kresťansko
katolícke
fórum

Vydala som sa pred 8 mesiacmi s manželom spolu žijeme.Som tehotná 6. mes, vždy som mala problém nájsť si chlapa,teraz mám naozaj manžela, ktorý je na 1. Neviem si naň zvyknúť, robí mi problém keď má chytí za ruku, alebo sadne vedľa mňa, bozky nie sú, mne to nechýba, len teraz sme spolu a neviem spať.Vzdialujem sa od neho, brala som si ho ako dobrého človeka, s ktorým budem šťastná, spokojná, no trápim seba aj jeho.O všetkých mojich pocitoch mu hovorím. Poraďte mi, čo mám robiť, aby som sa k nemu priblizovala a mala ho rada ? Ďakujem

O všetkých mojich pocitoch mu hovorím. Poraďte mi, čo mám robiť,

Zároveň sa mi dve, dovtedy hmlou zahalené, tušenia ujasnili: Po prvé, je veľmi nepravdepodobné, že počas svojho ostávajúceho produktívneho života nájdem partnera, ktorý namiesto toho, aby bol sám sebou, bude vytúženou mozaikou cností mojich literárnych hrdinov. Po druhé: Všetky moje jasné predstavy o láske, nadobudnuté počas dospievania, mi namiesto priblíženia sa k mojim vysnívaným vzťahom, kazia tie moje reálne. Premenili sa, totiž, na podvedomé očakávania, od ktorých som

som sa napokon rozhodla vykonať na sebe bezprecedentný pokus. Čo tak prestať pátrať po osudovejšom vzťahu a skúsiť vypátrať očakávania, ktoré mi moje vzťahy najviac komplikujú?

Očakávanie č. 1 – Vzťah ma urobí šťastnou

Asi najväčšie očakávanie, ktoré som si donedávna pestovala, bolo, že partnerský vzťah funguje ako generátor šťastia. Zapneš, spustí sa… a si šťastná, až pokým si nepomrela. Po viacnásobnom testovaní sa mi však ukázalo, že prehodiť zodpovednosť za svoje šťastie na vzťah – a teda na partnera, má všelijaké následky, len nie zrovna šťastné. Vyčkávanie na to, kým si môj partner domyslí, ako ma urobiť šťastnou a oddá sa tejto misii (ideálne full-time), nepriniesli v žiadnom mojom vzťahu také ovocie, v aké som dúfala. Ba priam opačné. Moje nenaplnené očakávania mi väčšinou kazili aj tie pekné momenty, čo sme spolu zažívali.

Prečo radšej nepokračovať vo vzrušujúcej hre na „robenie toho druhého šťastným“? A potom mi to docvaklo. Lebo to je skôr hra na slepú babu. A vôbec nie je taká vzrušujúca, keď tomu druhému sa hrať nechce, prípadne, keď vy sa skrývate tak, že by vás nenašiel ani trénovaný anglický farbiar. Aj pre mňa samotnú je niekedy hrozná fuška prísť na to, čo vlastne chcem, a ani sa mi tým nechce zapodievať. Ako to môžem očakávať od svojho partnera?

Očakávanie č. 2 – Keď miluješ, niet čo riešiť.

Tiež ste si na začiatku každého vzťahu mysleli, že ak to bude „to pravé“, obíde sa bez „riešenia“? A tiež ste po čase prišli na to, že to je hovadina? Nepoznám pár v mojom okolí, z ktorých aspoň jeden by niekedy „neriešil“. Či už otvorene, poza chrbát alebo vnútri v sebe. Tí, čo neriešia – iným slovom nevenujú sa siahodlhým (a väčšinou nie úplne príjemným) rozhovorom o svojich rozličných predstavách o spoločnom vzťahu, sú podľa mňa pravdepodobne už rozídení alebo žijú skôr popri sebe než spolu. Alebo – ako tvrdí môj partner, sú to šťastní ľudia, ktorí sa nechávajú vzťahom len tak prirodzene unášať. Ak mi takých raz osobne predstaví, spýtam sa ich, či sú naozaj unesení. Ale dovtedy si myslím svoje.

Očakávanie č. 3 – Ak ma naozaj ľúbi, tak…

…sa zmení

…by toto nikdy neurobil

…mi nikdy neublíži

…by mu docvaklo, že by mal…

Prípadne si doplňte do podmieňovacej vety to svoje. Máte aj vy niečo takéto v podvedomí, alebo rovno na tanieri od toho druhého? Najskôr mi nepripadalo vôbec divné, že očakávam, že môj partner sa bude správať podľa mojich predstáv len preto, že ma ľúbi. Veď – nie je toto charakterisické pre lásku? Možno to tak v niektorých vzťahoch či príbehoch funguje, ale vďaka protestu môjho partnera a následnému hlbšiemu zamysleniu sa, som nadobudla podozrenie, že asi to nefunguje úplne zdravo. Čo tým myslím? Keď takto ľúbim druhého človeka, akoby som ho ľúbila pre to, čo pre mňa robí, a nie za to, aký je. Suchopárne „kantovsky“ rečeno – používam vtedy partnera ako prostriedok na dosiahnutie svojej dokonalej predstavy vzťahu. A to mi nepríde veľmi partnerské. Skôr frustrujúce pre oboch partnerov.

Očakávanie č. 4 – Vo vzťahu nájdem bezpečie

Vzťah môže byť z mnohých hľadísk vnímaný ako bezpečný úkryt: pred samotou, nudou, nežiadanou spoločnosťou, prázdnym životom… Častokrát je to tá tvoja útulná stajňa, v ktorej po každodennom pretekaní a lopotení v práci dostaneš konskú dávku prijatia a lásky. Zároveň je to aj skutočné „dračí doupě“, kde na teba číha kopec nových a niekedy aj nepohodlných zážitkov či konfrontácií s tým druhým. Aj so sebou samým. Na pravidelnej báze (tí šťastnejší z nás) sa pred partnerom obnažuješ – fyzicky aj psychicky v spoločnej intimite. Postupne sa tak odkrývajú všetky tvoje tváre, názory, presvedčenia a strachy. Často tak prichádzaš do kontaktu so svojou zraniteľnosťou, slabosťami, achilovkami. A to niektorí z nás vnímajú ako opak bezpečia. Počas takmer ôsmich rokov vo vzťahu som sa cítila popri mojom partnerovi prevažne v bezpečí, ale mnohokrát aj ohrozená a stratená, keď sa niektoré moje predstavy o sebe i svete otriasali v základoch. Mám však za to, že hlavne vďaka týmto momentom mimo zóny svojho komfortu veľa nového o sebe aj o partnerovi zisťujem,

Očakávanie č. 5 – Jedného dňa z mojich očakávaní vytriezviem

[ Radi čítate blogy? Aktivujte si pondelkový newsletter s piatimi najlepšími blogmi týždňa. ]
Čím viac sa spoznávam, tým viac sa zmierujem s predstavou, že sa svojich očakávaní nikdy nadobro nezbavím. Aj keď sa môžem snažiť ich odhaľovať a oslabovať v praxi, je možné, že sa mi v kľúčových situáciách budú ozývať ešte dlho, a možno navždy. Nezúfam si (a snáď ani môj partner).