kresťansko
katolícke
fórum

Slovo života - Jún 2013

„Ale ak dobre robíte, a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom.“ (1 Pt 2, 20)1

Apoštol Peter vysvetľuje svojim spoločenstvám, v čom spočíva pravý duch evanjelia. Pomáha si konkrétnymi situáciami, pričom berie do úvahy podmienky a životný stav, v ktorom sa každý nachádza.
V tomto prípade sa obracia na otrokov, ktorí našli vieru. Ako všetci otroci vtedajšej spoločnosti museli znášať nepochopenie a nespravodlivé, zlé zaobchádzanie.
Tieto slová sú určené pre všetkých ľudí, ktorí v akejkoľvek dobe a na akomkoľvek mieste musia znášať nepochopenia a nespravodlivosti od svojich blížnych, či už sú to ich nadriadení, alebo nie.

„Ale ak dobre robíte, a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom.“

Týmto osobám apoštol odporúča, aby sa nedali strhnúť k inštinktívnej reakcii, ktorá by mohla v týchto situáciách nastať, ale aby napodobňovali Ježišovo správanie. Ba dokonca ich nabáda, aby na všetko odpovedali láskou a videli aj v týchto ťažkostiach a nepochopeniach milosť, a teda príležitosť, ktorú Boh dopustil, aby vystavil skúške pravého kresťanského ducha. Okrem iného týmto spôsobom, teda láskou, môžu priviesť osobu, ktorá ich nechápe, ku Kristovi.

„Ale ak dobre robíte, a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom.“

Niektorí, vychádzajúc z týchto alebo podobných slov, by radi obvinili kresťanstvo z toho, že šíri prehnanú poddajnosť a ústupčivosť, ktoré uspávajú svedomie kresťanov a znižujú ich aktivitu v boji proti nespravodlivosti.
Lenže nie je to tak. Ak Ježiš od nás žiada, aby sme milovali aj tých, ktorí nás nechápu alebo s nami zle zaobchádzajú, nie je to preto, že chce, aby sme boli necitliví voči nespravodlivostiam. Práve naopak. Robí to preto, lebo nás chce naučiť, ako sa buduje skutočne spravodlivá spoločnosť. Môžeme ju budovať tak, že budeme rozširovať ducha pravej lásky a začneme milovať ako prví.

„Ale ak dobre robíte, a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom.“

Ako teda mám žiť Slovo života na tento mesiac? Aj dnes je veľa spôsobov, ako môžu druhí s nami zle zaobchádzať alebo nás nechápať. Siahajú od netaktnosti a nezdvorilosti cez zlomyseľné posudzovanie, nevďačnosť, urážky po skutočnú nespravodlivosť.
No aj pri týchto príležitostiach musíme svedčiť o láske, ktorú Ježiš priniesol na zem. Musíme milovať všetkých, a teda aj tých, ktorí sa k nám zle správajú.
Slovo života tohto mesiaca od nás žiada, aby sme aj vtedy, keď oprávnene bránime spravodlivosť a pravdu, nikdy nezabudli, že našou prvou povinnosťou ako kresťanov je milovať blížneho. To znamená mať voči nemu nový postoj pozostávajúci z pochopenia, prijímania a milosrdenstva, ktoré mal aj Ježiš voči nám. Keď budeme robiť takto, potom ani pri obhajovaní svojich stanovísk nikdy nenarušíme vzťah k blížnemu a neupadneme do pokušenia nevraživosti alebo pomsty.
Takto sa staneme nástrojmi Ježišovej lásky a aj my budeme schopní privádzať svojich blížnych k Bohu.

Chiara Lubichová

Slovo života 1990, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 8/1990, s. 9.

_________________
Pamätaj že vo výšinách vždy svieti Slnko, bez ohladu na mračná ktoré prichádzajú a odchádzajú

Slovo života - Júl 2013

„Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘“1 (Gal 5, 14)

Je to jedno zo slov apoštola Pavla: krátke, úžasné, výstižné a osvecujúce.
Hovorí nám, čo má byť základom kresťanského správania, čo ho má vždy inšpirovať: láska k blížnemu.
Apoštol vidí v uskutočňovaní tohto prikázania naplnenie celého zákona. Zákon hovorí, že sa nemá páchať cudzoložstvo, zabíjať, kradnúť, hriešne túžiť... a vieme, že kto miluje, toto všetko nerobí: kto miluje, nezabíja, nekradne...

„Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘“

Kto však miluje, ten sa nielen vyhýba zlu. Kto miluje, otvára sa ostatným, chce dobro a koná dobro, daruje sa do tej miery, že dá život za toho, koho miluje.
Preto Pavol píše, že láskou k blížnemu sa nielen dodržiava zákon, ale sa celý zákon „napĺňa“.

„Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘“

Keďže celý zákon spočíva v láske k blížnemu, ostatné prikázania treba vidieť ako prostriedky, ktoré nás majú osvecovať a viesť, aby sme v spletitých životných situáciách vedeli nájsť spôsob, ako milovať. Z ostatných prikázaní treba vedieť vyčítať Boží zámer, jeho vôľu.
Boh chce, aby sme boli poslušní, čistí, umŕtvení, mierni, milosrdní, chudobní... a tak lepšie mohli uskutočňovať prikázanie lásky.

„Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘“

Mohli by sme sa opýtať: Ako to, že apoštol zabúda hovoriť o láske k Bohu?
V skutočnosti láska k Bohu a láska k blížnemu si navzájom nekonkurujú. Jedna láska, a to láska k blížnemu, je totiž vyjadrením druhej lásky, lásky k Bohu. Milovať Boha znamená konať jeho vôľu. A jeho vôľou je, aby sme milovali blížneho.

„Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého‘“

Ako budeme v praxi uskutočňovať toto slovo?
Je to zrejmé: tak, že budeme milovať blížneho, že ho budeme milovať naozajstne.

To znamená dávať, ale dávať nezištne.

Nemiluje ten, kto si z blížneho robí nástroj na vlastné ciele, aj tie najduchovnejšie, ako môže byť vlastné posvätenie. Potrebné je, aby sme milovali blížneho, a nie samých seba.
Nepochybné je, že kto takto miluje, naozaj sa stane svätým. Bude „dokonalý ako Otec“, pretože urobil najlepšie, čo mohol, zasiahol podstatu Božej vôle, uvádzal ju do života, a tým splnil celý zákon.
Na konci nášho života nebudeme azda skúšaní výhradne z takejto lásky?

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1983, pôvodný text bol publikovaný v časopise Città Nuova č. 10/1983, s. 40.

_________________
Pamätaj že vo výšinách vždy svieti Slnko, bez ohladu na mračná ktoré prichádzajú a odchádzajú

Slovo života august 2013

„Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých čo ich milujú.“1 (Lk 6, 32)

Slovo života na tento mesiac je z Evanjelia podľa Lukáša. Pochádza zo širokého okruhu Ježišových výrokov, ktorým v Evanjeliu podľa Matúša zodpovedá reč na vrchu. V tomto okruhu, ako vieme, Ježiš opisuje požiadavky Božieho kráľovstva a črty, ktorými sa vyznačujú tí, čo do neho patria. Ich cieľom a tým, na čo sa zameriavajú, je napodobňovanie nebeského Otca.

Týmito výrokmi Ježiš vyzýva svojich učeníkov napodobňovať Boha Otca v láske. Ak chceme byť jeho synmi, musíme milovať svojich blížnych spôsobom, ako ich miluje on.

„Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú.“

Prvou charakteristikou, ktorou sa láska Boha Otca najviac odlišuje, je jej úplná nezištnosť. Odlišná je v porovnaní so svetskou láskou. Kým svetská láska je postavená na opätovaní a sympatii (miluje tých, ktorí nás milujú alebo sú nám sympatickí), láska nebeského Otca je celkom nezištná: svojim stvoreniam sa daruje nezávisle od toho, ako odpovedia. Ide o lásku, ktorej podstata je v tom, že iniciatívne ponúka všetko, čo má. V dôsledku toho je to láska, ktorá tvorí a premieňa. Nebeský Otec nás nemiluje preto, že sme azda dobrí, duchovne krásni, a preto si zaslúžime pozornosť a láskavosť. Naopak, tým, že nás miluje, vytvára v nás dobro a duchovnú krásu milosti, a takto sa stávame jeho priateľmi a synmi.

„Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú.“

Ďalšou charakteristikou lásky Boha Otca je jej univerzálnosť. Boh miluje všetkých bez rozdielu. Jeho mierou je práve to, že miluje bezhranične a bez miery.
Ostatne táto jeho láska by nebola nezištná a nebola by kreatívna, ak by nebola celkom nasmerovaná všade tam, kde je nejaká potreba alebo prázdnota, ktorú treba naplniť.
Preto nebeský Otec miluje aj tých synov, ktorí sú nevďační, ktorí sa vzdialili alebo ktorí vzdorujú; práve k nim je osobitne priťahovaný.

„Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú.“

Ako budeme žiť Slovo života na tento mesiac? Tak, že si budeme počínať ako opravdiví synovia nebeského Otca. To znamená, že budeme napodobňovať jeho lásku, najmä v tých vlastnostiach, ktoré sme vyzdvihli: nezištnosť a univerzálnosť. Budeme sa teda usilovať prejaviť lásku ako prví, budeme milovať láskou, ktorá je veľkodušná, solidárna, otvorená voči všetkým, najmä voči duchovne prázdnym ľuďom, ktorých nájdeme okolo seba. Budeme sa snažiť milovať bez ohľadu na výsledky. Pousilujeme sa byť nástrojmi Božej štedrosti, aby aj ostatní mali účasť na daroch prírody i na milosti, ktoré sme od neho prijali.

Ak sa necháme viesť týmto Ježišovým slovom, budeme vidieť novými očami a novým srdcom každého blížneho, ktorý prejde okolo nás, a všetky príležitosti, ktoré nám ponúkne každodenný život. A kdekoľvek budeme pôsobiť (v rodine, v škole, na pracovisku, v nemocnici atď.), budeme cítiť, ako nás to pobáda rozdávať práve túto Božskú lásku, ktorú Ježiš priniesol na zem a ktorá jediná je schopná zmeniť svet.

Chiara Lubichová

_________________
Pamätaj že vo výšinách vždy svieti Slnko, bez ohladu na mračná ktoré prichádzajú a odchádzajú

Slovo života september 2013

„Nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.“1 (1 Jn 3, 18)

Tieto slová píše svätý Ján. Vystríha svoje spoločenstvo pred určitými osobami, ktoré slovami vyznávali vieru v Ježiša, ale za touto ich vierou nenasledovali skutky. Ba považovali ich za neužitočné a zbytočné, akoby Ježiš už urobil všetko. Táto ich viera bola prázdna a neplodná, pretože takto Ježišovmu dielu chýbal nevyhnutný prínos, ktorý Ježiš žiada od každého z nás.

„Nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.“1 (1 Jn 3, 18)

Milovať skutkami. Pravá viera, hovorí apoštol, sa dokazuje takou láskou, akou miloval Ježiš a akej nás učil. Prvou charakteristickou črtou tejto lásky je konkrétnosť. Ježiš nás nemiloval peknými rečami, ale on chodil medzi nami a konal dobro, uzdravoval všetkých a bol naplno k dispozícii tým, ktorí sa k nemu približovali, počínajúc od najslabších, najchudobnejších, odvrhnutých až po obetovanie vlastného života za nás.

„Nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.“1 (1 Jn 3, 18)

Okrem skutkov, hovorí ďalej apoštol, máme milovať aj v pravde. Kresťanská láska sa vyjadruje nielen konkrétnymi skutkami, ale usiluje sa tiež inšpirovať pravdou lásky, ktorú nachádza v Ježišovi; snaží sa robiť také diela, ktoré sú v zhode s jeho citmi a učením. Máme teda milovať v súlade s tým, čo nám ukázal Ježiš a podľa jeho miery.

„Nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.“1 (1 Jn 3, 18)

Ako teda žiť Slovo života na tento mesiac? Jeho posolstvo je až príliš jasné. Je to výzva na autentické kresťanstvo, na čom Ježiš veľmi nástojí. Neočakáva to veľmi aj svet? Nie je azda pravda, že dnešný svet chce vidieť svedkov Ježišovej lásky?
Milujme teda skutkami, a nie slovami. Začnime poníženými službami, ktoré od nás blížni okolo nás každodenne požadujú.

A milujme v pravde. Ježiš vždy konal podľa Otcovej vôle. Rovnako aj my máme vždy konať podľa Ježišových slov. On chce, aby sme v každom blížnom videli jeho samého. Veď všetko, čo robíme pre druhého, vzťahuje na seba. Ďalej chce, aby sme ostatných milovali ako seba samých a aby sme sa milovali navzájom a boli pripravení dať život jeden za druhého.

Takto teda milujme, aby sme sa aj my stali Ježišovými nástrojmi na spásu sveta.

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1988, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 8/1988, s. 11.

_________________
Pamätaj že vo výšinách vždy svieti Slnko, bez ohladu na mračná ktoré prichádzajú a odchádzajú

Slovo života - Október 2013

„Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon.“1 (Rim 13,

V predchádzajúcich riadkoch (Rim 13, 1 – 7) sv. Pavol hovorí o dlhu, ktorý máme voči občianskej úradnej moci (poslušnosť, úcta, platenie daní atď.), a zdôrazňuje, že i plnenie tohto dlhu musí byť oživované láskou. Napokon ide o dlh ľahko pochopiteľný, a to aj preto, lebo v prípade jeho nesplnenia by bol človek vystavený postihom vyplývajúcim zo zákona.

Vychádzajúc z toho, prechádza k vysvetleniu iného dlhu, trocha ťažšiemu na pochopenie: je to ten dlh, ktorý podľa príkazu zanechaného Ježišom máme voči každému svojmu blížnemu. Je to vzájomná láska vo svojich najrozličnejších vyjadreniach: štedrosť, starostlivosť, dôvera, vzájomná úcta, úprimnosť atď. (Rim 12, 9 – 12).

„Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon.“1 (Rim 13,

Toto Slovo života nám zdôrazňuje dve veci.

Predovšetkým, že láska sa nám predstavuje ako dlh, čiže ako čosi, voči čomu nie je možné zostať ľahostajný, čo nie je možné odložiť nabok: ako čosi, čo nás pobáda, nalieha na nás, nedá nám pokoj, až kým to nesplníme.

Ide o to isté, ako povedať, že vzájomná láska nie je čímsi „navyše“, plodom našej štedrosti, niečo, čomu by sme sa mohli vyhnúť, a to bez toho, že by sme tým na seba uvalili sankcie vyplývajúce zo zákona. Toto Slovo naliehavo žiada, aby sme ho uskutočňovali v praxi pod trestom, že inak zradíme svoju dôstojnosť kresťanov, ktorých Ježiš povolal, aby sa stali nástrojmi jeho lásky vo svete.

Ďalej nám hovorí, že vzájomná láska je hýbateľnom, dušou a cieľom, ku ktorému smerujú všetky prikázania.
Z toho vyplýva, že ak chceme dobre plniť Božiu vôľu, nemôže nás uspokojiť chladné a právnické plnenie jeho príkazov, ale že treba mať stále na pamäti cieľ, ktorý nám Boh cez ne predkladá. Aby sme, napríklad, dobre žili siedme prikázanie, nemôžeme sa obmedziť iba na to, že nebudeme kradnúť, ale musíme sa vážne zasadzovať o to, aby sa odstraňovali sociálne nespravodlivosti. Iba takto budeme prejavovať lásku k našim blížnym.

„Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon.“1 (Rim 13,

Ako teda žiť Slovo života tohto mesiaca?

Téma lásky k blížnemu, ktorú nám predkladá, má nesmierne veľa odtieňov. Tu sa zameriame na jeden z nich, ktorý, ako sa nám zdá, toto Slovo života osobitne vnuká.

Ak je vzájomná láska dlhom, ako hovorí sv. Pavol, treba mať lásku, ktorá miluje ako prvá. Tak sa správal Ježiš voči nám. Bude to teda láska, ktorá sa chytá iniciatívy, ktorá nečaká, ktorá neodkladá.

Tento mesiac robme teda takto. Usilujme sa ako prví milovať každého, s kým sa stretneme, komu telefonujeme alebo mu píšeme, s kým spolu žijeme. A naša láska nech je konkrétna, chápajúca, ktorá vie predchádzať, je trpezlivá, dôveryhodná, vytrvalá, veľkorysá.

Zbadáme, že náš duchovný život urobí kvalitatívny skok: nepočítajúc do toho radosť, ktorou sa naplní naše srdce.

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1990, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 15 – 16/1990, s. 9.

_________________
Pamätaj že vo výšinách vždy svieti Slnko, bez ohladu na mračná ktoré prichádzajú a odchádzajú

Slovo života - November 2013

„Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi.“1 (Ef 4, 32)

Ide tu o konkrétny a podstatný životný program. Už ten by stačil na vytvorenie novej, odlišnej spoločnosti, bratskejšej a solidárnejšej. A je len časťou rozsiahleho Božieho zámeru, ktorý bol ponúknutý kresťanom v Malej Ázii.

V tamojších kresťanských komunitách vládol medzi Židmi a pohanmi „pokoj“, hoci dovtedy tieto dve prevládajúce skupiny obyvateľstva žili oddelene.

Jednota, ktorú priniesol Kristus, bola medzi nimi živá a prejavovala sa v konkrétnom správaní, inšpirovanom vnútorne vzájomnou láskou. Je to aj pre nás návod na budovanie vzájomných vzťahov:

„Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi.“1 (Ef 4, 32)

Láskavosť: mať druhého rád. Znamená to „zjednocovať sa“ s blížnym, pristupovať k nemu s úplným odpútaním sa od seba, od vlastných záujmov, od vlastného spôsobu myslenia, od mnohých predsudkov, ktoré zahmlievajú naše videnie, a vziať na seba jeho ťažkosti, jeho potreby, jeho utrpenia a spolu s ním sa i radovať.

Znamená to vojsť do srdca každého, koho stretneme, aby sme pochopili jeho spôsob myslenia, jeho kultúru a tradície a určitým spôsobom si ich osvojili. Tak pochopíme, čo skutočne potrebuje, a dokážeme prijímať hodnoty, ktoré Boh zasial do srdca každého človeka. Jedným slovom, žiť pre toho, kto je vedľa mňa.

Milosrdenstvo: prijať druhého takého, aký je, nie akého by sme ho chceli mať my, aby mal charakter, politické názory, náboženské presvedčenie, ako máme my, a navyše aby bol bez nedostatkov a spôsobov, ktoré nás tak znervózňujú. Rozšírme si teda srdce, aby bolo schopné prijať všetkých aj s ich odlišnosťami, obmedzeniami a nedostatkami.

Odpustenie: vidieť druhého zakaždým ako nového. Totiž aj pri veľmi peknom a pokojnom spolunažívaní – v rodine, v škole alebo na pracovisku – môžu prísť chvíle napätia, názorové rozdiely i nedorozumenia. A tak sa prestaneme rozprávať, vyhýbame sa stretnutiu, nehovoriac o tom, že v srdci sa niekedy usídli skutočná nevraživosť voči tomu, kto nezmýšľa ako my. V takom prípade skúsme vyvinúť veľké a náročné úsilie vidieť každý deň brata alebo sestru, akoby boli celkom noví a zmenení, vôbec si nepripomínať to, čím nám ublížili, ale všetko prekryť láskou s dokonalým odpustením v srdci podľa Božieho príkladu – Boh odpúšťa a zabúda.

Pravý pokoj a jednota nastanú až vtedy, keď budú láskaví, milosrdní a ochotní odpúšťať nielen jednotlivci, ale všetci navzájom.

Tak ako v horiacej piecke by sme mali občas poprehŕňať pahrebu, aby popol neudusil uhlíky, podobne by sme mali z času na čas vedome oživovať vzájomnú lásku, oživovať vzťahy so všetkými, aby ich nepokryl popol ľahostajnosti, necitlivosti a egoizmu.

„Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi.“1 (Ef 4, 32)

Uvedené postoje máme premieňať na skutky, na konkrétne činy. Sám Ježiš nám ukázal, čo je láska, keď uzdravoval chorých, nasycoval hladné zástupy, kriesil mŕtvych alebo keď umýval učeníkom nohy. Láska, to sú skutky, skutky.

Spomínam si na istú mamičku v Afrike. Jej dcérka Rosangela sa stala obeťou bitkárskeho chlapca a prestala vidieť na jedno oko, lebo jej ho trstinou poranil a ešte sa jej aj vysmieval. Ani jeden z chlapcových rodičov sa jej za to neospravedlnil. Odmlčanie a narušené vzťahy s rodinou chlapca ju však zarmucovali. Rosangela, ktorá mu odpustila, mamu utešovala: „Nebuď smutná! Ja som šťastná, veď na jedno oko vidím!“
Rosangelina mama o tom neskôr rozprávala: „Raz ráno mi matka tohto chlapca poslala odkaz, aby som prišla, lebo sa cíti zle. Moja prvá reakcia bola: ,Vidíš ju! Toľkí susedia sú doma, a ona po tom všetkom, čo nám spôsobil jej syn, chce odo mňa, aby som jej pomohla!’ No hneď som si spomenula, že láska nepozná medze, a utekala som k jej domu. Len čo mi otvorila dvere, omdlela v mojom náručí. Odviedla som ju do nemocnice a ostala pri nej, kým sa jej neujali lekári. Po týždni sa z nemocnice vrátila a prišla sa mi poďakovať. Prijala som ju s otvoreným srdcom a dokázala som jej odpustiť. Naše vzťahy sa obnovili, dokonca sú oveľa lepšie.“

Podobne môže byť aj náš deň naplnený konkrétnymi službami, skromnými, no plnými pochopenia, ktorými budeme prejavovať svoju lásku. A uvidíme, že okolo nás bude rásť bratská láska a pokoj.

Chiara Lubichová

Slovo života 2006, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 14/2006, s. 9.

_________________
Pamätaj že vo výšinách vždy svieti Slnko, bez ohladu na mračná ktoré prichádzajú a odchádzajú

Slovo života - December 2013

„Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku navzájom i voči všetkým...“1 (1 Sol 3, 12)

Uvedené slová patria medzi tie, ktoré Pavol používa dosť často. Praje v nich, ale súčasne i vyprosuje od Pána zvláštne milosti pre svoje spoločenstvo (porov. Ef 3, 18; Fil 1, 9).

V tomto prípade vyprosuje pre Solúnčanov milosť vzájomnej lásky, ktorá bude neprestajne rásť a rozhojňovať sa. Nejde tu o skrytú výčitku, akoby v ich spoločenstve táto vzájomná láska chýbala, ale skôr o pripomenutie toho princípu, ktorý je súčasťou samotnej lásky, totiž pravidla ustavičného rastu.

„Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku navzájom i voči všetkým...“1 (1 Sol 3, 12)

Láska je stredobodom kresťanského života. Ak nerastie, badať to na celom kresťanskom živote, lebo stráca na sile a môže aj zaniknúť.

To, že sme zákon lásky k blížnemu jasne pochopili, ešte nestačí. Nestačí ani to, že sme s nadšením prežívali jeho podnety a počiatočný zápal v čase, keď sme sa rozhodli pre evanjelium. On by v nás mal rásť, takže treba, aby v nás bol stále živý, aktívny a činorodý. To dosiahneme, ak budeme vedieť využiť s čoraz väčšou pripravenosťou a veľkodušnosťou rozličné príležitosti, ktoré nám život každý deň ponúka.

„Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku navzájom i voči všetkým...“1 (1 Sol 3, 12)

Podľa svätého Pavla by kresťanské spoločenstvá mali mať v sebe živosť a hrejivé teplo pravej rodiny.
Takto je jasný aj apoštolov zámer, keď ich upozorňuje na nebezpečenstvá, ktoré tomu najčastejšie prekážajú: individualizmus, povrchnosť, priemernosť.

Svätý Pavol však chce predísť aj ďalšiemu vážnemu nebezpečenstvu, ktoré úzko súvisí s predchádzajúcimi: voľkať si v usporiadanom a nerušenom živote, avšak uzavretom do seba.

Pavol chce mať otvorené spoločenstvá preukazujúce lásku bratom vo viere, čo by malo byť prirodzené, ale ktoré sa súčasne zaujímajú o všetkých, všímajú si problémy a potreby všetkých. K láske patrí vedieť prijať kohokoľvek, stavať mosty, vyzdvihnúť všetko pozitívne a spájať svoje vlastné túžby a snahy po dobre so všetkými, čo prejavia dobrú vôľu.

„Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku navzájom i voči všetkým...“1 (1 Sol 3, 12)

Ako teda budeme žiť Slovo života na tento mesiac? Budeme sa snažiť rásť vo vzájomnej láske vo svojich rodinách, na svojom pracovisku, vo svojich spoločenstvách a v cirkevných združeniach, vo farnostiach atď.
Toto Slovo života od nás vyžaduje hojnosť lásky: čiže lásku, ktorá vie prekonať polovičatosť a rozličné prekážky, ktoré pochádzajú z nášho skrytého egoizmu. Postačí spomenúť si na niektoré podoby lásky (ohľaduplnosť, porozumenie, znášanlivosť, trpezlivosť, ochota slúžiť, zhovievavosť ku skutočným alebo domnelým nedostatkom našich blížnych, podelenie sa s hmotnými dobrami atď.) a objavíme veľa príležitostí, kde ju možno prejaviť.

Zrejmé je, že ak v našom spoločenstve bude panovať ovzdušie vzájomnej lásky, jej teplo bude zákonite vyžarovať na všetkých. Potom aj tí, čo zatiaľ nepoznajú kresťanský život, objavia jeho príťažlivosť a poľahučky, takmer nebadane, sa doň začlenia, až sa napokon budú cítiť časťou tej istej rodiny.

Chiara Lubichová

_________________
Pamätaj že vo výšinách vždy svieti Slnko, bez ohladu na mračná ktoré prichádzajú a odchádzajú

Slovo života - Január 2013

Od 18. do 25. januára sa na mnohých miestach vo svete slávi Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, hoci niekde sa slávi až v období svätodušných sviatkov. Tohto roku biblický verš na Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov znie: „Čo žiada Pán od teba“ (Mich 6, 6 – . Chiara Lubichová zvyčajne zakaždým pripravila komentár k biblickému veršu. Aby sme zachovali tento jej príspevok, ponúkame vám jej text napísaný ako komentár k veršu Mt 9, 13 (porov. Oz 6, 6) z roku 1996, ktorý môže pomôcť pri prehlbovaní vybraného verša.

„Choďte a naučte sa, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“ 1 (Mt 9, 13)

„... milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“
Spomínaš si, kedy Ježiš vyriekol tieto slová?
Sedel za stolom a spolu s ním si za stôl zasadli aj niektorí mýtnici a hriešnici. Keď to zbadali prítomní farizeji, hovorili jeho učeníkom: „Prečo váš učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?“

Keď Ježiš začul tieto reči, povedal:

„Choďte a naučte sa, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“

Ježiš cituje vetu z proroka Ozeáša a dáva tým najavo, že sa mu jej myšlienka páči. Je v nej obsiahnutá zásada, ktorou sa riadil aj on sám. Vyjadruje prvenstvo lásky, ktorá stojí pred akýmkoľvek iným prikázaním a pred akýmkoľvek iným pravidlom alebo nariadením.
A práve v tom spočíva kresťanstvo: Ježiš prišiel preto, aby ti povedal, že Boh chce od teba vo vzťahu k druhým, k mužom i ženám, predovšetkým lásku a že táto Božia vôľa je obsiahnutá aj v Písme, ako o tom svedčia i prorokove slová.

Láska je teda pre každého kresťana jeho životným programom, základným zákonom jeho konania a kritériom jeho správania.
Láska musí vždy prevážiť nad každým iným zákonom. Dokonca láska k blížnym má byť pre kresťana oným pevným základom, na ktorom môže právoplatne uskutočňovať všetky iné normy.

„... milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“
Ježiš chce lásku a jedným z jej prejavov je milosrdenstvo. Ježiš chce, aby kresťan tak žil predovšetkým preto, lebo aj Boh je taký. Pre Ježiša je Boh v prvom rade milosrdný, je to Otec, ktorý miluje všetkých a necháva vychádzať slnko a zosiela dážď na dobrých i zlých.
Ježiš miluje všetkých, a preto sa nebojí stýkať sa s hriešnikmi, a tak nám vlastne odhaľuje, aký je Boh.

Ak je Boh takýto, ak je Ježiš takýto, aj ty musíš v sebe živiť takéto zmýšľanie.

„... milosrdenstvo chcem, a nie obetu“.
„... a nie obetu.“

Ak nemáš lásku k bratovi, Ježišovi sa tvoje úkony viery nepáčia. Neprijíma tvoju modlitbu, ani účasť na Eucharistii a prinášané obety, ak to všetko nevychádza z tvojho srdca, ktoré je v pokoji so všetkými a bohaté na lásku ku všetkým.

Spomínaš si na jeho nástojčivé slová z „reči na vrchu“? „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar“ (Mt 5, 23 – 24).

Tieto slová ti prezrádzajú, že úkon viery, ktorý sa Bohu najviac páči, je láska k blížnemu a tú treba položiť za základ samotnej bohoslužby.
Ak by si chcel dať svojmu otcovi dar, a pritom sa hneváš na svojho brata (alebo tvoj brat na teba), čo by ti otec povedal? „Najprv sa zmier a až potom príď, aby si mi dal, čo zamýšľaš.“

Je tu však ešte čosi viac. Láska je nielen základom kresťanského života, ona je aj najpriamejšou cestou, ako byť v spojení s Bohom. Hovoria o tom svätí, svedkovia evanjelia, ktorí nás predišli; zakúšajú to i kresťania, ktorí žijú svoju vieru. Ak pomáhajú svojim bratom, najmä tým, čo sú v núdzi, ich nábožnosť rastie, spojenie s Bohom sa upevňuje. Zisťujú, že medzi nimi a Pánom existuje puto, a to dáva ich životu ešte väčšiu radosť.

„... milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“

Ako teda máš žiť toto Slovo života?

Nerob rozdiely medzi ľuďmi, s ktorými prichádzaš do styku, nikoho nevylučuj, ale všetkým dávaj, koľko môžeš dať, a tak napodobňuj Boha Otca. Urovnávaj malé i veľké roztržky, ktoré sa nebu nepáčia a strpčujú ti život, a ako hovorí Písmo, nenechaj zapadnúť slnko nad svojím hnevom, nech ide o kohokoľvek (porov. Ef 4, 26).

Ak si budeš takto počínať, každý tvoj skutok bude milý Bohu a prejde do večnosti. Či budeš spať, alebo odpočívať, či sa budeš hrať, alebo študovať, či budeš tráviť čas so svojimi deťmi, alebo pôjdeš s manželkou či manželom na prechádzku, či sa budeš modliť, alebo prinášať obetu, či si budeš plniť svoje náboženské povinnosti ako kresťan, všetko, všetko bude prostriedkom na šírenie nebeského kráľovstva.

Raj je dom, ktorý staviame tu a bývame v ňom tam. A staviame ho láskou.

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1996, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 10/1996, s. 35.

_________________
Pamätaj že vo výšinách vždy svieti Slnko, bez ohladu na mračná ktoré prichádzajú a odchádzajú

Slovo života - Február 2014

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ 1 (Mt 5,

Ježiš začína svoje ohlasovanie „rečou na vrchu“. Nad Tiberiadskym jazerom, na vŕšku neďaleko Kafarnauma, posediačky, ako to robievali učitelia, zvestuje zástupom blahoslavenstvá. V Starom zákone slovo „blahoslavený“ zaznieva viackrát, a to v zmysle chvály tomu, kto všemožne zachováva Pánove slová.
Ježišove blahoslavenstvá sčasti pripomínali tie, ktoré učeníci už poznali, no po prvý raz počuli, že aj ľudia čistého srdca nielenže smú vystúpiť na Pánov vrch, ako o tom spieva žalm (porov. Ž 24, 3 - 4), ale že dokonca uvidia Boha. O akú čistotu ide, keď sa tak vysoko hodnotí? Ježiš sa počas svojho kázania o nej zmienil viackrát. Sledujme ho teda, aby sme našli prameň opravdivej čistoty.

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ 1 (Mt 5,

Takýto jedinečný prostriedok na očisťovanie podľa Ježiša už jestvuje: „Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal“ (Jn 15, 3). Ducha očisťujú ani nie tak obradné úkony, ako Ježišove slová, lebo jeho slová nie sú ako ľudské slová. Prítomný je v nich sám Kristus, podobne ako je prítomný v Eucharistii, hoci iným spôsobom. Cez ne vstupuje do nás, a ak ich necháme pôsobiť, oslobodí nás od hriechu a staneme sa „čistí srdcom“.
Čistota je teda plodom žitého slova, všetkých Ježišových slov. Ony nás oslobodzujú od pripútanosti k veciam, do ktorej človek nevyhnutne upadá, ak jeho srdce nie je v Bohu a nedrží sa jeho učenia. Pripútanosť sa môže týkať vecí, stvorení i seba. Ak je však srdce upriamené jedine na Boha, všetko ostatné stráca cenu.
Aby sa nám to darilo, iste nám prospeje, ak počas dňa budeme Ježišovi, Bohu, opakovať vyznanie slovami žalmu: „Ty, Pane, si moje jediné dobro!“ (porov. Ž 16, 5a). Skúsme ich opakovať často, najmä keby naše srdce chceli opantať predstavy, pocity a túžby, ktoré môžu zacloniť dobro a obrať nás o slobodu.
Ťahá nás to pozerať reklamy, sledovať nejaký televízny program? Nie! Povieme si: „Ty, Pane, si moje jediné dobro!“ Bude to prvý krok, ktorý nám pomôže odpútať sa od seba a opätovne vyjadriť našu lásku k Bohu. A budeme čistejší!
Pozorujeme azda, že niektorý človek alebo nejaká činnosť sa stavajú ako prekážka medzi nás a Boha a začínajú narúšať náš vzťah s ním? Aj to je chvíľa zopakovať mu: „Ty, Pane, si moje jediné dobro!“ To nám pomôže očistiť naše úmysly a znova nájsť vnútornú slobodu.

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ 1 (Mt 5,

Žité slovo nás robí slobodnými a čistými, lebo ono je vlastne láskou. A práve láska je to, čo očisťuje svojím božským plameňom naše úmysly a celé naše vnútro, lebo podľa Písma je „srdce“ sídlom rozumu a vôle.
Je to tá istá láska, ktorú nám prikazuje Ježiš a ktorá nám dovoľuje prežívať toto blahoslavenstvo. Je to vzájomná láska, pripravená dať život za druhých podľa Ježišovho príkladu. Vytvára strhujúci prúd, vzájomnosť, ovzdušie, v ktorom prevláda otvorenosť, čistota, keďže je tam Boh a jedine on v nás môže stvoriť čisté srdce (porov. Ž 51, 12). Slovo pôsobí svojím očistným a posväcujúcim účinkom práve vtedy, keď žijeme vo vzájomnej láske.
Osamotený človek nezvládne dlho odolávať nátlaku sveta, zatiaľ čo vo vzájomnej láske nájde prostredie, ktoré je zdravé, schopné ochrániť jeho čistotu i opravdivý kresťanský život.

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ 1 (Mt 5,

A plod tejto neprestajne vydobýjanej čistoty? Možnosť „uvidieť“ Boha, čiže spoznávať jeho pôsobenie v našom živote a v dejinách, počuť v srdci jeho hlas a postrehnúť jeho prítomnosť všade, kde je: v chudobných, v Eucharistii, v Božom slove, v spoločenstve bratov, v Cirkvi.
Je to akási predchuť Božej prítomnosti, začínajúcej sa už v tomto živote „vo viere, nie v nazeraní“ (2 Kor 5, 7), kým ho nebudeme vidieť večne „z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12).

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1999, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 20/1999, s. 7.

_________________
Pamätaj že vo výšinách vždy svieti Slnko, bez ohladu na mračná ktoré prichádzajú a odchádzajú

Slovo života - Jún 2014

„A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“1 (Mt 28, 20)

Evanjelista Matúš začína svoje evanjelium upozornením, že ten Ježiš, o ktorom rozpráva, je Boh s nami, Emanuel (porov. Mt 1, 23), a končí ho práve slovami života na tento mesiac. Ježiš v nich sľubuje, že ostáva s nami navždy, aj po svojom návrate do neba. Až do konca sveta bude Bohom s nami.

Ježiš tieto slová povedal učeníkom, keď ich poveril ísť do celého sveta a šíriť jeho posolstvo. A bol si vedomý toho, že ich posiela ako ovce medzi vlkov, takže budú podstupovať protivenstvá a prenasledovania (porov. Mt 10,16 – 22). Nechcel ich teda v ich poslaní nechať osamotených, preto vo chvíli, keď má odísť, sľubuje, že ostáva! Prestanú ho síce vidieť svojimi očami, nebudú viac počuť jeho hlas, ani sa ho už nebudú môcť dotýkať, no on ostáva medzi nimi ako predtým, ba ešte väčšmi ako predtým. Ak sa totiž doteraz nachádzal na určitom presnom mieste, v Kafarnaume či pri jazere, na vrchu či v Jeruzaleme, odteraz bude všade tam, kde sú jeho učeníci.

No Ježiš mal pred očami i všetkých nás, ktorí musíme žiť v ťažkostiach každodenného života. A keďže je vtelenou Láskou, zmýšľal takto: chcem stále ostávať s ľuďmi, chcem mať účasť na ich starostiach, chcem im radiť, chcem kráčať po ich cestách spolu s nimi, vstupovať do ich domov a svojou prítomnosťou oživovať ich radosť.

Preto chcel ostať s nami a dávať nám pociťovať svoju blízkosť, svoju silu a svoju lásku.
V Lukášovom evanjeliu sa uvádza, že keď ho učeníci uvideli vystúpiť do neba, „vrátili sa do Jeruzalema s veľkou radosťou“ (porov. Lk 24, 52). Ako k tomu mohlo dôjsť? Tak, že zakúšali skutočnosť týchto jeho slov.

Aj nás naplní radosť, ak skutočne uveríme tomu, čo Ježiš sľubuje:

„A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“1 (Mt 28, 20)

Tieto slová, vlastne posledné, ktorými sa Ježiš obracia na učeníkov, znamenajú skončenie jeho pozemského života a zároveň začiatok života Cirkvi, v ktorej je prítomný mnohorakým spôsobom: v Eucharistii, vo svojich slovách, vo svojich služobníkoch (biskupoch, kňazoch), v chudobných, maličkých, zaznávaných – vlastne vo všetkých blížnych.
My pritom radi zdôrazňujeme jednu osobitnú Ježišovu prítomnosť, na ktorú on sám poukázal takisto v Matúšovom evanjeliu: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20). Touto prítomnosťou chce mať možnosť prebývať trvalo na každom mieste.

Ak žijeme, čo prikazuje, najmä jeho nové prikázanie, môžeme zakusovať túto jeho prítomnosť aj mimo jednotlivých cirkví, medzi ľudom, na miestach, kde tento ľud žije, všade.

To, čo sa od nás žiada, je vzájomná láska, ktorá slúži, chápe, má účasť na bolestiach, úzkostiach i radostiach našich blížnych; láska, ktorá všetko prikrýva, všetko prepáči, typická pre kresťanstvo.
Žime tak, aby všetci mali možnosť stretnúť sa s Ježišom už tu na tejto zemi.

Chiara Lubichová

_________________
Pamätaj že vo výšinách vždy svieti Slnko, bez ohladu na mračná ktoré prichádzajú a odchádzajú

Slovo života - Júl 2014

„A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18, 19 – 20) (1)

Toto Ježišovo slovo je podľa mojej mienky jedno z tých, pri ktorých človeku radosťou poskočí srdce. Jestvuje toľko životných potrieb, toľko oprávnených a dobrých túžob, ktoré nevieš ako uspokojiť a nemôžeš ich splniť! Si hlboko presvedčený, že iba zásah zhora, milosť z neba by ti mohli dať to, po čom prahneš celým bytím. A tu zrazu opäť počuješ z Ježišových úst slová žiarivo jasné, skalopevne isté, slová plné nádeje a prísľubu:

„A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“

Určite si už v evanjeliu čítal, že Ježiš viackrát odporúča modlitbu a učí nás, čo máme robiť, aby sme boli vypočutí. Tá, na ktorú dnes obraciame pozornosť, je skutočne originálna. Táto modlitba, aby dosiahla odpoveď z neba, vyžaduje viac osôb, spoločenstvo. Hovorí: „Ak budú dvaja z vás...“ Dvaja. To je najmenší počet nutný na vytvorenie spoločenstva. Ježišovi nezáleží ani tak na počte osôb, ako na ich rozmanitosti.
Aj v židovskom spoločenstve – ako vieš – sa vedelo, že Boh nepohŕda modlitbou spoločenstva, ale tu Ježiš hovorí čosi nové: „Ak budú dvaja z vás... jednomyseľne...“ Chce niekoľko osôb, ale zjednotených. Kladie dôraz na ich zhodu, na ich jednomyseľnosť. Chce, aby boli jedným hlasom.
Samozrejme, potrebné je, aby sa dohodli na tom, o čo budú prosiť, ale táto prosba má byť postavená predovšetkým na zhode sŕdc. Ježiš sám tvrdí, že podmienkou na získanie toho, za čo prosíme, je vzájomná láska medzi ľuďmi.

„A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“

Môžeš mi dať otázku: „Prečo modlitby vykonané v jednote otec skôr prijme?“
Je to preto, že sú viac očistené. Veď vieme, čím sa niekedy stáva modlitba. Sériou sebeckých prosieb, ktoré pripomínajú skôr žobrákov pred kráľom než deti, ktoré prosia otca.
To, o čo prosíme spolu s inými, je zaiste menej poškvrnené osobným záujmom. V styku s inými sa stávame ochotnejšími počuť aj ich potreby a podieľať sa na nich.
Nielen to. Dvom alebo trom osobám je ľahšie pochopiť, o čo majú prosiť Otca.
Ak chceme, aby naša modlitba bola vypočutá, je najlepšie presne sa pridržiavať toho, čo Ježiš hovorí:

„A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“

Ježiš nám hovorí, v čom je tajomstvo úspechu tejto modlitby. Celé tajomstvo je v tom „byť zhromaždení v jeho mene“. Ak sme takto zjednotení, on je prítomný medzi nami a všetko, o čo prosíme spolu s ním, dostaneme oveľa ľahšie. Totiž Ježiš, prítomný tam, kde vzájomná láska spája srdcia, sám spolu s nami prosí Otca o milosti. A myslíš si, že Otec nevypočuje Ježiša? Otec a Kristus sú jedno.
Nezdá sa ti toto všetko nádherné? Nedáva ti to istotu? Nedodáva ti to dôveru?

„A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“

Teraz by si azda rád vedel, o čo by si mal prosiť, aby to bolo to, čo chce Ježiš.
On sám to hovorí jasne: „O ktorúkoľvek vec...“ Nie je teda nijaké obmedzenie.
Zaraď teda i túto modlitbu do programu svojho života. Azda tvojej rodine, tebe samému, tvojim priateľom, spoločenstvu, v ktorom žiješ, vlasti, svetu, ktorý ťa obklopuje, sa nedostáva v nesčíselných potrebách pomoci, pretože ty si o ňu nikdy neprosil.
Zhodni sa so svojimi drahými, s tými, ktorí ťa chápu a majú tie isté ideály ako ty. Ak budete schopní milovať sa tak, ako prikazuje evanjelium, a zjednotiť sa tak, aby Ježiš mohol byť prítomný medzi vami, proste. A proste, ako len môžete. Proste v liturgickom zhromaždení, proste v kostole, proste o čokoľvek.
Predovšetkým nekonajte tak, aby Ježiš bol sklamaný vašou nedbalosťou, keď vám dal také veľké možnosti.
Ľudia sa budú viac usmievať, chorí budú dúfať, deti budú vyrastať pod väčšou ochranou, rodinné kozuby budú harmonickejšie, veľké problémy sa vyriešia doma... A vy si zaslúžite nebo, pretože modlitba pre potreby živých i mŕtvych je jedným z tých skutkov milosrdenstva, ktoré sa budú od nás vyžadovať pri poslednom súde.

Chiara Lubichová

_________________
Pamätaj že vo výšinách vždy svieti Slnko, bez ohladu na mračná ktoré prichádzajú a odchádzajú

Slovo života - August 2014

„Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš.“ (Sir 28, 2) [1]

Tieto slová života pochádzajú z jednej knihy Starého zákona. Napísal ju v rokoch 180 až 170 pred Kristom Ben Sira (Sirachov syn), mudrc, vzdelaný „pisár“, ktorý pôsobil v Jeruzaleme ako učiteľ. Učil o veciach drahých celej biblickej múdroslovnej tradícii, že Boh je k hriešnikom milosrdný a my máme toto jeho konanie nasledovať. Pán odpúšťa všetky naše previnenia, „je milostivý a milosrdný, zhovievavý a nesmierne dobrotivý“ (porov. Ž 103, 3. . Zaviera oči, aby už nevidel naše hriechy (porov. Múd 11, 23), zabúda na ne a hádže ich za chrbát (Iz 38, 17). A keďže pozná našu malosť a úbohosť, ako píše Sirachovec, „odpúšťa vždy znova”. Boh odpúšťa, lebo ako každý otec a každá matka aj on miluje svoje deti a zakaždým im prepáči, zahladzuje ich poblúdenia, dôveruje im a neúnavne ich povzbudzuje.
No keďže Boh je otcom i matkou, nestačí mu, že svojich synov a dcéry miluje a odpúšťa im. Jeho veľkou túžbou je, aby sa k sebe správali ako bratia a sestry, aby sa znášali, chceli si dobre a mali sa radi. Boh má s ľudstvom veľký plán. Je ním všeobecné bratstvo. Bratstvo, ktoré by bolo silnejšie ako nevyhnutné rozdelenia, napätia a nevraživosti, ktoré pre nepochopenia a chyby veľmi ľahko vznikajú.

Rodiny sa často rozpadávajú, lebo sa v nich nevie odpúšťať. Staré hnevy vyvolávajú rozdelenia medzi príbuznými, spoločenskými vrstvami a medzi národmi. Dokonca sú takí, ktorí priam učia, že na spôsobené príkoria sa nemá zabúdať, ale treba sa pomstiť... A tak slepá nenávisť otravuje dušu a ničí srdce.

Niektorí si myslia, že odpúšťanie je znakom slabosti. V skutočnosti je to však prejav najvyššej odvahy, skutočná láska, tá najrýdzejšia, lebo je nezištná. „Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať?“ – to dokážu všetci; Ježiš však vraví: „Vy milujte aj svojich nepriateľov!“ (porov. Mt 5, 44 – 47).

Aj od nás sa žiada, aby sme tak ako on mali otcovskú a materinskú lásku, plnú milosrdenstva ku každému, koho stretneme počas dňa, najmä k tomu, čo urobil chybný krok. Od tých, ktorí sú povolaní žiť spiritualitu spoločenstva, teda kresťanskú spiritualitu, chce Nový zákon ešte viac: „Odpúšťajte si navzájom“ (porov. Kol 3, 13). Vzájomná láska žiada od nás určitú dohodu: máme byť vždy ochotní jeden druhému odpustiť. Len tak pomôžeme vytvoriť všeobecné bratstvo.

„Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš.“ (Sir 28, 2)

Tieto slová nás nielen vyzývajú, aby sme si odpúšťali, ale nám zároveň pripomínajú, že odpúšťanie je nevyhnutnou podmienkou toho, aby aj nám odpustili. Boh nás vypočuje a odpustí nám v miere, v akej my sami vieme odpúšťať. Sám Ježiš nás na to nabáda: „Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“ (Mt 7, 2). „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5, 7). Ak totiž srdce zaryto nenávidí, nie je schopné uznať ani prijať Božiu milosrdnú lásku.

Ako teda žiť toto slovo života? Iste tak, že ak je tu ktosi, s kým ešte nie sme zmierení, ihneď mu odpustíme. Lenže to nestačí. Potrebné bude dôkladne preskúmať aj tie najodľahlejšie zákutia svojho srdca a odstrániť odtiaľ bežnú ľahostajnosť, nedostatok zhovievavosti, ale i akúkoľvek nadradenosť a nevšímavosť k tým, čo sú práve vedľa nás.
Ba ešte viac. Nechcenému treba predchádzať. Preto každé ráno budem hľadieť novými očami na každého, s kým prídem do styku, či v rodine, v škole, na pracovisku alebo pri vybavovaní vecí, vždy ochotný povzniesť sa nad to, čo sa mi v ich správaní nepozdáva, pripravený neposudzovať, ale dôverovať im a stále dúfať a veriť. Ku každému budem v srdci pristupovať s touto úplnou amnestiou, s týmto univerzálnym odpúšťaním. Vôbec si nebudem pripomínať jeho poklesky, všetko prikryjem láskou. A počas dňa sa budem usilovať svoju nepozornosť či prejavenú netrpezlivosť napraviť prosbou o prepáčenie alebo nejakým priateľským gestom. V prípade inštinktívneho odmietavého postoja toho druhého sa ho vynasnažím naplno prijať, s nikdy nekončiacim milosrdenstvom, dokonalým odpustením, pochopením a pozornosťou k jeho potrebám.

Keď sa potom v modlitbe povznesiem k Otcovi, najmä keď ho budem prosiť o odpustenie vlastných pokleskov, uvidím, že moja prosba bude vypočutá; veď s plnou dôverou budem môcť hovoriť: „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6, 12).

Chiara Lubichová

_________________
Pamätaj že vo výšinách vždy svieti Slnko, bez ohladu na mračná ktoré prichádzajú a odchádzajú

Slovo života September 2014

"Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás, na Božiu slávu.“ (Rim 15 7)

Tieto slová sú jedným zo záverečných odporúčaní, ktoré dáva svätý Pavol vo svojom liste rímskym kresťanom. Toto spoločenstvo, podobne ako mnohé iné, roztrúsené v grécko-rímskom svete, tvorili veriaci pochádzajúci sčasti z pohanstva, sčasti zo židovstva, čiže zmýšľaním, kultúrou a duchovnou vnímavosťou veľmi odlišní. Táto odlišnosť bola príležitosťou na posudzovanie, predpojatosť, oddeľovanie a neznášanlivosť jedných voči druhým, čo sa celkom iste nezhodovalo s postojom prijímať sa navzájom, ktorý by od nich chcel Boh.
V snahe pomôcť im apoštol nenachádza účinnejší spôsob než to, že im pripomína milosť ich obrátenia. Tá skutočnosť, že ich Ježiš povolal k viere a dal im dar svojho Ducha, bola hmatateľným dôkazom lásky, s akou Ježiš prijal každého jedného z nich. Navzdory ich minulosti a rozličnosti pôvodu ich Ježiš prijal, aby z nich utvoril jedno telo.

„Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás, na Božiu slávu.“

Tieto slová svätého Pavla nám pripomínajú jeden z najpôsobivejších prejavov Ježišovej lásky. Je to láska, s akou Ježiš počas svojho pozemského života prijímal všetkých, najmä tých najopovrhovanejších, najnúdznejších a najodcudzenejších. Práve láska, s akou Ježiš všetkým venoval svoju dôveru, úprimnosť a svoje priateľstvo, rúcala postupne všetky prekážky, čo ľudská pýcha a sebectvo vytvorili vo vtedajšej spoločnosti. Ježiš sa stal verejným prejavením sa lásky nebeského Otca, s akou úplne prijíma každého z nás, lásky, akú máme mať v dôsledku toho jedni voči druhým aj my. Toto je prvotný Otcov zámer s nami; preto nemôžeme vzdať Otcovi väčší hold ako ten, že sa budeme snažiť jedni druhých navzájom prijímať tak, ako nás prijal Ježiš.

„Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás, na Božiu slávu.“

Ako teda budeme žiť Slovo života na tento mesiac?
Ono vlastne upriamuje našu pozornosť na jeden z prejavov nášho sebectva, ktorý sa veľmi často vyskytuje a – povedzme si to úprimne – veľmi ťažko sa prekonáva. Je to snaha izolovať sa, odmietať, zavrhovať, vylučovať druhého preto, že je odlišný od nás a mohol by rušiť náš pokoj.
Budeme sa teda snažiť žiť toto Slovo života predovšetkým v našich rodinách, združeniach, spoločenstvách, pracovných skupinách, odstraňovať zo svojho vnútra posudzovanie, odmietanie, predsudky, nevraživosť, neznášanlivosť s tým či oným blížnym, ktoré tak ľahko vzbĺknu a tak často sa vyskytujú. Navyše veľmi zoslabujú a ako hrdza kazia ľudské vzťahy, zamedzujú a blokujú vzájomnú lásku.
Ďalej si zaumienime, že všeobecne v spoločnom živote sa budeme usilovať Ježišovu prijímajúcu lásku prejavovať každému blížnemu, ktorého Pán postaví vedľa nás, najmä tým, ktorých sa spoločenský egoizmus snaží čo najľahšou cestou vylúčiť alebo odvrhnúť.
Prijať toho druhého, odlišného od nás, patrí k základom kresťanskej lásky. Je to východisko, prvý stupienok na vytvorenie civilizácie lásky, tej kultúry spoločenstva, ku ktorej nás Kristus vyzýva najmä dnes.

Chiara Lubichová

_________________
Pamätaj že vo výšinách vždy svieti Slnko, bez ohladu na mračná ktoré prichádzajú a odchádzajú

„Povolaní, aby ste zvestovali slávne skutky Pánove.“ (Porov. 1 Pt 2, 9)

Božie pôsobenie prináša slávne podivuhodné skutky. Keď Boh stvoril vesmír, videl, že je to „dobré“ (Gn 1, 25), keď potom stvoril muža a ženu a zveril im všetko stvorenstvo, videl, že je to „veľmi dobré“ (Gn 1, 31). No jeho dielom nad všetky diela je to, ktoré naplnil Ježiš: svojou smrťou a zmŕtvychvstaním stvoril nový svet a nový ľud. Ľud, ktorému Ježiš daroval nebeský život, skutočné bratstvo so vzájomným dávaním a prijímaním a s darovaním samého seba. Petrov list dáva prvým kresťanom na vedomie, že Božia láska z nich urobila „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“ (pozri celé verše 9 – 10).

Keby sme si tak ako prví kresťania skutočne uvedomovali, čo sme a čo všetko nám, medzi nás a vôkol nás prináša Božie milosrdenstvo, ohromení by sme prekypovali radosťou a cítili by sme potrebu podeliť sa o ňu s ostatnými.

Ak však zostávame jedni od druhých izolovaní, je ťažké, ba takmer nemožné účinne svedčiť o kráse nového, Ježišom vytvoreného spoločenstva. Petrova výzva k ľudu je teda namieste. Nemôžeme byť hašteriví, neznášanliví alebo čo i len nevšímaví voči druhým, a potom hlásať:„Pán stvoril nový ľud, zbavil nás egoizmu, zloby a nenávisti, dal nám zákon vzájomnej lásky, aby sme boli jedno srdce a jedna duša...“ V rámci kresťanského ľudu existujú rozdiely v spôsobe uvažovania, v tradíciách aj v kultúre, tieto odlišnosti však musíme prijímať s úctou a vnímať krásu tejto veľkej rôznorodosti s vedomím, že jednota nie je uniformita.

Toto je cesta, po ktorej budeme kráčať počas Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý sa na severnej pologuli slávi od 18. do 25. januára – a počas celého roka. Slovo života nás nabáda, aby sme sa my, kresťania z rôznych cirkví a komunít, snažili lepšie sa spoznať a navzájom si rozprávať o slávnych Pánových dielach. Potom budeme môcť tieto diela vierohodne „hlásať” a dosvedčovať našou konkrétnou vzájomnou pomocou a jednotou práve v tejto rôznorodosti.

Chiara Lubichová veľmi povzbudzovala kráčať po tejto ceste: „Láska je najmocnejšia sila na svete. Okolo tých, čo milujú, rozpúta takú pokojnú kresťanskú revolúciu, že dnešní kresťania budú opakovať to, čo pred mnohými storočiami hovorili prví kresťania: ,Sme tu len od včera a už sme sa rozšírili po celom svete.‘ (Tertulián, Apologetika 37, 7.) Láska! Ako je len potrebná vo svete! A aká je potrebnáv nás, kresťanoch! Všetkých spoločne, z rozličných cirkví, je nás viac ako jedna miliarda. Je nás teda veľa a mali by sme byť jasne viditeľní. Sme však takí porozdeľovaní, že mnohí nevnímajú ani nás, ani Ježiša cez nás.“

On povedal, že svet v nás spozná tých, čo patria jemu, a skrze nás, vďaka našej vzájomnej láske a jednote, spozná jeho: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať” (Jn 13, 35). […] Súčasnosť teda od každého z nás vyžaduje lásku, jednotu, spoločenstvo a solidaritu a vyzýva aj cirkvi, aby obnovili po stáročia narušenú jednotu. (Chiara Lubichová: Dialóg je život, Rím 2007, s. 42-43)

Fabio Ciardi

_________________
Pamätaj že vo výšinách vždy svieti Slnko, bez ohladu na mračná ktoré prichádzajú a odchádzajú