|
myslím, že málokto žije v nejakom veľmi silnom sústavnom strachu, že by neustále prežíval nejakú hrôzu, že by sa až triasol od strachu, ako keď som napr. nemal raz v MHD lístok a nastúpil taký chlapík, čo vyzeral ako revízor, tak som sa rozklepal úplne, srdce mi búšilo od strachu a tak : D - tak to človeku stačí aj pár minút takého strachu a má dosť: to by zväčša človek asi nevydržal dlhodobo žiť v takom strachu, bo by ho porazilo z toho... (a tak logicky predpokladám, že takých ľudí veľa nie je, keďže by nevydržali asi, keby sa aj takí objavili, a tým by zasa znížili počet takých ľudí) - alebo ešte mávam občas také chvíľkové šoky, keď si napr. priebežne kontroľujem vačky, či mám pri sebe všetko (peňaženka, mobil, kľúče) a niekedy sa stane, že niečo tam nemám, napr. keď pri tom telefonujem, tak tam nemám ten mobil, tak vtedy také šoky chytám, sa tak chvíľkovo preľaknem, že som stratil mobil... : D - ale našťastie toto tiež u mňa zvykne trvať len chvíľku, keďže zatiaľ keď mi niečo také zmizlo, tak sa to zatiaľ vždy nakoniec zakrátko našlo. Takže taký typ strachu štandardne nezvyknem prežívať, až na takéto všelijaké chvíľkové výnimky.
Skôr zvyknem prežívať také rôzne robenie si starostí o niektorých ľudí (či ľudstvo/spoločnosť ako celok) a trápenie sa kvôli nim a pod. - to dokáže byť dosť vyčerpávajúce a aj dlhodobejšie, aj keď z toho trápenia sa nič nie je, to je taká jeho nevýhoda, že sa človek trápi akoby také trápenie sa niečo riešilo...
A toto aj pri otázke svojej smrti mi tak príde na um ako prvé asi: že čo všetko z toho, čo som chcel zrealizovať, by tak ostalo nezrealizované a že by to mohlo niekomu chýbať... a že bych tak z toho dôvodu ešte nejaký čas potreboval - a to tak človeka aj drží pri živote, keď si robí takto starosti o niečo či niekoho: inak by som nevidel veľmi zmysel žiť, a to by som sa potom nemal čoho báť smrti či pod. už vôbec, a až by to skôr človeka mohlo viesť k nejakým suicídnym myšlienkam, zatiaľ čo teraz nie, lebo by som radšej žil a pracoval, keďže dávam nádej tomu, že by to mohlo mať zmysel...
a toho sa teda tak bojím, starosti si robím, či ako to nazvať, že sa niečo nestihne, nepodarí, atď... a že mnohému sa aj tak už určite nedá pomôcť, to je mi aj jasné a tiež ma to trápi a je mi to ľúto, hoci viem, že s tým sa už nedá nič spraviť... - toľko teda, čo sa takých negatívnych psychických stavov týka.
_________________
Už nemať žiadnej vlastnej prosby z lásky k slobode. Veď stačí nám žiť iba o chlebe a o vode a spávať bez podušky na bukovej lavici, len nech tí druhí majú šťastie, radosť na líci. (Janko Silan)
|
Prihlásenie 
Registrovať
Biblia a Dokumenty
Pravidlá
FAQ
Členovia
