|
Ahoj,
neviem či toto je dobré miesto na moju tému, ale skúsim.
Keď som mal 21, začal sa u mňa prejavovať istý veľmi nepríjemný zdravotný problém, ktorý mi komplikuje život do dnes. Prvých pár rokov som sa snažil robiť čo sa dalo aby sa to vyriešilo. Keď nepomohol jeden lekár, išiel som za ďalším. Vystriedal som ich niekoľko. Všetci mi povedali to isté. Situácia je taká, ako mi povedala jedna lekárka "Pripravte sa na to, že sa na to nezomiera, ale zomiera sa s tým." Veľmi ma to trápi, lebo je to vec, ktorá sa mi pravidelne pripomína. A tým pravidelne myslím tak raz do týždňa, raz za dva týždne. A je to o to horšie, že moje trápenie trápi(ovplyvňuje) aj moju rodinu. Po nejakom čase som skončil na psychiatrii s depresiami. Tabletky ma síce vždy na chvíľu dostali z toho najhoršieho, ale po krátkom čase som do toho zase spadol. A tak stále dookola, už viac ako 10 rokov. Anti-depresíva na chvíľu uľavia duši, ale problém ostáva. Jediná vec, ktorú mi psychiatri a psychológovia vedeli poradiť, je odvrátiť svoju pozornosť od svojho problému niekam inam. Ono to znie logicky, ale ľahšie sa to povie ako spraví. Ťažko ignorovať suseda, ktorý vás trápi a ktorý k vám prichádza pravidelne zaklopať na dvere, len aby vám povedal, aha tu som, nezabudol si na mňa? Za ten čas (je to už 19 rokov) som už niekoľko krát zažil prebdené noci, kedy ma od samovraždy delilo len jedno natiahnutie ruky ku krabičke plnej liekov. A úprimne jediná vec ktorá ma zastavila, bol pocit zodpovednosti voči mojim deťom. Proste im to nemôžem urobiť. Aj keď v tých najťažších chvíľach musím so sebou strašne bojovať a je mi do plaču, že to nemôžem urobiť. Za tie roky, som sa 2 krát dostal do inej vážnej situácie, kedy som si naplno uvedomil, že ja určite nechcem zomrieť. Chcem žiť. Ale už s tým nevládzem bojovať.
Ja som nikdy nebol vychovávaný k viere. Ale za tie roky si ma to našlo akosi samo. Dnes si už dovolím povedať, že som veriaci človek. Ale asi nie som zrovna "ideálny" kresťan, a niekedy rozmýšľam, či vôbec mám právo takto sa označovať. Ešte asi nie. Ale beriem to tak, že som na ceste. Je to asi proces. Človek sa nezmení zo dňa na deň. Začal som sa pravidelne modliť a zisťujem, že to funguje. Niekedy mám pocit, že sa okolo mňa robia malé zázraky. Keď človek neočakáva od zázraku zrovna chodenie po vode, alebo čučo z vodovodného kohútika, tak je toho okolo nás viac, než si asi dokážeme uvedomiť. Dnes viem, že každé utrpenie v mojom živote, ma vždy niekam posunulo, aj keď som v danej chvíli nevedel prečo sa deje práve to či ono. Ale neviem, čo mi má povedať, alebo ma naučiť môj problém. A prečo to trvá už 19 rokov a potrvá po celý zvyšok môjho života. Prosil som Boha aby už ukončil moje trápenie nech by to znamenalo čokoľvek. Prosil som Boha aby mi dal silu a spôsob ako sa tým vyrovnať. Prosil som Boha aby mi naznačil aký má so mnou plán a pomohol mi ho naplniť. Ale akosi sa nič nedeje. Alebo to nejako prehliadam. Možno si to nezaslúžim. Možno to chce viac času. Ale ja neviem čo mám robiť teraz. Cítim sa totálne vyčerpaný. Sused zasa klope. Idem otvoriť.
|
Prihlásenie 
Registrovať
Biblia a Dokumenty
Pravidlá
FAQ
Členovia
