kresťansko
katolícke
fórum

Neplodné obdobie - prirodzena antikoncepcia
16. Proti tomuto učeniu Cirkvi o manželskej morálke niektorí v súčasnosti namietajú, ako sme to uviedli (bod č. 3), že ľudský rozum má právo a úlohu riadiť tie sily, ktoré mu poskytuje nerozumná príroda, a usmerniť ich na dosiahnutie takého cieľa, ktorý zodpovedá dobru človeka. Niektorí sa teraz pýtajú: nie je rozumnejšie za daných okolností umele určovať pôrodnosť, ak sa tým lepšie napomôže rodinný pokoj a svornosť a deťom, ktoré sú už narodené, sa vytvoria vhodnejšie podmienky na ich výchovu? Na túto otázku treba dať jasnú odpoveď. Cirkev je zo všetkých prvá, ktorá chváli a odporúča používanie ľudského rozumu v diele, ktoré človeka, obdareného rozumom, tak úzko spája so svojím Stvoriteľom. Tvrdí však, že sa to má diať pri zachovaní poriadku, ktorý stanovil Boh.
Ak teda pre odstupy medzi jednotlivými pôrodmi jestvujú primerané dôvody, ktoré pochádzajú z telesného alebo duševného stavu manželov alebo z vonkajších okolností, podľa učenia Cirkvi manželia môžu sledovať prirodzený rytmus obsiahnutý v plodivých schopnostiach tak, že budú manželsky obcovať iba v neplodnom období, a tak kontrolovať pôrodnosť, žeby sa morálne učenie, ktoré tu vysvetľujeme, v ničom neporušilo.20
Cirkev zostáva verná sebe i svojmu učeniu, keď uznáva, že manželia môžu brať do úvahy neplodné obdobia, alebo keď vyhlasuje za vždy nedovolené používanie takých prostriedkov, ktoré priamo prekážajú počatiu, hoci sa toto druhé počínanie dovoláva dôkazov, ktoré sa zdajú čestné a vážne. V skutočnosti sa oba tieto prípady hlboko odlišujú: v prvom prípade manželia oprávnene využívajú možnosť, ktorú im dala príroda; v druhom zasa prekážajú, aby počatie prebiehalo podľa svojho prirodzeného poriadku. Nedá sa poprieť, že manželia sa v oboch prípadoch so vzájomným súhlasom a z prijateľných dôvodov chcú vyhnúť počatiu a mať istotu, že nebudú mať deti. Treba však súčasne uznať, že iba v prvom prípade sa manželia vedia zdržať manželského styku v plodných obdobiach, kedykoľvek z primeraných dôvodov nie je želateľné počať dieťa. Keď sa však vráti neplodné obdobie, užívajú manželský styk, aby si prejavovali vzájomnú lásku a udržovali sľúbenú vernosť. Keď takto konajú, zaiste vydávajú svedectvo o pravej a celkom správnej láske.

Vážne následky metódy umelého regulovania pôrodnosti
17. Čestní ľudia sa môžu dostatočne presvedčiť o pravdivosti učenia, ktoré Cirkev v tejto veci predkladá, ak si všimnú následky metód umelého regulovania pôrodnosti. Predovšetkým nech si uvedomia, aká široká a ľahká cesta sa takýmto konaním môže otvoriť pre manželskú nevernosť a všeobecný pokles mravnosti. Nie je na to ani potrebná dlhá skúsenosť, aby sa mohol každý presvedčiť o slabosti ľudskej prirodzenosti a aby pochopil, že ľudia - najmä mladí, tak ľahko podliehajúci náruživostiam - potrebujú povzbudenie na zachovávanie morálneho zákona a že sa im nesmie uľahčovať cesta k jeho porušovaniu. Treba sa obávať aj toho, že muži, čo si zvykli používať prostriedky na zamedzenie počatia, stratia k ženám úctu, nebudú brať do úvahy ich telesnú a duševnú rovnováhu, urobia si z nich nástroj pre svoju žiadostivosť a nebudú ich považovať za životné družky, ktoré majú ctiť a milovať.
Konečne treba starostlivo uvážiť, aká nebezpečná moc by sa dala do rúk tým predstaviteľom verejnej moci, ktorí sa nestarajú o prikázania morálneho zákona. Či dakto bude môcť vyčítať verejnej moci, že používa na riešenie ťažkostí svojho národa to, čo sa manželom uznáva za dovolené na riešenie niektorej rodinnej ťažkosti? Kto zabráni, aby verejná moc nepodporovala také antikoncepčné prostriedky, ktoré budú považovať za účinnejšie, ba dokonca ich nenariadila používať všetkým, kedykoľvek to uzná za potrebné? Tak by sa stalo, že ľudia, zatiaľ čo by sa chceli vyhnúť ťažkostiam, ktoré vyplývajú z Božieho zákona pre jednotlivcov, rodiny alebo sociálne skupiny, dovolili by verejnej moci ľubovoľne sa miešať do najvlastnejšej a najsúkromnejšej úlohy manželov.
toto je asi narazka na cinsku kontrolu porodnosti
Preto, ak nechceme, aby sa poslanie plodenia života vydalo napospas ľudskej ľubovôli, treba uznať, že moc, ktorú človek môže mať nad vlastným telom a jeho prirodzenými funkciami, má určité hranice, ktoré sa nesmú prekročiť, hranice, ktoré nikomu, či už súkromnému jednotlivcovi alebo človekovi obdarenému verejnou mocou, nie je dovolené porušiť. Tieto hranice sa neurčujú z iného dôvodu ako z úcty, ktorá patrí celému ľudskému telu a jeho prirodzeným funkciám, podľa zásad, ktoré sme už spomenuli, a podľa správneho chápania takzvaného princípu totality (čiže celistvosti), ktorý vysvetlil náš predchodca blahej pamäti Pius XII.21

Cirkev stráži pravé ľudské hodnoty
18. Možno predvídať, že azda nie všetci ľahko prijmú toto učenie, lebo zaznieva príliš veľa hlasov, umocnených modernými oznamovacími prostriedkami, ktoré sa nezhodujú s hlasom Cirkvi. Ale Cirkev, ktorá sa tomu nediví - veď je, ako aj jej božský Zakladateľ, "znamením, ktorému budú odporovať",21 - nezanedbáva preto sebe zverenú úlohu hlásať ponížene a vytrvalo celý morálny zákon, tak prirodzený, ako aj evanjeliový.
Keďže Cirkev neustanovila ani jeden z týchto zákonov, nemôže o nich rozhodovať, ale ich môže iba strážiť a vykladať, a nikdy nebude smieť vyhlásiť za dovolené to, čo je naozaj nedovolené, pretože to svojou povahou vždy odporuje pravému dobru človeka.
Cirkev vie veľmi dobre, že chránením celého morálneho zákona o manželstve prispieva k obnove pravej ľudskej kultúry. Okrem toho povzbudzuje človeka, aby sa nevzdával svojej zodpovednosti tým, že sa spoľahne na technické prostriedky. Zabezpečuje tak dôstojnosť manželov. Týmto svojím počínaním, pridŕžajúc sa príkladu a učenia Božského Spasiteľa, Cirkev ukazuje, že s úprimnou a veľkodušnou láskou sprevádza ľudí, ktorých sa usiluje už na pozemskej púti podporovať, "aby ako deti mali účasť na živote živého Boha, Otca všetkých ľudí".23

David a Michaela Prentisovi: Apoštolát manželských párov (HV 26)

- David je Angličan, pôvodne evanjelický teológ. V r. 1968 študoval v Nemecku, okolo HV bola veľká diskusia. Prečítal ju, ale keďže bol slobodný, nezaoberal sa tým.

- Michaela chcela študovať, preto používali HAK. Brala ju, aby manžel mal pohodlie, aby bola k dispozícii, keď on má čas.

- čítali knihu Ingrid Dubešovej - kapitola o PPR a Michaela už nechcela brať HAK tabletky. On bol v šoku. Neuvedomoval si dovtedy, že je neštastná.

Katechéza o 6. prikázaní Desatora: V Kristovi je plnosť manželského povolania
Pri generálnej audiencii v stredu 31. októbra 2018 na Námestí sv. Petra Svätý Otec František pokračoval v téme z predchádzajúceho týždňa o 6. prikázaní Desatora „Nescudzoložíš“. Tentoraz sa zameral sa na všeľudský charakter povolania k vernej láske, ktorá nie je zameraná na seba, ale na dobro druhého. Pápež vysvetlil, že aj kňazstvo či zasvätené panenstvo majú vo svojej podstate manželský ráz.

V úvode generálnej audiencie zaznelo čítanie z Listu sv. Pavla Efezanom: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená. Tak sú aj muži povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev“ (Ef 5,25-29).

Prinášame plné znenie katechézy pápeža Františka:

V Kristovi dosahuje plnosť naše manželské povolanie

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som chcel skompletizovať katechézu o šiestom slove Desatora – „Nescudzoložíš“ – so zdôraznením, že Kristova verná láska je svetlom k prežívaniu krásy ľudskej lásky. Naša citová dimenzia je totiž povolaním k láske, ktorá sa prejavuje vo vernosti, v prijímaní a v milosrdenstve. Toto je veľmi dôležité. Ako sa prejavuje láska? Vo vernosti, v prijímaní a v milosrdenstve.

Netreba však zabúdať, že toto prikázanie sa vyslovene odvoláva na manželskú vernosť, a je teda dobré hlbšie sa zamýšľať nad jej manželským významom. Táto stať Písma z listu sv. Pavla je prevratná! Popri antropológii tej doby uvažovať a povedať, že manžel má milovať manželku ako Kristus miluje Cirkev, nuž to je revolúcia! Možno to v tej dobe bolo tou najrevolučnejšou vecou, aká bola povedaná o manželstve. Vždy na ceste lásky. Môžeme sa spýtať: komu je toto prikázanie vernosti určené? Len manželom? V skutočnosti, toto prikázanie je pre všetkých, je to otcovské slovo Boha, určené pre každého muža a ženu.

Pripomeňme si, že cestu ľudského dozrievania predstavuje samotná cesta lásky, ktorá prechádza od prijímania starostlivosti ku schopnosti preukázať starostlivosť, od prijatia života ku schopnosti darovať život. Stať sa dospelými mužmi a ženami znamená dospieť k osvojeniu si manželského a rodičovského postoja, ktorý sa prejavuje v rôznych životných situáciách ako schopnosť vziať na seba bremeno niekoho iného a milovať ho bez dvojznačnosti. Je to teda celkový postoj človeka, ktorý vie prijať realitu a vie vstúpiť do hlbokého vzťahu s druhými.

Kto je teda cudzoložník, smilník, neverník? Je to človek nezrelý, ktorý si svoj život drží pre seba a jednotlivé situácie interpretuje na základe vlastného blahobytu a vlastného uspokojenia. Na stanie sa manželmi teda nestačí sláviť svadbu! Je potrebné prejsť cestu od ja k my, od uvažovania len za seba k uvažovaniu vo dvojici, od žitia jednotlivo k žitiu vo dvojici, je to pekná cesta. Keď dospejeme k tomu, že sa decentralizujeme (nezameriavame všetko na seba), potom je každý čin manželským: pracujeme, hovoríme, robíme rozhodnutia, stretávame sa s inými s prijímajúcim a darujúcim postojom.

Každé kresťanské povolanie – teraz môžeme trochu rozšíriť perspektívu a povedať, že každé kresťanské povolanie má v tomto zmysle manželský ráz. Kňazstvo ho má, keďže je povolaním – v Kristovi a v Cirkvi – slúžiť spoločenstvu s celým srdcom, s konkrétnou starostlivosťou a s múdrosťou, ktorú dáva Pán. Cirkev nepotrebuje ašpirantov na kňazské posty – nie, takých nepotrebuje, je lepšie, keď ostanú doma –, ale potrebuje mužov, ktorým sa Duch Svätý dotýka srdca bezvýhradnou láskou ku Kristovej Neveste. V kňazstve sa miluje Boží ľud s plným otcovstvom, s nehou i silou jedného manžela a otca. Takisto aj zasvätené panenstvo v Kristovi sa žije s vernosťou a radosťou ako manželský vzťah a plodné materstvo a otcovstvo.

Opakujem: každé kresťanské povolanie má manželský ráz, pretože je ovocím vzťahu lásky, v ktorom všetci sme znovuzrodení, vzťahu lásky s Kristom, ako nám to pripomenul úryvok z Pavla prečítaný v úvode. Vychádzajúc z jeho vernosti, z jeho nehy, z jeho veľkodušnosti, s vierou hľadíme na manželstvo i na každé povolanie a chápeme plný zmysel sexuality.

Ľudské stvorenie, v jeho neoddeliteľnej jednote ducha a tela a v jeho mužskej a ženskej polarite, je niečím veľmi dobrým, určeným milovať a byť milovaným. Ľudské telo nie je nástrojom pôžitku, ale miestom nášho povolania k láske, a v autentickej láske nie je priestor pre chlipnú zmyselnosť a pre jej plytkosť. Muži a ženy sú hodní niečoho viac než toto!

Teda, slovo „Nescudzoložíš“, i keď je v negatívnej forme, orientuje nás k nášmu pôvodnému povolaniu, čiže k plnej a vernej manželskej láske, ktorú nám Ježiš Kristus zjavil a daroval (porov. Rim 12,1).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)