Areopág

kresťansko
katolícke
fórum

Všetkým návštevníkom nášho portálu požehnanie a radosť v Duchu Svätom od nášho Pána. Nech On sám je vaším svetlom a Jeho kríž i zmŕtvychvstanie svedectvom Božej moci vo vašich životoch.
Obsah fóra » Katolícka spiritualita - DUCHOVNÝ ŽIVOT


 [ Príspevkov: 167 ]  Choď na stránku Predchádzajúci  1 ... 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12  Ďalší
Autor Správa
Poslať 28.01.2014 23:40:43   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 21:07:40
napísal 12058 príspevkov
Modlitba chvály nás robí plodnými

Vatikán 28. januára 2014

Modlitba chvály nás robí plodnými – povedal pápež František v homílii rannej svätej omše v Dome Sv. Marty. Komentoval radostný tanec Dávida, o ktorom hovorí prvé čítanie (2 Sam 6, 12b-15. 17-19), a poukázal na to, že ak sa uzavrieme do formalizmu, naša modlitba sa stane chladnou a neplodnou. Svätý Otec sústredil svoju homíliu na obraz radosti z druhej knihy Samuelovej, kde čítame: «Dávid z celej sily tancoval pred Pánom.» Všetok Boží ľud oslavoval, pretože archa zmluvy sa vrátila domov. Dávidova modlitba chvály „ho vyvádzala z rovnováhy a tancoval pred Pánom zo všetkých síl“. To bola skutočne modlitba chvály! – poznamenal Svätý Otec a dodal , že pri čítaní tejto state myslí na Sáru, ktorá po pôrode Izáka povedala: „Radostný tanec mi privodil Boh.“ Táto starena, rovnako ako mladý Dávid, tancovali od radosti pred Pánom. Pre nás je ľahké pochopiť modlitbu, v ktorej Pána prosíme o nejakú vec, alebo modlitbu vďaky, aj modlitbu adorácie nie je ťažké pochopiť. Ale modlitbu chvály „nechávame stranou, neprichádza tak spontánne“ – poznamenal pápež a pokračoval:

„‚Ale, otče, to je pre tých z Obnovy v Duchu Svätom, nie pre všetkých kresťanov!‘ Nie, modlitba chvály je kresťanská modlitba pre nás všetkých! Vo svätej omši každý deň spievame Svätý, svätý... Toto je modlitba chvály: Chválime Boha za jeho veľkosť, pretože je veľký! A hovoríme mu pekné veci, pretože sa nám to páči. ‚Ale, otče, ja to nedokážem...‘ Dokážeš kričať, keď váš tím strelí gól, a nie si schopný spievať na chválu Pánovi? Vyjsť trochu za rámec svojho správania, aby si spieval? Chváliť Boha je úplne slobodné! Nepýtame, neďakujeme, chválime!“

Musíme sa modliť „z celého srdca,“ pokračoval Svätý Otec: „Je to tiež skutok spravodlivosti, pretože on je veľký! Je naším Bohom.“ Dávid „bol veľmi šťastný, pretože sa vrátila archa, vrátil sa Pán. Aj jeho telo sa modlilo cez tanec“:

„Jednu dobrú otázku si môžeme dnes položiť: ‚Ako je to s mojou modlitbou chvály? Viem chváliť Pána? Viem chváliť Pána, alebo keď sa modlím Glória alebo Svätý, robím to iba svojimi ústami, nie celým svojím srdcom?‘ Čo mi hovorí Dávid, ako tu tancuje? A Sára, ktorá tancuje od radosti? Keď Dávid vstúpi do mesta, začína niečo iné, oslava !“

„Radosť chvály – povedal Svätý Otec – nás vedie k radosti sviatku, sviatku rodiny. Pápež pripomenul, že keď Dávid vstúpil do paláca, dcéra kráľa Saula, Michol mu dohovára a pýta sa ho, či sa nehanbí za to, že tancoval takto pred všetkými, že je kráľ. Michol Dávidom opovrhovala“:

„Pýtam sa, koľkokrát my pohŕdame v našich srdciach dobrými ľuďmi, ktorí chvália Boha tak spontánne, pretože nie sú vzdelaní, nedodržiavajú formálne postoje? Ale opovrhnutie! Biblia hovorí, že Michol zato zostala neplodná celý život! Čo nám tu chce Božie slovo povedať? Že radosť a modlitba chvály nás robia plodnými! Sára tancovala vo veľkej chvíli svojej plodnosti, keď mala deväťdesiat rokov! Plodnosť, ktorá nás privádza k chvále Pána, slobodnej chvále Pána. Ten muž alebo tá žena, ktorí chvália Pána, modlia sa chváliac Pána, majú radosť, keď sa modlí Glória, keď sa spieva Sanctus v omši, spievajú to s radosťou, je to plodný muž alebo žena.“

Naopak tí, ktorí „sú uzavretí v chladnej formálnej modlitbe, odmeranej, možno skončia ako Michol, v neplodnosti svojej formálnosti.“ Svätý Otec nás teda vyzval, aby sme si predstavili, ako Dávid tancuje „so všetkou silou pred Pánom a aby sme premýšľali, aká pekná je modlitba chvály“. Bude teda pre nás užitočné opakovať slová 24. žalmu, ktorý sme sa dnes modlili: «Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť kráľ slávy.»

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 30.01.2014 19:50:31   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
Katechézy o sviatostiach: Birmovanie

Vatikán 29. januára 2014

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V tejto tretej katechéze o sviatostiach sa zastavíme pri birmovaní alebo krizmácii, ktorú je potrebné chápať v kontinuite s krstom, s ktorým je neoddeliteľne spojená. Tieto dve sviatosti spoločne s Eucharistiou tvoria jedinú spásnu udalosť, nazvanú kresťanskou iniciáciou, v ktorej sme včlenení do Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, a stávame sa novým stvorením a členmi Cirkvi. Práve preto sa tieto tri sviatosti pôvodne slávili naraz v závere katechumenátnej prípravy, zvyčajne počas Veľkonočnej vigílie. Takto sa završoval priebeh formácie a postupného začlenenia do kresťanského spoločenstva, ktorý mohol trvať i niekoľko rokov. Krok za krokom sa pristupovalo ku krstu, potom k birmovaniu a k Eucharistii.

Všeobecne sa hovorí o sviatosti „krizmácie“, čo znamená „pomazanie“. Prostredníctvom oleja, ktorý sa nazýva svätou krizmou, sme naozaj pôsobením Ducha Svätého pripodobnení Ježišovi Kristovi, ktorý je jediný pravý „pomazaný“, Mesiáš, Boží Svätý. Termín „birmovanie“ nám zas pripomína, že táto sviatosť so sebou prináša vzrast krstnej milosti, pevnejšie nás zjednocuje s Kristom, zdokonaľuje naše spojenie s Cirkvou, dáva nám osobitnú silu Ducha Svätého, aby sme šírili a bránili vieru, vyznávali Kristovo meno a aby sme sa nikdy nehanbili za jeho kríž (porov. KKC 1303).

Je preto dôležité postarať sa o to, aby naše deti a mladí túto sviatosť prijali. Všetkým nám záleží na tom, aby boli pokrstení, čo je v poriadku, ale možno nemáme až takú starosť o to, aby prijali birmovku. Takto zostanú na polceste a neprijmú Ducha Svätého, ktorý je v kresťanskom živote veľmi dôležitý, pretože nám dáva silu kráčať dopredu. Zamyslime sa trochu každý z nás: naozaj nám záleží na tom, aby naše deti a naši mladí prijali birmovanie? Je to veľmi dôležité! Ak máte doma deti, mladých, ktorí túto sviatosť ešte neprijali a majú vhodný vek, urobte všetko preto, aby zavŕšili svoju kresťanskú iniciáciu a prijali silu Ducha Svätého. Je to dôležité!

Prirodzene, je dôležité ponúknuť birmovancom dobrú prípravu, ktorej cieľom je viesť ich k osobnému priľnutiu k viere v Krista a vzbudiť v nich zmysel príslušnosti k Cirkvi.

Birmovanie, ako každá sviatosť, nie je dielom človeka, ale Boha, ktorý sa stará o náš život takým spôsobom, že nás stvárňuje na obraz svojho Syna, aby nás urobil schopnými milovať tak ako on. Koná tak vliatím Ducha Svätého, ktorý svojím pôsobením preniká celú našu osobu a celý život, ako je to zjavné zo siedmich darov, ktoré Tradícia vo svetle Svätého písma vždy zdôrazňovala. Sedem darov. Nechcem sa vás pýtať, či si ich pamätáte, možno ich ovládate všetky. Ale vymenujem ich vo vašom mene. Aké sú to dary? Múdrosť, rozum, rada, sila, poznanie, nábožnosť a bázeň voči Bohu. Tieto dary nám udeľuje Duch Svätý práve vo sviatosti birmovania. Do budúcna zamýšľam týmto darom venovať katechézy, ktoré budú nasledovať po katechézach o sviatostiach.

Keď prijmeme Ducha Svätého v našom srdci a necháme ho pôsobiť, sám Kristus sa v nás sprítomňuje a prejavuje sa v našom živote. Sám Kristus sa naším prostredníctvom bude modliť, odpúšťať, vlievať nádej a útechu, slúžiť bratom, stáť pri núdznych a pri najúbohejších, vytvárať spoločenstvo a zasievať pokoj. Uvedomme si, aké je významné, že prostredníctvom Ducha Svätého sám Kristus prichádza konať toto všetko uprostred nás a pre nás. Preto je dôležité, aby deti a mladí prijali sviatosť birmovania.

Drahí bratia a sestry, pripomeňme si, že sme prijali birmovanie! My všetci! Pripomeňme si to predovšetkým preto, aby sme poďakovali Pánovi za tento dar, a tiež aby sme ho prosili, aby nám pomáhal žiť ako opravdiví kresťania a kráčať vždy s radosťou podľa Ducha Svätého, ktorý nám bol darovaný.“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 02.02.2014 18:35:56   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
Obetovanie Pána ako sviatok stretnutia

Na sviatok Obetovania Pána v nedeľu 2. februára pápež František v Bazilike sv. Petra predsedal eucharistickému sláveniu za účasti tisícok zasvätených osôb, rehoľníčok, rehoľníkov, členov rozličných inštitútov a spoločenstiev zasväteného života. Cirkev si takto pripomenula Deň zasväteného života, ktorý zaviedol pápež Ján Pavol II. ako vďakyvzdanie Cirkvi za dary, ktorými ju Duch Svätý obohacuje prostredníctvom zasvätených osôb s ich rozličnými charizmami.
Homília Svätého Otca Františka:


Sviatok Obetovania Ježiša v chráme sa nazýva aj sviatkom stretnutia. V liturgii sa v úvode hovorí, že Ježiš ide v ústrety svojmu ľudu. Je to stretnutie medzi Ježišom a jeho ľudom. Keď Mária a Jozef priniesli dieťa Ježiša do Jeruzalemského chrámu, udialo sa prvé stretnutie Ježiša s jeho ľudom, ktorý predstavovali dvaja starci: Simeon a Anna.

Bolo to aj stretnutie v rámci dejín národa, stretnutia medzi mladými a starými: mladí boli Mária a Jozef so svojím novorodeným; starými boli Simeon a Anna, dve osobnosti, ktoré sa neustále zdržiavali v chráme.

Všimnime si, čo o nich hovorí evanjelista Lukáš, ako ich opisuje. A Panne Márii a svätom Jozefovi štyri krát opakuje, že chceli vykonať to, čo predpisoval Pánov zákon (porov. Lk 2, 22. 23. 24. 27). Možno tu takmer hmatateľne vidieť, že Ježišovi rodičia mali radosť zo zachovávania Božích príkazov, radosť kráčať podľa Pánovho Zákona! Sú to dvaja novomanželia, majú práve narodené dieťa a sú celí nadchnutí túžbou plniť všetko, čo je predpísané. Nie je to z vonkajších dôvodov, aby mali dobrý pocit, že všetko je na poriadku, nie! Je to silná, hlboká túžba, plná radosti. Je to presne to, čo hovorí žalm: Mám radosť kráčať cestou tvojich príkazov .... Tvoj zákon je mojou potechou (porov. Ž 119, 14. 77).

Čo hovorí sv. Lukáš o starcoch? Podčiarkuje opakovane, že boli vedení Duchom Svätým. O Simeonovi tvrdí, že bol mužom spravodlivým a zbožným, ktorý očakával potechu Izraela, a že, „Duch Svätý bol na ňom“ (2, 25), hovorí, že „Duch Svätý mu vyjavil“, že prv než zomrie, uvidí Krista, Mesiáša (v. 26) a napokon, že prišiel do chrámu „z vnuknutia Ducha Svätého“ (v. 27). O Anne potom hovorí, že bola „prorokyňou“ (v. 36), teda inšpirovaná Bohom a že stále sa zdržiavala v chráme a „slúžila Bohu pôstom a modlitbami“ (v. 37). Ako vidíme, títo dvaja starci sú plní života! Sú plní života, lebo sú podnecovaní Duchom Svätým, otvorení pre jeho pôsobenie, citliví na jeho výzvy...

A tu nastáva stretnutie Svätej Rodiny s týmito dvomi predstaviteľmi svätého Božieho ľudu. Stredobodom je tu Ježiš. Je to on, ktorý dáva všetko do pohybu, ktorý priťahuje jedných aj druhých do chrámu, ktorý je domom jeho Otca.

Je to stretnutie medzi mladými, plnými radosti zo zachovávania Pánovho Zákona a starcami, plnými radosti z pôsobenia Ducha Svätého. Je to osobitné stretnutie medzi vernosťou v zachovávaní a proroctvom, kde mladí sú tí, čo zachovávajú a starí sú prorockí! V skutočnosti, ak sa dobre zamyslíme, zachovávanie Zákona podnecuje ten istý Duch Svätý a proroctvo sa zas hýbe cestou, vyznačenou Zákonom. Veď kto je viac plný Ducha Svätého, ako Mária?! Kto je otvorenejší jeho pôsobeniu, ako ona?

Vo svetle tejto evanjeliovej scény sa aj na zasvätený život pozeráme ako na stretnutie s Kristom: je to on, čo k nám prichádza, nesený Máriou a Jozefom a sme to my, čo kráčame k nemu, vedení Duchom Svätým. Avšak uprostred je on. On všetkým hýbe, on nás priťahuje do chrámu, do Cirkvi, kde ho môžeme stretnúť, spoznať, prijať, objať.

Ježiš nám prichádza v ústrety v Cirkvi prostredníctvom zakladateľskej charizmy inštitútu: je krásne takto myslieť na naše povolanie! Naše stretnutie s Kristom nadobudlo svoju podobu v Cirkvi prostredníctvom charizmy niektorého jej svedka. Toto v nás vždy vzbudzuje údiv a podnecuje vzdávať vďaky.

A v zasvätenom živote sa tiež žije aj stretnutie s mladými a starými, medzi zachovávaním a proroctvom. Nepozerajme sa na to ako na dve protichodné skutočnosti! Skôr dovoľme, aby Duch Svätý oživoval obidve, znamením čoho je radosť: radosť zo zachovávania, z kráčania podľa životnej regule; ale aj radosť, že sme vedení Duchom, nie strohí a uzavretí ale vždy otvorení hlasu Boha, ktorý hovorí, ktorý otvára, ktorý vedie, ktorý nás pozýva kráčať smerom k horizontu.

Je správne keď starí odovzdávajú múdrosť mladým a je pre mladých dobré, ak príjmu toto dedičstvo skúsenosti a múdrosti aby ho niesli ďalej, nie aby si ho odložili do nejakej obálky, ale aby ho niesli ďalej v ústrety výzvam, ktoré nám život prináša, niesli ho ďalej pre dobro svojich rehoľných rodín a celej Cirkvi.

Milosť tohto tajomstva, tajomstvo stretnutia nech nás osvecuje a posilňuje na našej ceste. Amen.


<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 02.02.2014 18:41:02   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
„Rehoľníci a rehoľníčky sú svedectvom, že Boh je dobrý“

Vatikán 2. februára 2014

Aj v daždivom počasí prišli dnes veriaci na poludňajšiu modlitbu so Svätým Otcom Františkom na Námestí sv. Petra. Z okna svojej pracovne sa im prihovoril týmito slovami:


„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Všetkých vás tu na námestí zmáčal dážď... no ste odvážni! Dnes slávime sviatok Obetovania Ježiša v chráme. Na tento deň pripadá aj Deň zasväteného života, ktorý poukazuje na to, akí dôležití sú pre Cirkev všetci tí, ktorí prijali povolanie k nasledovaniu Ježiša zblízka cestou evanjeliových rád. Dnešné evanjelium rozpráva, ako štyridsať dní po Ježišovom narodení Mária s Jozefom priniesli dieťa do chrámu, aby ho obetovali a zasvätili Bohu, ako predpisoval židovský Zákon. Táto evanjeliová udalosť predstavuje tiež ikonu darovania vlastného života zo strany tých, ktorí si prostredníctvom Božieho daru osvojujú typické črty Ježiša panenského, chudobného a poslušného.

Toto obetovanie seba samého Bohu sa týka každého kresťana, pretože všetci sme mu zasvätení prostredníctvom krstu. Všetci sme povolaní obetovať sa Otcovi s Ježišom a ako Ježiš, aby sa náš život stal veľkodušným darom, v rodine, v práci, v službe Cirkvi, v dielach milosrdenstva. Predsa však, takéto zasvätenie žijú osobitným spôsobom rehoľníci, mnísi, zasvätení laici, ktorí zložením sľubov patria Bohu plným a výlučným spôsobom. Táto príslušnosť k Pánovi umožňuje tým, ktorí ju opravdivo žijú, vydávať osobitné svedectvo evanjelia a Božieho kráľovstva. Úplne zasvätení Bohu sa úplne odovzdávajú bratom, aby prinášali Kristovo svetlo tam, kde sú najhustejšie temnoty, a aby vlievali jeho nádej do malomyseľných sŕdc.

Zasvätené osoby sú Božím znamením v rozličných prostrediach života, sú kvasom pre rast spravodlivejšej a bratskejšej spoločnosti, sú proroctvom delenia sa s malými a chudobnými. Takto zamýšľaný a prežívaný zasvätený život sa nám javí práve takým, aký v skutočnosti je: je darom Božím! Je Božím darom pre Cirkev, je Božím darom pre jeho ľud! Každá zasvätená osoba je darom pre nás, pre putujúci Boží ľud. Tak veľmi je potrebná ich prítomnosť, ktorá posilňuje a obnovuje zapálenosť v úsilí o šírenie evanjelia, o kresťanskú výchovu, o dobročinnú lásku k najnúdznejším, o kontemplatívnu modlitbu; v úsilí o formovanie človeka, o duchovné formovanie mládeže a rodín; v úsilí o spravodlivosť a pokoj v ľudskej rodine. Pomyslime len, čo by nastalo, keby nebolo sestier: sestier v nemocniciach, sestier v misiách, sestier na školách? Predstavte si Cirkev bez sestier... Nie, to je nemysliteľné! Sú práve tým darom, tým kvasom, ktorý posúva Boží ľud smerom vpred. Sú veľké, tieto ženy, ktoré zasväcujú svoj život a nesú vpred Ježišovo posolstvo!

Cirkev a svet potrebujú toto svedectvo Božej lásky a milosrdenstva. Zasvätení, rehoľníci a rehoľníčky sú aj týmto svedectvom, že Boh je dobrý, že Boh je milosrdný! Preto je potrebné vďačne doceniť skúsenosti zasväteného života a prehlbovať poznanie rozličných chariziem a spiritualít. Osoží modliť sa, aby mnohí mladí povedali „áno“ Pánovi, ktorý ich volá zasvätiť sa mu úplne v nezištnej službe bratom. Zasvätiť život službe Bohu a bratom.

Pre všetky tieto dôvody, ako už bolo oznámené, bude budúci rok osobitným spôsobom venovaný zasvätenému životu. Zverme túto iniciatívu už odteraz príhovoru Panny Márie a sv. Jozefa, ktorí, ako Ježišovi rodičia, boli prvými, ktorí ním boli posvätení a ktorí mu zasvätili svoj život.“


<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 04.02.2014 22:41:27   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
Aj Boh plače, má srdce otca

Vatikán 4. februára 2014

Aj Boh plače, jeho plač je ako plač otca, ktorý miluje svoje deti a nezaprie ich, ani keď sú tvrdošijné, vždy ich vyčakáva. Tieto slová povedal pápež František v homílii počas svätej omše, ktorú slávil dnes ráno v Dome sv. Marty. Liturgické čítania dňa (2 Sam 18, 9-10. 14b. 24-25a. 30 – 19, 3 a Mk 5, 21-43) predstavujú postavy dvoch otcov: kráľa Dávida, ktorý smúti nad smrťou svojho spurného syna Absolóna, a Jaira, predstaveného synagógy, ktorý prosí Ježiša, aby uzdravil jeho dcéru. Pápež vysvetľuje Dávidov plač po správe o zabití jeho syna, hoci bojoval proti nemu, aby získal kráľovstvo. Dávidovo vojsko zvíťazilo, ale jeho nezaujíma víťazstvo, on sa pýta na svojho syna! Zaujíma ho len jeho syn! Bol kráľom, vodcom krajiny, ale bol otcom! A preto, keď prišla správa o smrti jeho syna, „zachvel sa, vystúpil do siene nad bránou a plakal“.

„Chodil a hovoril: «Syn môj Absolón, syn môj, syn môj Absolón! Radšej som mohol ja zomrieť namiesto teba! Absolón, syn môj, syn môj!» Toto je srdce otca, ktorý nikdy nezaprie svojho syna. Je lúpežník, je nepriateľ, ale je to môj syn! Dávid nepopiera otcovstvo, plače. Dvakrát Dávid plakal kvôli synovi: tento raz a druhýkrát, keď zomieral jeho syn z cudzoložstva. Aj vtedy sa postil, činil pokánie, aby zachránil život svojho syna. Bol to otec!“

Ten druhý otec je predstaveným synagógy, významná osobnosť – povedal pápež –, ale zoči-voči chorobe dcéry sa nehanbí vrhnúť k Ježišovým nohám: «Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.» Nehanbí sa, nemyslí na to, čo môžu povedať iní, pretože je otcom. Dávid a Jairus sú dvaja otcovia:

„Pre nich je najdôležitejší syn, dcéra! Neexistuje nič iné. Toto je jediná dôležitá vec! Nás to vedie k uvažovaniu nad prvou vecou, ktorú hovoríme Bohu vo vyznaní viery: ‚Verím v Boha, Otca...‘ To nás privádza k zamýšľaniu sa nad otcovstvom Boha, ktorý je s nami! ‚Ale Boh neplače, otče!‘ Ako že nie! Spomeňme si na Ježiša, keď plakal pozerajúc na Jeruzalem. ‚Jeruzalem, Jeruzalem! Koľkokrát som chcel zhromaždiť tvoje deti ako sliepka zhromažďuje kuriatka pod svoje krídla.‘ Boh plače! Ježiš plakal kvôli nám! Ježišov plač je plačom Otca, ktorý nás chce mať všetkých pri sebe!“

„V ťažkých chvíľach,“ – pokračoval pápež František – Otec odpovedá. Spomeňme si na Izáka, keď ide s Abrahámom, aby ho obetoval: Izák nebol hlúpy, všimol si, že nesú drevo, oheň, ale nenesú baránka na obetu. Mal v srdci úzkosť! A čo hovorí? ‚Otče!‘ A on mu hneď odpovedá: ‚Tu som, synu.‘ Podobne Ježiš v Olivovej záhrade hovorí s úzkosťou v srdci: ‚Otče, ak je možné, vezmi odo mňa tento kalich!‘ A anjeli prišli, aby ho posilnili. Taký je náš Boh: je Otcom! Je takým otcom, ako ten, ktorý čaká na svojho márnotratného syna, ktorý odišiel so všetkými peniazmi, so všetkým dedičstvom. Ale otec na neho čakal každý deň a videl ho z diaľky. Toto je náš Boh! Toto je naše otcovstvo – otcov rodiny, ako aj duchovné otcovstvo biskupov a kňazov – takéto by malo byť. „Otec má akoby pomazanie, ktoré pochádza od syna: nemôže vnímať sám seba bez syna! A preto potrebuje syna: očakáva ho, miluje ho, hľadá ho, odpúšťa mu, chce ho mať blízko pri sebe, tak blízko, ako sliepka kuriatka.“

„Choďme dnes domov s týmito dvoma obrazmi: Dávid, ktorý plače, a predstavený synagógy, ktorý padá na kolená pred Ježišom, bez strachu, že bude na posmech pred ostatnými, že sa mu budú smiať. V stávke boli ich deti: syn a dcéra. Pred týmito dvoma obrazmi povedzme: ‚Verím v Boha, Otca...‘ A prosme Ducha Svätého – pretože len Duch Svätý nás učí povedať «Abba, Otče!» Je to milosť! Môcť zo srdca povedať Bohu: ‚Otče!‘, to je milosť Ducha Svätého! Vyprosujme si ju od neho!“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 05.02.2014 23:12:23   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
Katechézy o sviatostiach: Eucharistia

Generálna audiencia 5. februára 2014

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dobrý deň, hoci to nie je pekný deň, však? Je trochu škaredo! Dnes vám budem hovoriť o Eucharistii. Eucharistia je v srdci „kresťanskej iniciácie“ spolu s krstom a sviatosťou birmovania a ustanovuje žriedlo samotného života v Cirkvi. Z tejto sviatosti lásky totiž vyviera každá opravdivá cesta viery, spoločenstva a svedectva.

To, čo vidíme keď sa schádzame na slávenie Eucharistie, svätej omše, nám už dáva tušiť, čo sa chystáme prežívať. V strede priestoru určeného pre slávenie sa nachádza oltár, čo je vlastne stôl, pokrytý obrusom, a toto nás vedie k myšlienke na hostinu. Na stole sa nachádza kríž, aby nám naznačil, že na tom oltári sa obetuje Kristova obeta: on je duchovným pokrmom, ktorý sa tam prijíma v podobe znakov chleba a vína. Vedľa stola sa nachádza ambón, čiže miesto, z ktorého sa hlása Božie slovo: toto nám naznačuje, že sa tam schádzame počúvať Pána, ktorý sa prihovára prostredníctvom Svätého písma, a tak pokrmom, ktorý prijímame je aj jeho Slovo.

Slovo a chlieb sa počas sv. omše stávajú jedným celkom, ako pri Poslednej večeri, keď sa všetky Ježišove slová, všetky znamenia, ktoré urobil, sústreďujú v geste lámania chleba a obetovania kalicha, v anticipácii obety kríža, a v týchto slovách: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo... Vezmite a pite, toto je moja krv“.

Ježišovo gesto uskutočnené pri Poslednej večeri je vrcholným vďakyvzdaním Otcovi za jeho lásku, za jeho milosrdenstvo. Vďakyvzdanie sa po grécky povie eucharistia. A preto sa táto sviatosť nazýva Eucharistiou: je to vrcholné vďakyvzdanie Otcovi, ktorý nás tak veľmi miloval, že nám dal svojho Syna, z lásky. Preto slovo Eucharistia v sebe zahŕňa celé to gesto, ktoré je spoločným gestom Boha a človeka, gestom Ježiša Krista, pravého Boha a pravého človeka.

Takže eucharistické slávenie je oveľa viac než prostá hostina: je to pamiatka Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania, ústredné tajomstvo spásy. „Pamiatka“ neznamená len spomienku, jednoduché pripomenutie, ale chce zdôrazniť, že vždy, keď slávime túto sviatosť, zúčastňujeme sa na tajomstve Kristovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania. Eucharistia predstavuje vrchol Božieho spásneho konania: Pán Ježiš, ktorý sa pre nás stáva rozlámaným chlebom, na nás vylieva všetko svoje milosrdenstvo a svoju lásku, aby tak obnovil naše srdce, náš život a spôsob, akým žijeme náš vzťah s ním a s našimi bratmi. Práve preto, zvyčajne keď sa pristupuje k tejto sviatosti, hovorí sa o „svätom prijímaní“, o „vytváraní spoločenstva“ [lat. communio -spoločenstvo, spojenie, pozn. prekl.]. To znamená, že mocou Ducha Svätého nás účasť pri eucharistickom stole jedinečným a hlbokým spôsobom zjednocuje s Kristom, vďaka čomu môžeme už teraz vopred zakusovať plné spoločenstvo s Otcom, ktoré bude charakterizovať nebeskú hostinu, kde so všetkými svätými budeme prežívať slávu v kontemplovaní Boha z tváre do tváre.

Drahí priatelia, nikdy sa Pánovi dosť neodvďačíme za dar, ktorý nám dal v Eucharistii! Je to veľmi veľký dar a práve preto je veľmi dôležité prichádzať v nedeľu na svätú omšu, ísť na omšu nielen sa modliť, ale tiež prijať sväté prijímanie, tento chlieb, ktorý je telom Ježiša Krista a ktorý nám dáva spásu, odpúšťa nám, zjednocuje nás s Otcom. Je pekné takto robiť. A každú nedeľu prichádzajme na svätú omšu, pretože je to deň zmŕtvychvstania Pána. Preto je nedeľa pre nás taká dôležitá. A cez Eucharistiu cítime práve túto príslušnosť k Cirkvi, k Božiemu ľudu, k Božiemu telu, k Ježišovi Kristovi.

Nikdy nevyčerpáme všetku jej hodnotu a bohatstvo. Prosme ho teda, nech táto sviatosť naďalej udržiava živú jeho prítomnosť v Cirkvi a formuje naše spoločenstvá v láske a v jednote, podľa Otcovho srdca. Toto konáme po celý život, no začína sa to dňom Prvého svätého prijímania. Je dôležité, aby sa deti dobre pripravili na Prvé sväté prijímanie a aby žiadne dieťa na ňom nechýbalo, pretože je to prvý krok k tejto silnej príslušnosti k Ježišovi Kristovi, po krste a sviatosti birmovania. Ďakujem!“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 06.02.2014 23:20:59   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
Milosť zomrieť v nádeji ako Dávid

Počas rannej svätej omše 6. februára v Dome sv. Marty pápež František v homílii pozval veriacich k uvažovaniu nad tajomstvom smrti. Vyzval ich, aby v tejto súvislosti nezabúdali prosiť o tri milosti: umrieť v Cirkvi, umrieť v nádeji a umrieť zanechajúc po sebe dedičstvo kresťanského svedectva. Svätý Otec komentoval dnešné prvé čítanie (1 Kr 2, 1-4, 10-12), ktoré hovorí o Dávidovej smrti, po živote strávenom v službe svojmu ľudu. Zdôrazňuje pri tom tri veci. Prvou z nich je skutočnosť, že Dávid zomiera „v lone svojho ľudu“. Až do samotného konca prežíva „svoju príslušnosť k Božiemu ľudu“. Hoci zhrešil a on sám sa nazýva hriešnikom, „nikdy sa nevzdialil od Božieho ľudu“, hovorí Svätý Otec.

„Hriešnik, to áno, nie však zradca! A toto je milosť: zotrvať až do konca uprostred Božieho ľudu. Mať milosť zomrieť v lone Cirkvi, v lone Božieho ľudu. Toto je prvý bod, ktorý by som rád zdôraznil. Prosme aj my o milosť zomrieť doma. Zomrieť doma, v Cirkvi. Toto je milosť! Nedá sa kúpiť! Je darom od Boha a musíme ho oň prosiť: «Pane, daj mi dar umrieť doma, v Cirkvi!» Hriešnikmi to áno, tými sme všetci! Ale nie zradcami, nie záškodníkmi! Vždy vo vnútri! Cirkev je tak veľkou matkou, že nás chce aj takýchto, mnohokrát pošpinených, no Cirkev nás očisťuje: je matkou!“

V druhom bode Svätý Otec uvažuje takto: Dávid zomiera ticho, v pokoji, vyrovnane, v istote, že odchádza na druhú stranu k svojim otcom. „Toto je ďalšia milosť: zomrieť v nádeji, vo vedomí, že na druhej strane nás čakajú, že na druhej strane má svoje pokračovanie aj domov, aj rodina,“ a že nebudeme sami, hovorí pápež. „Toto je milosť, o ktorú musíme prosiť, pretože v posledných chvíľach života, ako vieme, je život zápasom a duch zla číha na svoju korisť“, pokračuje Svätý Otec.

„Svätá Terezka Ježiškova hovorila, že v jej poslednom období sa v jej duši odohrával boj, a keď uvažovala nad budúcnosťou, nad tým, čo ju čakalo po smrti, v nebi, cítila, ako jej nejaký hlas hovorí: «Ale no tak, nebuď hlúpa, čaká ťa tma. Čaká ťa iba temno ničoty!» Takto to hovorí. Je to hlas diabla, démona, ktorý nechcel, aby sa zverila Bohu. Zomrieť v nádeji a zomrieť v dôvere Bohu! A tiež prosiť o túto milosť. Ale s dôverou voči Bohu začnime už dnes, v malých veciach života, aj vo veľkých problémoch: vždy sa zverujme Bohu, človek si to takto osvojí a rastie v nádeji. Zomrieť doma, zomrieť v nádeji.“

Tretím aspektom je dedičstvo, ktoré zanecháva Dávid. Je toľko nesvárov pre dedičstvo, nesvárov v rodinách, ktoré ich rozdeľujú, pripomína pápež. Naopak Dávid zanecháva po sebe dedičstvo 40 rokov kraľovania a „upevnený, silný národ“. „Ľudové príslovie hovorí, že každý človek má po sebe v živote zanechať dieťa, zasadiť strom a napísať knihu,“ takéto je podľa Svätého Otca „najlepšie dedičstvo“. Prítomných v Dome sv. Marty preto pozval, aby si sami sebe položili nasledovné otázky: „Aké dedičstvo zanechám ja tým, ktorí prídu po mne? Bude to dedičstvo života? Urobil som dosť dobrého, aby ma ľud chcel ako otca alebo ako matku? Zasadil som strom? Dal som život, múdrosť? Napísal som knihu?“ Dávid zanecháva dedičstvo svojmu synovi, keď mu hovorí: „Ty buď silný, buď muž. Zachovávaj rozhodnutia Pána, svojho Boha, kráčaj po jeho cestách a podľa jeho zákonov!“ „Toto je dedičstvo: naše svedectvo ako kresťanov, ktoré zanecháme iným. Niektorí z nás zanechajú veľké dedičstvo: len si pomyslite na svätých, ktorí žili evanjelium s takou silou, že nám ako dedičstvo nechali cestu života a životný štýl. Toto sú tri veci, ktoré napĺňajú moje srdce pri čítaní tejto časti o Dávidovej smrti: prosiť o milosť zomrieť doma, zomrieť v Cirkvi; prosiť o milosť zomrieť v nádeji, s nádejou; a napokon prosiť o milosť zanechať krásne dedičstvo, ľudské dedičstvo, dedičstvo vytvorené svedectvom nášho kresťanského života. Nech všetkým nám svätý Dávid dopraje tieto tri milosti!“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 07.02.2014 23:41:24   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
Ohlasujme evanjelium kráčajúc cestou pokory

Vatikán 7. februára 2014

Ohlasovať evanjelium bez profitovania z toho, že sme kresťania. K tomuto nabáda dnešná homília pápeža Františka z rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Vyšiel z mučeníckej smrti Jána Krstiteľa a poukázal na to, ako on, pravý učeník Krista, nasledoval cestu pokory, bez toho, aby si privlastňoval proroctvo. Ako rozpráva dnešné evanjelium (Mk 6, 14-29), Herodes dal Jána zabiť pre uspokojenie milenky Herodiady a pre rozmar jej dcéry. Svätý Otec poznamenal, že Ján Krstiteľ bol mužom, ktorý žil krátko, mal aj krátky čas na ohlasovanie Božieho slova. Bol to muž, ktorého Boh poslal pripraviť cestu svojmu Synovi. Končí svoj život zle, súdom Herodesa, ktorý bol na hostine:

„Keď existuje súd, je možné všetko: korupcia, neresti, zločiny. Súd podporuje tieto veci. Čo urobil Ján? Predovšetkým ohlasoval Pána. Oznamoval, že Spasiteľ, Pán je blízko, že je blízko Božie kráľovstvo. Robil to s veľkou mocou a krstil, vyzýval všetkých, aby sa obrátili. Bol to mocný muž, ktorý ohlasoval Ježiša Krista.“

„Prvá vec, ktorú robil Ján, bolo ohlasovanie Ježiša Krista.“ Ďalšou je „to, že si neprivlastnil svoju morálnu autoritu.“ Svätý Otec poznamenal, že Ján mal možnosť povedať ‚Ja som Mesiáš‘, pretože mal veľkú morálnu autoritu, všetci ľudia prichádzali k nemu. Evanjelium rozpráva, že Ján všetkých vyzýval, aby sa obrátili. A farizeji, zákonníci videli túto jeho autoritu: ‚Bol to spravodlivý muž.‘ Opýtali sa ho, či je Mesiášom. A v tomto okamihu pokušenia mohol s nevinnou tvárou a s falošnou pokorou povedať: ‚Neviem... ‘ Namiesto toho však povedal jasne: ‚Nie! Ja nie som Mesiášom! Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. ‘ Ján bolo čistý, „neukradol titul. Neprivlastnil si povolanie“. Toto je druhá vec, ktorú urobil on, „človek pravdy“. Neukradol hodnosť. Tretia vec je, že sa pripodobnil Kristovi. Aj Herodes, ktorý ho zabil, si myslel, že Ježiš je Ján. Ján sa pripodobnil Ježišovi, a to najmä v spôsobe uponíženia: Ján sa uponížil do krajnosti, až po smrť. Je to rovnaký potupný spôsob smrti. Ježiš ako zločinec, zlodej, ako kriminálnik, na kríži:

„Mŕtvi ponížení. Aj Ján mal svoju ‚Getsemanskú záhradu‘, svoju úzkosť vo väzení, keď si myslel, že urobil chybu, a posiela svojich učeníkov opýtať sa Ježiša: ‚Povedz mi, si to ty, alebo sa mýlim a je tu niekto iný? Temnota duše, tma, ktorá očisťuje ako v prípade Ježiša v olivovej záhrade. A Ježiš odpovedal Jánovi ako Otec odpovedal Ježišovi, upokojujúco. Tma Božieho muža, ženy. Myslím teraz na tmu duše blahoslavenej Terezy z Kalkaty. Žena, ktorú ocenil celý svet, nositeľka Nobelovej ceny! Ale vedela, že počas jej života, dlhú dobu, mala vo svojom vnútri tmu.“

„Ohlasovateľ Ježiša Krista“, ktorý si neprivlastnil proroctvo a je predobrazom učeníka. Čo bolo zdrojom tohto postoja učeníka? - opýtal sa pápež. Stretnutie. Evanjelium hovorí o stretnutí Márie a Alžbety, keď sa Ján zachvel radosťou v matkinom lone. Boli s Ježišom bratranci. Možno sa stretli niekoľkokrát. A to stretnutie naplnilo veľkou radosťou Jánovo srdce a urobilo z neho učeníka. Ján je človek, ktorý ohlasuje Ježiša Krista, nestavia sa na jeho miesto, ale napreduje cestou Ježiša Krista:

„Osoží nám dnes opýtať sa na naše učeníctvo. Ohlasujeme Ježiša Krista? Profitujeme alebo neprofitujeme z tohto, že sme kresťania, akoby to bola výsada? Ján si nikdy neprivlastnil proroctvo. Ideme cestou Ježiša Krista? Cestou poníženia, pokory, zníženia sa pre službu? A ak zistíme, že nie sme stáli v tomto, spýtajme sa: ‚Kedy sa uskutočnilo moje stretnutie s Ježišom Kristom, to stretnutie, ktoré ma naplnilo radosťou?‘ Vráťme sa k stretnutiu, vráťme sa do Galiley k prvému stretnutiu. Každý z nás máme Galileu stretnutia! Vráťme sa tam! Znovu sa stretnime s Pánom a pokračujme touto cestou, ktorá je takou krásnou, na ktorej on musí rásť a nás musí ubúdať.“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 10.02.2014 8:32:03   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
Kresťan je zažatou lampou

Poslaním kresťana je byť soľou zeme a zažatou lampou. Každý pokrstený je totiž povolaný „stať sa vo svete živým evanjeliom“. To je ústredná myšlienka z príhovoru pápeža Františka pred poludňajšou modlitbou Anjel Pána v nedeľu 9. februára. Svätý Otec venoval osobitnú pozornosť aj blížiacemu sa Svetovému dňu chorých (11. februára). Veriacich, ktorí prišli na Námestie svätého Petra opäť v hojnom počte, vyzval napodobňovať Ježišov postoj ku chorým. Pamätal tiež na zdravotníckych pracovníkov a na rodiny, ktoré opatrujú chorých a často mu píšu o svojich náročných situáciách. Svätý Otec na diaľku pozdravil aj účastníkov Olympijských hier v Soči.

Plné znenie príhovoru pred modlitbou Anjel Pána:

„Bratia a sestry, dobrý deň! V Evanjeliu tejto nedele, ktoré nasleduje hneď za Blahoslavenstvami, Ježiš hovorí svojim učeníkom: «Vy ste soľ zeme... Vy ste svetlo sveta» (Mt 5,13.14). Toto nás tak trochu udivuje, keď si uvedomíme, koho mal Ježiš pred sebou, keď hovoril tieto slová. Kto boli títo učeníci? Boli to rybári, jednoduchí ľudia. No Ježiš na nich hľadí Božími očami a jeho výrok chápeme práve ako dôsledok Blahoslavenstiev. Chce povedať: ak budete chudobní v duchu, ak budete tichí, ak budete čistého srdca, ak budete milosrdní, vy budete soľou zeme a svetlom sveta!

Pre lepšie porozumenie týmto obrazom si uvedomme, že židovský Zákon predpisoval pridať trochu soli na každú obetu predloženú Bohu, ako znak zmluvy. A svetlo, to bolo pre Izrael symbolom mesiášskeho zjavenia, ktoré víťazí nad temnotami pohanstva. Kresťania, nový Izrael, dostávajú teda poslanie ku všetkým ľuďom: s vierou a láskou môžu usmerňovať, posväcovať a robiť plodným celé ľudstvo. My všetci pokrstení sme učeníkmi misionármi a sme povolaní stať sa vo svete živým evanjeliom: svätým životom dodáme „chuť“ rozličným prostrediam a uchránime ich pred skazením, tak ako to robí soľ. A prinesieme svetlo Kristovo skrze svedectvo opravdivej lásky. Ale ak my kresťania stratíme chuť a prestaneme byť prítomní ako soľ a svetlo, stratíme účinnosť.

Aké krásne je toto poslanie dávať svetlo svetu! To je poslanie, ktoré máme - je nádherné! A je tiež krásne uchovávať svetlo, ktoré sme prijali od Ježiša. Chrániť ho, uchovávať ho. Kresťan by mal byť človekom svietiacim, ktorý prináša svetlo, vždy vydáva svetlo! Svetlo, ktoré nie je jeho, ale je darom Božím, je Ježišovým darom. A my nesieme toto svetlo vpred. Ak kresťan toto svetlo zhasí, jeho život nemá zmysel. To je kresťan iba podľa mena, ktorý nenesie svetlo, je to život bez zmyslu. Ale ja by som sa vás chcel teraz opýtať: Ako chcete žiť vy? Ako lampa, ktorá je zažatá, alebo ako zhasnutá lampa? Zažatá, či zhasnutá? Ako chcete žiť? ... Nejako tu nepočuť... Ako? Takže zažatá lampa? Je to práve Boh, kto nám dáva toto svetlo a my ho dávame druhým. Zažatá lampa! Toto je kresťanské povolanie.“


Po modlitbe Anjel Pána Svätý Otec udelil veriacim požehnanie. Ďalej pripomenul blížiaci sa Svetový deň chorých:

„Pozajtra, 11. februára, budeme sláviť spomienku Panny Márie Lurdskej a budeme prežívať Svetový deň chorých. Je to vhodná príležitosť dať ústredné miesto v spoločenstve chorým osobám. Modlite sa za nich a spolu s nimi, buďte im nablízku. Posolstvo k tomuto dňu sa inšpiruje vyjadrením sv. Jána: Viera a láska: «Aj my sme povinní dávať život za bratov» (1 Jn 3, 16). Zvlášť môžeme napodobňovať Ježišov postoj k chorým, chorým každého druhu. Pán sa ujíma všetkých, zdieľa ich utrpenie a otvára im srdce pre nádej. Myslím aj na všetkých zdravotníckych pracovníkov: akú cennú prácu konajú! Veľká vďaka za vašu vzácnu prácu! Oni stretávajú každý deň v chorých nielen telá poznačené krehkosťou, ale osoby, ktoré si zasluhujú patričnú pozornosť a odpovede. Dôstojnosť osoby sa nikdy neobmedzuje na jej možnosti a schopnosti, a neumenšuje sa, keď sa človek stáva slabým, invalidom a odkázaným na pomoc. Myslím aj na rodiny, kde je normálne postarať sa o toho, kto je chorý. No situácie často môžu byť ťažké... Toľkí mi píšu, a dnes by som chcel uistiť o modlitbe za všetky tieto rodiny, a hovorím im: nemajte strach z krehkosti! Nemajte strach z krehkosti! Pomáhajte si navzájom s láskou, a budete cítiť utešujúcu Božiu prítomnosť. Veľkodušný a kresťanský postoj k chorým je soľou zeme a svetlom sveta. Nech nám Panna Mária pomáha ho praktizovať, a nech vyprosí pokoj a posilu všetkým trpiacim.“

Pápež František venoval myšlienku aj aktuálnej športovej udalosti číslo jeden, Zimným olympijským hrám, otvoreným 7. februára v ruskom Soči: „Svoj pozdrav posielam organizátorom a všetkým športovcom, so želaním, aby to bol ozajstný sviatok športu a priateľstva.“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 12.02.2014 21:31:24   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
Katechézy o sviatostiach: Eucharistia - ako ju žijeme?

Generálna audiencia 12. februára 2014

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V minulej katechéze som objasnil, ako nás Eucharistia uvádza do naozajstného spoločenstva s Ježišom a do jeho tajomstva. Teraz si môžeme položiť niektoré otázky, týkajúce sa vzťahu medzi Eucharistiou, ktorú slávime, a naším životom ako Cirkvi alebo ako jednotlivých kresťanov. Ako žijeme Eucharistiu? Ako prežívame svätú omšu, keď na ňu ideme v nedeľu? Je iba akousi sviatočnou chvíľou? Je silnou tradíciou, ktorú udržiavame? Je príležitosťou stretnúť sa, mať pocit, že som „v poriadku“, alebo je niečím viac?

Veľmi konkrétne signály nám prezrádzajú, ako toto všetko prežívame, ako žijeme Eucharistiu. Sú to príznaky, ktoré nám signalizujú, či Eucharistiu žijeme dobre, alebo nie až tak dobre... Prvou indíciou je to, akým spôsobom pozeráme na druhých a ako o nich uvažujeme. V Eucharistii Kristus vždy obnovuje sebadarovanie, ktoré pre nás vykonal na kríži. Celý jeho život je skutkom úplného odovzdania sa z lásky. Preto rád zotrvával s apoštolmi a s tými, s ktorými sa poznal. Znamenalo to preňho mať účasť na ich túžbach, starostiach, na tom, čo hýbalo ich vnútrom a ich životom. Dnes, keď sa zúčastňujeme na svätej omši, schádzame sa tam s mužmi a ženami každého druhu: mladí, starí, deti; chudobní i dobre zabezpečení; domáci i cudzinci; spolu s rodinou aj sami... Privádza ma však Eucharistia, ktorú slávim, k tomu, aby som ich všetkých považoval naozaj za bratov a sestry? Rozvíja vo mne schopnosť radovať sa s radujúcimi a plakať s plačúcimi? Pobáda ma vykročiť smerom k chudobným, chorým, odsunutým na okraj? Pomáha mi spoznať v nich Ježišovu tvár?

Všetci prichádzame na svätú omšu, pretože milujeme Ježiša a chceme mať účasť na jeho utrpení a zmŕtvychvstaní v Eucharistii. Milujeme však, tak, ako si Ježiš želá, aby sme milovali, tých bratov a sestry, ktorí sú v núdzi? Napríklad, v Ríme sme počas týchto dní boli svedkami mnohých sociálnych problémov, spôsobených či už dažďom, ktorý napáchal značné škody v celých obytných zónach alebo nedostatkom pracovných príležitostí z dôvodu celosvetovej sociálnej krízy... Pýtam sa, všetci sa pýtajme: „Ja, ktorý chodím na svätú omšu, ako toto všetko prežívam? Snažím sa pomôcť, byť nablízku, modliť sa za tých, ktorí majú tieto problémy? Alebo som tak trochu ľahostajný? Alebo sa azda venujem klebeteniu: „Videl si, ako je tamtá oblečená a čo má tamten na sebe?“... Toto sa niekedy deje hneď po svätej omši, či nie? Ale áno! A toto sa nemá robiť! Máme si robiť starosti o našich bratov a sestry, ktorí niečo potrebujú, sú chorí, čelia problémom. Prospeje nám dnes, keď budeme myslieť na bratov a sestry, ktorí zápasia tu v Ríme s ťažkosťami spôsobenými nadmerným dažďom, tou dažďovou tragédiou, ako aj so sociálnymi problémami súvisiacimi s prácou, a prosme Ježiša, toho, ktorého prijímame v Eucharistii, aby nám pomáhal byť im nápomocnými.

Druhým signálom, ktorý je veľmi dôležitý, je dar vedomia, že nám bolo odpustené a ochota odpúšťať. Často sa ľudia pýtajú: „Prečo by sa malo chodiť do kostola, keď vidíme, že tí, čo sú pravidelne na omši, sú rovnakí hriešnici ako ostatní?“ Koľkokrát sme to už počuli. V skutočnosti ten, kto slávi Eucharistiu, nerobí to preto, že sa považuje za lepšieho od iných alebo by sa chcel takým ukazovať, ale práve preto, že si uvedomuje svoju neustálu potrebu byť prijatý a znovuzrodený Božím milosrdenstvom, ktoré sa stalo telom v Ježišovi Kristovi. Ak ktokoľvek z nás necíti, že potrebuje Božie milosrdenstvo, necíti sa byť hriešnikom, urobí lepšie, ak na svätú omšu nepôjde! Pretože na svätú omšu ideme, lebo sme hriešni a chceme prijať Ježišovo odpustenie, mať účasť na jeho vykúpení, na jeho odpustení. Slovo „vyznávam“, ktoré prednášame na začiatku, nie je „pro forma“, ale opravdivý výraz pokánia! Som hriešnik a vyznávam to! Takto sa začína svätá omša. Nikdy nesmieme zabudnúť na to, že Ježišova Posledná večera sa udiala „v tú noc, keď bol zradený“ (1 Kor 11,23). V tom chlebe a víne, ktoré obetujeme a okolo ktorých sa zhromažďujeme, sa zakaždým obnovuje dar Kristovho tela a krvi na odpustenie našich hriechov. Na svätú omšu máme prichádzať pokorne, ako hriešnici, a Pán nám dáva zmierenie.

Posledný vzácny signál sa nám ponúka zo vzťahu medzi eucharistickým slávením a životom našich kresťanských spoločenstiev. Vždy je potrebné mať na pamäti, že Eucharistia nie je niečo, čo konáme my, nie je akousi našou spomienkou na to, čo Ježiš povedal a vykonal. Nie. Je to činnosť samotného Krista! Kristus je ten, kto ju koná, ktorý je na oltári! A Kristus je Pán. Ide o dar Krista, ktorý sa sprítomňuje a zhromažďuje nás okolo seba, aby nás sýtil svojím slovom a svojím životom. Znamená to, že poslanie i samotná identita Cirkvi vyvierajú stade, z Eucharistie, a tam získavajú svoju podobu. Slávenie sa môže javiť z vonkajšieho hľadiska bezchybné, nádherné, ak náš však nevedie k stretnutiu s Ježišom, môže sa stať, že neprinesie žiadnu výživu pre naše srdce a pre náš život. Prostredníctvom Eucharistie však Kristus chce vstúpiť do nášho života a tak ho preniknúť svojou milosťou, aby v každom kresťanskom spoločenstve vládol súlad medzi liturgiou a životom, tento dôsledný súlad bohoslužby a života.

Srdce sa napĺňa dôverou a nádejou pri pomyslení na Ježišove slová v evanjeliu: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54). Prežívajme Eucharistiu v duchu viery a modlitby, odpustenia, pokánia, radosti spoločenstva, záujmu o najnúdznejších i o potreby toľkých bratov a sestier, v istote, že Pán splní, čo prisľúbil: večný život! Nech sa tak stane.

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 15.02.2014 14:56:13   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
Stretnutie pápeža Františka so snúbencami na sviatok sv. Valentína

Vatikán 14. februára 2014

Na Námestí sv. Petra sa dnes na sviatok svätého Valentína zišlo viac ako 20-tisíc snúbencov, aby sa stretli so Svätým Otcom a prijali jeho povzbudenie na cestu spoločného života. Pápež František odpovedal na otázky, ktoré mu predložili vybrané páry. Snúbenci, ktorí pricestovali z vyše 30 krajín na pozvanie Pápežskej rady pre rodinu, tak svojou prítomnosťou vydali svedectvo o hodnotách, na ktorých hodlajú budovať svoje manželstvo a rodinu.

Program pripravený pre snúbencov začal o 11. hod. a bol sprevádzaný hudobnými a choreografickými vystúpeniami rôznych umelcov. V rámci očakávania príchodu Svätého Otca vystúpili so svojimi svedectvami mladé páry, ale aj manželské dvojice, ktoré sa podelili so svojimi životnými príbehmi. Manželský pár Fiorella a Andrea, žijúci v Ríme, ktorí sú spolu viac ako 35 rokov, povzbudili mladých, aby sa so všetkým obracali na Pána. Vydali svedectvo, že počas spoločného života sa snažili a snažia riadiť pravidlom: Kde nie je láska, vlož tam lásku a nájdeš lásku.

Ako ďalší sa prihovoril mladý anglo-americký pár Robert a Constance, pôsobiaci v Taliansku. Zaspomínali si na svoje prvé stretnutie a podelili sa s tým, ako ich vzťah rástol na každodenných situáciách a zážitkoch, ktoré spoločne prežívali. Najviac ich však spojila a zjednotila spoločná viera, po tom, čo sa Constance stala katolíčkou.

Mladí okolo 12:30 hod. potleskom privítali Svätého Otca, ktorému páry mohli predložiť svoje otázky, dôležité pre ich budúci spoločný život. Svätému Otcovi a snúbencom sa prihovoril aj predseda Pápežskej rady pre rodinu Mons. Vincenzo Paglia, ktorý s radosťou konštatoval, že kvôli veľkému záujmu snúbencov sa stretnutie neuskutočnilo v Aule Pavla VI., ale na Svätopeterskom námestí. Každý pár dostal ako symbolický darček malý biely vankúš s erbom pápeža Františka, ktorý im má v ich svadobný deň pripomenúť toto stretnutie so Svätým Otcom.

Ako prvý sa Svätému Otcovi predstavil pár zo Španielska Nicolas a Marie. Ako povedali, uvedomujú si, že sobáš je vážny krok. Neviazať sa na celý život sa zdá byť jednoduchšie, no napriek tomu cítia túžbu povedať si „áno“ a nepodľahnúť individualizmu a pohodliu. O radu Svätého Otca poprosili aj snúbenci Stefano a Valentina z Talianska, ktorí sa rozhodli kráčať spoločnou cestou s Bohom. Stefan dodáva, že po svojom obrátení si začal vážiť jednoduché veci a emócie a vnímať za tým Božie dary. Pár spomenul, že napriek svojim rozdielom túži mať rodinu založenú na vzájomnej láske a harmónii a na troch dôležitých slovách, ktoré Svätý Otec ustavične pripomína: ďakujem, prepáč a prosím. Ako posledný pár boli mladí snúbenci z Toskánska, Miriam a Marco, ktorí dodávajú, že manželstvo neznamená len dať zbohom slobode, ale predstavuje vzdanie si vzájomnej úcty pred oltárom a pred Bohom.

V závere snúbenci predložili svoje prosby Bohu v rôznych svetových jazykoch, spolu so Svätým Otcom sa pomodlili Otče náš a prijali jeho požehnanie. -ar-

Dojmy účastníka zo Slovenska

Na svätovalentínskom stretnutí so Svätým Otcom sa zúčastnilo aj niekoľko párov zo Slovenska. Hugo a Marta majú svadbu naplánovanú na júl. Čo si zo slov Svätého Otca odnesú do spoločného života? Odpovedá Hugo Gloss: „Osobne ma veľmi oslovila tá zmena Otčenáša, ktorú navrhol Svätý Otec, s tým, že sa máme modliť nielen za chlieb náš každodenný, ale aj za lásku našu každodennú. Čiže vo vzťahu, tak ako Svätý Otec spomínal, nejde iba o to dostať sa nejako na tú svadbu, ale potom každý deň obnovovať a prosiť Boha, aby nám dával každé ráno a do každého dňa novú dávku čerstvej autentickej lásky.“ -mf-

Nasleduje plné znenie odpovedí Svätého Otca na otázky snúbencov:

Otázka č. 1: Strach zo slova „navždy”

Vaša Svätosť, mnohí si dnes myslia, že sľúbiť si vernosť na celý život, je príliš náročné počínanie, mnohí sa domnievajú, že výzva spolužitia navždy je krásna, očarujúca, ale aj náročná, takmer nemožná. Poprosili by sme Vás o radu, aby ste nám to objasnili.


Ďakujem vám za vaše svedectvo a za otázku. Objasním vám, že otázky mi poslali vopred, to je pochopiteľné, aby som mohol reflektovať a premyslieť si trochu dôkladnejšiu odpoveď.

Je dôležité pýtať sa, či je možné milovať sa „navždy“. Toto je otázka, ktorú si musíme klásť: Je možné milovať sa navždy? Dnes sa mnoho ľudí bojí robiť rozhodnutia definitívne. Jeden mladík povedal svojmu biskupovi: „Chcem sa stať kňazom, ale len na desať rokov.“ Mal strach z definitívneho rozhodnutia! Ale toto je všeobecný strach, vlastný našej kultúre. Robiť rozhodnutia na celý život sa zdá nemožné. Dnes sa všetko rýchlo mení, nič dlho nevydrží. A táto mentalita privádza mnohých, ktorí sa pripravujú na manželstvo ku konštatovaniu: „Budeme spolu, pokiaľ nám vydrží láska.“ A potom? „Pozdravujem, dovidenia.“ A takto manželstvo končí. Čo to je? Len nejaký cit, psychofyzický stav? Iste, ak je to tak, nie je možné budovať na niečom pevnom. Ale keď je láska vzťah, potom je to skutočnosť, ktorá rastie, a dá sa obrazne povedať, že sa buduje ako dom. Rastie a buduje sa ako dom!

A dom sa buduje spoločne, nie každý po svojom! Budovať tu znamená podporovať rast a napomáhať mu. Drahí snúbenci, vy sa pripravujete, aby ste rástli spolu, aby ste postavili tento dom, v ktorom budete žiť navždy spolu. Nechcete ho postaviť na piesku citov, ktoré prichádzajú a odchádzajú, ale na skale pravej lásky, lásky, ktorá prichádza od Boha. Rodina vzniká z tohto projektu lásky, chce rásť, ako sa stavia dom, ktorý je miestom lásky, pomoci, nádeje a opory. Všetko spolu: láska, pomoc, nádej, opora! Ako je Božia láska trvalá a navždy, tak chceme, aby aj láska, na ktorej je založená rodina, bola stabilná a navždy. Prosím vás, nemôžeme sa nechať premôcť „kultúrou provizórnosti“! Tou kultúrou, ktorá nás dnes všetkých zasahuje. Toto nie!

Teda ako sa vyliečiť zo strachu z onoho „navždy“? Ako sa lieči tento strach zo slova „navždy“? Lieči sa spoliehaním sa na Pána Ježiša, deň po dni, v živote, ktorý sa stane každodennou duchovnou cestou, tvorenou z krokov, z malých krokov, krokov spoločného rastu, urobených v snahe stať sa zrelými ženami a mužmi viery. Preto, drahí snúbenci, to „navždy“ nie je len otázkou trvania! Manželstvo nie je vydarené už len tým, že trvá, ale je dôležitá jeho kvalita. Byť spolu a vedieť sa milovať navždy je výzva adresovaná kresťanským manželom. Prichádza mi na myseľ zázrak rozmnoženia chlebov. Aj kvôli vám Pán môže znásobiť vašu lásku a darovať vám ju novú a krásnu každý deň.

Má jej nekonečné zásoby! On vám dá lásku, ktorá je základom vášho manželstva a každý deň ho obnoví, posilní. A to o to viac, keď rodina rastie s deťmi. Na tejto ceste je nevyhnutná modlitba. Stále on za ňu a ona za neho a obidvaja spolu. Proste Ježiša, aby rozmnožoval vašu lásku. V modlitbe Pána hovoríme: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“ Manželia sa môžu naučiť modliť aj takto: „Pane, daj nám dnes našu každodennú lásku“, pretože každodenná láska manželov je ich chlieb. Skutočný chlieb duše, ktorý ich posilňuje, aby išli ďalej! Môžeme si vyskúšať túto modlitbu, aby sme vedeli, či ju poznáme: „Pane, daj nám dnes našu každodennú lásku“. Všetci spolu: „Pane, daj nám dnes našu každodennú lásku“. Toto je modlitba snúbencov a manželov. Nauč nás milovať sa navzájom, mať sa radi! Čím viac sa budete zverovať jemu, tým viac bude vaša láska „navždy“, bude schopná obnovovať sa a víťaziť nad každou ťažkosťou. Toto som vám chcel povedať v odpovedi na túto otázku. Ďakujem!


2. otázka: Žiť spolu: „štýl“ manželského života

Vaša Svätosť, spoločné prežívanie každodennosti je krásne, dáva radosť, oporu. No je to úloha, ku ktorej sa treba vedieť postaviť. Myslíme si, že je potrebné učiť sa vzájomnej láske. Je to istý „štýl“ života vo dvojici, istá spiritualita každodennosti, ktorej sa chceme naučiť. Mohli by ste nám v tomto pomôcť, Svätý Otec?


Žiť spolu, to je umenie, cesta trpezlivá, krásna a očarujúca. Nekončí sa tým, že získate jeden druhého... Naopak, práve tam sa to začína! Toto každodenné putovanie má svoje pravidlá, ktoré sa dajú zhrnúť do tých troch slov, ktoré si spomenul, slová, ktoré som už veľakrát opakoval rodinám: prosím, čiže môžem, ďakujem a prepáč.

Môžem, prosím. – To je ohľaduplná prosba, aby sme mohli vstúpiť do života niekoho iného s úctou a pozornosťou. Treba sa naučiť poprosiť: môžem toto urobiť? Bude sa ti páčiť, keď to urobíme takto? Že sa pustíme do tejto veci, že budeme takto vychovávať deti? Chceš, aby sme dnes večer išli von? Skrátka, prosiť o dovolenie znamená vedieť vstúpiť s úctivosťou do života druhých. Dobre si to uvedomte: vedieť s úctou vstúpiť do života druhých! Nie je to ľahké. Nie je to jednoduché!

Občas používame i hrubé spôsoby, ako v nejakých horských bagančiach. Pravá láska sa nepresadzuje tvrdosťou a agresivitou. V Kvietkoch sv. Františka nájdeme takéto vyjadrenie: «Vedz, že zdvorilosť je jednou z Božích vlastností ... a zdvorilosť je sestrou dobročinnosti, ktorá uháša nenávisť a udržiava lásku» (kap. 37). Áno, zdvorilosť udržiava lásku. A dnes v našich rodinách, v našom svete, často násilnom a arogantnom, potrebujeme mnoho zdvorilosti. A toto môže začať doma.

Ďakujem. – Zdá sa ľahké vysloviť toto slovo, no vieme, že to tak nie je... Je to však dôležité! Učíme ho deti, ale potom ho zabúdame! Vďačnosť je dôležitý cit! Jedna starenka v Buenos Aires mi raz povedala: „Vďačnosť je kvet, ktorý vyrastá z jemnej zeme“. Je potrebná táto jemnosť duše, aby rástol tento kvet. Spomínate si na Lukášovo evanjelium? Ježiš uzdraví desiatich malomocných, no iba jeden z nich sa potom vráti, aby sa Ježišovi poďakoval. A Pán hovorí: A kde sú ostatní deviati? Toto platí aj pre nás: vieme poďakovať? Vo vašom vzťahu, a zakrátko vo vašom manželskom živote, je dôležité mať živo na pamäti, že ten druhý je darom Božím, a na Božie dary sa odpovedá „Ďakujem!“ Na Božie dary sa odpovedá „Ďakujem!“ A v tomto vnútornom postoji si máme vzájomne ďakovať, za každú vec. Nie je to akési zdvorilostné slovo, ktoré používame voči cudzím ako prejav vychovanosti. Treba si vedieť navzájom ďakovať, aby sa spoločnému manželskému životu dobre darilo.

Tretie slovo: Prepáč. – V živote robíme mnoho, mnoho chýb. Robíme ich všetci. Je tu azda niekto, kto nikdy neurobil chybu? Zdvihnite ruku, ak je tu niekto taký, človek, čo nikdy neurobil chybu. Všetci ich robíme! Všetci! Azda niet takého dňa, v ktorom by sme neurobili nejakú chybu. Biblia hovorí: „Ten najspravodlivejší hreší sedem ráz za deň“. A takto aj my robíme chyby... Tu vidno nevyhnutnosť používať to jednoduché slovko: „prepáč“. V princípe, každý z nás je schopný obviňovať druhého, aby sám seba ospravedlnil a nemusel povedať „prepáč“. Toto sa začalo u nášho otca Adama, keď sa ho Boh pýtal: „Adam, ty si jedol z toho ovocia?“ „Ja? Ja nie! To ona mi ho dala!“ Obviniť druhého, aby sme nemuseli povedať „prepáč“, „odpusť“. Je to starý príbeh! Je to inštinkt, ktorý stojí pri zrode toľkých katastrof. Učme sa vedieť uznať naše pochybenia a prosiť o odpustenie. „Prepáč, že som dnes zvýšil hlas“, „prepáč, že som prešiel bez pozdravu“, „prepáč, že som sa oneskoril“, „prepáč, ak som bol tento týždeň príliš bez reči“, „ak som priveľa rozprával a vôbec nepočúval“, „prepáč, zabudol som“, „prepáč, bol som nahnevaný, a tak som sa s tebou pochytil“... Toľko tých „prepáč“ môžeme denne povedať. Aj takto rastie kresťanská rodina.

Vieme všetci, že neexistuje ideálna rodina, a ani ideálny manžel alebo ideálna manželka. Nehovoriac o ideálnej svokre! (smiech) Existujeme my, hriešnici. Ježiš, ktorý nás dobre pozná, nás učí tajomstvu: nikdy neskončiť deň bez slova zmierenia, bez toho, aby sa pokoj vrátil do nášho domu, do našej rodiny. Je to bežné medzi manželmi, že sa vyskytnú zvady, vždy sa niečo nájde: pohádali sme sa... Možno ste sa pohnevali, možno letel tanier, no prosím vás, pamätajte na jedno: nikdy neskončite deň bez udobrenia. Nikdy, nikdy, nikdy! Toto je to tajomstvo, tajomstvo udržania lásky. A na udobrenie sa netreba robiť krasorečnenie... Neraz postačí gesto... a pokoj je na svete. Nikdy nezakonči deň v hneve, pretože ak ho skončíš bez uzmierenia, to, čo v sebe budeš mať na druhý deň, bude chladné a tvrdé, a bude to ťažšie sa udobriť. Pamätajte si to dobre: nikdy nezakončite deň bez uzmierenia! Ak sa naučíme prosiť o odpustenie a odpúšťať si navzájom, manželstvo vytrvá a bude sa mu dariť. Keď prichádzajú na audiencie alebo na omšu tu do Domu sv. Marty starší manželia, ktorí slávia 50-ku, dávam im otázku: „Kto znášal koho?“ A to je krásne! Pozerajú po sebe, pozerajú na mňa, a hovoria mi: „Nuž, obaja!“ A toto je krásne! Toto je krásne svedectvo!


Otázka č. 3: Štýl slávenia svadby

Vaša Svätosť, v týchto mesiacoch robíme veľké prípravy spojené s našou svadbou. Môžete nám dať nejakú radu, ako dobre osláviť našu svadbu?


Urobte to tak, aby to bol skutočný sviatok, pretože svadba je sviatok, kresťanský sviatok, nie nejaká svetská oslava! Najhlbší dôvod na radosť z toho dňa nám predkladá Jánovo evanjelium. Spomínate si na zázrak na svadbe v Káne? V istej chvíli chýba víno, slávnosť sa zdá byť pokazená. Predstavte si končiť hostinu pri pití čaju. To nejde! Bez vína nie je hostina! Na Máriin podnet sa Ježiš v tej situácii po prvýkrát zjavuje a dáva znamenie: premieňa vodu na víno, a tým zachraňuje svadobnú hostinu. Čo sa stalo v Káne pred dvetisíc rokmi, stáva sa v skutočnosti na každej svadobnej hostine: to, čo urobí vašu svadbu plnohodnotnou a naozaj opravdivou, bude prítomnosť Pána, ktorý sa zjavuje a dáva svoju milosť. Jeho prítomnosť dáva „dobré víno“, on je tým tajomstvom plnej radosti, ktorá skutočne ohrieva srdce. Je to prítomnosť Ježiša na tejto hostine. Nuž, nech je to pekná hostina, a nech je s Ježišom. Nie v svetskom duchu! Nie! To sa cíti, keď je tam Ježiš prítomný.

Súčasne však bude dobre, keď bude vaša svadba striedma a dá vyniknúť tomu, čo je naozaj dôležité. Niektorí sú viac ustarostení vonkajšími vecami, ako pohostenie, fotografie, oblečenie a kvety... Tieto veci sú k oslave dôležité, ale iba v prípade, že dokážu poukázať na skutočný dôvod vašej radosti: na Božie požehnanie vašej lásky. Urobte to rovnako ako s vínom v Káne, nech vonkajšie znaky vašej oslavy odrážajú prítomnosť Pána a nech pripomínajú vám a všetkým pôvod a dôvod vašej radosti.

Ale je tu ešte niečo z toho, čo si povedal, a toho sa chcem hneď chytiť, aby to neušlo pozornosti. Manželstvo je aj každodennou prácou, a mohol by som povedať prácou tvorivou, tak ako remeslo zlatníka, pretože úlohou manžela je urobiť manželku viac ženou a úlohou manželky urobiť manžela viac mužom. Rásť aj v ľudskosti ako muž a ako žena. Toto sa deje medzi vami. Toto sa nazýva vzájomný rast. Neprichádza to však zo vzduchu! Pán tomu žehná, ale prichádza to cez vaše ruky, cez vaše postoje, cez to, ako žijete, ako sa máte radi. Pomáhajte si rásť! Vždy dbajte o rast toho druhého. Pracujte na tom. A takto, neviem, ale predstavujem si ťa ako jedného dňa, keď budeš kráčať ulicou tvojej obce, ľudia povedia: „No pozri, aká pekná, aká silná je táto žena!“ ... „Vďaka mužovi, ktorého má!“ Aj tebe povedia: „Pozri len na tohto muža, aký je!“ „To vďaka žene, ktorú má!“ Je treba dospieť k tomuto: pomáhať si vzájomne rásť. A vaše deti si odnesú toto dedičstvo, že majú takého otca a mamu, ktorí dozreli spoločne, keď si jeden druhému pomáhali byť viac mužom a viac ženou!


<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 17.02.2014 20:21:37   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
Zbavme sa ohovárania a staneme sa svätýmí

Vatikán 16. februára 2014.

Aj slová môžu zabíjať; zbavme sa ohovárania a staneme sa svätými! Povedal Svätý Otec František v dnešnom príhovore pred modlitbou Anjel Pána. Komentujúc úryvok Matúšovho evanjelia z liturgie slova 6. nedele v cezročnom období (Mt 5, 17-37) Svätý Otec objasnil Ježišovo chápanie Zákona. Zdôraznil, že „Ježišovi nezáleží len na dodržiavaní disciplíny a na vonkajšom správaní. Ide ku koreňu, zameriava sa predovšetkým na úmysel, a teda na ľudské srdce“


„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium tejto nedele patrí ešte k tzv. Reči na vrchu, prvej veľkej Ježišovej kázni. Dnešnou témou je vzťah Ježiša voči židovskému Zákonu. Hovorí: «Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť» (Mt 5,17). Ježiš nechce zrušiť prikázania, ktoré dal Boh skrze Mojžiša, ale chce, aby sa napĺňali. A hneď dodáva, že toto «naplnenie Zákona» vyžaduje väčšiu spravodlivosť, autentickejšie dodržiavanie. Svojim učeníkom hovorí: «Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva» (Mt 5,20).

Ale čo znamená to «naplnenie Zákona»? A na čom sa zakladá tá väčšia spravodlivosť? Ježiš nám odpovedá na niekoľkých príkladoch. Ježiš bol praktický, vždy hovoril na príkladoch, aby mu porozumeli. Začína piatym prikázaním Desatora: «Počuli ste, že otcom bolo povedané: »Nezabiješ!« No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá» (porov. verše 21-22). Týmto nám Ježiš pripomína, že aj slová môžu zabiť! Čo znamená, keď sa povie, že tá osoba má jazyk hada? Znamená to, že jej slová zabíjajú! Z tohto dôvodu nielenže nesmieme ohrozovať život blížneho, ale ani prechovávať voči nemu jed hnevu a zraňovať ho klebetením. Ani hovoriť o ňom zlé veci. Dostávame sa k ohováraniu. Aj klebety môžu zabíjať, pretože ničia povesť ľudí! Ohováranie je veľmi zlé! Spočiatku sa to môže zdať pekné, dokonca aj zábavné, ako nejaký bonbónik. Ale nakoniec to naplní naše srdce horkosťou a otrávi nás. Poviem vám pravdu, a som o tom presvedčený, že keby si každý z nás dal predsavzatie zbaviť sa ohovárania, stane sa svätým! Je to pekná cesta! Chceme sa stať svätými? Áno, alebo nie? (Námestie odpovedá: Áno!) Chceme žiť v závislosti na klebetení ako na zlozvyku? Áno, alebo nie? (Námestie: Nie!) Takže sme sa dohodli: Žiadne klebetenie!

Ježiš ponúka tým, ktorí ho nasledujú, dokonalosť lásky: lásky, ktorej jedinou mierou je, že je bez hraníc, ide za akúkoľvek vypočítavosť. Láska k blížnemu je základný postoj, o ktorom Ježiš hovorí, že náš vzťah s Bohom nemôže byť úprimný, ak sa nechceme zmieriť s blížnym. Hovorí: «Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom» (vv. 23-24). Preto sme vyzývaní zmieriť sa s našimi bratmi skôr, ako prejavíme našu vernosť Pánovi v modlitbe.

Z tohto všetkého je zrejmé, že Ježišovi nezáleží len na dodržiavaní disciplíny a na vonkajšom správaní. On ide ku koreňu Zákona, zameriava sa predovšetkým na úmysel, a teda na ľudské srdce, odkiaľ pochádzajú naše skutky, dobré či zlé. Na dosiahnutie dobrého a čestného správania nepostačujú právne normy, ale je potrebná hlboká motivácia, prejav skrytej múdrosti, Božej múdrosti, ktorú môžeme prijať skrze Ducha Svätého. A my sa môžeme, skrze vieru v Krista, otvoriť pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý nám umožňuje prežívať Božiu lásku. Vo svetle tohto učenia sa každý predpis javí vo svojom plnom význame ako požiadavka lásky, a všetky predpisy sa spájajú v najväčšom prikázaní: miluj Boha celým svojím srdcom a miluj svojho blížneho ako seba samého.“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 20.02.2014 13:53:42   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
Katechézy o sviatostiach: sviatosť zmierenia

Vatikán 19. februára 2014.

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Prostredníctvom sviatostí kresťanskej iniciácie, krstu, birmovania a Eucharistie, človek dostáva nový život v Kristovi. Zatiaľ máme tento život, ako všetci vieme, „v hlinených nádobách“ (2 Kor 4,7). Sme ešte vystavení pokušeniam, utrpeniu, smrti a z dôvodu hriechu môžeme dokonca tento nový život aj stratiť. Preto Pán Ježiš chcel, aby Cirkev pokračovala v jeho diele spásy aj v prospech svojich členov, osobitne sviatosťou zmierenia a pomazania chorých, ktoré možno označiť spoločným menom ako „sviatosti uzdravenia“. Sviatosť zmierenia je sviatosťou uzdravenia. Keď sa idem spovedať, idem sa dať uzdraviť: dať si uzdraviť dušu, uzdraviť si srdce z niečoho, čo som vykonal a čo nie je v poriadku. Biblický obraz, ktorý najlepšie vystihuje hlboký súvis týchto sviatostí, je príbeh odpustenia a uzdravenia ochrnutého, kde sa Pán Ježiš zjavuje ako lekár duše i tela zároveň (porov. Mk 2,1-12; Mt 9,1-8; Lk 5,17-29).

Sviatosť pokánia a zmierenia vyviera priamo z veľkonočného tajomstva. Bolo to práve vo veľkonočný večer, keď sa Pán zjavil učeníkom zavretým vo Večeradle a po pozdrave «Pokoj vám!» dýchol na nich a povedal: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané» (Jn 20,21-23). Tento krok nám odkrýva najhlbšiu dynamiku, obsiahnutú v tejto sviatosti. Ide predovšetkým o skutočnosť, že odpustenie hriechov nie je niečo, čo si môžeme dať sami od seba. Nemôžem povedať: „Odpúšťam si hriechy“. Odpustenie sa žiada, prosí sa od niekoho iného, a v spovedi si prosíme odpustenie od Ježiša. Odpustenie nie je ovocím našich snáh, ale je darom, darom Ducha Svätého, ktorý nás zaplavuje kúpeľom milosrdenstva a milosti, ktorá neprestajne prúdi z otvoreného srdca ukrižovaného a vzkrieseného Krista. Na druhom mieste nám pripomína, že iba vtedy, keď sa necháme zmieriť v Pánovi Ježišovi s Otcom a s bratmi, môžeme byť naozaj v pokoji. A toto sme už všetci v srdci pocítili: keď sa ideme spovedať, ideme s ťarchou v duši, s istou dávkou smútku. A keď prijmeme Ježišovo odpustenie, sme v pokoji, s tým nádherným pokojom duše, ktorý môže dať iba Ježiš, iba on.

Časom prešlo slávenie tejto sviatosti z verejnej formy - keďže na počiatku sa vykonávala verejne - do podoby osobnej, do diskrétnej formy spovede. To však neznamená, že by sa stratil jej cirkevný ráz, ktorý predstavuje životný kontext. Kresťanské spoločenstvo je totiž tým miestom, kde sa sprítomňuje Duch Svätý, ktorý obnovuje srdcia v Božej láske a všetkých bratov zjednocuje v Kristovi Ježišovi. Práve z tohto dôvodu teda nestačí poprosiť Pána o odpustenie vo vlastnej mysli a vo vlastnom srdci, ale je potrebné pokorne a s dôverou vyznať svoje hriechy služobníkovi Cirkvi. V slávení tejto sviatosti kňaz nereprezentuje iba Boha, ale celé spoločenstvo, ktoré si uvedomuje krehkosť každého svojho člena, s pohnutím počúva jeho vyznanie, zmieruje sa s ním, povzbudzuje ho a sprevádza na ceste obrátenia a ľudského i kresťanského dozrievania.

Niekto by mohol povedať: „Ja sa spovedám iba Bohu“. - Isteže, môžeš Bohu povedať „odpusť mi“ a vysloviť svoje hriechy. Naše hriechy sú však aj proti bratom, proti Cirkvi, a preto potrebujeme poprosiť o odpustenie Cirkev i bratov v osobe kňaza. - „Ja sa však hanbím, otče!“ - Aj zahanbenie je dobré, je zdravé mať trochu hanby, pretože zahanbenie je uzdravujúce. O niekom, kto sa nehanbí, hovorievame v mojej vlasti, že je človekom „bez hanby“, je „nehanebník“. Hanba aj prospieva, pretože nás robí pokornejšími. A kňaz prijíma takúto spoveď s láskou a ohľaduplnosťou a v mene Boha odpúšťa. Aj z ľudského hľadiska, kvôli upokojeniu sa, je dobré porozprávať sa s bratom a povedať kňazovi veci, ktoré tak veľmi ťažia moje srdce. A človek cíti, ako sa uvoľňuje pred Bohom, vo vzťahu s Cirkvou, s bratmi.

Nebojme sa spovede! Kto stojí v rade na spoveď, pociťuje všetky tieto veci, aj zahanbenie, zo spovede však vychádza slobodný, veľký, zbavený hriechov, belostný, šťastný. V tomto tkvie krása spovede! Chcel by som sa vás opýtať, neodpovedajte však nahlas, ale každý vo svojom srdci: Kedy si sa naposledy vyspovedal, vyspovedala? Všetci premýšľajme... Sú to dva dni? Dva týždne? Dva roky? Dvadsať, štyridsať rokov? Každý nech si to zráta a nech si odpovie, kedy sa naposledy spovedal. A ak odvtedy uplynulo veľa času, nestrácaj ani deň, choď do toho s vedomím, že kňaz bude dobrý. Je tam Ježiš, a Ježiš je lepší ako kňazi, a Ježiš ťa prijme. Prijme ťa s veľkou láskou. Buď odvážny a choď na spoveď!

Drahí priatelia, sláviť sviatosť zmierenia znamená byť pritúlení vo vrúcnom objatí, ktoré je objatím nekonečného Otcovho milosrdenstva. Spomeňme si na to nádherné podobenstvo o synovi, ktorý odišiel z domu s peniazmi, ktoré zdedil, všetky premrhal a potom, keď už nemal nič, rozhodol sa vrátiť domov, nie však ako syn, ale ako sluha. V srdci si niesol veľkú vinu a veľkú hanbu. Prekvapením bolo, keď začal hovoriť a prosiť o odpustenie, že Otec ho nenechal dohovoriť. Objal ho, pobozkal a pripravil oslavu. Poviem vám: zakaždým, keď sa spovedáme, Boh nás objíma a má sviatok! Vykročme po tejto ceste. Nech vás Boh žehná.“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 21.02.2014 0:49:31   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
Ježiša spoznávame nasledovaním, nestačí poznať katechizmus

Vatikán 20. februára

Ježiša spoznávame skôr tým, že ho nasledujeme, než štúdiom - povedal Svätý Otec František v homílii pri omši, ktorú slávil dnes ráno v Dome sv. Marty. Každý deň, vysvetlil, sa nás Kristus pýta, kým je pre nás, ale odpovedať môžeme len tým, že žijeme ako jeho učeníci. To, čo kresťanovi umožňuje rozpoznať, kým je v skutočnosti pre neho Ježiš, je skôr život učeníka, než život bádateľa. Ide o putovanie v stopách učiteľa, kde sa môžu krížiť jasné svedectvá a tiež zrady, pády a nové vykročenia, no nie je to prístup čisto intelektuálny. Svätý Otec to vysvetlil na príklade sv. Petra, ktorého dnešné evanjelium (Mk 8,27-33) predstavuje súčasne v pozícii odvážneho svedka – toho, ktorý na otázku Ježiša apoštolom: «A za koho ma pokladáte vy?», hovorí: «Ty si Mesiáš» – a hneď potom v pozícii protivníka, keď sa domnieva, že musí dohovárať Ježišovi, ktorý práve vyhlásil, že musí trpieť a umrieť, aby potom vstal z mŕtvych. Ako ďalej povedal Svätý Otec, „mnohokrát sa Ježiš na nás obracia a pýta sa nás: ‚Za koho ma pokladáš ty?‛, a dostáva tú istú odpoveď ako od Petra, tú, ktorú sme sa naučili z katechizmu“. Ale to nestačí:

„Zdá sa, že na to, aby sme odpovedali na otázku, ktorú všetci v srdci cítime – Kým je pre mňa Ježiš? – nestačí to, čo sme sa naučili a naštudovali z katechizmu, je síce dôležité študovať a poznávať, to však nestačí. Aby sme Ježiša poznali, je nevyhnutné ísť rovnakou cestou, akou prešiel Peter: po tomto ponížení Peter ďalej kráčal s Ježišom, videl zázraky, ktoré Ježiš urobil, videl jeho moc, tiež zaplatil dane, ako mu prikázal Ježiš, ulovil rybu, vzal peniaz, videl mnoho podobných zázrakov. Ale v istom momente Peter Ježiša zaprel, zradil Ježiša, a naučil sa tak náročnému poznaniu – skôr múdrosti než poznaniu – múdrosti sĺz, plaču.“

Ako pápež František ďalej pokračoval, Petrovi, ktorý Ježiša prosil o odpustenie, Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní na brehu Tiberiadského jazera predsa len kladie trojnásobnú otázku. A pravdepodobne Peter pri znovupotvrdení svojej totálnej lásky voči svojmu Učiteľovi plače a hanbí sa pri spomienke na svoje trojnásobné zapretie – povedal Svätý Otec.

„Tejto prvej otázke – ‚Kým som pre vás, pre teba? ‛ – položenej Petrovi, sa dá porozumieť len počas kráčania cestou, dlhou cestou, cestou milosti a hriechu, cestou učeníka. Ježiš Petrovi a svojím učeníkom nepovedal ‚Poznaj ma! ‛, ale povedal „Nasleduj ma!“ A toto nasledovanie Ježiša nám dáva Ježiša spoznať. Nasledujme Ježiša s našimi cnosťami, tiež s našimi hriechmi, ale hlavne vždy nasledujme Ježiša. To, čo je nevyhnutné, nie je študovanie vecí, ale život učeníka.“

Je potrebné „denné stretávanie sa s Pánom, každý deň, s našimi víťazstvami i s našimi slabosťami,“ zdôraznil Svätý Otec. Ako však dodal, je to tiež „cesta, po ktorej nemôžeme ísť sami.“ Je nevyhnutné, aby do toho vstúpil Duch Svätý: „Poznanie Ježiša je darom Otca, to on nám dáva spoznať Ježiša, je to práca Ducha Svätého, ktorý je veľkým pracovníkom. Nie je to žiadny „štrajkovač“, je to veľký pracovník a pracuje v nás neustále. Vykonáva tú prácu, že nám vysvetľuje Ježišovo tajomstvo a dáva nám toto Kristovo zmýšľanie. Hľaďme na Krista, Petra, apoštolov a čujme v našom srdci túto otázku: „Kým som pre teba?“ A tak ako apoštoli prosme Otca, aby nám dal poznanie Krista v Duchu Svätom, aby nám vysvetlil toto tajomstvo.“

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Poslať 23.02.2014 23:05:33   Re: Zamyslenia s pápežom Františkom
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
Pápež František novým kardinálom: „Byť svätými nie je luxus, je to nevyhnutné pre záchranu sveta“

V nedeľu 23. februára Svätý Otec František koncelebroval Eucharistiu v Bazilike sv. Petra spolu s kardinálmi, ktorých kreoval v predchádzajúci deň v rámci verejného konzistória. Okrem členov kardinálskeho zboru z celého sveta bolo prítomných aj 15 oficiálnych delegácií: z Brazílie, Haiti, Burkiny Faso, Kanady, Čile, Veľkej Británie, Nikaraguy, Nemecka, Argentíny, Kórey, Dominikánskej republiky, Vietnamu, Pobrežia Slonoviny, Španielska a Zvrchovaného rádu Maltézskych rytierov. Bazilika bola zaplnená skupinami veriacich, ktoré v Ríme sprevádzajú svojich nových kardinálov. Po liturgických čítaniach zo Siedmej nedele cez rok pápež František predniesol homíliu, ktorej obsah zameral na požiadavku svätosti:

«Nech nás tvoja pomoc, milosrdný Otče, robí vždy vnímavými na hlas Ducha» (Kolekta). Táto modlitba, prednášaná na začiatku omše, nám poukazuje na zásadne dôležitý postoj: načúvanie Duchu Svätému, ktorý oživuje Cirkev a uvádza ju do pohybu. Svojou tvorivou a obnovujúcou silou Duch vždy posilňuje nádej Božieho ľudu pri putovaní dejinami a ako Paraklétos vždy podopiera svedectvo kresťanov. V tejto chvíli spolu s novými kardinálmi chceme počúvať hlas Ducha, ktorý hovorí cez prednesené slová Písma.

V prvom čítaní zaznela Pánova výzva jeho ľudu: «Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý» (Lv 19,2). A v evanjeliu Ježiš opäť hovorí: «Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec» (Mt 5,48). Tieto slová sú požiadavkou na všetkých nás, Pánových učeníkov, a dnes sú určené osobitne mne a vám, drahí bratia kardináli, zvlášť vám, ktorí ste sa včera stali členmi Kolégia kardinálov. Napodobňovať Božiu svätosť a dokonalosť sa môže zdať nedosiahnuteľným cieľom. Predsa však, prvé čítanie i evanjelium nám predkladajú konkrétne príklady, aby sa Božie konanie stalo pravidlom nášho konania. No pamätajme, všetci pamätajme, že bez Ducha Svätého by každé naše snaženie vyšlo naprázdno! Kresťanská svätosť nie je v prvom rade naším dielom, ale je ovocím poslušnej oddanosti, ktorú si praje a ktorú zušľachťuje Duch Trojsvätého Boha.

Levitikus hovorí: «Nenos nenávisť vo svojom srdci voči svojmu bratovi ... Nepomsti sa a neprechovávaj hnev... Milovať budeš svojho blížneho...» (Lv 19,17-18). Tieto postoje sa rodia z Božej svätosti. My sme však zvyčajne odlišní, tak sebeckí a pyšní... a predsa nás Božia krása a dobrota priťahuje a Duch Svätý nás môže očisťovať, môže nás premieňať, môže nás stvárňovať deň čo deň. Pracujme na tomto obrátení, obrátení srdca, na obrátení, ktoré my všetci – osobitne vy kardináli a ja – musíme konať. Obrátenie!

V evanjeliu nám aj Ježiš hovorí o svätosti a vysvetľuje nám nový zákon, ten svoj. Robí to prostredníctvom niekoľkých protikladov medzi nedokonalou spravodlivosťou zákonníkov a farizejov a vyššou spravodlivosťou Božieho kráľovstva. Prvý protiklad z dnešnej state sa týka pomsty. «Počuli ste, že bolo povedané: ‚Oko za oko a zub za zub!‘ No ja vám hovorím: ... Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé» (Mt 5,38-39). Nielenže nemáme druhému odplácať zlo, ktoré nám spôsobil, ale musíme sa snažiť vykonať veľkodušné dobro.

Druhý protiklad poukazuje na nepriateľov: «Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú» (Mt 5,43-44). Od toho, kto ho chce nasledovať, Ježiš žiada, aby miloval toho, kto si to nezasluhuje, bez vynáhrady, pre zaplnenie medzier chýbajúcej lásky, ktoré sú v srdciach, v rodinách, v spoločenstvách a vo svete. Bratia kardináli, Ježiš nás neprišiel vyučovať uhladeným spôsobom, salónnemu správaniu. Kvôli tomuto nebolo potrebné, aby zostúpil z neba a zomrel na kríži. Kristus nás prišiel spasiť, ukázať nám cestu, jedinú únikovú cestu z pohyblivých pieskov hriechu, a touto cestou svätosti je milosrdenstvo, to, ktoré nám on preukázal a každý deň nám ho preukazuje. Byť svätými nie je luxus, je to nevyhnutné pre záchranu sveta. Toto on nás žiada Pán.

Drahí bratia kardináli, Pán Ježiš a Matka Cirkev nás žiadajú s veľkou horlivosťou a zápalom dosvedčovať tieto postoje svätosti. Práve v tomto prídavku nezištnej obetavosti spočíva svätosť kardinála. Preto milujme tých, ktorí sú k nám nepriateľskí, žehnajme tým, ktorí nás ohovárajú, zdravme s úsmevom tých, ktorí si to azda nezasluhujú, netúžme po tom, aby sme sa presadili, ale stavajme poníženosť proti panovačnosti, zabúdajme na utrpené urážky. Nechajme sa vždy viesť Duchom Krista, ktorý seba samého obetoval na kríži, aby sme tak mohli byť „kanálmi“, ktorými prúdi jeho láska. Takýto musí byť prístup a správanie kardinála. Kardinál – a hovorím to osobitne vám, bratia – vstupuje do Rímskej cirkvi, nevstupuje medzi dvoranov. Vyhýbajme sa a navzájom si všetci pomáhajme vyhýbať sa dvorným zvyklostiam a praktikám: intrigám, klebeteniu, šplhaniu, protežovaniu, uprednostňovaniu. Naša reč nech je rečou evanjelia: ‚áno, áno – nie, nie‛; naše postoje postojmi Blahoslavenstiev a náš život životom svätosti. Znovu ťa prosíme, milosrdný Otče, o tvoju pomoc, aby sme boli vždy pozorní na hlas Ducha.

Duch Svätý k nám dnes hovorí aj cez slová sv. Pavla: «Ste Boží chrám ... Boží chrám je svätý – a ním ste vy» (1 Kor 3,16-17). V tomto chráme, ktorým sme my, sa slávi životná liturgia: liturgia dobra, odpúšťania, služby, jedným slovom: liturgia lásky. Tento náš chrám sa stáva znesväteným, keď zanedbávame povinnosti voči blížnemu. Keď v našom srdci nachádza miesto najmenší z našich bratov, je to sám Boh, kto v ňom nachádza miesto. Keď je tento brat ponechaný vonku, je to sám Boh, ktorý je neprijatý. Srdce prázdne na lásku je ako odsvätený kostol, pozbavený posvätnej funkcie a určený na iné ciele.

Drahí bratia kardináli, zostaňme zjednotení v Kristovi a medzi nami! Prosím vás, aby ste stáli blízko pri mne: modlitbou, radou, spoluprácou. A vy všetci, biskupi, kňazi, diakoni, zasvätené osoby a laici, spojte sa vo vzývaní Ducha Svätého, aby bolo Kolégium kardinálov vždy horlivejšie v pastoračnej láske, viac naplnené svätosťou, aby slúžilo evanjeliu a pomáhalo Cirkvi vyžarovať do sveta Kristovu lásku.

<< späť na OBSAH
Hore
 Profil  
 
Zobraziť príspevky z predchádzajúceho:  Zoradiť podľa  
 [ Príspevkov: 167 ]  Choď na stránku Predchádzajúci  1 ... 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12  Ďalší

Obsah fóra » Katolícka spiritualita - DUCHOVNÝ ŽIVOT

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 1 hosť


Nemôžete zakladať nové témy v tomto fóre
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre
Nemôžete upravovať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete mazať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete zasielať súbory v tomto fóre

Skočiť na:  
Powered by phpBB® Forum Software © phpBB Group
Slovenský preklad:phpbb.sk.

Zobraziť štatistiku návštevnosti: