Areopág

kresťansko
katolícke
fórum

Všetkým návštevníkom nášho portálu požehnanie a radosť v Duchu Svätom od nášho Pána. Nech On sám je vaším svetlom a Jeho kríž i zmŕtvychvstanie svedectvom Božej moci vo vašich životoch.
Obsah fóra » Katolícka spiritualita - DUCHOVNÝ ŽIVOT


 [ Príspevkov: 4 ] 
Autor Správa
Poslať 09.05.2013 9:08:41   Petr Vaďura: O náboženském strachu
 
Obrázok užívateľa

od 23.11.2009 23:52:31
napísal 11983 príspevkov
Bydlisko: Bratislava
Petr Vaďura: O náboženském strachu
Napsal(a): Petr Vaďura, rozhlas.redaktor, člen Evangelické církve metodistické Tachov, zdroj: www.umctachov.cz | Zveřejněno: Čtvrtek, 29. listopadu 2012, 21:46 (CET)


Devastující důsledky náboženského strachu se mi naplno objasnily v rozhovoru s jedním známým. Bavili jsme se o přístupu k Písmu a o obrazném chápání některých biblických míst. Vzpomínám si, že ten člověk několikrát řekl: „Já mám strach, že…“ Že to druzí špatně pochopí, že se zpronevěříme Písmu, že nebudeme dost věrní, že se z nás stanou liberálové, že si to někdo špatně vysvětlí, že … Tehdy mi došlo, že ten člověk žije v zajetí strachu!

Strachem je ovládáno velké množství křesťanů. Důsledky jsou smutné a dalekosáhlé, neboť tito lidé se bojí jak myšlenek, tak slov, ale především lidí, kteří tato slova vyslovují. Jelikož se pohybujeme v oblasti náboženství, dotýká se tento strach niterných oblastí života. Snad proto jsou jeho důsledky tolik devastující. Uveďme několik příkladů:

1. Strachem spoutaní lidé žijí v bezpečném uzavřeném myšlenkovém světě. Jeho pravdivost nikdy nezpochybňují, neboť vědí, že kdyby se jim narušila třeba jen část složité myšlenkové konstrukce, začne se jim postupně hroutit všechno. Paradoxní je, že ačkoli se vše točí kolem Pána Boha, je tento myšlenkový svět na Bohu vlastně nezávislý. Proto se tito lidé bojí nad tématy, která by jejich náboženský systém mohla narušit, byť jen přemýšlet, neřku-li, že by se jimi vážně a poctivě zabývali. Důsledkem toho je, že čtou jen prověřené knihy, stýkají se pouze s „bezpečnými“ lidmi, chodí jen na taková místa, která je neohrožují.

2. Lidé ovládnutí strachem nedokáží věřit svou vlastní osobitou vírou. Ve svém poznávání Boha se obávají riskovat a také v církvi se bojí cokoli nového a osobitého podnikat. Vědí, co by měli: pravidelně číst Bibli, modlit se, vystříhat se zlého. Pokud mají dost vůle a tyto náboženské povinnosti plní, jsou přesvědčeni, že jejich život je v pořádku. Nedokáží-li však své náboženské povinnosti plnit tak, jak si myslí, že to od nich Bůh chce, propadají malomyslnosti. Bůh není pro ně „TY“ ve vztahu, nýbrž je to „NĚKDO“, kdo má nároky.

3. Neblahým důsledkem strachu u věřících lidí je tendence znepříjemňovat život druhým lidem. Strachem spoutaní křesťané mají ve zvyku sýčkovat, zakazovat, nařizovat, bránit druhým v iniciativě, varovat před nebezpečím; a pokud jejich varování není vzato vážně, dávají ostentativně od všeho ruce pryč.

4. Pokud se strachem nechávají ovládat lidé, kteří stojí v církvi v nějakém autoritativním postavení, projevuje se tato negativní emoce silnou touhou po moci, pocitem odpovědností za druhé i za „dílo Boží“ (což je mnohdy pouze jejich představa) a snahou chránit „ovečky“ před skutečným či domnělým hříchem i proti jejich vůli. Je-li náboženským strachem spoután člověk, který v církvi káže, musí věřící snášet promluvy plné zákonictví, neustálých varování, sypání hlav popelem a vztyčených prstů. Pokaždé jsou před něčím varováni a je jim naznačováno, že jejich víra a náboženské výkony jsou prostě nedostatečné.

Náboženský strach je zvláštní kategorií strachu. Jeho podstatou je obava, že bychom my nebo kdolikoli jiný mohli svým jednáním, slovy či dokonce myšlenkami ublížit Pánu Bohu či jeho dílu. Je to strach o Pána Boha, kterého musíme chránit a bránit.

Příčiny náboženského strachu

Příčina náboženského strachu často nespočívá v duchovní oblasti, ale spíš v oblasti osobnostní nezralosti. Většinou jím trpí člověk, který si není jist sám sebou a neustále potřebuje sebe samého potvrzovat. Jeho hlavní starostí je, jak se na něj dívá Hospodin a také druzí lidé. Jelikož si takový člověk není sám sebou jist, musí se neustále snažit vylepšovat si před Bohem své image. Odtud ona křečovitost v projevech zbožnosti, ale i obava z jakéhokoli přešlapu. Stejný pocit mají takoví lidé i před lidmi v církvi. Proto většinu své energie věnují na to, aby o sobě vytvořil pozitivní obraz, který pak samozřejmě musí se značným úsilím udržovat.

Vedle osobnostních slabostí je zdrojem náboženského strachu také nedostatek víry. Člověk spoutaný tímto strachem nedokáže uvěřit, že Hospodin jej přijímá takového, jaký je, a to pro zásluhu Pána Ježíše. Tvrdí, že tomu věří, ale ve skutečnosti musí sobě i Bohu svou duchovní kvalitu a zbožnost neustále dokazovat. Současně propadá pocitu, že Hospodina a jeho věc je povinen bránit a jakoukoli možnost jeho znevážení postihovat.

Náboženský strach je zvláštní kategorií strachu. Jeho podstatou je obava, že bychom my nebo kdolikoli jiný mohli svým jednáním, slovy či dokonce myšlenkami ublížit Pánu Bohu či jeho dílu. Je to strach o Pána Boha, kterého musíme chránit a bránit

Petr Vaďura

Náboženský strach může mít své počátky i ve špatném vedení v počátcích duchovního života, případně ve falešné náboženské výchově v dětství. Rodí se tam, kde je Bůh představován jako přísná autorita, aniž je tento obraz vyvážen poukazem na jeho milosrdenství a lásku. Jinou příčinou tohoto strachu je přeceňování role člověka ve vztahu s Bohem, jeho věrnosti a zbožných úkonů. Náboženský strach se rodí také tam, kde jsou věřící neustále upozorňováni na nějaké nebezpečí, kde se církev vymezuje slovy: „Nejsme jako oni.“ Pojetí života věřícího jako stálého boje, v němž je permanentně třeba čelit nějkým nástrahám, se může velmi snadno zvrhnout do patologie strachu. Jesliže má věřící člověk pocit ohrožení ze strany světa, ostatních církví a příslušníků jiných náboženství, je-li stále varován před falešným učením a falešnými náboženskými projevy, nebude zcela jistě schopen normálních vztahů s druhými lidmi, a už vůbec ne s křesťany jiných denominací, byť je nazývá „bratry v Kristu“.

Jaké je řešení?

Písmo říká: „Láska nezná strach; dokonalá láska strach zahání, vždyť strach působí muka, a kdo se bojí, nedošel dokonalosti v lásce.“ (1J 4,18) Zvláštní je, že pisatel zde nemluví o lásce k Bohu, ale o lásce k druhým lidem. „Milovaní, jestliže Bůh nás tak miloval, i my se máme navzájem milovat.“ (1J 4,11) Cítím-li se být druhými lidmi (a možná také samotným Pánem Bohem) ohrožován, jsem-li plný neodpuštění a závisti, představují-li pro mne druzí lidé především konkurenci, je jediným řešením pokání, tedy lítost, vyznání hříchu před Bohem postupná proměna smýšlení. Musím však nejprve přijmout samého sebe, musím se smířit s tím, kým jsem a jaký jsem. Teprve potom se mohu začít učit přijímat i druhé lidi. Teprve když je začnu milovat, budu respektovat jejich jinakost, odlišné názory a jiný přístup k životu. Podle Janovy epištoly právě takové postoje strach dokonale vyhánějí.

Závěr

Strach vede k agresivitě, manipulaci, odsuzování, pomluvám a mocenskému jednání. Strach je jedním z nejúčinnějších nástrojů Zlého, jímž ničí církevní společenství. Ježíš na kříži zemřel i proto, abychom už nemuseli žít ve strachu. Abychom se však náboženského strachu dokázali zbavit, musíme si jej začít uvědomovat. Jak na to? Zkusme začít třeba tím, že budeme poslouchat svou vlastní řeč. Kolikrát v rozhovoru s bratry a sestrami o církvi, službě, Písmu a duchovních otázkách říkáme: „Já mám strach, že…“?

http://www.krestandnes.cz/article/petr-vadura-o-nabozenskem-strachu/21600.htm
Hore
 Profil  
 
 

od 12.06.2002 13:13:24
napísal 5702 príspevkov
Bydlisko: Pezinok
Misko, velmi trefne ten pan napisal.

Ten clanok pomenuva. Riesenie vsak je zazivat.
To sa musi diat cez odovzdavanie. Laska je vnimatelna vo vztahu a ten sa zaziva. Mozeme zazivat lasku Boha k Nam priamo aj cez lasku Boha v nasich bratoch a preto aj my mame byt bratmi co tuto lasku maju a davaju.

Teraz si ma skutocne potesil, Misko, tak odhalujuco a nenasilne pomenovat bolave miesto to je vzdy radost precitat.
Vidis, ze Boh neponizuje ziadnu dusu hoci vravi o tom co nas ponizuje.
Prechadza svojim Slovom trasoviskom citlivych miest, odhaluje, je presny a nikoho neurazi.

Milovat Jeho naozaj nie je tazke, treba Ho len uvidiet.
Hore
 Profil  
 
 
Obrázok užívateľa

od 15.05.2006 8:21:13
napísal 6071 príspevkov
Bydlisko: gemer
"Nadutci len budujú hradby, za ktorými chcú skryť svoje pochybnosti a strach."
(Benegesseritská poučka)
Citácia:
Strachem spoutaní lidé žijí v bezpečném uzavřeném myšlenkovém světě. Jeho pravdivost nikdy nezpochybňují, neboť vědí, že kdyby se jim narušila třeba jen část složité myšlenkové konstrukce, začne se jim postupně hroutit všechno

nemať strach vynášať veci nové i staré - ak viem, na čom stojím, tak sa nebojím rozmýšlania nad základmi - mám ich skontrolované. Ale môže sa stať, že som len v základoch (fundamentalista?)
Citácia:
Lidé ovládnutí strachem nedokáží věřit svou vlastní osobitou vírou. Ve svém poznávání Boha se obávají riskovat a také v církvi se bojí cokoli nového a osobitého podnikat.

a preto musím rásť vyššie - z koreňov vyhnať kmeň a konáre a listy - pustiť sa do sveta.
ale dobre píše - v cirkvi - nie sa sa oddtrhnúť od základov.
(liberalizmus?)
Citácia:
Neblahým důsledkem strachu u věřících lidí je tendence znepříjemňovat život druhým lidem. Strachem spoutaní křesťané mají ve zvyku sýčkovat, zakazovat, nařizovat, bránit druhým v iniciativě, varovat před nebezpečím

lenže každý rastie kus inak, takže rýchlejší nadávajú pomalším, pomalší rýchlejším...
(zákoníctvo?)
Citácia:
Pokud se strachem nechávají ovládat lidé, kteří stojí v církvi v nějakém autoritativním postavení, projevuje se tato negativní emoce silnou touhou po moci, pocitem odpovědností za druhé i za „dílo Boží“

súhrn vyššie napísaného...

Citácia:
Příčina náboženského strachu často nespočívá v duchovní oblasti, ale spíš v oblasti osobnostní nezralosti. Většinou jím trpí člověk, který si není jist sám sebou a neustále potřebuje sebe samého potvrzovat.

jadro problému - a tu treba poznať sám seba - vedieť, z čoho mám strach je základ.
poznanie pravdy - pretože pravda vás oslobodí.
vedieť na čom stojím, kam chcem ísť a čo preto musím robiť.
vedieť "za aj proti" v tom, čo chcem.
byť k sebe úprimný - aby som vedel, čomu musím čeliť.


zaujímavo sa k strachu stavia encyklika Spe Salvi (44), ale originál hilára neviem nájsť :(
Citácia:
Obraz posledného súdu je spočiatku hrozivým obrazom, no napriek tomu obrazom nádeje. Pre nás možno rozhodujúcim obrazom nádeje. Nie je však aj strach naháňajúcim obrazom? Povedal by som, že je obrazom, ktorý volá na zodpovednosť, teda obrazom toho zhrozenia sa, o ktorom svätý Hilár hovorí, že každý náš strach pochádza z lásky. Boh je spravodlivosť a nastoľuje spravodlivosť.
_________________
ridendo verum
Hore
 Profil  
 
 
Obrázok užívateľa

od 15.11.2009 21:29:16
napísal 3712 príspevkov
Možno sa to sem hodí: Tkkbs: T. Anatrella: Je zakázané to hovoriť, ale s pohlavím sa nežartuje

T. Anatrella: Je zakázané to hovoriť, ale s pohlavím sa nežartuje
P:3, 14. 05. 2013 10:17, ZAH

Paríž 14. mája (BF) - Rodová (gender) ideológia „určite napácha viac škody ako marxizmus“. Napísal to Mons. Tony Anatrella, medzinárodne známy psychoanalytik, odborník na sociálnu psychiatriu, docent na slobodných Fakultách filozofie a psychológie v Paríži a na Kolégiu bernardínov (Collège des Bernardins), a tiež konzultor Pápežskej rady pre rodinu a Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve. Svoju najnovšiu knihu Teória „gender“ a pôvod homosexuality, ktorú vydalo vydavateľstvo San Paolo, napísal Anatrella práve s cieľom upozorniť na existenciálne a spoločenské dôsledky teórie, ktorá neguje pohlavný rozdiel medzi mužom a ženou. Pri tejto príležitosti prinášame s ním rozhovor.

Monsignor, čo sa môže stať ľuďom, ktorí nevidia jasne rozdiely medzi pohlaviami?

Teraz ešte nevidieť dôsledky popierania odlišnosti medzi pohlaviami, ale o takých dvadsať rokov to bude zrejmé: ak to takto pôjde ďalej, staneme sa svedkami veľkej krízy identity a šírenia psychických problémov. Skutočnosť sa zmieša s predstavami a nič sa už viac nebude považovať za stabilné. Chronická neistota navyše plodí násilné správanie. Dieťa vyrastá zdravo a bezpečne, keď môže zvnútorniť pohlavnú rozdielnosť. Ak nastáva konflikt pri jej akceptovaní, lebo ho mentalita okolia ho núti, aby neprijalo rozdielnosť, stáva sa náchylnejšie k tomu – ako sa to stáva u homosexuálov – , že vyrastá v depresii, je neisté a nie je schopné akceptovať rozdielnosť. Obrovské psychické škody spôsobené rozvodmi, ktoré v súčasnosti konštatujeme, nie sú ničím oproti tomu, čo môže spôsobiť rodová ideológia pre budúce generácie.

Hovoríte o narastajúcom šírení homosexuálneho správania. Je to len dôsledok prijatia tohto modelu ako normálneho alebo tiež prevládajúcej narcistickej mentality?

Hovoríme, že narcistická mentalita, ktorá odmieta inakosť ako prvok nevyhnutný pre naplnenie človeka, uľahčuje homosexualitu. Prípady homosexuálneho správania pribúdajú, pretože spoločnosť, namiesto toho, aby pomáhala človeku prijať najprv svoje a potom opačné pohlavie, napomáha jeho regres do infantilnej fázy sexuality, v ktorej sa inakosť nechápe ako pozitívna. Ak však nebudeme pomáhať dieťaťu, aby vyšlo zo seba samého a prekonalo tieto infantilné fázy, napr. análnu, môže dôjsť k veľmi vážnym problémom: okrem homosexuality sú to alkohol, drogy, bulímia a mnohé iné.

Teda homosexualita nemá fyziologický, neurologický alebo genetický pôvod?

Takmer všetky štúdie sa zhodujú v tom, že tu ide o narušenie psychiky, ako už tvrdil Sigmund Freud. Muž a žena dozrievajú psychicky tým, že počas detstva a adolescencie zvnútorňujú vlastné pohlavne rozlíšené telo. Keď sa tak nestane, jednotlivec neakceptuje vlastné skutočné telo a namiesto toho prijíma iné, čo nekorešponduje s jeho osobnou skutočnosťou: toto imaginárne telo sa líši od skutočného tela.

Vo vašej knihe sa píše, že homosexualita je vlastnícka, vo vzťahu k inému hľadá vyplnenie nedostatku a nie je schopná darovať sa. Ako teda môže Cirkev od homosexuálov žiadať, aby žili v čistote?

Cirkev hovorí, že sexuálne úkony medzi osobami toho istého pohlavia sú svojou vnútornou povahou nezriadené, pretože homosexuál nedokáže vyriešiť svoju frustráciu tým, že sa spája s tým, kto má rovnaké pohlavie. Napriek tomu, že prežíva také vzťahy, zostáva neuspokojený. Preto Cirkev ponúka osobám, ktoré sú skutočne homosexuálne (ak nie, môžu podstúpiť terapeutickú liečbu, ktorá ich privedie k heterosexualite), aby sa zdržiavali praktizovania homosexuality a snažili sa hľadieť do vnútra a zakladať svoje vzťahy na inej láske, ktorá môže zahojiť ich ranu, a tou je láska Krista v Cirkvi. Je to namáhavá cesta, ale jediná, ktorá umožňuje žiť v tomto stave v pokoji. Existujú kresťania, ktorí majú takéto sklony a prijímajú ich, no nechcú ich prejavovať navonok alebo praktizovať. Niektorí môžu mať zlé skúsenosti a chcú to zmeniť, pričom nachádzajú vo viere v Krista zdroj svojej cesty ku šťastiu: v láske Cirkvi môže každý človek nájsť svoje miesto.

Aký je vzťah medzi rodovou lobby a populáciou, ktorú – ako tvrdia – reprezentujú? Reprezentujú tieto nátlakové skupiny naozaj všetkých homosexuálov?

Homosexuálna lobby robí veľa kriku. Možno to jasne vidieť, keď organizujú manifestácie ako sú pochody Gay Pride, ktoré sú otvorené aj pre heterosexuálov, aby bola čo najväčšia účasť. Zostáva však skutočnosťou, že homosexuáli predstavujú veľmi malé percento celkovej populácie. Výskum vo Francúzsku ukázal, že v roku 2008 len 1,1% mužov a 0,3% žien malo sexuálne kontakty s osobami rovnakého pohlavia, čo nevyhnutne neznamená, že to boli skutoční homosexuáli. Hovorme teda o nepatrnej menšine, no s veľkou mocou v oblasti politiky a médií, ktorá chce nanucovať svoj životný štýl väčšine populácie, ktorá nevie, čo sa vlastne deje: médiá majú takú moc a psychologický vplyv, že za zlého sa považuje už aj ten, kto sa pýta, aby to pochopil. Donútia nás považovať za normálne aj to, čo človek odjakživa vnímal ako evidentne problematické. Dokonca sú zakázané aj diskusie o otázke pôvodu homosexuality.

Teda problém, ktorý sa dotýka len niekoľkých osôb sa mení na epochálnu otázku. Ako je možné, že lobby, ktorá reprezentuje len nepatrnú časť populácie, má takúto moc?

Aby sme pochopili tento fenomén, musíme ho umiestniť do historického rámca so začiatkom v päťdesiatych rokoch, keď sa začala rozvíjať ideológia sexuálneho liberalizmu, ktorá chcela zredukovať sexualitu na jej infantilný a hravý aspekt. Následne sa začiatkom sedemdesiatych rokov začalo tvrdiť, že sexuálny pôžitok je primárnym právom osoby, teda aj dieťaťa. Vtedy sa rozšírila homosexualita a stala sa legitímnou. Dnes sa nachádzame v situácii, keď sa homosexualita považuje za sexuálnu identitu vďaka intenzívnej práci gay aktivistov vo všetkých najdôležitejších inštitúciách, ako OSN a Európska únia, ktoré teraz homosexualitu nanovo zadefinovali. Začiatkom sedemdesiatych rokov sa gay aktivisti veľmi chceli presadiť, a preto začali používať verbálne i fyzické násilie: homosexuálne združenia intervenovali na všetkých lekárskych kongresoch, a to aj brutálnymi metódami, vytrhnúc mikrofón tomu, kto sa opovážil vzniesť pochybnosti. Obsadili strategické miesta a infiltrovali sa aj do správnej rady Združenia amerických psychiatrov. Týmto spôsobom dosiahli, že homosexualita bola vymazaná zo zoznamu chorôb, a to rezolúciou dosiahnutou hlasovaním po tom, čo boli všetkým členom vopred zaslané osobné listy: nikdy sa nestalo, aby bolo odborné stanovisko prijaté hlasovaním. Odvtedy je pre lekárov takmer nemožné, aby pristupovali k homosexualite aj z odborného hľadiska. Následne Svetová zdravotnícka organizácia i legislatívy jednotlivých štátov začali popierať existenciu sexuálnej odlišnosti, pričom najprv akceptovali homosexualitu ako normálnu, potom povolili manželstvá medzi osobami rovnakého pohlavia a nakoniec im umožnili aj adopciu detí.

Tvrdíte, že homosexuáli trpia. Ak je to tak, prečo sa nik nebúri a nežiada o pomoc?

Kto pripúšťa, že trpí a chápe, že to nie je v dôsledku spoločnosti, na ktorú projektuje svoju mániu prenasledovania, a u ktorej hľadá potvrdenie, ktoré nenašiel u rodiča, často hľadá pomoc. Je však evidentné, že aktivisti si to buď neuvedomujú, alebo nechcú z tohto bludného kruhu vyjsť von: hovoria, že netrpia, hoci stále vychádza na povrch problém depresie, izolácie a nestability vo vzťahoch. Preto ten, kto si nechá pomôcť, má často strach povedať, ako sa veci v skutočnosti majú: sme pochabí, lebo ak sa heterosexuál stane homosexuálom, tak sa mu gratuluje; no v opačnom prípade sa ním opovrhuje.

Ako hodnotíte liečbu Roberta Spitzera, najvplyvnejšieho psychiatra minulého storočia, ktorý sa nedávno ospravedlnil homosexuálom, že konštatoval účinnosť nápravnej terapie doktora Nicolosiho?

Existujú také formy homosexuality, ktoré sa nedajú zmeniť, iné zasa, ktoré sa môžu vyvíjať a nastúpiť na cestu smerom k heterosexualite. No tak ako je potrebné vyvarovať sa represívnym terapiám, je tiež možné napomáhať v prekonávaní infantilnej fázy sexuality s cieľom zmeniť orientáciu u tých, ktorí po tom vnútorne túžia, a teda sú ochotní spolupracovať. Kto však toto tvrdí, je prenasledovaný, vrátane Spitzera.

Nikdy sa vám nevyhrážali?

Dochádza k tomu neustále, stáva sa to všetkým tým, ktorí zastávajú to, čo zastávam ja. Doteraz ma ešte neudali, hoci vo Francúzsku už existuje zákon proti homofóbii: ak si poslanec dovolí povedať, že rodina má väčšiu hodnotu ako všetky iné zväzky, je odsúdený na prvom alebo druhom odvolacom konaní. Z dôvodu slobody myslenia vyhlási zrušenie rozsudku, ale pýtam sa: ako dlho ešte bude trvať toto prímerie? Rozvíja sa tu ideologická polícia. A keď ideológia potrebuje na svoje presadenie policajnú a súdnu moc, znamená to, že ideme smerom k totalitnému štátu. Problém spočíva v tom, že obyvatelia si v skutočnosti neuvedomujú vážnosť situácie, lebo problémy týkajúce sa homosexuality sú neznáme a hovorí sa o nich ako o tabu.

Aká sa možno proti tejto ideológii postaviť a zastaviť takéto totalitné smerovanie?

Je potrebné povedať pravdu. Cirkev zostala jedinou inštitúciou, ktorá obraňuje zdravie človeka. Ale je potrebné vynaložiť väčšie úsilie v oblasti vzdelávania: mnohí totiž podporujú a obhajujú túto ideológiu z neznalosti. Často aj kňazi hovoria bez toho, aby poznali reálny život homosexuálov. Je potrebné čítať Bibliu a spisy sv. Pavla, ktorý opisuje hrozné dôsledky spoločnosti, ktorá uznáva homosexualitu. Predovšetkým je potrebné pestovať vzťah s Bohom. Narcizmus, v ktorom sa nachádzame je v skutočnosti ovocím odmietnutia Boha. A aj sexuálnosti odlišnosti, ktorá jediná nás môže naplniť. V tomto svete, ktorý zabudol na túto odlišnosť a ktorý nepozná Božiu lásku, človek už viac nevie, kým je, a nemá viac vzor, ktorý ho formuje, len ten uniformný, masový. To je dôvod, prečo je dôležitá nová evanjelizácia, o ktorej hovorí pápež, a ktorá od ohlasovania Kristovej lásky prechádza k človeku, pričom ju možno zakúsiť v Cirkvi a v rodine. Je dôležité vychovávať k tomu, aby sme pre vlastné naplnenie dokázali vyjsť zo seba samých. Nie náhodou a napriek útokom pápež neustále hovorí o prirodzenej rodine. Ešte ako kardinál Ratzinger, s ktorým som roky spolupracoval ako člen Kongregácie pre katolícku výchovu, žiadal vypracovať veľmi dôležitý dokument o výchove a homosexualite a o potrebe spolupráce medzi mužom a ženou. Napokon, základom je pastorácia na podporu rodiny a väčšie úsilie katolíkov pri obrane rodinných a výchovných inštitúcií, aj v politike.
_________________
"...žije Pán zástupov, pred tvárou ktorého stojím..." (2 Kr 3, 14)
Hore
 Profil  
 
Zobraziť príspevky z predchádzajúceho:  Zoradiť podľa  
 [ Príspevkov: 4 ] 

Obsah fóra » Katolícka spiritualita - DUCHOVNÝ ŽIVOT

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 1 hosť


Nemôžete zakladať nové témy v tomto fóre
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre
Nemôžete upravovať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete mazať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete zasielať súbory v tomto fóre

Skočiť na:  
cron
Powered by phpBB® Forum Software © phpBB Group
Slovenský preklad:phpbb.sk.

Zobraziť štatistiku návštevnosti: