľudí postihnutých touto chorobou, a za všetkých tých, ktorí ich rôznymi spôsobmi podporujú,“ povedal Svätý Otec.
Ďalšou je 24-hodinová pôstna iniciatíva Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, ktorú v piatok 28. marca otvorí pápež František: „Nasledujúci piatok a sobotu zažijeme osobitný čas zmierenia, nazvaný «24 hodín pre Pána». Začne sa v piatok poobede pobožnosťou v Bazilike sv. Petra, potom večer a v noci budú niektoré kostoly v centre Ríma otvorené pre modlitby a spovedanie. Bude to, dá sa to tak povedať, sviatok odpustenia, ktorý sa uskutoční aj v mnohých diecézach a farnostiach vo svete. Odpustenie, ktoré nám dáva Pán sa musí oslavovať, ako to urobil otec v podobenstve o márnotratnom synovi. Keď sa syn vrátil domov, pripravil oslavu, zabudol na všetky jeho hriechy. Bude to slávnosť odpustenia.“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 26.03.2014 23:42:18   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
Katechézy o sviatostiach: Sviatosť kňazstva

26. marca - generálna audiencia pápeža Františka.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Mali sme už príležitosť zdôrazniť, že tri sviatosti, krst, birmovanie a Eucharistia, spoločne tvoria tajomstvo kresťanskej iniciácie, jedinečnú veľkú udalosť milosti, ktorá nás znovuzrodzuje v Kristovi. Je základným povolaním, ktoré nás všetkých spája v Cirkvi ako učeníkov Pána Ježiša. Ďalej sú tu dve sviatosti, ktoré zodpovedajú dvom špecifickým povolaniam: ide o sviatosť posvätného stavu a sviatosť manželstva. Tieto predstavujú dve veľké cesty, prostredníctvom ktorých kresťan môže urobiť zo svojho života dar lásky podľa Kristovho príkladu a v jeho mene, a tak spolupracovať na budovaní Cirkvi.

Posvätný stav vo svojich troch stupňoch, biskupskom, kňazskom a diakonskom, je sviatosť, ktorá uschopňuje k vykonávaniu ministéria, služby, ktorú Pán Ježiš zveril apoštolom, aby pásli jeho stádo v sile jeho Ducha a podľa jeho srdca. Aby pásli Ježišovo stádo nie mocou ľudskej sily, alebo vlastnou mocou, ale mocou Ducha Svätého a podľa jeho srdca, Ježišovho srdca, ktoré je srdcom lásky. Kňaz, biskup, diakon musí pásť Pánovo stádo s láskou. Ak to nerobí s láskou, nie je osožný. V tomto zmysle služobníci, ktorí sú vybraní a zasvätení pre túto službu, predlžujú v čase Ježišovu prítomnosť, ak to robia mocou Ducha Svätého, v Božom mene a s láskou.

1. Prvý aspekt. Tí, ktorí sú vysvätení, sú postavení do čela spoločenstva. Sú teda na čele! Áno, avšak to pre Ježiša znamená vložiť svoju autoritu do služby, ako to on sám ukázal a čomu učil svojich učeníkov týmito slovami: «Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom. Ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých» (Mt 20, 25-28; Mk 10, 42-45). Biskup, ktorý neslúži svojmu spoločenstvu, nerobí dobre. Kňaz, ktorý neslúži svojmu spoločenstvu, nerobí dobre: je pomýlený.

2. Ďalšia charakteristika, ktorá rovnako vychádza z tejto sviatostnej jednoty s Kristom, je zanietená láska k Cirkvi. Spomeňme si na úryvok z Listu Efezanom, v ktorom sv. Pavol hovorí, že Kristus «miluje Cirkev a vydal seba samého za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného» (Ef 5, 25-27). V sile sviatosti kňazstva sa služobník úplne venuje svojmu spoločenstvu a miluje ho celým srdcom: ono je jeho rodinou. Biskup či kňaz milujú Cirkev vo svojom spoločenstve, a milujú ju veľmi mocne. Ako? Tak, ako Kristus miluje Cirkev. To isté povie sv. Pavol o manželstve: manžel miluje svoju manželku ako Kristus miluje Cirkev. Je to veľké tajomstvo lásky, ako kňazstvo, tak i manželstvo; sú to dve sviatosti, ktoré sú cestou, po ktorej ľudia zvyčajne kráčajú sviatostne k Pánovi.

3. Posledný aspekt. Apoštol Pavol odporúča svojmu učeníkovi Timotejovi, aby nezanedbával, ba dokonca, aby vždy roznecoval dar, ktorý je v ňom, a ktorý mu bol daný vkladaním rúk (porov. 1 Tim 4,14; 2 Tim 1,6). Keď sa služba biskupa či služba kňaza neživí modlitbou, počúvaním Božieho slova a denným slávením Eucharistie ako aj pristupovaním k sviatosti zmierenia, nevyhnutne dochádza k tomu, že sa spred očí vytráca autentický význam vlastnej služby a radosť, ktorá vychádza z hlbokého spoločenstva s Ježišom. Biskup, ktorý sa nemodlí, biskup, ktorý nepočuje a nenačúva Božiemu slovu, ktorý necelebruje každý deň, ktorý sa nechodieva pravidelne spovedať, a takisto kňaz, ktorý tak nerobí, postupne stratia spojenie s Ježišom a upadnú do vlažnosti, ktorá Cirkvi neprospieva. Preto musíme pomáhať biskupom a kňazom, aby sa modlili, počúvali Božie slovo, ktoré je každodennou potravou, slávili každý deň Eucharistiu a chodievali sa pravidelne spovedať. Je to veľmi dôležité, pretože ide o posväcovanie samotných biskupov a kňazov.

Chcel by som zakončiť jednou vecou, ktorá mi prichádza na myseľ: Čo by mal človek robiť, aby sa stal kňazom? Kde sa predávajú vstupenky? Nie, tie sa nepredávajú. V tejto veci sa iniciatívy ujíma Pán. Pán povoláva. Volá každého, koho chce, aby sa stal kňazom, a možno sú tu niektorí mladí, ktorí vo svojom srdci zacítili toto povolanie. Túžbu stať sa kňazom, túžbu slúžiť iným v tých veciach, ktoré pochádzajú od Boha. Túžbu byť po celý život v službe katechizovania, udeľovania krstu, odpúšťania, slávenia Eucharistie, starostlivosti o chorých..., ale po celý život takto! Ak túto túžbu niekto z vás pocítil v srdci, je to Ježiš, ktorý ju tam vložil! Chráňte si toto pozvanie a modlite sa, aby rástlo a prinieslo ovocie pre celú Cirkev. Ďakujem.


<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 30.03.2014 20:30:28   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
Otvorme sa Pánovmu svetlu!

Vatikán 30. marca - Štvrtá nedeľa pôstneho obdobia

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnešné evanjelium nám predstavuje príbeh človeka, ktorý bol od narodenia slepý, a ktorému Ježiš prinavrátil zrak. Toto rozsiahle rozprávanie, – je dlhé! – sa otvára s postavou slepca, ktorý začína vidieť a uzatvára sa – a toto je zaujímavé – s tými, ktorí sú údajne vidiaci, no zostávajú duchovne slepými. Ján v rozprávaní venuje samotnému zázraku sotva dva verše, pretože evanjelista chce pritiahnuť pozornosť nie na zázrak ako taký, ale na to, čo sa deje potom, na diskusie, ktoré vyvoláva. Aj na klebety, či nie? Koľkokrát dobrý skutok, skutok lásky, vyvolá klebety a špekulácie preto, lebo niektorí nechcú vidieť pravdu... Evanjelista Ján chce pritiahnuť pozornosť k tomu, čo sa stáva aj v našich časoch, keď niekto vykoná dobrý čin. Uzdravenému slepcovi najprv kladie otázky užasnutý dav – videli zázrak a vypytujú sa –, a potom sa pýtajú učitelia zákona. A títo kladú otázky aj jeho rodičom. Napokon uzdravený slepec nadobúda vieru, a toto je to najväčšie dobrodenie, ktoré mu Ježiš robí: nielen to, aby videl, ale aby ho poznal, aby ho uzrel ako «svetlo sveta» (Jn 9,5).

Zatiaľ čo slepec sa postupne približuje k svetlu, učitelia zákona sa naopak stále viac ponárajú do svojej vnútornej slepoty. Uzavretí vo svojej predpojatosti, nazdávajú sa, že svetlo už majú, a preto sa voči Ježišovej pravde neotvoria. Títo robia všetko pre to, aby zamietli dôkazy. Spochybňujú totožnosť uzdraveného človeka, potom nepripúšťajú Božie pôsobenie v uzdravení, vyhovárajúc sa na to, že Boh nekoná v sobotu, dospievajú dokonca až tak ďaleko, že spochybnia, či sa dotyčný človek narodil ako slepý. Ich uzavretosť voči svetlu sa stáva agresívnou a vyúsťuje až do vyhnania uzdraveného človeka z chrámu. Vyhnaný z chrámu...

Príbeh slepca je naopak putovaním po etapách, ktoré sa začína tým, že spoznáva Ježišovo meno. Nevie o ňom nič viac, hovorí totiž: «Človek, ktorý sa volá Ježiš, urobil blato a potrel mi ním oči» (v. 11). Na dotieravé otázky učiteľov reaguje tak, že ho označuje najprv za proroka (v. 17) a potom za človeka blízkeho Bohu (v. 31). Po tom, ako sa vzdialil z chrámu a stal sa vylúčeným zo spoločnosti, Ježiš ho znovu nachádza a „otvára mu oči“ po druhý raz, zjavujúc mu svoju pravú totožnosť: „Ja som Mesiáš“, takto mu hovorí. V tom momente ten, ktorý bol predtým slepý, zvolá: «Verím, Pane!» (v. 38), a pokloní sa pred Ježišom.

Nuž, toto je evanjeliová stať, ktorá dáva vidieť drámu vnútornej slepoty toľkých ľudí; aj našu. Je tak? Niekedy totiž mávame chvíle vnútornej slepoty. Náš život sa často podobá životu slepca, ktorý sa otvoril pre svetlo, ktorý sa otvoril pre Boha, ktorý sa otvoril pre jeho milosť. Žiaľ, často je tak trochu ako život učiteľov zákona: z výšky našej namyslenosti posudzujeme druhých, a dokonca aj Pána! Dnes sme pozvaní otvoriť sa Kristovmu svetlu, aby sme v našom živote priniesli ovocie, aby sme sa zbavili takého správania, ktoré nie je kresťanské. Všetci sme kresťania, ale my všetci, - všetci, je to tak? – sa niekedy správame spôsobom nie kresťanským, správame sa hriešne, či nie? A musíme sa z tohto kajať a tohto správania sa zbaviť, aby sme kráčali odhodlane po ceste svätosti, ktorá má svoj pôvod v krste. V krste sme boli osvietení, aby sme dokázali žiť tak, ako to pripomína sv. Pavol, ako «deti svetla» (Ef 5,8), s poníženosťou, trpezlivosťou, milosrdenstvom. Títo učitelia zákona nemali ani pokoru, ani trpezlivosť, ani milosrdenstvo.

Navrhujem vám: dnes, keď sa vrátite domov, vezmite si Evanjelium podľa Jána a prečítajte si túto stať z 9. kapitoly. Bude vám to na úžitok, pretože takto budete sledovať tú cestu od slepoty k svetlu a aj tú druhú, zlú cestu smerom k hlbšej slepote. A opýtajme sa seba samých: aké je naše srdce? Aké je moje srdce? Aké je tvoje srdce? Aké je naše srdce? Mám srdce otvorené, alebo srdce uzavreté? Otvorené, či uzavreté voči Bohu? Otvorené, či uzavreté voči blížnemu? Vždy máme v sebe nejakú uzavretosť, pochádzajúcu z hriechu, pochádzajúcu z pochybení, z omylov: nemajme strach. Nemajme strach! Otvorme sa Pánovmu svetlu: on nás vždy očakáva! On nás vždy očakáva, aby nám dal lepšie vidieť, aby nám dal viac svetla, aby nám odpustil. Nezabudnime na toto: on nás vždy očakáva.

Panne Márii zverme toto veľkopôstne putovanie, aby sme aj my, tak ako ten uzdravený slepec, mohli s Kristovou milosťou „prísť k svetlu“, ďalej napredovať vo svetle a znovuzrodiť sa pre nový život.“


<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 02.04.2014 20:51:16   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
Katechézy o sviatostiach: Sviatosť manželstva

Vatikán 2. apríla 2014

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes zakončíme cyklus katechéz o sviatostiach, budeme hovoriť o manželstve. Táto sviatosť nás privádza do srdca Božieho plánu, ktorý je plánom zmluvy s jeho ľudom, s nami všetkými, je to plán spoločenstva. Na začiatku knihy Genezis, prvej knihy Svätého písma, sa v zavŕšení rozprávania o stvorení hovorí: «Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril... Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom» (Gn 1,27; 2,24). Božím obrazom je manželský pár, je ním muž a žena, obaja. Nie iba muž, nie iba žena, ale obidvaja. Toto je Boží obraz. A táto zmluva medzi mužom a ženou reprezentuje Božiu lásku, jeho zmluvu s nami. Toto je krásne, ozaj nádherné! Sme stvorení, aby sme milovali, ako odzkadlenie Boha a jeho lásky. A v manželskom zväzku muž a žena uskutočňujú toto povolanie v podobe vzájomnosti a plného a definitívneho životného spoločenstva. Vtedy, keď muž a žena slávia sviatosť manželstva, Boh sa v nich takpovediac odráža, vtláča do nich vlastné črty a nezmazateľný charakter svojej lásky. Manželstvo je ikonou Božej lásky k nám. Prekrásne! Aj Boh je totiž spoločenstvom. Tri Božské osoby, Otec, Syn a Duch Svätý žijú odvždy a navždy v dokonalej jednote, a práve toto je tajomstvom manželstva: Boh vytvára z dvoch manželov jediné bytie. Sväté písmo to mocne vyjadruje: „jedno telo“. Také intímne je zjednotenie muža a ženy v manželstve. A práve toto je tajomstvo manželstva: Božia láska, ktorá sa odráža v manželskom zväzku, vo dvojici, ktorá sa rozhodne žiť spoločne. A preto muž zanecháva svoj domov, dom svojich rodičov, a ide žiť so svojou manželkou a spája sa s ňou tak mocne, že sa stanú podľa slov Svätého písma „jedným telom“. Nie sú dvoma, sú jedným.

Sv. Pavol v Liste Efezanom zdôrazňuje, že v kresťanských manželoch sa odráža veľké tajomstvo: Kristov vzťah s Cirkvou, ním ustanovený snubný vzťah (porov. Ef 5,21-33). Cirkev je Kristovou nevestou, ide tu o tento vzťah. To znamená, že manželstvo zodpovedá špecifickému povolaniu a má byť považované za zasvätenie (porov. Gaudium et spes, 48; Familiaris consortio, 56). Je zasvätením. Muž a žena sú zasvätení pre ich lásku, zasvätení láske. Práve v sile tejto sviatosti manželia prijímajú pravé a im vlastné poslanie, aby počnúc jednoduchými a bežnými vecami mohli vo vernosti a v službe zviditeľniť lásku, ktorou Kristus miluje svoju Cirkev a naďalej za ňu dáva život.

Naozaj nádherný je plán, vložený do sviatosti manželstva! Uskutočňuje sa v jednoduchosti a tiež v krehkosti ľudských podmienok. Dobre vieme, s koľkými ťažkosťami a skúškami sa stretáva život manželského páru... Dôležité je udržiavať živé spojenie s Bohom, ktoré je základom manželského zväzku. Vzťah s Pánom je vždy tým pravým putom. Keď sa rodina modlí, vzťah sa udržiava. Keď sa manžel modlí za manželku a manželka zasa za manžela, vzťah sa stáva silným. Jeden sa modlí za druhého. Je pravda, že v manželskom živote prichádzajú mnohé ťažkosti. Mnohé, však? Keď práca a peniaze nestačia, keď deti majú problémy... množstvo ťažkostí. A neraz sa manžel či manželka trochu znervóznia a hádajú sa medzi sebou. Alebo nie? Škriepia sa? Stále! Vždy je to tak. V manželstve sú vždy hádky. Niekedy aj taniere lietajú, všakže? Smejete sa, ale je to pravda! Nemáme však preto zostať skleslí. Ľudská povaha je taká. Tajomstvo však tkvie v tom, že láska je silnejšia než chvíľa hádky. Preto zvyknem manželom radiť, aby deň, v ktorom sa pohádali, nikdy neskončili bez zmierenia. Nikdy! A kvôli zmiereniu netreba volať Organizáciu spojených národov, aby k vám domov prišli nastoliť pokoj! Stačí malé gesto, pohladenie: „Nuž ahoj, tak zajtra!“ A zajtra sa začne nanovo. Toto je život, ísť ďalej s odvahou k ochote prežívať ho spoločne. A to je veľké a krásne, však? Manželský život je nádherná skutočnosť a máme ju vždy chrániť, chrániť deti. Viackrát som tu už spomenul, že to, čo pomáha manželskému životu, sú tri slová. Neviem, či si ich pamätáte. Tieto tri slová sa majú vždy používať a nemajú doma chýbať: „prosím, ďakujem, prepáč“. Tri čarovné slová.

„Prosím“; aby sa manželský život vyhol nástojeniu. „Prosím ťa, čo povieš, ako sa ti to pozdáva?“ „Dovolíš, prosím ťa?“ - „Ďakujem.“ Vedieť sa poďakovať manželovi, manželke. „Ďakujem za to, čo si pre mňa urobil. Vďaka za to.“ Poďakovanie je nádherné. A keďže všetci robíme chyby, je tu ešte ďalšie slovo, ktoré je niekedy náročné vysloviť, treba ho však povedať: „Prepáč mi, prosím. Prepáč!“ - Ako to teda bolo? „Prosím, ďakujem, prepáč“. Zopakujme všetci! [Spolu s prítomnými:] „Prosím, ďakujem, prepáč“. S týmito troma slovami, s modlitbou manžela za manželku a manželky za manžela, s neustálym zmierovaním sa skôr ako sa skončí deň, bude manželstvo napredovať. Tri čarovné slovíčka, modlitba a neprestajné zmierovanie sa. Pán nech vás žehná a modlite sa za mňa. Ďakujem.


<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 07.04.2014 0:04:39   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
„Božie milosrdenstvo je bez hraníc!“

Námestie sv. Petra sa v nedeľu 6. apríla pred blížiacim sa poludním zaplnilo do posledného miesta. Vyše 60-tisíc veriacich si prišlo vypočuť slová pápeža Františka a prijať jeho symbolický darček, vreckové evanjelium. Už pri príchode si mohli všimnúť skupinky skautov, rehoľných sestier Misionárok lásky a rímskych seminaristov, zásobených čerstvými výtlačkami z vatikánskej tlačiarne. Z okna Apoštolského paláca sa Svätý Otec prítomným prihovoril týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium tejto Piatej pôstnej nedele nám rozpráva o vzkriesení Lazára. Je to vrchol úžasných znamení vykonaných Ježišom, gesto priveľké a príliš evidentne božské na to, aby bolo tolerované zo strany veľkňazov, ktorí, keď sa o tom dozvedeli, rozhodli sa, že Ježiša zabijú (porov. Jn 11,53).

Lazár bol už tri dni mŕtvy, keď prišiel Ježiš a sestrám Marte a Márii povedal slová, ktoré sa navždy vryli do pamäti kresťanského spoločenstva. Ježiš hovorí takto: «Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky» (Jn 11,25-26). Na základe tohto Pánovho slova veríme, že život toho, kto verí v Ježiša a riadi sa jeho prikázaním, premení sa po smrti na nový život, plný a nesmrteľný. Tak ako Ježiš vstal z mŕtvych so svojím telom, ale nevrátil sa do pozemského života, tak vstaneme z mŕtvych s našimi telami, ktoré budú premenené na oslávené telá. On na nás čaká u Otca, a sila Ducha Svätého, ktorá vzkriesila jeho, vzkriesi aj toho, kto je s ním zjednotený.

Pred zapečateným hrobom priateľa Lazára Ježiš «zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou» (v. 43-44). Toto autoritatívne zvolanie sa vzťahuje na každého človeka, pretože všetci sme poznačení smrťou, my všetci. Je to hlas toho, kto je pánom života a chce, aby ho všetci «mali v hojnosti» (porov. Jn 10,10). Kristus nekapituluje pred hrobmi, ktoré sme si vybudovali našimi rozhodnutiami pre zlo a smrť, našimi pochybeniami, našimi hriechmi. On pred týmto nekapituluje! Vyzýva nás, takmer nám rozkazuje, aby sme vyšli z hrobu, do ktorého nás uvrhli naše hriechy. Nástojčivo nás volá, aby sme vyšli z temnoty väzenia, v ktorom sme sa uzavreli, keď sme sa uspokojili s falošným, egoistickým a podpriemerným životom. «Poď von!» To je krásna výzva k ozajstnej slobode, výzva nechať sa zachytiť týmito Ježišovými slovami, ktoré dnes opakuje každému z nás. Výzva nechať sa oslobodiť z „obväzov“, z obväzov pýchy. Pretože pýcha nás zotročuje, robí nás otrokmi seba samých, otrokmi toľkých bôžikov, toľkých vecí. Naše vzkriesenie sa začína odtiaľto: keď sa rozhodneme uposlúchnuť tento Ježišov rozkaz a vyjsť von na svetlo, do života, keď z našej tváre spadnú masky – toľkokrát sme zamaskovaní hriechom, a tieto masky musia spadnúť – a keď znovu nájdeme odvahu našej pôvodnej tváre, stvorenej na obraz a podobu Boha.

Ježišov skutok vzkriesenia Lazára ukazuje, kam až je schopná dosiahnuť sila Božej milosti, a teda kam až môže dosiahnuť naše obrátenie, naša premena. A počúvajte dobre: Niet hraníc pre Božie milosrdenstvo, ktoré sa ponúka všetkým! Božie milosrdenstvo, ktoré sa ponúka všetkým, je bez hraníc! Dobre si zapamätajte túto vetu. A môžeme ju vysloviť všetci spolu: [Spolu s prítomnými:] „Božie milosrdenstvo, ktoré sa ponúka všetkým, je bez hraníc!“ Spoločne: „Božie milosrdenstvo, ktoré sa ponúka všetkým, je bez hraníc!“ Pán je vždy pripravený odvaliť náhrobný kameň našich hriechov, ktorý nás oddeľuje od neho, od svetla žijúcich.“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 10.04.2014 17:53:19   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
Katechézy o daroch Ducha Svätého: Dar múdrosti

Generálna audiencia 9. apríla 2014

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes začíname cyklus katechéz o daroch Ducha Svätého. Viete o tom, že Duch Svätý tvorí dušu, životnú miazgu Cirkvi a každého jednotlivého veriaceho. Je Božou láskou, ktorá si v našom srdci robí svoj príbytok a vstupuje do spoločenstva s nami. Duch Svätý je vždy s nami, je vždy v nás, je v našom srdci. Sám Duch Svätý je najdokonalejší Boží dar (porov. Jn 4,10), je darom Boha a tomu, kto ho prijme, odovzdáva rozličné duchovné dary. Cirkev ich uvádza sedem, počet, ktorý symbolicky naznačuje plnosť, celistvosť. Sú to tie dary, s ktorými sa oboznamujeme pri príprave na sviatosť birmovania a ktoré zvolávame starobylou modlitbou nazvanou „sekvencia k Duchu Svätému“. Dary Ducha Svätého sú tieto: dar múdrosti, dar rozumu, dar rady, dar sily, dar poznania, dar nábožnosti a dar bázne voči Bohu.

Prvým darom Ducha Svätého podľa toho zoznamu je teda múdrosť. Nejde však len o ľudskú múdrosť, to nie, pretože takáto ľudská múdrosť je ovocím poznatkov a skúseností. Vo Svätom písme sa hovorí o tom, že Šalamún si vo chvíli svojej korunovácie za kráľa Izraela žiadal dar múdrosti. Múdrosť spočíva práve v tomto: je milosťou smieť vidieť každú vec Božími očami. Ide práve o to: vidieť svet, vnímať situácie, okolnosti, ťažkosti, všetko, Božím pohľadom. Toto je múdrosť. Niekedy vidíme veci podľa našej chuti alebo podľa rozpoloženia nášho srdca, či už s láskou alebo s nenávisťou, so závisťou... Nie, toto nie je Boží pohľad. Múdrosť je to, čo v nás koná Duch Svätý, aby sme videli všetky veci Božími očami. Toto je dar múdrosti. Je zrejmé, že tento dar pochádza z dôvernosti s Bohom, z intímneho vzťahu, ktorý s ním máme, zo vzťahu detí s Otcom. A Duch Svätý, vtedy, keď máme tento vzťah, nám dáva dar múdrosti. Keď sme v spoločenstve s Pánom, Duch Svätý akoby premieňal naše srdce a umožňoval mu vnímať všetko svoje teplo a priazeň.

Duch Svätý robí kresťana „múdrym človekom“. Nie však v zmysle vlastnenia hotovej odpovede na každú vec, ako taký, ktorý vie všetko. Človek naozaj múdry v Božom zmysle toto nevlastní. Avšak vo význame, že „vie“ o Bohu, vie, ako Boh pôsobí, rozoznáva, kedy je nejaká vec od Boha a kedy nie je od Boha; chápe to prostredníctvom tej múdrosti, ktorú Boh dáva našim srdciam. Srdce múdreho človeka má v tomto zmysle „chuť pre Boha“. Aké je dôležité, aby v našich spoločenstvách boli takíto kresťania! Všetko v nich hovorí o Bohu a stáva sa nádherným a živým znamením jeho prítomnosti a lásky! Je to skutočnosť, ktorú nemôžeme improvizovať, ktorú si nemôžeme zabezpečiť sami; je darom, ktorý Boh dáva tým, ktorí sú poddajní Duchu Svätému. V našom vnútri, v srdci máme Ducha Svätého, môžeme mu načúvať a môžeme mu nenačúvať. Ak mu načúvame, Duch Svätý nás učí ceste múdrosti, obdarúva nás múdrosťou, ktorá znamená vidieť Božími očami, počuť Božími ušami, milovať Božím srdcom, posudzovať veci Božím úsudkom. Takáto je múdrosť, ktorú nám dáva Duch Svätý a všetci ju môžeme mať. Stačí o ňu prosiť Ducha Svätého. Veď si len pomyslite na mamu v domácnosti s deťmi. Keď jedno dieťa urobí to, a ďalšie vymýšľa niečo iné, úbohá mama lieta z jednej strany na druhú, boriac sa s problémami svojich detí. A keď sa mamy unavia a nakričia na svoje deti, je to múdrosť? Vykričať sa na deti, pýtam sa vás, je múdre? Čo poviete: je to múdrosť alebo nie? Nie! Avšak, keď matka vezme dieťa, láskavo ho napomenie a povie mu: „ale, toto sa predsa nerobí...“ a vysvetlí mu to s veľkou trpezlivosťou, je toto Božia múdrosť? Áno! To je to, čo nám dáva Duch Svätý do života!

Tiež v manželstve, napríklad, keď sa dvaja manželia – manžela a manželka – hádajú a potom sa na seba ani nepozrú, a ak sa pozrú, tak so zamračenou tvárou: je toto Božia múdrosť? Nie! Avšak, keď povie: „Búrka prešla, udobrime sa“ a znova urobia ústretový krok smerom k zmiereniu: je toto múdrosť? (zhromaždení odpovedajú: „áno“!). Áno, toto je dar múdrosti. Nech príde do našich domovov, nech príde k deťom, nech príde k nám všetkým! A toto sa nenadobúda učením, je to dar Ducha Svätého. Preto máme prosiť Pána, aby nám dal Ducha Svätého, aby nám dal dar múdrosti, tej Božej múdrosti, ktorá nás učí hľadieť Božími očami, cítiť Božím srdcom, hovoriť Božími slovami. S touto múdrosťou poďme vpred, budujme rodinu, budujme Cirkev a všetci sa posvätíme. Prosme dnes o milosť múdrosti. Poprosme o ňu Pannu Máriu, ktorá je sídlom múdrosti, tohto daru. Nech nám ona daruje túto milosť. Ďakujem.

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 16.04.2014 20:14:22   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
Generálna audiencia: S vďakou hľaďme na Ježišove rany

Vatikán 16. apríla

Generálna audiencia sa zvyčajne začína čítaním z Božieho slova. Na dnes Svätý Otec vybral úryvok z kristologického hymnu sv. Pavla: „Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (porov. Flp 2, 5-8).

Plné znenie katechézy:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes, v polovici Veľkého týždňa, nám liturgia predkladá tú smutnú udalosť, rozprávanie o zrade Judáša, ktorý odchádza k predstaveným Synedria, aby zapredal a vydal im svojho Majstra. „Koľko mi dáte, keď vám ho vydám?“ A Ježiš má od tej chvíle „cenovku“. Tento dramatický čin poznačuje začiatok Kristovho utrpenia, bolestnej cesty, pre ktorú sa rozhoduje v absolútnej slobode. A hovorí to jasne on sám: «Ja dávam svoj život... Nik mi ho neberie…, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať» (porov. Jn 10,17-18). Takto sa začína tá cesta uponíženia a sebazrieknutia, touto zradou. Ježiš sa ocitá akoby na trhu: „Tento stojí tridsať denárov...“ A Ježiš prechádza touto cestou poníženia a sebazrieknutia až do konca.

Ježiš dosahuje úplné poníženie „smrťou ukrižovaním“. Ide o najhoršiu smrť, takú, ktorá bola určená otrokom a zločincom. Ježiš bol považovaný za proroka, avšak zomiera ako zločinec. Hľadiac na Ježiša v jeho utrpení, vidíme akoby v zrkadle aj utrpenia celého ľudstva a nachádzame Božiu odpoveď na tajomstvo zla, bolesti a smrti. Koľkokrát nás preniká hrôza zo zla a bolesti, ktoré nás obklopujú a pýtame sa: «Prečo to Boh dovolí?» Hlboko nás zraňuje, keď vidíme utrpenie a smrť zvlášť tých nevinných! Keď vidíme trpieť deti, zraňuje nás to v srdci. Je to tajomstvo zla. A Ježiš berie toto všetko zlo, celé toto utrpenie na seba. Tento týždeň nám všetkým prospeje, keď budeme hľadieť na kríž, pobozkáme Ježišove rany, keď ho pobozkáme na kríži. On vzal na seba celé ľudské utrpenie, obliekol si to utrpenie.

My očakávame, že Boh vo svojej všemohúcnosti zničí nespravodlivosť, zlo, hriech a utrpenie božským triumfálnym víťazstvom. Boh nám však namiesto toho ukazuje pokorné víťazstvo, ktoré sa ľudsky zdá byť zlyhaním. Môžeme povedať: Boh víťazí práve skrze zlyhanie. Boží Syn sa naozaj javí na kríži ako človek porazený: trpí, je zradený, zhanobený a nakoniec zomiera. Ježiš dovolí, aby sa na ňom vyzúrilo zlo a berie ho na seba, aby nad ním zvíťazil. Jeho utrpenie nie je vecou náhody, toto utrpenie bolo predpovedané Písmom. Naozaj nemáme mnoho odpovedí, je to znepokojujúce tajomstvo, tajomstvo veľkej poníženosti Boha. «Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna» (Jn 3,16). Tento týždeň mnoho myslime na Ježišovu bolesť a povedzme si sami v sebe: „Toto je pre mňa. Aj keby som bol jediným človekom na svete, on by to bol urobil. Urobil to kvôli mne.“ Pobozkajme kríž a povedzme: „Pre mňa... Ďakujem, Ježišu... Pre mňa...“

Keď sa všetko zdá stratené, keď už nik neostáva, pretože udrú «pastiera a stádo oviec sa rozpŕchne» (Mt 26,31), vtedy zasahuje Boh s mocou vzkriesenia. Ježišovo zmŕtvychvstanie nie je akýmsi šťastným koncom peknej rozprávky, nie je nejakým filmovým happy-endom, ale je zásahom Boha Otca, a to tam, kde sa triešti ľudská nádej. Vo chvíli, keď sa zdá byť všetko stratené, vo chvíli bolesti, v tej chvíli, ktorú mnohí ľudia pociťujú ako potrebu zísť z kríža, ide o moment najtesnejší k zmŕtvychvstaniu. Noc ešte viac potemnieva práve pred ranným brieždením, prv než sa objaví svetlo. V najtemnejšom momente zasahuje Boh. Kriesi z mŕtvych.

Ježiš, ktorý sa rozhodol kráčať touto cestou, nás volá, aby sme ho nasledovali na tejto jeho ceste poníženia. Keď v istých chvíľach života nenachádzame žiadne východisko z našich ťažkostí, keď sa ponárame do najhustejšej tmy, je to chvíľa nášho poníženia a úplného zrieknutia sa seba samých, hodina, v ktorej zakúšame, že sme krehkí a hriešni. A práve vtedy, v tejto chvíli, nemáme zastierať svoje zlyhanie, ale máme sa v dôvere otvoriť pre nádej v Bohu, tak, ako to urobil Ježiš. Drahí bratia a sestry, tento týždeň bude pre nás dobré vziať do rúk kríž a opakovane ho pobozkať so slovami: «Vďaka, Ježiš, vďaka ti, Pane.» Nech je tak.“


<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 17.04.2014 19:09:20   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5192 príspevkov
Tajomstvo kňazskej radosti

Vatikán 17. apríla 2014

Homília zo slávnostnej Omše svätenia olejov na Zelený štvrtok.

Drahí bratia v kňazstve!

V dnešný Zelený štvrtok, keď nás Kristus miloval až do krajnosti (porov. Jn 13,1), pripomíname si šťastlivý deň ustanovenia kňazstva a deň našej kňazskej vysviacky. Pán nás v Kristovi pomazal olejom radosti a toto pomazanie nás pozýva prijať a niesť tento veľký dar: radosť, túto kňazskú radosť. Radosť kňaza je vzácnym dobrodením nielen pre neho, ale pre všetok ľud verný Bohu: ten veriaci ľud, spomedzi ktorého je kňaz povolaný, aby bol pomazaný, a ku ktorému je poslaný udeľovať pomazanie.

Pomazaní olejom radosti, aby pomazávali olejom radosti. Kňazská radosť má svoj prameň v Otcovej láske, a Pán túži, aby radosť tejto lásky «bola v nás» a aby «bola úplná» (Jn 15,11). Páči sa mi uvažovať nad radosťou kontemplovaním Božej Matky: Mária, «matka živého evanjelia, je prameň radosti pre maličkých» (Evangelii gaudium, 288), a verím, že nezveličujeme, keď povieme, že kňaz je osobou veľmi maličkou: nesmierna veľkosť daru, ktorý je nám daný pre službu nás odsúva medzi najmenších z ľudí. Kňaz je najchudobnejším z ľudí, ak ho Kristus neobohacuje svojou chudobou, je najneužitočnejším sluhom, ak ho Ježiš nevolá priateľom, najhlúpejším z ľudí, ak ho Ježiš trpezlivo nevyučuje tak ako Petra, najbezbrannejším z kresťanov, ak ho Dobrý Pastier neposilňuje uprostred stáda. Niet menšieho od kňaza, ktorý je ponechaný iba na svoje vlastné sily. Preto naša modlitba na obranu pred každým úkladom Zlého je modlitbou našej Matky: som kňazom, pretože On dobrotivo zhliadol na moju malosť (porov. Lk 1,48). A počínajúc v tejto malosti prijímame do seba našu radosť. Radosť v našej malosti!

Nachádzam tri podstatné charakteristiky našej kňazskej radosti: je to radosť, ktorá nás robí pomazanými – nie mazanými, okázalými ani domýšľavými –, je to radosť neskaziteľná a je to radosť misionárska, ktorá vyžaruje na všetkých a všetkých priťahuje, počínajúc paradoxne od tých najviac vzdialených.

Radosť, ktorá nás robí pomazanými. To znamená, že prenikla do intimity nášho srdca, usporiadala ho a sviatostne upevnila. Znaky liturgie vysviacky nám hovoria o materinskej túžbe, v ktorej Cirkev odovzdáva a komunikuje všetko, čo nám Pán dal: vkladanie rúk, pomazanie svätou krizmou, oblečenie do posvätného odevu, bezprostrednú účasť na prvej vysviacke... Milosť nás napĺňa a rozlieva sa celostná, prekypujúca a plná v každom kňazovi. Pomazaní až do kostí... a naša radosť, ktorá prýšti zvnútra, je odozvou tohto pomazania.

Radosť, ktorá je neskaziteľná. Celistvosť daru, z ktorej nikto nemôže nič odobrať ani k nej nič pridať, je neutíchajúcim zdrojom radosti: radosti neskaziteľnej, o ktorej Pán prisľúbil, že ju nikto nebude môcť odňať (porov. Jn 16,22). Môže byť uspatá alebo pridusená hriechom alebo ustarostenosťou života, no v hĺbke zostáva nedotknutá ako uhlíky zhoreného pňa pod popolom, a vždy môže byť obnovená. Pavlovo odporúčanie Timotejovi zostáva vždy aktuálne: Pripomínam ti, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk (porov. 2 Tim 1,6).

Radosť, ktorá je misionárska. S touto treťou charakteristikou sa chcem osobitne podeliť a ju zdôrazniť: radosť kňaza stojí v dôvernom vzťahu so svätým ľudom verným Bohu, pretože ide o radosť v najplnšom zmysle misionársku. Pomazanie sleduje cieľ pomazávať svätý ľud verný Bohu: krstiť, birmovať, uzdravovať a zasväcovať, požehnávať, utešovať a evanjelizovať.

A pretože ide o radosť, ktorá prúdi iba vtedy, keď je pastier uprostred svojho stáda – a to aj v tichu modlitby: pastier, ktorý adoruje Otca, nachádza sa uprostred svojich ovečiek –, je to radosť udržiavaná samotným týmto stádom. Aj vo chvíľach smútku, keď sa všetko zdá byť zastreté a zvádza nás závrat z izolovanosti, v tých apatických a otupných chvíľach, ktoré na nás neraz v kňazskom živote doľahnú – a ktorými som aj ja prešiel – dokonca i v týchto chvíľach je Boží ľud schopný udržiavať radosť, je schopný ťa chrániť, objať ťa, pomôcť ti otvoriť srdce a nanovo objaviť radosť.

Radosť je uchovávaná stádom a chránená tiež troma sestrami, ktoré ju obklopujú, chránia a obraňujú: sestrou chudobou, sestrou vernosťou a sestrou poslušnosťou.

Kňazská radosť je radosť, ktorá má za sestru chudobu. Kňaz je chudobný na radosť čisto ľudskú: mnohého sa vzdal! A pretože je chudobný, on, ktorý dáva mnoho ostatným, musí svoju radosť prijímať od Pána a od verného Božieho ľudu. Nemusí si ju sám zaobstarávať. Vieme, že naši ľudia sú veľmi štedrí v prejavoch vďačnosti voči kňazom aj za najmenšie gestá požehnania a zvlášť za sviatosti. Hovoriac o kríze kňazskej identity mnohí zabúdajú, že identita predpokladá prináležitosť. Niet identity – a teda ani radosti zo života – bez aktívnej a záväznej prináležitosti k Božiemu ľudu (porov. Evangelii gaudium, 268). Kňaz, ktorý sa usiluje nájsť svoju kňazskú identitu introspektívnym skúmaním vlastného vnútra, asi nenájde iné, než signály, ktoré hovoria „vyjdi“: vyjdi zo seba, vyjdi a hľadaj Boha v adorácii, vyjdi a daj svojim ľuďom, čo ti bolo zverené, a tvoji ľudia sa postarajú o to, aby si zakúsil a ocenil, kto si, ako sa voláš, aká je tvoja totožnosť, a umožnia ti tešiť sa z toho stonásobku, ktorý Pán sľúbil svojim služobníkom. Ak zo seba nevyjdeš, olej sa stáva zatuchnutým a pomazanie nemôže prinášať ovocie. Vyjdenie zo seba si vyžaduje zrieknuť sa seba samého, čoho súčasťou je chudoba.

Kňazská radosť je radosť, ktorá má za sestru vernosť. Nie natoľko v zmysle, že by sme všetci boli ‚bez poškvrny‘ – kiež by s Božou milosťou takými boli! –, ale keďže sme hriešnici, je to skôr v zmysle stále novej vernosti jedinej Neveste, Cirkvi. Tu je kľúč k plodnosti. Duchovné deti, ktoré Pán dáva každému kňazovi, tie, ktoré pokrstil, rodiny, ktoré požehnal a pomohol im napredovať, chorí, ktorých povzbudzuje, mladí, ktorých sprevádza cez katechézu a formáciu, chudobní, ktorým pomáha, sú tou „Nevestou“, ktorú má to šťastie považovať za svoju vyvolenú a jedinú lásku a byť jej vždy nanovo verný. Je to živá cirkev, s menom a priezviskom, o ktorú sa kňaz stará vo svojej farnosti alebo v poslaní, ktoré mu je zverené. Ona mu dáva radosť, keď jej je verný, keď robí všetko, čo má robiť, a zanecháva všetko, čo má zanechať, aby zostal uprostred oviec, ktoré mu Pán zveril slovami: «Pas moje ovce» (Jn 21,16.17).

Kňazská radosť je radosť, ktorá má za sestru poslušnosť. Poslušnosť Cirkvi v hierarchii, ktorá znamená, takpovediac, nielen vonkajší rozmer poslušnosti: farnosť, do ktorej som poslaný, potrebné oprávnenia pre ministérium, osobitné poverenie..., ale tiež spojenie s Bohom Otcom, od ktorého pochádza každé otcovstvo. Znamená to však aj poslušnosť Cirkvi v službe: disponibilitu a pripravenosť slúžiť všetkým, vždy a čo najlepšie, podľa vzoru ochoty Panny Márie („Nostra Signora della prontezza“, porov. Lk 1,39: meta spoudes), ktorá sa ponáhľa poslúžiť svojej príbuznej a je pozorná na potreby kuchyne v Káne, kde chýba víno. Disponibilita kňaza robí z Cirkvi dom s otvorenými dverami, útočisko pre hriešnikov, rodinný krb pre tých, ktorí žijú na ulici, ozdravovňu pre chorých, tábor pre mládež, katechetickú miestnosť pre prvoprijímajúce deti... Kde má Boží ľud nejakú túžbu alebo potrebu, tam je kňaz, ktorý dokáže počúvať (ob-audire) a cíti mandát Kristovej lásky, ktorý ho posiela milosrdne prichádzať na pomoc týmto potrebám alebo podporovať tie dobré túžby kreatívnou láskou.

Ten, kto je povolaný, nech vie, že existuje v tomto svete skutočná a plná radosť: radosť byť vybraný spomedzi ľudu, ktorý dotyčný miluje, aby bol k nemu poslaný ako rozdávateľ darov a útechy pochádzajúcich od Ježiša, jediného Dobrého Pastiera, ktorý plný hlbokého súcitu voči všetkým maličkým a odstrčeným tejto zeme, unaveným a skleslým ako ovce bez pastiera, chcel zapojiť mnohých do svojej služby, aby on sám zostal a pracoval v osobe svojich kňazov pre dobro svojho ľudu.

V tento Svätý štvrtok prosím Pána Ježiša, aby dal mnohým mladým objaviť tú zapálenosť srdca, ktorá vzápätí roznecuje radosť, len čo človek šťastlivo naberie odvahu k pohotovej odpovedi na jeho volanie.

V tento Svätý štvrtok prosím Pána Ježiša, aby udržiaval radostnú iskru v očiach novo vysvätených, ktorí idú, aby sa stali pokrmom pre svet, aby sa nechali stravovať uprostred verného Božieho ľudu, ktorí majú radosť z prípravy prvej homílie, prvej omše, prvého krstu, prvej spovede... Je to radosť môcť sa s úžasom po prvýkrát ako pomazaní deliť s pokladom evanjelia, a cítiť, že veriaci ľud ti vracia pomazanie iným spôsobom: svojimi požiadavkami, skláňajúc hlavu na požehnanie, stiskom ruky, predstavujúc svoje deti, pozývajúc k svojim chorým... Zachovaj, Pane, vo svojich mladých kňazoch tú počiatočnú radosť, aby všetko robili ako nové, radosť z vynakladania vlastného života pre teba.

V tento Kňazský štvrtok prosím Pána Ježiša, aby upevňoval kňazskú radosť tých, ktorí majú za sebou už viac rokov služby. Tú radosť, ktorá bez toho, aby zmizla z očí, spočíva na pleciach tých, ktorí nesú ťarchu tejto služby, kňazov, ktorým sa už pri práci zvýšil pulz, zbierajú svoje sily a obnovujú si výstroj: ‚naberajú nový dych‘, ako hovoria športovci. Nech Pán zachováva hĺbku a múdrosť zrelej radosti vyzretých kňazov. Aby sa dokázali modliť ako Nehemiáš: Radosť z Pána je moja sila (porov. Neh 8,10).

Napokon v tento Kňazský štvrtok prosím Pána Ježiša, aby dal zažiariť radosti kňazov starých, zdravých či chorých. Je to radosť z kríža, ktorá sa šíri z poznania, že máme neporušiteľný poklad v hlinenej nádobe, ktorá sa rozpadá. Aby sa vedeli dobre cítiť na akomkoľvek mieste, cítiac v pominuteľnosti času chuť večnosti (Guardini). Aby pociťovali radosť z odovzdávania pochodne, radosť vidieť, ako rastú ich detné deti a s úsmevom a tichým pokojom mohli zamávať v ústrety prísľubom, v tej nádeji, ktorá nesklame.


<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Zobraziť príspevky z predchádzajúceho:  Zoradiť podľa  
 [ Príspevkov: 167 ]  Choď na stránku Predchádzajúci  1 ... 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12  Ďalší

Obsah fóra » Katolícka spiritualita - DUCHOVNÝ ŽIVOT

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 2 hostia


Nemôžete zakladať nové témy v tomto fóre
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre
Nemôžete upravovať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete mazať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete zasielať súbory v tomto fóre

Skočiť na:  
cron
Powered by phpBB® Forum Software © phpBB Group
Slovenský preklad:phpbb.sk.

Zobraziť štatistiku návštevnosti: