Areopág

kresťansko
katolícke
fórum

Všetkým návštevníkom nášho portálu požehnanie a radosť v Duchu Svätom od nášho Pána. Nech On sám je vaším svetlom a Jeho kríž i zmŕtvychvstanie svedectvom Božej moci vo vašich životoch.
Obsah fóra » Katolícka spiritualita - DUCHOVNÝ ŽIVOT


 [ Príspevkov: 167 ]  Choď na stránku 1, 2, 3, 4, 5 ... 12  Ďalší
Autor Správa
Poslať 02.09.2013 23:28:23   Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 21:07:40
napísal 12058 príspevkov
Priatelia, v tomto vlakne budem postupne uvádzať homílie a iné verejné príhovory pápeža Františka (zdroj: sk.radiovaticana.va, tkkbs.sk a i.).
Téma je len na čítanie, prípadna diskusia k jednotlivým posolstvám a myšlienkam bude možná v už existujúcej téme Habemus papam!, alebo inde, podla uváženia.
Prajem Vám aj sebe prijemné a poučné čítanie. :-)

OBSAH:
- Ako nezabíjať druhých jazykom
- Múdrosť rozlišovania duchov
- Nepokoj srdca, ktoré miluje – František o odkaze sv. Augustína a Moniky
- Nasledovať Krista s veľkodušnosťou
- O radosti kresťanov
- Centrom života kresťana je Kristus
- Nádej kresťana má meno Ježiš
- Nechajme sa dotknúť silou toho, ktorý premohol svet
- Katechéza pápeža Františka: „Milujeme Cirkev tak, ako vlastnú mamu?“
- Ježišovo utrpenie a nežnosť Márie ako dva póly
- Klebety sú zločiny proti Bohu a blížnemu
- Len v modlitbe a slzách sa môžeme priblížiť k tajomstvu kríža
- „Hľadať šťastie v materiálnych veciach je najistejší spôsob ako byť nešťastnými.”
- Cnosti politika sú láska k ľuďom a pokora
- Cirkev ako vdova kráčajúca k stretnutiu so svojim ženíchom
- Cirkev koná ako matka
- Slová pápeža novým biskupom: prijímať, kráčať, zostať
- O moci peňazí
- Pápež katolíckym lekárom: Každé dieťa, odsúdené na potrat „má tvár Pána”
- Ježišov pohľad mení život
- Motorom jednoty Cirkvi je Duch Svätý
- Ježiša poznávame srdcom
- O pokušení duchovného blahobytu
- Príhovor pápeža Františka katechétom: Byť v pohybe ako tlčúce srdce
- Pokoj a radosť – znamenia Božej prítomnosti v Cirkvi
- Homília Svätého Otca pri rannej omši s kardinálmi poradcami
- Prečo je Cirkev svätá
- Pamäť spásy, nie iba spomienka
- Homília pápeža Františka zo svätej omše v Assisi
- Odpoveď pápeža Františka na otázky mladých v Assisi
- Nemodliť sa znamená zavrieť pred Pánom dvere
- Generálna audiencia 9. októbra: V akom zmysle je Cirkev katolícka?
- Materstvo je viac než len spoločenská rola
- Homília pápeža Františka pri vyvrcholení Mariánskych dní
- O našom modlárstve a pokrytectve
- Bez modlitby sa staneme moralizátormi
- Pozor na vzťah k peniazom!
- Veľkosť Božej milosti vždy vyhráva nad veľkosťou hriechu
- Generálna audiencia: Mária ako predobraz Cirkvi
- Berme kresťanstvo vážne, sme posvätení Kristovou krvou
- Učme sa od detí, ako sa máme spovedať
- Kultúra odhadzovania
- Príhovor Svätého Otca rodinám: „Prosím, ďakujem, prepáč!“
- Svätý Otec v katechéze: Naša viera potrebuje podporu druhých
- Pápež František slávil svätú omšu nad hrobom bl. Jána Pavla II.
- Svätosť nie je len pre niektorých
- Nádej, ktorá nesklame
- Zachejovo gesto
- Návod Svätého Otca na svätosť - 10 krokov
- Pánovo pozvanie na hostinu platí pre všetkých
- Cirkev je spoločenstvom sviatostí, chariziem a lásky
- Boh má „slabosť lásky“ voči strateným a radosť z ich návratu
- Aby deti nemuseli jesť špinavý chlieb z úplatkov
- Živý Boh nosí meno každého z nás
- Božie ruky sú pre nás istotou
- Krst na odpustenie hriechov
- Na modlitbu poníženého človeka má Boh slabosť
- Ježiš oslobodzuje od fatalizmu
- O rozdílu mezi duchem zvědavosti a Duchem moudrosti
- Cirkev je služobníčkou vysluhovania milosrdenstva
- Nebojme sa definitívnych rozhodnutí, Pán je verný
- Na rozlišovanie znamení čias je potrebná modlitba a nádej
- „Kto koná milosrdenstvo, nemá strach zo smrti“
- Deň, keď sa rozmontujú všetky zbrane
- Vianoce sú osobným stretnutím, nie iba tradíciou
- Predstavme si Ježiša usmiateho a radostného
- Kristus vstal z mŕtvych, preto aj my vstaneme
- Kresťanské slová bez Krista nielenže sú nanič, ale škodia
- Pápež teológom: Priblíženie sa k maličkým pomáha k múdrosti
- „Naša Matka je krásna!“
- Nebojme sa Pánovej útechy, dá nám nádej
- Katechéza: Verím v život večný
- Nebuďme kresťanmi uväznenými v klietke
- Kto sa stretol s Ježišom, má radosť, ktorú mu nik nemôže vziať
- Keď Cirkvi chýba proroctvo, nahrádza ho klerikalizmus
- Boh je s nami a dôveruje nám!
- Iba z Božej milosti sa môžeme stať plodnými
- Mlčanie dáva vyrásť nádeji
- Sv. Jozef nenosil v sebe hnev
- V bdelom očakávaní opakujme „Príď!“
- Nebojte sa! Ježiš rozjasňuje temnoty
- Vianočné posolstvo Urbi et Orbi Svätého Otca Františka
- Sv. Štefan rozptyľuje falošný obraz Vianoc
- Homília Svätého Otca v závere roka: Ako urobiť svoje mesto lepším
- Novoročná homília: «Matka Božia!»
- Novoročný príhovor Svätého Otca: „Čo sa to deje v srdci ľudstva? Je čas zastaviť sa!“
- Byť mužmi túžob a svätého nepokoja ako Peter Faber
- Ježišovo posolstvo je život, svetlo, nádej, láska
- „Svätá chytrosť“ je na ochranu viery potrebná
- O vzájomnej príťažlivosti Boha a ľudí
- Aby naše srdce nebolo trhoviskom
- Katechézy o sviatostiach: Krst
- Kresťanská láska si vie vyhrnúť rukávy
- Nebojme sa zveriť Bohu, viera môže všetko
- Keď kňaz stratí vzťah s Kristom, čo dá ľuďom?
- Ak sa necháme premôcť Božou láskou, uvidíme otvorené nebo
- „Novosťou“ Ježišovho učenia je Božia láska pre každého
- Katechézy o sviatostiach: Krst (2. časť)
- Chráňme si našu malosť
- „Kristovo meno vytvára jednotu, nie rozdelenie“
- Pozor na žiarlivosť a závisť
- Aby radosť evanjelia dosiahla periférie sveta
- Ďakujme za skrytú službu mnohých svätých kňazov
- Modlitba chvály nás robí plodnými
- Katechézy o sviatostiach: Birmovanie
- Obetovanie Pána ako sviatok stretnutia
- „Rehoľníci a rehoľníčky sú svedectvom, že Boh je dobrý“
- Aj Boh plače, má srdce otca
- Katechézy o sviatostiach: Eucharistia
- Milosť zomrieť v nádeji ako Dávid
- Ohlasujme evanjelium kráčajúc cestou pokory
- Kresťan je zažatou lampou
- Katechézy o sviatostiach: Eucharistia - ako ju žijeme?
- Stretnutie pápeža Františka so snúbencami na sviatok sv. Valentína
- Zbavme sa ohovárania a staneme sa svätýmí
- Katechézy o sviatostiach: sviatosť zmierenia
- Ježiša spoznávame nasledovaním, nestačí poznať katechizmus
- Pápež František novým kardinálom: „Byť svätými nie je luxus, je to nevyhnutné pre záchranu sveta“
- Katechézy o sviatostiach: Sviatosť pomazania chorých
- „Božia prozreteľnosť vedie cez našu službu druhým“
- Kresťanský život nie je komerčnou výhodou
- Pôstne obdobie je šanca na zmenu kurzu
- Otvárajme sa modlitbou, pôstom a almužnou
- Neveďme s diablom dialóg, bráňme sa Božím slovom
- Pápež František počas audiencie otcom: Nech vás sv. Jozef požehnáva a sprevádza!
- „Pán je väčší než predsudky,“
- Katechézy o sviatostiach: Sviatosť kňazstva
- Otvorme sa Pánovmu svetlu!
- Katechézy o sviatostiach: Sviatosť manželstva
- „Božie milosrdenstvo je bez hraníc!“
- Katechézy o daroch Ducha Svätého: Dar múdrosti
- Generálna audiencia: S vďakou hľaďme na Ježišove rany
- Tajomstvo kňazskej radosti
- „Kde je moja Galilea?“
- Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?
- Homília Svätého Otca pri kanonizačnej slávnosti
- Katechézy o daroch Ducha Svätého: Dar rozumu
- Katechézy o daroch Ducha Svätého: Dar rady
- Duch Svätý vedie Cirkev k nepredstaviteľným rozhodnutiam
- Katechézy o daroch Ducha svätého: Dar sily
- Pápež povzbudil chorých slovami: Láska všetko mení
- Konflikty sa v Cirkvi riešia dialógom a modlitbou
- Katechézy o daroch Ducha Svätého: Dar poznania
- Pri generálnej audiencii sa pápež František poďakoval za púť do Svätej zeme
- Katechézy o daroch Ducha Svätého: Dar nábožnosti
- „Ak je Cirkev živá, vždy musí prekvapovať!“
- Duch Svätý nás učí, dáva nám pamäť a reč
- Katechézy o daroch Ducha Svätého: Dar bázne pred Bohom.
- Ako prekonať konflikty a zastaviť nenávisť
- Kto žije lásku, je obrazom Trojice
- Kto platí za korupciu?
- Z korupcie sa človek dostane jedine pokáním
- Katechézy o Cirkvi: Úvod
- Obnovme si pamäť, aby sme rozoznali pravý chlieb
- Pápež František o prežívaní radosti z kňazstva a o kráse bratstva
- Pápež František v Kalábrii: Jasné „nie“ mafii a uctievaniu zla
- Kresťan je chlieb, ktorý sa láme pre druhých
- Katechézy o Cirkvi: Príslušnosť k spoločenstvu
- Láska nečaká, ale dáva, nehovorí, ale koná
- Príhovor pápeža Františka pri stretnutí s rehoľníkmi v Kotoné (Južná Kórea)
- Katechézy o Cirkvi: Cirkev je jedna a svätá
- Katechézy o Cirkvi: Cirkev je naša matka
- Katechézy o Cirkvi: Matka, ktorá učí skutkom milosrdenstva
- Pápež v Redipuglii: Obráťme sa od ‚Čo je mňa do toho?‘ k plaču
- Katechézy o Cirkvi: Cirkev katolícka a apoštolská
Hore
 Profil  
 
Poslať 02.09.2013 23:40:06   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 21:07:40
napísal 12058 príspevkov
Ako nezabíjať druhých jazykom

Vatikán, 2. septembra 2013

Po letnej prestávke dnes Svätý Otec slávil zvyčajnú rannú svätú omšu o 7. hod. v kaplnke Domu sv. Marty, opäť za účasti skupiny veriacich. V homílii vychádzal z liturgického čítania zo 4. kapitoly Lukášovho evanjelia (Lk 4,16-30) o Ježišovom stretnutí s jeho spolurodákmi v Nazaretskej synagóge. Ako pripomenul Svätý Otec, títo Ježiša obdivujú, no čakajú od neho niečo mimoriadne. Na to, aby v neho uverili, chcú vidieť zázrak, chcú divadlo. A keď im Ježiš povie že nemajú vieru, zmocňuje sa ich hnev. «Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli ho až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť.»

Svätý Otec text ďalej vysvetlil takto:
„Vidíme, ako sa to celé zvrtlo. Začali krásne, s obdivom, a skončili pri zločine: chceli Ježiša zabiť. Bolo to pre žiarlivosť, závisť, všetky tieto veci... Také niečo sa neudialo iba pred dvetisíc rokmi, deje sa to každý deň v našom srdci, v našich spoločenstvách. Keď sa v komunite hovorí: ‚Ó, ako dobre, že k nám prišiel tento človek!‘, rozpráva sa o ňom v dobrom v prvý deň, druhý deň už menej, a na tretí sa začína s ohováraním, až ho nakoniec zoderú z kože.“
Obyvatelia Nazareta teda chceli Ježiša zabiť, no tí, čo v nejakom spoločenstve šíria klebety o bratoch, o členoch komunity, tiež chcú zabíjať. Robia to isté! Apoštol Ján vo svojom Prvom liste vo verši 3,15 hovorí toto: «Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah.» Sme navyknutí na ohovárania, na klebety. No koľkokrát naše komunity, aj naša rodina, sú peklom, kde vládne táto kriminalita, zabíjanie brata či sestry jazykom!“

„Táto neprajnosť, ktorú diabol zasieva do srdca, aby jeden o druhom hovoril zle, rozbíja komunitu, rozbíja rodinu“
, povedal ďalej František a upozornil, že v týchto dňoch, keď sa veľa hovorí o mieri, keď vidíme obete zbraní, je potrebné pamätať aj na naše každodenné zbrane: jazyk, klebety, ohováranie. Preto sa každá komunita naopak má usilovať žiť s Pánom a byť obrazom neba, - povedal Svätý Otec a ukázal aj odkiaľ treba začať:

„Aby zavládol pokoj v komunite, v rodine, v krajine či vo svete, musíme začať odtiaľto: byť s Pánom. Tam, kde je Pán, nie je nevraživosť, nie je kriminalita, nie je nenávisť, nie je závidenie. Je tam bratstvo. Prosme Pána o toto: aby sme nikdy nezabíjali blížneho naším jazykom, a aby sme boli s Pánom tak, ako všetci budeme v nebi. Nech je tak.“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 03.09.2013 20:37:22   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 21:07:40
napísal 12058 príspevkov
Múdrosť rozlišovania duchov

Vatikán, 3. septembra 2013

Vo svojej rannej homílii v kaplnke Domu sv. Marty Svätý Otec vychádzal zo slov sv. Pavla z Prvého listu Solúnčanom: «Vy, bratia, nie ste vo tme... všetci ste synmi svetla» (porov. 1 Sol 5, 4-5, liturgické čítanie: 1 Sol 5, 1-6.9-11). Pri vysvetlení tejto identity kresťana, ktorú charakterizuje svetlo, poukázal najprv na schopnosť ľudstva využívať svetlo vedeckého poznávania:

„Možno poznávať všetko, na všetko môžeme mať vedu a toto svetlo videnia vecí. No Ježišovo svetlo je niečo iné. – Nie je to svetlo nevedomosti, to nie! – Je to svetlo poznania a múdrosti, no je to niečo iné, než je svetlo tohto sveta. Svetlo, ktoré nám ponúka svet, je svetlo umelé. Je azda silné – to Ježišovo je silnejšie – silné ako ohňostroj, ako blesk fotoaparátu. Ježišovo svetlo však je svetlo tiché, je to svetlo pokojné, svetlo pokoja, ako svetlo vianočnej noci: nič nepredstiera.“

Pápež František ďalej upozornil na nevyhnutnosť duchovného rozlišovania:
„Je pravda, že diabol koľkokrát prichádza preoblečený za anjela svetla. Rád imituje Ježiša a robí sa dobrým, prihovára sa nám pokojne, ako sa prihováral Ježišovi po pôste na púšti. Preto si potrebujeme od Pána vyprosovať „múdrosť rozlišovania, aby sme rozpoznali, kedy je to Ježiš, kto nám dáva svetlo, a kedy je to práve démon, prestrojený za anjela svetla. (...) Koľkí si myslia, že žijú vo svetle, a pritom sú vo tmách, no neuvedomujú si to. Aké je to svetlo, ktoré nám ponúka Ježiš? Ježišovo svetlo môžeme rozpoznať, pretože je to svetlo ponížené, nie je to svetlo, ktoré sa natláča. Je pokorné. Je to svetlo mierne, so silou miernosti. Je to svetlo prihovárajúce sa srdcu a je to aj svetlo ponúkajúce kríž. Ak sme v našom vnútornom svetle ľuďmi miernosti, zachytávame Ježišov hlas v srdci a bez strachu hľadíme na kríž: toto je Ježišovo svetlo.“

A čo s takým svetlom, ktoré nás robí namyslenými, vedie nás k povýšenectvu, pohŕdavosti a pýche? „To nie je Ježišovo svetlo. Je to svetlo diabla, preoblečeného za Ježiša, za anjela svetla“ – skonštatoval Svätý Otec ešte raz zopakoval pravidlo na rozpoznanie pravého svetla: „Tam, kde je Ježiš, je vždy poníženosť, miernosť, láska a kríž.“

Svätý Otec sa dotkol aj úryvku z Lukášovho evanjelia o tom, ako Ježiš vyháňa diabla a okolostojacich sa pri tom zmocňuje bázeň (Lk 4, 31-37): „Ježiš nepotrebuje vojsko na vyhnanie démonov. Nepotrebuje pýchu, nepotrebuje silu, namyslenosť. – «Čo je to za slovo, že mohutnou silou rozkazuje nečistým duchom a oni vychádzajú?» – Toto slovo je slovo ponížené, tiché, plné lásky. Je to slovo, ktoré nás sprevádza v momentoch kríža. Prosme Pána, aby nám dnes udelil milosť svojho svetla a naučil nás rozlišovať, kedy je svetlo od neho a kedy je to svetlo umelé, vytvorené nepriateľom na to, aby nás oklamal.“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 04.09.2013 22:03:20   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
Nepokoj srdca, ktoré miluje – František o odkaze sv. Augustína a Moniky

Homília pápeža Františka na sviatok sv. Augustína, ktorú predniesol 28. augusta 2013 v Bazilike sv. Augustína v Ríme pri otváracej svätej omši 184. generálnej kapituly augustiniánov.

„Pre seba si nás stvoril a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe“ (Vyznania, I,1,1). Týmito slovami, ktoré sa stali slávnymi, sa sv. Augustín obracia na Boha vo Vyznaniach a v týchto slovách je zhrnutý celý jeho život.

„Nepokoj“ – toto slovo ma zachytáva a núti ma uvažovať. Chcel by som začať otázkou: Aký základný nepokoj prežíva Augustín vo svojom živote? Alebo azda by som skôr mal povedať: Aké nepokoje nás tento veľký človek a svätec vyzýva podnecovať a udržiavať v našom živote? Navrhujem tieto tri: nepokoj duchovného hľadania, nepokoj stretnutia s Bohom a nepokoj lásky.

1. Prvým je nepokoj duchovného hľadania. Augustín prežíva skúsenosť, ktorá je dnes dosť bežná, dosť bežná medzi dnešnými mladými. Svojou matkou Monikou je vychovávaný v kresťanskej viere, i keď neprijme krst. Pri dospievaní sa však od viery vzďaľuje, nenachádza v nej odpovede na svoje otázky, na túžby svojho srdca, a priťahujú ho iné ponuky. Zapája sa tak do skupiny manichejcov, usilovne sa venuje svojmu štúdiu, nestráni sa ľahkomyseľnej zábavy, hier a predstavení tej doby, intenzívnych priateľstiev, spoznáva vášnivú lásku a dáva sa na oslnivú kariéru učiteľa rečníctva, ktorá ho privádza až na cisársky dvor v Miláne. Augustín je človek, ktorý dosiahol všetko, čo chcel, má všetko, no v jeho srdci zostáva nepokoj hľadania hlbokého zmyslu života. Jeho srdce nie je uspaté, nie je znecitlivené úspechom, vecami, mocou. Augustín sa neuzatvára do seba, neuspokojuje sa v pohodlí, naďalej hľadá pravdu, zmysel života, naďalej hľadá Božiu tvár. Istotne sa dopúšťa chýb, dáva sa aj na nesprávne cesty, hreší. Je hriešnikom, no nestráca nepokoj duchovného hľadania. A takýmto spôsobom objaví, že Boh na neho čakal, ba viac, že ho nikdy neprestal hľadať ako prvý.

Chcem povedať tomu, kto sa cíti ľahostajným voči Bohu, voči viere, kto je od Boha ďaleko alebo ho opustil, tiež aj nám, s našimi možno malými „vzdialeniami sa“ a „útekmi“ od Boha, ale je ich v každodennom živote tak veľa. Pozri do hĺbky svojho srdca, nazri do svojho vlastného vnútra a pýtaj sa sám seba: Máš srdce, ktoré túži po niečom veľkom, alebo srdce uspaté vecami? Udržalo si tvoje srdce nepokoj hľadania, alebo si si ho nechal udusiť vecami, pre ktoré skončí v ochabnutosti? Boh ťa očakáva, hľadá ťa. Čo mu odpovieš? Postrehol si túto situáciu svojej duše? Alebo spíš? Veríš, že Boh ťa očakáva, alebo pre teba táto pravda predstavuje len prázdne slová?

2. U Augustína je to práve tento nepokoj srdca, ktorý ho privádza k osobnému stretnutiu s Kristom. Privádza ho k pochopeniu, že ten Boh, ktorého hľadal ďaleko od seba, je Boh blízky každej ľudskej bytosti, Boh blízky nášmu srdcu, ktorý je nám bližší, než sme si blízki sami sebe (porov. Vyznania, III,6,11). No ani pri objave a stretnutí s Bohom sa Augustín nezastavuje, neoddáva sa pohodliu, neuzatvára sa do seba ako ten, ktorý už dosiahol všetko, ale pokračuje v ceste. Nepokoj z hľadania pravdy, z hľadania Boha, sa stáva nepokojom spoznávať ho stále viac a vychádzať von zo seba, aby ho dával spoznať druhým. Je to naozaj nepokoj lásky. Prial by si pokojný život štúdia a modlitby, no Boh ho volá, aby sa stal pastierom v Hippe, v ťažkom momente, so spoločenstvom, ktoré je rozdelené, a s vojnou predo dvermi. A Augustín sa nechá uviesť Bohom do nepokoja, usiluje sa byť obrazom Ježiša, Dobrého pastiera, ktoré pozná svoje ovce (porov. Jn 10,14), ba ešte viac, ako s obľubou opakujem, toho, ktorý „cíti pach svojho stáda“ a vychádza hľadať zatúlané ovce.

Augustín žije to, na čo sv. Pavol poukazuje Timotejovi a každému z nás: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod (porov. 2 Tim 4,2), ohlasuj evanjelium s veľkodušným, veľkým srdcom pastiera, ktorý sa znepokojuje pre svoje ovce. Augustínovým pokladom je práve tento postoj: neustále vychádzať v ústrety Bohu a neustále vychádzať v ústrety stádu. Je človekom v napätí medzi týmito dvoma vychádzaniami. Nechce „privatizovať“ lásku, chce stále kráčať vpred. Stále kráčať, hovorieval tento [cirkevný] otec. Stále nepokojný! A toto je pokoj v nepokoji. Môžeme sa spytovať sami seba: Som nepokojný kvôli Bohu, aby som ho ohlasoval, aby som ho dal spoznať druhým? Alebo sa nechávam očariť tým duchovným svetáctvom, ktoré nás núti všetko robiť z lásky k sebe samým? My, zasvätení, myslíme na osobné záujmy, na výkonnosť diel, na kariérizmus; môžeme myslieť na množstvo vecí. - „Prispôsobil som sa“ azda v mojom kresťanskom živote, mojom kňazskom živote, mojom rehoľnom živote, aj v mojom komunitnom živote? Alebo si udržiavam silu nepokoja kvôli Bohu, kvôli jeho slovu, ktoré ma učí „vychádzať von“, v ústrety iným?

3. Prichádzame k tretiemu nepokoju, k nepokoju lásky. Tu nemôžem neuprieť pohľad na matku: Monika! Koľko sĺz vyronila tá svätá žena za obrátenie syna! A koľké mamy aj dnes prelievajú slzy, aby sa ich deti navrátili ku Kristovi! Neprestaňte dúfať v Božiu milosť! Vo Vyznaniach čítame nasledovnú vetu, ktorú istý biskup povedal sv. Monike, ktorá ho prosila, aby pomohol jej synovi znovu nájsť cestu viery: „Nie je možné, aby syn, pre ktorého bolo preliatych toľko sĺz, zahynul“ (Vyznania, III,12,21). Samotný Augustín po svojom obrátení píše takto, obracajúc sa k Bohu: „Z lásky ku mne plakávala pred tebou moja matka, skrz-naskrz verná, roniac viac sĺz, než kedy vyronia matky pri fyzickej smrti detí“ (Vyznania, III,11,19). Nepokojná žena... táto žena, ktorá nakoniec hovorí tie krásne slová: cumulatius hoc mihi Deus praestitit! - „Boh ma uspokojil vrchovato“ (Vyznania, IX,10,26). Toho, pre ktorého nariekala, jej Boh daroval vrchovatým spôsobom! A Augustín je Monikiným dedičom, od nej dostáva zárodok nepokoja. Tu hľa, je nepokoj lásky: stále hľadať, bez ustania, dobro toho druhého, milovanej osoby, tak intenzívne, že to vedie aj k slzám.

Prichádza mi na myseľ Ježiš, plačúci pred hrobom priateľa Lazára; Peter, ktorý po tom, ako Ježiša zaprel, stretáva sa s jeho pohľadom bohatým na milosrdenstvo a lásku a horko plače; otec, ktorý z terasy vyčkáva synov návrat, a kým je ešte ďaleko, beží mu v ústrety. Prichádza mi na myseľ Panna Mária, ktorá s láskou nasleduje Syna Ježiša až po kríž. - Ako je to s naším nepokojom lásky? Veríme v lásku k Bohu a k druhým? Alebo sme v tomto „nominalisti“ [- považujeme to len za prázdne slová]? Nie abstraktným spôsobom, nie iba slová, ale konkrétny brat, ktorého stretávame, ten brat, ktorý stojí pri nás! Necháme sa znepokojiť jeho potrebami, alebo zostávame uzavretí sami do seba, do našich komunít, ktoré sú často pre nás komunitami pohodlnosti? Často sa dá žiť v obytnom bloku nepoznajúc vlastného suseda. Alebo sa dá byť v komunite bez toho, že by sme skutočne poznali vlastného spolubrata. S bolesťou myslím na zasvätených, ktorí nie sú plodní, ktorí sú „starými mládencami“. Nepokoj lásky pobáda stále vychádzať druhému v ústrety, bez čakanie na to, kým nám predloží svoju potrebu. Nepokoj lásky nás obdarúva darom pastoračnej plodnosti, a každý z nás sa musí pýtať: Ako je to s mojou duchovnou plodnosťou, s mojou pastoračnou plodnosťou?

Prosme Pána za vás, drahí augustiniáni, ktorí začínate generálnu kapitulu, a za nás všetkých, aby udržiaval v našom srdci duchovný nepokoj stále ho hľadať, nepokoj ohlasovať ho s odvahou, nepokoj lásky ku každému bratovi a sestre. Nech je tak.

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 05.09.2013 20:16:13   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
Nasledovať Krista s veľkodušnosťou

Vatikán, 5. septembra 2013

Keď príde Pán, „mám strach, že okolo mňa prejde bez toho, aby si ma všimol“. Touto citáciou sv. Augustína dnes pápež František začal svoju homíliu v Dome sv. Marty vo Vatikáne počas rannej svätej omše. Dnes vyzval k uvažovaniu nad tým, ako je Ježiš prítomný v živote kresťana, keď každému dáva utešujúci prísľub, kladie na neho požiadavku veľkodušnosti a zveruje mu misiu, ktorú má vyplniť.

„Vždy, keď Pán prichádza do nášho života, keď vstupuje do nášho srdca, povie nám jedno slovo. Jedno slovo a tiež aj nasledovný prísľub: «Len do toho, odvahu, neboj sa, pretože vykonáš to a to!» Je to pozvanie k misii, pozvanie, aby sme ho nasledovali. A keď pocítime toto volanie, zisťujeme, že niečo v našom živote nie je v poriadku, že to musíme napraviť a s veľkodušnosťou to zanechať. Je v našom živote aj niečo dobré, no Pán nás inšpiruje, aby sme to zanechali, a nasledovali ho bližšie, ako sa to stalo i tu: títo zanechali všetko, hovorí evanjelium. «A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním.»“

Ako však pápež František uisťuje, Ježiš nežiada tých, ktorí sa rozhodli ho nasledovať, zanechať všetko pre nejaký účel, ktorý ostáva nejasný. Naopak, účel je hneď zrejmý a je to dynamický účel:

„Ježiš nikdy nehovorí «Nasleduj ma», bez toho, aby neobjasnil poslanie. Nie! Povie: «Nasleduj ma, aby som ja uskutočnil to a to.» «Nasleduj ma, kvôli tomuto.» «Ak chceš byť dokonalý, opusti všetko a nasleduj ma, aby si bol dokonalý.» Stále je tu poslanie. Vyberáme sa Ježišovou cestou, aby sme niečo urobili. Ísť Ježišovou cestou nie je nejakým divadlom. Ideme za ním, aby sme niečo urobili: je to poslanie.“

Prísľub, požiadavka, poslanie. Ide o súbor troch záležitostí, ktoré podľa pápeža nemusíme uskutočňovať iba aktívnym životom, ale tiež modlitbou. Ako povedal, „modlitba bez Ježišovho slova a bez dôvery, bez prísľubu, nie je dobrou modlitbou“. Svätý Otec rovnako zdôraznil, že prosiť si od Ježiša to, aby sme boli pripravení niečo zanechať, je dobré. To potom vedie k poslaniu, pretože neexistuje modlitba, cez ktorú by nás Ježiš nepovzbudzoval k tomu, aby sme niečo urobili: „Je to skutočne kresťanská modlitba: počúvať Pána skrze jeho slovo útechy, pokoja a prísľubu; mať odvahu zvliecť zo seba niečo, čo nám bráni pohotovo ho nasledovať a chopiť sa poslania. To ale neznamená, že potom už viac neexistujú pokušenia. Bude ich ešte veľa! Ale, pozrite sa, Peter zhrešil veľmi vážne, keď zaprel Ježiša, ale potom mu Pán odpustil. Tiež aj Jakub a Ján... zhrešili karierizmom, chceli ísť vyššie, ale Pán im odpustil.“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 06.09.2013 15:25:22   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 21:07:40
napísal 12058 príspevkov
O radosti kresťanov

6. septembra 2013

Kresťan má byť vždy radostný, ako keby išiel na svadbu, uviedol pápež František v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Zdôraznil tiež, že musíme prekonať pokušenie dávať novosť evanjelia do starých mechov a zopakoval, že sviatosť manželstva je obrazom spojenia Krista s Cirkvou.

„Keď je tu ženích, nedá sa postiť, nemožno byť smutní“ – povedal Svätý Otec a zameral svoju homíliu na odpoveď Ježiša zákonníkom z dnešného úryvku evanjelia. Upozornil, že Pán sa často vracia k tomuto obrazu ženícha. Ježiš nám predstavuje vzťah medzi ním a Cirkvou ako svadbu. „Myslím si, že toto je ten najhlbší dôvod, prečo Cirkev tak chráni sviatosť manželstva a nazýva ho veľkou sviatosťou, pretože skutočne ide o obraz spojenia Krista s Cirkvou.“ Svätý Otec sa ďalej zameral na dva postoje, ktoré by mal kresťan žiť na tejto svadbe: prvým z nich je radosť, pretože ide o veľkú slávnosť“:

„Kresťan je zo svojej podstaty radostný. Preto, keď na konci evanjelia prinesú víno, keď sa hovorí o víne, pripomína mi to svadbu v Káne. Preto Ježiš urobil ten zázrak, preto Mária, keď si uvedomila, že nemajú vína – a bez vína nemôže byť oslava... Predstavte si svadbu s popíjaním čaju alebo ovocnej šťavy: nie, to nejde, je oslava – Mária prosí o zázrak. A tak je to aj v kresťanskom živote. Kresťanský život zahŕňa tento radostný postoj, túto radosť srdca.“


Samozrejme, existujú chvíle kríža, momenty bolesti, dodal pápež, „ale vždy je tu hlboký pokoj, radosť, pretože kresťanský život sa prežíva ako svadobná hostina Ježiša Krista a Cirkvi“ . Svätý Otec pripomenul, ako niektorí prví mučeníci šli k mučeníctvu, akoby išli na svadbu, aj vtedy mali „radostné srdce“. Cirkev sa spája s Pánom „ako nevesta so svojím ženíchom a vie, že na konci sveta bude definitívna hostina“. Druhý prístup, ktorý si podľa Svätého Otca má kresťan osvojiť, sa nachádza v podobenstve o svadbe kráľovho syna. Všetci sú pozvaní na hostinu: dobrí, aj zlí. Ale keď sa hostina začne , kráľ pozerá, kto nemá svadobné rúcho:

„Napadne nám, ako to je? Boli pozvaní z krížnych ciest a žiada sa od nich svadobný odev? To nejde. Čo to znamená? Je to jednoduché! Aby sme mohli vstúpiť na svadobnú hostinu, Boh od nás žiada len jedno: úplnosť. Ženích je najdôležitejší. V ženíchovi sa napĺňa všetko! A toto nás privádza k prvému čítaniu, ktoré veľmi dôrazne hovorí o Ježišovej absolútnosti. Prvorodený zo všetkého stvorenia. V ňom bolo všetko stvorené, skrze neho a pre neho bolo všetko stvorené. Všetko! On a len on je stredobodom!“

Ježiš „je aj hlavou tela Cirkvi, on je počiatok. Jemu dal Boh plnosť, prvenstvo, aby v ňom bolo všetko zmierené“. Teda ako je prvým postojom hostina, druhým je uznanie Ježiša ako Jediného! Pán nás žiada „len o toto: uznať ho ako Jediného ženícha“. On „je stále verný a aj od nás žiada vernosť“. To je dôvod, prečo, ak to nie je táto veľká hostina, nemôžeme robiť našu malú hostinu. Pán nám hovorí, že nikto nemôže slúžiť dvom pánom: alebo bude slúžiť Bohu, alebo svetu:

„Toto je druhý kresťanský postoj: uznať Ježiša ako jediného, centrum, absolútno. Ale vždy budeme v pokušení dávať túto novosť evanjelia, toto nové víno do starých mechov... A hriech; všetci sme hriešnici. Priznajme si: Toto je hriech. Nehovor, že to ide dokopy. Nie! Staré mechy nemôžu obsahovať nové víno. Toto je novosť evanjelia. Ježiš je ženích, ktorý si berie Cirkev, miluje Cirkev, dáva za Cirkev svoj život. Ježiš robí túto svadobnú hostinu! Ježiš od nás očakáva radosť z oslavy, radosť z toho, že sme kresťania. A vyžaduje tiež úplnosť: On je všetko! Ak máme niečo, čo nie je jeho, čiňme pokánie, prosme o odpustenie a napredujme. Nech nám všetkým Pán dá milosť, aby sme vždy mali túto radosť, ako keby sme išli na svadbu. A tiež vernosť jedinému ženíchovi, ktorým je Pán.“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 07.09.2013 15:20:00   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 21:07:40
napísal 12058 príspevkov
Centrom života kresťana je Kristus

Kresťan nesmie nikdy zabudnúť, že centrom jeho života je Ježiš Kristus – zdôraznil pápež František v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty v sobotu 7. septembra. Pripomenul tiež, že musíme odolávať pokušeniu byť „kresťanmi bez Krista“. „Ježiš je centrom. Ježiš je Pán.” Nie je však ľahké pochopiť to správne, poznamenal Svätý Otec a dodal, že Ježiš nie je pánom ako ktorýkoľvek iný pán. On je jediný Pán. Je stredobodom, ktorý nás obnovuje a podopiera. Farizeji, o ktorých hovorí dnešné evanjelium, „kládli do stredu svojej nábožnosti mnohé prikázania“. Aj dnes platí: „ak nie je v centre Ježiš, sú tam iné veci“. A tak aj dnes „stretávam mnohých kresťanov bez Krista, bez Ježiša“:

„Napríklad tých, ktorí majú chorobu farizejov a sú kresťanmi, ktorí vkladajú do svojho náboženstva mnoho príkazov: ‚Ach, musím urobiť toto, tamto...‘ Sú to kresťania typu: ‚Ale prečo to robíte?‘ ‚Lebo to sa musí.‘ ‚Ale prečo?‘ ‚Neviem, ale musí sa to robiť.‘ A kde je Ježiš? Prikázanie je platné, ak pochádza od Ježiša. Robím to preto, že to chce Pán. Ale ak som kresťan bez Krista, robím to, a neviem, prečo to mám robiť.“

Existujú aj „iní kresťania bez Krista, pokračoval Svätý Otec. Tí, ktorí len vyhľadávajú pobožnosti“. Ak ťa tvoje pobožnosti privádzajú ku Kristovi, to je dobre, ale ak zostávaš len pri nich, niečo nie je v poriadku. A potom je ešte „ďalšia skupina kresťanov bez Krista: Sú to tí, ktorí vyhľadávajú, čo je zriedkavé, výnimočné, ktorí idú za súkromným zjavením“, zatiaľ čo Zjavenie skončilo Novým zákonom. Pápež varoval pred snahou o poznávanie nových vecí cez zjavenia, ktoré sú len{ zrkadlením, a takýchto kresťanov vyzval, aby si zobrali do rúk evanjelium.


„Otče, ale čo je pravidlom, aby sme boli kresťanmi s Kristom a nestali sa kresťanmi bez Krista? Čo je znamením toho, že daný človek je kresťanom s Kristom? Pravidlo je jednoduché: Platí len to, čo vás privádza k Ježišovi a čo pochádza od Ježiša. Ježiš je stredobod, ako sám hovorí. Privádza ťa toto k Ježišovi? Nuž, pokračuj. Pochádza tento príkaz, tento postoj od Ježiša? Tak do toho! Ale ak ťa to neprivádza k Ježišovi a ak to nepochádza od Ježiša, ale nevedno odkiaľ, potom je to trochu nebezpečné.“

A čo je znamením toho, že som kresťanom s Kristom? Toto je vyjadrené v geste slepého od narodenia, ktorý padne pred Ježišom na kolená a klania sa mu, povedal Svätý Otec.

„Ale ak si nedokážeš uctievať Ježiša, niečo ti chýba. Pravidlom je: Som dobrý kresťan, som na ceste byť dobrým kresťanom, ak robím to, čo pochádza od Ježiša a čo ma privádza k Ježišovi, pretože on je centrom. Znamením je modlitba adorácie pred Pánom Ježišom; to, že ho dokážem adorovať, klaňať sa mu. Nech nám Pán dá pochopiť, že on sám je Boh, jediný Pán. A nech nám dá svoju milosť, aby sme ho milovali, aby sme ho nasledovali a išli cestou, ktorej nás on naučil.“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 09.09.2013 17:42:31   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 21:07:40
napísal 12058 príspevkov
Nádej kresťana má meno Ježiš

Čnosť nádeje – možno menej známu ako čnosť viery a lásky – si netreba zamieňať s bežným postojom optimizmu, povedal Svätý Otec v homílii rannej svätej omše, ktorú slávil v Dome sv. Marty v pondelok 9. septembra 2013. Pre kresťana je nádejou osobne Ježiš, ktorý oslobodzuje a obnovuje život každého. Nádej je Ježišovým darom, nádej je Ježiš sám, nesie jeho „meno“. Sv. Pavol v Liste Kolosanom píše: „Kristus vo vás, nádej slávy“ (1, 27). Nádej teda neznamená vnímať poloprázdny pohár ako napoly plný, toto je jednoducho optimizmus, ľudský postoj, ktorý závisí od mnohých okolností.

„Nádej je niečo iné, nie je to optimizmus. Nádej je dar, dar Ducha Svätého, a z tohto dôvodu Pavol povie, že „nikdy nesklame“. Nádej nikdy nesklame. Prečo? Pretože je to dar, ktorý nám dal Duch Svätý. Ale Pavol nám hovorí, že nádej má meno. Nádej je Ježiš. Nemožno hovoriť: ‚Dúfam v život, dúfam v Boha‘, ak nepovieš: ‚Mám nádej v Ježišovi, v Ježišovi Kristovi, jeho živej osobe, ktorá teraz prichádza v Eucharistii, ktorá je prítomná v jeho slove‘. To by nebola nádej, ale dobrá nálada, optimizmus...“ Z dnešného evanjelia (Lk 6, 6-11) zobral pápež František druhý bod na zamyslenie. Ježiš v sobotu uzdravuje človeka s ochrnutou rukou a ukazuje zákonníkom, že ich cesta „nie je cestou k slobode“. Sloboda a nádej idú ruka v ruke: tam, kde nie je nádej, nemôže byť žiadna sloboda, hovorí Svätý Otec a dodáva: „Ježiš uzdravuje z choroby i z rigoróznosti a v oboch prípadoch vracia život.“

„Ježiš, nádej, pretvára všetko. Je to stály zázrak. Neurobil len zázraky uzdravenia, tie boli len znamením, signálmi toho, že pôsobí v Cirkvi aj teraz. Zázrak pretvárania všetkého, to, čo robí v mojom živote, v tvojom živote, v našich životoch. To, že on pretvára, obnovuje, je dôvodom našej nádeje. Kristus, ktorý všetky veci pretvára na tie najobdivuhodnejšie zo stvorenia, je dôvodom našej nádeje. A táto nádej nezahanbuje, lebo Boh je verný. Seba samého zaprieť nemôže. To je cnosť nádeje.“

Svätý Otec sa potom obrátil najmä na kňazov. „Je to trochu smutné, keď človek stretne kňaza bez nádeje, naopak je pekné stretnúť takého, ktorý kráča do konca života nie s optimizmom, ale s nádejou. Takýto kňaz je spojený s Ježišom Kristom a Boží ľud potrebuje, aby sme my kňazi dávali toto znamenie nádeje, aby sme žili túto nádej v Ježiša, ktorý všetko obnovuje."

„Pán, ktorý je nádejou slávy, ktorý je centrom, ktorý je všetkým, nech nám pomáha na tejto ceste: dávať nádej, mať zaľúbenie v nádeji. A ako som povedal, nie len optimizmus, ale to, čo mala Panna Mária vo svojom srdci aj v najväčšej tme, od piatku večera do skorých ranných hodín v nedeľu, nádej. Táto nádej obnovila všetko. Nech nám Pán dá túto milosť.“


<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 10.09.2013 19:00:21   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 21:07:40
napísal 12058 príspevkov
Nechajme sa dotknúť silou toho, ktorý premohol svet

10. septembra 2013

Kresťania sú povolaní ohlasovať Ježiša bez strachu, bez zahanbenia a bez triumfalizmu, poznamenal dnes pápež František počas rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Svätý Otec upozornil na riziko byť „kresťanmi bez vzkriesenia“ a zopakoval, že Kristus je vždy stredobodom a nádejou nášho života. Ježiš je víťaz, ktorý premohol smrť a hriech. Pápež František vychádzal zo slov Listu sv. Pavla Kolosanom (Kol 2,6-15). Svätý Pavol dnes podľa pápeža vyzýva aj nás, aby sme žili v Kristovi, „hlboko zakorenení a na ňom postavení, upevnení vo viere“.

„Ježiš vstal z mŕtvych!“, toto je kľúčový bod, zdôraznil pápež. Ako však povedal, nie je vždy ľahké pochopiť ho. Uviedol príklad, ako sa svätý Pavol obrátil na Grékov v Aténach. Tí ho so záujmom počúvali, no len do chvíle, kým nezačal hovoriť o vzkriesení. Táto udalosť je pre nás podľa Svätého Otca skúškou aj dnes:

„Je toľko ‚kresťanov bez vzkriesenia, kresťanov bez vzkrieseného Krista: sprevádzajú Ježiša až k hrobu, plačú, majú ho radi, ale iba potiaľ. Premýšľajúc o tomto postoji kresťanov bez vzkrieseného Krista, som našiel tri druhy takýchto kresťanov, hoci je ich viac: úzkostliví kresťania, ktorí majú strach; ďalej tí ktorí sa hanbia, a napokon triumfalisti. Tieto tri skupiny sa nestretli so vzkrieseným Kristom!

Úzkostliví sú tí, ktorí ráno po vzkriesení odchádzajú, pretože majú strach. Apoštoli sa zo strachu pred Židmi zatvoria vo Večeradle a plače aj Mária Magdaléna, pretože Pánovo telo odniesli preč. „Ustráchaní sa boja pomyslieť na vzkriesenie. Akoby zostali v prvej časti partitúry“, „majú zo vzkriesenia strach“
.

Potom sú tu kresťania zahanbení. „Priznať si, že Ježiš vstal z mŕtvych, v nich tak trochu vyvoláva zahanbenie pred týmto svetom“, ktorý napreduje vo vede. Týmto kresťanom Pavol hovorí, aby si dávali pozor, aby ich nikto nezviedol filozofou a prázdnym mámením založeným na ľudských obyčajoch. Podľa pápeža sa práve títo kresťania hanbia povedať, že „Ježiš, so svojim telom, so svojimi ranami, vstal z mŕtvych“.

Nakoniec je tu skupina kresťanov, ktorí „vo svojom najhlbšom vnútri neveria vo Vzkrieseného a chceli by majestátnejšie vzkriesenie, než je to skutočné“. Toto sú kresťania triumfalisti: „Nepoznajú slovo «triumf», iba «triumfalizmus», pretože majú akoby komplex menejcennosti a chcú konať... Keď sa pozrieme na týchto kresťanov, so všetkými tými triumfalistickými postojmi v ich živote, v ich rečiach a v ich pastorácii, pri liturgii, mnohé veci sú len naoko. Je to preto, lebo v hĺbke svojej duše neveria dôsledne vo Vzkrieseného. No On je víťaz, je Vzkriesený! Zvíťazil. Z tohto dôvodu možno jednoducho, bez obáv, bez strachu a bez triumfalizmu, hľadieť na vzkrieseného Pána, na jeho krásu, aj vložiť prsty do jeho rán a ruku do jeho boka.“

Toto je posolstvo, ako povedal Svätý Otec, ktoré nám zanecháva svätý Pavol: Kristus „je všetkým“, je úplnosťou a nádejou, pretože „je Ženíchom, Víťazom“. Dnešné evanjelium (Lk 6, 12-19) nám ukazuje zástup ľudí, ktorí ho prišli počúvať. Je medzi nimi aj veľa tých, ktorých trápia neduhy, a snažia sa ho dotknúť, pretože z neho „vychádzala sila a uzdravovala všetkých“:

„Naša viera je viera vo Vzkrieseného: on víťazí nad svetom! Vykročme smerom k nemu a tak ako tí chorí, nechajme sa ním dotknúť, jeho silou, pretože on je z mäsa a kostí, nie je len nejakou spirituálnou ideou... On je živý. Skutočne vstal z mŕtvych, a tak premohol svet. Nech nám Pán dá milosť týmto veciam porozumieť a uvádzať ich do života!“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 11.09.2013 18:16:13   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 21:07:40
napísal 12058 príspevkov
Katechéza pápeža Františka: „Milujeme Cirkev tak, ako vlastnú mamu?“

Katechéza Svätého Otca Františka pri generálnej audiencii 11. septembra 2013 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes pokračujeme v katechézach o Cirkvi v rámci tohto Roka viery. Medzi obrazmi, ktoré si zvolil II. vatikánsky koncil na lepšie priblíženie podstaty Cirkvi, nachádzame obraz „matky“: Cirkev je našou matkou vo viere, v nadprirodzenom živote (porov. Lumen gentium, 6.14.15.41.42). Je to jeden z najpoužívaných obrazov u cirkevných Otcov prvých storočí a myslím si, že môže byť užitočný aj pre nás. Pre mňa osobne je to najkrajší obraz Cirkvi: Cirkev ako matka. V akom zmysle je Cirkev matkou? Začnime od ľudskej reality materstva: Čo robí taká mama?

1. Matka predovšetkým dáva zrod životu, nosí dieťa po deväť mesiacov vo svojom lone a potom ho otvára pre život, keď ho rodí. Takáto je Cirkev: rodí nás vo viere účinkovaním Ducha Svätého, ktorý ju robí plodnou, tak ako Pannu Máriu. Obidve, Cirkev aj Panna Mária, sú matkami. To, čo možno povedať o Cirkvi, možno povedať aj o Panne Márii, a čo možno povedať o Panne Márii, možno povedať aj o Cirkvi.

Viera je zaiste osobným úkonom: «verím». Ja osobne odpovedám Bohu, ktorý sa dáva spoznať a chce vstúpiť do priateľstva so mnou (porov. Lumen fidei, 39). No vieru prijímam od druhých, v rodine, v spoločenstve, ktoré ma učí povedať «verím», «veríme». Kresťan nie je nejaký ostrov! Kresťanmi sa nestávame v laboratóriu, kresťanmi sa nestávame sami od seba a vlastnými silami, ale viera je darom. Je to Boží dar, ktorý je nám daný v Cirkvi a cez Cirkev. Toto je moment, v ktorom nám dáva zrod ako Božím deťom, moment, v ktorom nám darúva Boží život, rodí nás ako matka. Ak pôjdete do Baptistéria sv. Jána v Lateráne, do katedrály pápeža, vnútri je latinský nápis, ktorý hovorí približne toto: „Tu sa rodí ľud božieho pokolenia, splodený Duchom Svätým, ktorý tieto vody robí plodnými. Matka Cirkev rodí svoje deti v týchto vlnách.“ - Pekné, nie? A toto nám dáva pochopiť dôležitú skutočnosť: naša príslušnosť k Cirkvi nie je vonkajšou a formálnou vecou, nespočíva vo vyplnení nejakého papiera, ktorý nám dajú... V tom nie. Je to úkon vnútorný a životný. Do Cirkvi nepatríme tak, ako patríme do nejakej spoločnosti, do nejakej strany alebo akejkoľvek inej organizácie. Toto puto je životné, ako to, ktoré máme s vlastnou mamou, pretože „Cirkev je skutočne matkou kresťanov“ (porov. Sv. Augustín: De moribus Ecclesiae, I, 30,62-63: PL 32,1336).

Položme si teraz otázku: Ako ja vnímam Cirkev? Vážim si aj svojich rodičov za to, že mi dali život, vážim si Cirkev za to, že ma zrodila vo viere prostredníctvom krstu? Ale, pamätajú si títo kresťania dátum svojho krstu? Chcel by som tu položiť otázku, ale nech si odpovie každý vo svojom srdci: Koľkí z vás si pamätajú dátum svojho krstu? Niektoré ruky sa dvíhajú... No koľkí si nepamätajú... Premýšľajú: „No, myslím si, že to mohlo byť na Veľkú noc, myslím, že na Vianoce, myslím...“ Dátum krstu, to je dátum nášho narodenia pre Cirkev. Deň, keď nás porodila Matka Cirkev. Je to krásne... A teraz domáca úloha: keď sa dnes vrátite domov, pozorne si zistite dátum vášho krstu. Je dobré, aby sme to oslávili, poďakovali Pánovi za tento dar. Urobíte to? [prítomní odpovedajú: „Áno!“] Takže to je domáca úloha, nezabudnite...

Milujeme Cirkev tak, ako milujeme vlastnú mamu, s tým, že dokážeme pochopiť aj jej nedostatky? Všetky mamy majú nedostatky, máme ich všetci. No keď sa hovorí o maminých nedostatkoch, vtedy ju kryjeme, máme ju radi... A Cirkev tiež má svoje nedostatky. Milujem ju tak, ako mamu? Pomáham jej, aby bola krajšia, opravdivejšia, viac podľa Pána? Tieto otázky nechávam na vás. Ale nezabudnite na domáce úlohy, dobre? Vyhľadať si dátum krstu, aby sme ho mali v srdci a aby sme ho oslávili.

2. Matka sa neobmedzuje na darovanie života, ale s veľkou starostlivosťou pomáha svojim deťom rásť, dáva im mlieko, kŕmi ich, učí ich ceste života, vždy ich sprevádza svojou pozornosťou, svojím spolucítením, svojou láskou, a to aj vtedy, keď sú veľké. A v rámci toho vie aj naprávať, odpúšťať, chápať, vie byť nablízku v chorobe, v utrpení. Jedným slovom, dobrá matka pomáha deťom vyjsť zo seba samých, aby nezostali uvelebené pod materinskými krídlami, ako kuriatka pod krídlami kvočky. Cirkev ako dobrá matka koná rovnako: sprevádza náš rast odovzdávaním Božieho slova, ktoré je svetlom, ukazujúcim cestu kresťanského života, a vysluhovaním sviatostí. Živí nás Eucharistiou, prináša nám Božie odpustenie cez sviatosť pokánia, posilňuje nás vo chvíľach choroby pomazaním chorých. Cirkev nás sprevádza v celom našom živote viery, v celom našom kresťanskom živote. Môžeme sa opäť sami seba opýtať: Aký mám vzťah k Cirkvi? Vnímam ju ako matku, ktorá mi pomáha kresťansky rásť? Som účastný na živote Cirkvi, cítim sa jej súčasťou? Môj vzťah je vzťahom formálnym, alebo životným?

3. A ešte tretia, krátka myšlienka. Počas prvých storočí Cirkvi bola veľmi zrejmá jedna skutočnosť: Cirkev, zatiaľ čo je matkou kresťanov, zatiaľ čo „tvorí“ kresťanov, je nimi tiež sama „tvorená“. Cirkev nie je niečím odlišným od nás samých, ale treba ju vidieť ako celok veriacich, ako kresťanské «my». Ja, ty, my všetci sme súčasťou Cirkvi. Sv. Hieronym písal: «Kristova Cirkev nie je niečím iným než sú duše tých, čo veria v Krista» (Tract. Ps 86: PL 26,1084). Takže materstvo Cirkvi prežívame všetci, pastieri i veriaci. Nezriedka počúvam: „V Boha verím, ale v Cirkev nie“. „Počul som, že Cirkev hovorí tak a tak... – Ale kto a kedy to povedal? – Kňazi to hovoria...“ Nuž, kňazi sú jedna vec... ale Cirkev, to nie sú iba kňazi. Cirkev sme všetci. A ak povieš, že veríš v Boha a neveríš v Cirkev, hovoríš tým, že neveríš v seba samého, a to je protirečenie. Cirkev sme všetci! Všetci! Od toho nedávno pokrsteného dieťaťa, ktoré bolo tamto [pápež ukazuje rukou smerom k námestiu], až po biskupov, až po pápeža: všetci. Všetci sme Cirkev a všetci sme si rovní v Božích očiach. Všetci! A všetci sme povolaní spolupracovať na zrode viery nových kresťanov, všetci sme povolaní byť vychovávateľmi vo viere, ohlasovať evanjelium. Každý z nás nech sa sám seba opýta: Čo robím pre to, aby ostatní mohli mať účasť na kresťanskej viere? Som vo svojej viere plodný, alebo som uzavretý? Keď opakujem, že milujem Cirkev, ktorá nie je uzavretá vo svojich hradbách, ale schopná vychádzať, dať sa do pohybu, aj za cenu istého rizika, aby priniesla Krista všetkým, myslím tým na všetkých, na mňa, na teba, na každého kresťana! Myslím tým všetkých. Všetci sme účastní na materstve Cirkvi, všetci sme Cirkev; všetci, aby Kristovo svetlo, dosiahlo k najvzdialenejším hraniciam zeme. - Nech žije svätá Matka Cirkev! Všetci: Nech žije svätá Matka Cirkev!


<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 12.09.2013 19:03:10   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
Ježišovo utrpenie a nežnosť Márie ako dva póly

12. septembra 2013

Utrpenie Ježiša a nežnosť Panny Márie sú dva „póly“, na ktoré má kresťan pozerať, aby mohol žiť podľa požiadaviek evanjelia – poznamenal pápež František v homílii svätej omše, ktorej predsedal v Dome sv. Marty v deň liturgickej spomienky Najsvätejšieho mena Panny Márie. Dnešný úryvok evanjelia (Lk 6, 27-38) je podľa jeho slov náročný. Vyžaduje od kresťana „silné veci“: schopnosť odpúšťať, veľkodušnosť, lásku k nepriateľom... Existuje len jeden spôsob, ako byť schopný uviesť to do praxe: „meditovať o Ježišovom utrpení, o jeho človečenstve“ a napodobňovať správanie jeho Matky.

Prvé pozastavenie sa venoval Svätý Otec v rannej homílii práve Panne Márii vzhľadom na jej dnešný sviatok. Ako povedal, kedysi bola táto spomienka nazývaná „Sladké meno Márie“, potom sa jej zadefinovanie zmenilo, avšak v modlitbe táto sladkosť jej mena zostáva. „Dnes potrebujeme z tejto nehy Matky, aby sme chápali, čo od nás žiada Pán. Pretože toto je zoznam nárokov, ktoré nie je ľahké žiť. Milujte nepriateľov, robte dobre, požičiavajte a neočakávajte nič, ak vás niekto udrie po líci, nastavte aj druhé. Tomu, kto ti berie plášť, neodopri ani tuniku... To sú ale silné veci, všakže? Ale to všetko svojím spôsobom žila Panna Mária. Toto je milosť pokory, milosť miernosti.“

Aj sv. Pavol v dnešnom úryvku z Listu Kolosanom (3, 12-17) pozýva kresťanov, aby sa zaodeli pocitmi nehy, láskavosti, pokory, miernosti, znášanlivosti a vzájomného odpúšťania. A tu nám hneď príde na myseľ otázka: Ale ako to mám urobiť? Odpoveď je podľa Svätého Otca jasná: „My sami, naším vlastným úsilím to nemôžeme urobiť. Nedokážeme to. Iba milosť v nás to môže. A táto milosť prichádza jediným spôsobom“:

„Myslieť iba na Ježiša. Keď je naše srdce, naša myseľ s Ježišom, víťazom, ktorý zvíťazil nad smrťou, hriechom, diablom, môžeme urobiť všetko, čo od nás žiada tento Ježiš, čo od nás žiada apoštol Pavol: miernosť, pokora, dobrota, nežnosť, jemnosť, veľkodušnosť. Ak nepozeráme na Ježiša, ak nie sme s ním, nedokážeme toto robiť. Je to milosť, ktorá pochádza z kontemplácie Ježiša.“


Je jeden osobitý aspekt Ježišovho života, na ktorý sa musí kresťan zamerať v rozjímaní: Jeho utrpenie, jeho „trpiaca ľudskosť“. „A tak z kontemplácie Ježiša, z nášho skrytého života s Kristom v Bohu, môžeme ďalej šíriť tieto postoje, tieto cnosti, ktoré Pán od nás žiada. Neexistuje nijaký iný spôsob“: „Myslieť na jeho pokorné mlčanie: to bude tvoje pričinenie. On sa postará o zvyšok. On urobí všetko, čo chýba. Ale musíš robiť toto: ukryť svoj život s Kristom v Bohu. To sa robí prostredníctvom rozjímania Ježišovho človečenstva, ľudského utrpenia. Neexistuje iný spôsob. Tento je jediný. Aby sme mohli byť dobrými kresťanmi, musíme premýšľať o Ježišovom človečenstve a jeho ľudskom utrpení. Ak chcete dávať svedectvo, tak toto. Aby sme vedeli odpúšťať, uvažujme o Ježišovom utrpení. Aby sme neprechovávali nenávisť voči blížnemu, kontemplujme trpiaceho Ježiša. Aby sme neohovárali svojho blížneho, kontemplujme trpiaceho Ježiša. Jedine toto. Ukryť svoj život s Kristom v Bohu: toto je rada, ktorú nám dáva Apoštol. Je to rada, ako sa stať pokornými, miernymi a dobrými, veľkodušnými, nežnými.“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 13.09.2013 17:33:41   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 21:07:40
napísal 12058 príspevkov
Klebety sú zločiny proti Bohu a blížnemu

Kto ohovára blížneho, je pokrytec, ktorý nemá „odvahu pozrieť sa na vlastné nedostatky“ – povedal pápež František v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty v piatok 13. septembra 2013. Zdôraznil, že klebetenie možno považovať za zločin, pretože zakaždým, keď ohovárame našich bratov, sme podobní Kainovi.

«Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?» Svätý Otec vyšiel z tejto Ježišovej otázky, zachytenej v dnešnom úryvku evanjelia (Lk 6, 39-42). Je to otázka, ktorá sa dotýka svedomia každého človeka všetkých čias, poznamenal. Ježiš potom, ako hovoril o pokore, predstavuje jej opak: Nenávistný postoj k ostatným, postoj sudcu. A používa tu silné slovo ‚pokrytec‘:

„Tí, ktorí posudzujú ostatných a ohovárajú blížneho, sú pokrytci, pretože nemajú silu, odvahu pozrieť sa na svoje vlastné chyby. Pán nato nereaguje mnohými slovami. Potom trochu neskôr povie, že ten, kto má vo svojom srdci čo len trochu nenávisti voči svojmu bratovi, je vrahom... Aj apoštol Ján vo svojom prvom liste jasne hovorí: Kto nenávidí svojho brata a kto súdi svojho brata, ostáva v smrti“ (porov. 1Jn 3, 14-15). Zakaždým, keď vo svojom srdci posudzujeme svojich bratov, a ešte horšie, keď o nich takto hovoríme s druhými, sme vrahovia, pokračoval Svätý Otec:

„Kresťan – vrah. To nehovorím ja, hovorí to Pán. A tu neexistujú nijaké významové odtiene. Ak ohováraš brata, zabíjaš svojho brata. A zakaždým, keď to robíme, napodobňujeme gesto Kaina, prvého vraha v dejinách.“

Svätý Otec ďalej dodal, že v tomto čase, keď sa hovorí o vojnách, je veľmi potrebný pokoj. „Je nevyhnutné gesto nášho obrátenia.“ „Klebety majú stále rozmer zločinov. Neexistujú nevinné klebety.“ Jazyk máme, aby sme chválili Boha, a keď ho používame na ohováranie brata alebo sestry, zabíjame Boha, zabíjame „obraz Boha v bratovi“. Niekto by mohol povedať, že ten človek si ale zaslúži tie klebety... To však nemôže tak byť, upozornil pápež a pokračoval:

„Choď však, modli sa za neho! Choď, rob pokánie za neho! A potom, ak je to nevyhnutné, hovor s osobou, ktorá môže problém vyriešiť. Ale nehovor to všetkým! Pavol bol veľký hriešnik a sám o sebe hovorí: ‚Predtým som bol rúhač, prenasledovateľ a násilník. No dosiahol som milosrdenstvo.‘ Možno nikto z nás sa nerúha, možno. Ale keď niekto z nás ohovára, klebetí, je určite prenasledovateľ, je násilník. Prosme si pre nás, pre celú Cirkev milosť obrátenia od zločinov ohovárania k láske, pokore, miernosti, jemnosti a veľkodušnosti lásky voči blížnemu.“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 14.09.2013 21:59:17   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
Len v modlitbe a slzách sa môžeme priblížiť k tajomstvu kríža

14. septembra 2013

Tajomstvo kríža je pre človeka veľkým mystériom a môžeme sa mu priblížiť len v modlitbe a v slzách. Toto sú slová pápeža Františka z homílie svätej omše, ktorú na sviatok povýšenia Svätého kríža slávil v Dome sv. Marty. V tajomstve kríža nachádzame príbeh človeka a Boha, ktorý cirkevní otcovia vyjadrili porovnaním stromu poznania dobra a zla z raja so stromom kríža.

„Tamten strom spôsobil veľké zlo a tento strom nás zase vedie k spáse, k uzdraveniu. Odpúšťa ono zlo. Toto je cesta dejinami človeka: cesta hľadania Ježiša Krista Vykupiteľa, ktorý dáva svoj život z lásky. Boh totiž neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa svet skrze neho spasil. Tento strom kríža nás všetkých zachraňuje od dôsledkov toho druhého stromu, v ktorých má počiatok tendencia vystačiť si sám, pýcha, povýšenecká túžba po poznaní všetkého podľa našej vlastnej mentality, podľa našich vlastných kritérií, aj podľa domýšľavej predstavy, že sme a môžeme byť jedinými sudcami sveta. Toto je príbeh človeka: od jedného stromu k druhému.“

V kríži je aj „príbeh Boha“ – pokračoval pápež – „pretože môžeme povedať, že aj Boh má svoj príbeh“. „Vstúpil do našich dejín a kráčal s nami“, stal sa človekom, prijal podmienky sluhu a stal sa poslušným až na smrť na kríži.

„Boh kráča touto cestou z lásky! Neexistuje žiadne iné vysvetlenie: takéto veci koná len láska. Dnes sa pozrime na kríž, na príbeh človeka a príbeh Boha. Pohliadnime na tento kríž, kde možno okúsiť med aloe, ten horký med, tú horkú sladkosť Ježišovej obety. Toto tajomstvo je však také veľké a my sami naň nedokážeme správne hľadieť, nielen aby sme ho pochopili, ale aby sme do hĺbky precítili spásu tohto tajomstva. Predovšetkým, tajomstva kríža. Kúsok z neho možno pochopiť jedine na kolenách, v modlitbe, ale aj cez slzy. Slzy nás približujú k tomuto tajomstvu.“

„Bez plaču, plaču v srdci nemôžeme nikdy pochopiť toto tajomstvo. Je to plač kajúcnosti, nárek brata a sestry, ktorí hľadia na toľké ľudské biedy a vidia ich v Ježišovi, no na kolenách a v slzách a nikdy nie sami!“

„Ak chceme vstúpiť do tohto tajomstva, ktoré nie je bludiskom, iba tak vyzerá, potrebujeme Matku, ruku mamy. Nech nám ona, Mária, pomôže pochopiť, aké veľké a aké ponížené je toto tajomstvo, sladké ako med a horké ako aloe. Ona nech nás sprevádza na tejto ceste, ktorú nikto nemôže prejsť miesto nás. Každý z nás ňou musí kráčať! Spolu s Matkou, v plači a na kolenách.“


<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 15.09.2013 15:16:05   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 21:07:40
napísal 12058 príspevkov
„Hľadať šťastie v materiálnych veciach je najistejší spôsob ako byť nešťastnými.”
(Tvít pápeža Františka 15. septembra 2013)

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 16.09.2013 20:59:49   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 21:07:40
napísal 12058 príspevkov
Cnosti politika sú láska k ľuďom a pokora

Vatikán, 16. septembra 2013

Pokora a láska sú nevyhnutné charakteristiky tých, ktorí vládnu, zatiaľ čo občania, najmä v prípade katolíkov, sa nemôžu nezaujímať o politiku, hovorí pápež František. V homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty nás dnes tiež povzbudil, aby sme sa modlili za politických predstaviteľov.

Evanjelium o stotníkovi, ktorý žiada s pokorou a dôverou uzdravenie svojho sluhu, (Lk 7,1-10) a čítanie z Listu svätého Pavla Timotejovi, s výzvou modliť sa za vládcov (1Tim 2,1-8), viedli Svätého Otca k uvažovaniu nad službou vládnych predstaviteľov. Kto vládne, hovorí pápež, „musí milovať svoj ľud“, pretože „vládca, ktorý nemá rád, nemôže vládnuť: môže nanajvýš regulovať, dávať veci trochu do poriadku, ale nie vládnuť“. V tejto súvislosti poukázal na Dávida, „ako on mal rád svoj ľud“. Až tak, že po hriechu sčítania hovorí Pánovi, aby netrestal ľudí, ale jeho. Takže „dve cnosti panovníka“ sú láska k ľuďom a pokora:

„Nemožno vládnuť bez lásky k ľuďom a bez pokory! A každý muž, každá žena, ktorí majú prevziať službu vládnuť, si musia položiť tieto dve otázky: ‚Milujem svojich ľudí, aby som im lepšie slúžil? Som pokorný a počúvam všetkých ostatných, rôzne názory, aby som vybral tú najlepšiu cestu?‘ Ak si nepoloží tieto otázky, jeho vláda nebude dobrá. Vládca, muž či žena, ktorý miluje svoj ľud, je pokorným mužom či ženou.“

Na druhej strane sv. Pavol povzbudzuje k modlitbe za všetkých, ktorí sú pri moci, aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom. Občania sa nemôžu nezaujímať o politiku, pripomenul pápež:

„Nikto z nás nemôže povedať: ‚Ale ja s tým nemám nič do činenia, oni vládnu...‘ Nie, nie, ja som zodpovedný za ich vládu a musím robiť, čo sa len dá, aby oni vládli dobre. Musím mať účasť na politike najlepšie ako môžem, hovorí sociálna náuka cirkvi. Je to jedna z najvyšších foriem činorodej lásky, pretože to znamená slúžiť spoločnému dobru. Nemôžem si umývať ruky. Všetci musíme niečím prispieť!“

Svätý Otec ďalej upozornil na bežný zvyk neustále politikov iba ohovárať, rozprávať o „veciach, ktoré nefungujú”. Počúvaš televízne správy: samé pranierovanie. Čítaš noviny, zase len pranierovanie. Stále len zle, stále proti! Možno je ten politik hriešnik, rovnako ako Dávid, ale ja musím s ním spolupracovať prostredníctvom svojej mienky, aj slovami, aj napomenutím“, pretože „všetci sa musíme podieľať na spoločnom dobre!“ A ak sme aj mnohokrát počuli, že ‚dobrý katolík sa nemá miešať do politiky‘, to nie je pravda, to nie je správny názor“:

„Dobrý katolík zasahuje do politiky a ponúka zo seba to najlepšie, aby vládca mohol vládnuť. Ale čo je to najlepšie, čo môžeme ponúknuť vládcom? Modlitba! To je to, čo hovorí Pavol: modlitba za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach. ‚Otče, ale toto je zlý človek, musí ísť do pekla...‘ ‚Modli sa za neho, modli sa, aby dokázal vládnuť dobre, aby mal rád svojich ľudí, aby slúžil svojmu ľudu, aby bol pokorný!‘ Kresťan, ktorý sa nemodlí za predstaviteľov, nie je dobrý kresťan! ‚Otče, ale ako sa mám modliť za tohto? Je to osoba, ktorá nie je poriadna... ‘ ‚Modli sa, aby sa obrátila!‘ Modli sa teda. A toto nehovorím ja, hovorí to svätý Pavol, Božie slovo.

Teda dajme to najlepšie zo seba: nápady, návrhy, to najlepšie. Tým najlepším je však predovšetkým modlitba. Modlime sa za vládcov, aby nám vládli dobre, aby viedli našu krajinu, náš národ a celý svet dopredu. Aby tu zavládol pokoj a spoločné dobro."


<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Zobraziť príspevky z predchádzajúceho:  Zoradiť podľa  
 [ Príspevkov: 167 ]  Choď na stránku 1, 2, 3, 4, 5 ... 12  Ďalší

Obsah fóra » Katolícka spiritualita - DUCHOVNÝ ŽIVOT

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 1 hosť


Nemôžete zakladať nové témy v tomto fóre
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre
Nemôžete upravovať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete mazať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete zasielať súbory v tomto fóre

Skočiť na:  
Powered by phpBB® Forum Software © phpBB Group
Slovenský preklad:phpbb.sk.

Zobraziť štatistiku návštevnosti: