Areopág

kresťansko
katolícke
fórum

Všetkým návštevníkom nášho portálu požehnanie a radosť v Duchu Svätom od nášho Pána. Nech On sám je vaším svetlom a Jeho kríž i zmŕtvychvstanie svedectvom Božej moci vo vašich životoch.
Obsah fóra » Labyrinty bežného života


 [ Príspevkov: 11 ] 
Autor Správa
Poslať 24.06.2014 17:29:18   Podaj prst....
 

od 24.01.2010 9:53:43
napísal 879 príspevkov
Bydlisko: Šoporňa
Stretol som sa v živote s jedným fenoménom. Keď začneš niekomu nezištne pomáhať - tomu, kto pomoc potrebuje, časom to začne brať ako tvoju povinnosť. Uvediem príklad: Moja manželka sa ujala svojej nevidiacej kolegyne, začala sa jej venovať a pomáhať jej, keď nastúpila do práce a získala vlastný byt. Učila ju poznávať mesto, pomáhala jej s agendou a podobne. Venovala jej dosť svojho času. Nevidiaca kolegyňa sa celkom dobre zapracovala, obstarala si vodiaceho psa a naučila sa žiť v tom prostredí, takže jej odkázanosť na iných sa minimalizovala. My sme v tom čase začali stavať dom, takže pochopiteľne zostávalo menej času pre ňu. Lenže kolegyňa neustále čosi chcela, odmietala pochopiť, že manželka má vlastnú rodinu a svoje povinnosti. A tvárila sa urazene, keď sme jej nemohli venovať toľko času, ako by si ona želala. To, že my máme aj svoj život, nielen ten jej, odmietala pochopiť. Zazvonila telefónom hoci o jedenástej večer, keď cítila potrebu porozprávať sa - a to v podstate o ničom dôležitom.
A to nie je jediný prípad z môjho života, bolo takých viac aj keď neboli až tak vypuklé.
Jeden takýto príbeh stále pretrváva, preto to píšem. Dnes jeden človek, postihnutý mozgovou príhodou, ktorého po nej opustili všetci bývalí priatelia a ktorému sa moja manželka venuje už nejaký ten rok (rozcvičuje mu ochrnutú ruku a pod., pričom to nie je ani príbuzný, iba jeho žena je manželkina kaderníčka, predtým sme s ním nejaké priateľské vzťahy neudržiavali) vyzváňal telefónom asi 5 krát. Nebolo to prvý krát. Podotýkam, že býva s manželkou a synom, čiže nie je osamotený. Ja som mu ten telefón nezdvihol, lebo viem, že sa iba nudil...
Mám mať kvôli tomu výčitky svedomia?
_________________
miluj a rob čo chceš (sv. Augustín) Stále ohlasujte evanjelium. A ak je to nutné, použite aj slová. (sv. František z Assisi)
Hore
 Profil  
 
Poslať 24.06.2014 17:50:55   Re: Podaj prst....
 
Obrázok užívateľa

od 15.09.2009 12:08:27
napísal 5187 príspevkov
Citácia:
Mám mať kvôli tomu výčitky svedomia?
...vycitky svedomia nie, ale treba takemu cloveku otvorene povedat, ze takto to nejde. Vies, takito ludia sa dokazu lahko na cloveka, ktory im pomaha, naviazat a casto si ani neuvedomuju, ze uz prekrocili hranicu. A to sa nezmeni, kym im to priatelsky, no jasne nevysvetlis...
...moze sa stat, ze prva reakcia bude nie velmi prijemna, moze sa urazit, ale to casom prejde...
Hore
 Profil  
 
Poslať 24.06.2014 17:51:40   Re: Podaj prst....
 
Obrázok užívateľa

od 19.02.2014 20:45:12
napísal 642 príspevkov
A máš?
_________________
Parlami di Dio, dissi al mandorlo. E il mandorlo fiorì.
Hore
 Profil  
 
Poslať 24.06.2014 18:11:57   Re: Podaj prst....
 

od 22.06.2014 7:16:03
napísal 646 príspevkov
Bohuzial, tiez mam velmi podobne skusenosti.
Suhlasim s anux- treba to slusne, no otvorene povedat, pripravit sa na negativnu reakciu ale ostat dosledny. Dotycny sa casom bud "odrazi" alebo nie a v tom pripade aspon budete vediet, ze neslo o ziadneho kamarata, s ktorym by sa oplatilo mat normalny rovnocenny vztah.
Je to krute, ale mam to vyskusane. Treba ludom pomahat, ale zas sa nenechat vycicat.
Vycitky svedomia su u dobrosrdecnych ludi normalne, ale podla toho, co opisujes zbytocne.
Hore
 Profil  
 
Poslať 24.06.2014 18:17:11   Re: Podaj prst....
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 21:07:40
napísal 12058 príspevkov
Citácia:
Podotýkam, že býva s manželkou a synom, čiže nie je osamotený. Ja som mu ten telefón nezdvihol, lebo viem, že sa iba nudil...
Da sa to pochopit, ze potrebuje mat aj ine socialne kontakty, pokial nie je fyzicky aktivny, nestretava sa mimo rodiny s inymi ludmi, okrem vas, je to pochopitelne, ze sa upol viac, ako je zdrave.
Dobre by bolo nasmerovat ho na kontakty s inymi ludmi, hoci aj cez internet. To by bolo pre neho vitane spestrenie a mohol by ziskat aj stratenu sebadoveru-po mozgovej prihode ju mnohi stracaju, toboz ak sa im kamarati otocili chrbtom.
Hore
 Profil  
 
Poslať 24.06.2014 18:38:39   Re: Podaj prst....
 
Obrázok užívateľa

od 17.04.2013 10:28:18
napísal 1142 príspevkov
súhlasím s anux i hľadajúcou :) skôr by mali mať výčitky dotyčné osoby. a myslím, že im len prospeje, ak sa im dá najavo, že takto to nejde a že isté veci (ako napríklad nudu) si musia vedieť vyriešiť i sami... tak ako deťom nemôžeš dať hocičo, čo si zmyslia, aby z nich nevyrástli rozmaznaní frackovia - tak to, žiaľ, treba niekedy aplikovať i na dospelých. nechať sa zneužívať neprospieva nikomu, ani tebe, ale v konečnom dôsledku ani im...

* toto si tu píšem aj sama pre seba, tiež som ten typ, ktorý chce každému pomáhať a napokon to skončí tým, že to niektorí veselo zneužívajú... zo dva razy sa mi už stalo, že ma napokon dohnali k tomu, že som bola vážne nepríjemná až agresívna, a to už naozaj nie je dobre. takže aj ty to radšej včas, priateľsky, zreguluj, aby si mu raz ten telefón nezdvihol a nevynadal mu do otravných somárov - to už by na výčitky svedomia bolo ;)
_________________
"Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy." (2Tim, 1, 7) ... "Ale vaša reč nech je "áno - áno", "nie - nie"." (Mt, 5, 37)
Hore
 Profil  
 
Poslať 24.06.2014 21:46:49   Re: Podaj prst....
 
Obrázok užívateľa

od 07.08.2006 22:41:06
napísal 11016 príspevkov
dakl píše:
Stretol som sa v živote s jedným fenoménom. Keď začneš niekomu nezištne pomáhať - tomu, kto pomoc potrebuje, časom to začne brať ako tvoju povinnosť. Uvediem príklad: Moja manželka sa ujala svojej nevidiacej kolegyne, začala sa jej venovať a pomáhať jej, keď nastúpila do práce a získala vlastný byt. Učila ju poznávať mesto, pomáhala jej s agendou a podobne. Venovala jej dosť svojho času. Nevidiaca kolegyňa sa celkom dobre zapracovala, obstarala si vodiaceho psa a naučila sa žiť v tom prostredí, takže jej odkázanosť na iných sa minimalizovala. My sme v tom čase začali stavať dom, takže pochopiteľne zostávalo menej času pre ňu. Lenže kolegyňa neustále čosi chcela, odmietala pochopiť, že manželka má vlastnú rodinu a svoje povinnosti. A tvárila sa urazene, keď sme jej nemohli venovať toľko času, ako by si ona želala. To, že my máme aj svoj život, nielen ten jej, odmietala pochopiť. Zazvonila telefónom hoci o jedenástej večer, keď cítila potrebu porozprávať sa - a to v podstate o ničom dôležitom.
A to nie je jediný prípad z môjho života, bolo takých viac aj keď neboli až tak vypuklé.
Jeden takýto príbeh stále pretrváva, preto to píšem. Dnes jeden človek, postihnutý mozgovou príhodou, ktorého po nej opustili všetci bývalí priatelia a ktorému sa moja manželka venuje už nejaký ten rok (rozcvičuje mu ochrnutú ruku a pod., pričom to nie je ani príbuzný, iba jeho žena je manželkina kaderníčka, predtým sme s ním nejaké priateľské vzťahy neudržiavali) vyzváňal telefónom asi 5 krát. Nebolo to prvý krát. Podotýkam, že býva s manželkou a synom, čiže nie je osamotený. Ja som mu ten telefón nezdvihol, lebo viem, že sa iba nudil...
Mám mať kvôli tomu výčitky svedomia?
zrejme je ona tiež z tých ľudí - poznám to aj na sebe - čo nevedia povedať nie. Na jednej strane myslím, že to nie je zlá vlastnosť, v zmysle nejakého zlého charakteru, v tom skôr naopak, v tom to svedčí skôr o dobrom úmysle, atď., no má to praktické problémy niečo také aj reálne zrealizovať, lebo to by sa človek musel rozkrájať, aby aj reálne stíhal všetko, čo by bol ochotný a na čo nevie povedať nie...

Myslím však, že to nemusí byť zas nutné mu to až príliš prísne povedať: stačí mu jednoducho povedať, nech sa nehnevá, ale že máte toho veľa, iných rodinných starostí.

Ono totiž aj to, že teraz 5x vyzváňa, to je zrejme len v nejakom takom období, ako to býva v ľudskom živote, že prichádzajú rôzne obdobia a časom zasa odchádzajú: ako ani k tomuto zrejme tiež neprišlo len tak odrazu, ale už nejakú dobu to postupne graduje, predpokladám, takže to už radšej skôr sa malo na to dávať pozor, aby to neprerástlo až do takéhoto stavu - hlavne keď už ste to poznali z minulosti, že to takto býva... zatiaľ čo teraz, keď už sa to postupne takto vystupňovalo, tak to by sa skôr malo potom aj znižovať radšej len postupne, aby to nebolo také odrazu...

Ja môžem povedať z vlastnej skúsenosti, že ešte na strednej škole som mal jedného kamaráta, ktorý sa však správal trochu zvláštne, a aj až otravné to už bolo, atď.: a tak som aj bol pred otázkou, či sa od neho radšej nedištancovať, nezjednodušiť si to: ale nakoniec som si povedal, že život je krátky a za celý život človek spozná len zopár ľudí, a tak každý má svoju hodnotu a tak ho nebudem len tak zahadzovať. A nakoniec sa to aj všetko vyriešilo: už postupne aj to, čo mi prišlo otravné, už úplne utíchlo, a je to už také normálne.

A veľmi mi neskôr aj pomohol v nejakej veci, že neviem, čo by som si bez neho vtedy počal, takže to by bolo už aj nevďačné a hlúpe, keby som to mal ľutovať. Ale aj keby mi tak nepomohol, je to fajn sčasu načas prehodiť pár slov o nejakých zaujímavých témach.

A tak na jednej strane aj chápem, že vám je otravný, aj s takou situáciou spolucítim, ale tiež nejakú empatiu cítim aj k tamtomu človeku: to, čo vravíš, že volá len z nudy: obávam sa, že nie je len z púhej nudy, ale že by tam mohla byť skôr aj nejaká citová závislosť na danej osobe. A to už nie je len tak začať teraz takého človeka úplne ignorovať: to by preňho mohlo byť bolestivé: nie ako len nejaká púha nuda.

Skôr by som to teda skúsil riešiť takto, že nie úplne mu povedať, že takto to nejde, ale radšej, ak by sa jej dalo, mu to občas na chvíľku aj zvdihnúť, ale dať si veľký pozor, aby to bolo ozaj len na chvíľku a nenaťahovalo sa to zbytočne príliš veľa: jemne mu pripomínajúc, že má ešte veľa starostí, a už to nestíha všetko, čo by chcela. A dávať mu nejaké rady, nech si hľadá nejakú sebarealizáciu, napr. na spomínanom internete: keď sa nudí. Alebo nejakú knihu zaujímavú nech začne čítať. Proste nejaké činnosti, aby sa nenudil, aby zamestnal hlavu, zapratal myseľ niečim iným...
_________________
Už nemať žiadnej vlastnej prosby z lásky k slobode. Veď stačí nám žiť iba o chlebe a o vode a spávať bez podušky na bukovej lavici, len nech tí druhí majú šťastie, radosť na líci. (Janko Silan)
Hore
 Profil  
 
Poslať 25.06.2014 6:33:12   Re: Podaj prst....
 

od 22.06.2014 7:16:03
napísal 646 príspevkov
Este mi napadlo, ci by sa nedal vymysliet nejaky, poviem to nepresne, ritual ohladom toho, kedy a ako dlho si volate.
Vysvetlim.
Ku mne do stanku uz rok kazdy skolsky den chodi mentalne postihnuty chlapec, ktory caka skoro hodinu na autobus a ma potrebu sa celu tu dobu rozpravat. Najprv som sa mu venovala celu tu hodinu, tisickrat som mu odpovedala na tie iste otazky, vysvetlovala, preco mam dnes zuvacky polozene o 5cm inde nez vcera a podobne. Aj sme spolu riesili ulohy, vysvetlovala som mu ucivo co v skole nepochopil. Lenze skratka ja som tiez v praci a nie som ani na pracu s takymi ludmi vyskolena. Jednoducho nemam ani ja psychike predpoklady travit s nim tolko casu. Preto sme si zaviedli taky ritual, ze pride, pozdravi sa, ukaze mi ziacku, povie, co robili v skole a potom mu dam zuvacku. No a to som si ho "vycvicila" tak, ze ked mu ju dam, ze to je na rozlucku, aby uz odisiel. Musela som mu na plnu hubu povedat, co chcem, lebo on nerozumie ziadnym naznakom, typu chod sa prejst a podobne. Tak po viacerych neuspesnych jemnych pokusoch som musela pristupit k tomu, ze som mu povedala chod prec, uz sa s tebou nechcem rozpravat. Najprv ani to nemohol pochopit, ale za par tyzdnov pochopil a mame z toho uz taky ritual. Takze hej, trocha sa mu venujem, ale viem to ukoncit tak, aby to bolo aj pre neho zrozumitelne a este aj dostane tu zuvacku alebo lizatko.
Tak mi napadlo, ci by si aj tvoja manzelka nevedela vytvorit nejake taketo hranice, co sa tyka casu alebo prilezitosti, kedy a ako dlho sa tym ludom bude venovat. Skratka vymysliet nejaku frazu, alebo nejaky iny signal, ktory by ten druhy pochopil, ze aha, tak uz stacilo. A kludne sa na tom aj obojstranne dohodnut, lebo ja som to Tomasovi tiez musela povedat na rovinu a ani to na prvykrat nezabralo, lebo na vetu :uz sa s tebou nechcem bavit on povedal, ze ale ja sa s tebou chcem :D
Viem, ze som sa blbo vyjadrila a nie je to aplikovatelne na dospelych, ale len taky namet na premyslanie.
Hore
 Profil  
 
Poslať 25.06.2014 7:02:42   Re: Podaj prst....
 
Obrázok užívateľa

od 07.08.2006 22:41:06
napísal 11016 príspevkov
hladajuca píše:
Viem, ze som sa blbo vyjadrila a nie je to aplikovatelne na dospelych, ale len taky namet na premyslanie.
určitá analógia by mohla fungovať aj u dospelých. Samozrejme, tam treba rozlišovať aj to, že sú to nielen dospelí, ale tu je rozdiel aj v tom, že Tomáš bol mentálne postihnutý: a u takých duplom treba byť viac explicitný než diplomatický, aby to pochopil. Zatiaľ čo iným, a hlavne dospelým, sa dá povedať aj ináč než "odíď", a totiž len vysvetliť: nehnevaj sa, už musím končiť, mám ešte nejaké povinnosti: rodinné či iné - alebo že už je unavená (keď je to večer), alebo musí niekam ísť či podobne.
_________________
Už nemať žiadnej vlastnej prosby z lásky k slobode. Veď stačí nám žiť iba o chlebe a o vode a spávať bez podušky na bukovej lavici, len nech tí druhí majú šťastie, radosť na líci. (Janko Silan)
Hore
 Profil  
 
Poslať 25.06.2014 8:00:04   Re: Podaj prst....
 
Obrázok užívateľa

od 19.10.2009 21:07:40
napísal 12058 príspevkov
Hladajuca-idem ta pochvalit, pocinala si si velmi spravne. :-)
Hore
 Profil  
 
Poslať 25.06.2014 11:40:17   Re: Podaj prst....
 

od 24.01.2010 9:53:43
napísal 879 príspevkov
Bydlisko: Šoporňa
Vďaka za dobre mienené rady, aj keď v našom prípade prakticky všetko sa už uplatnilo (okrem rituálu so žuvačkou :) ). Jednoducho, ten človek sa obracia tam, kde ho nik hrubo nezahriakne, čo sa mu v rámci jeho rodiny stáva. Pred tým postihnutím to bol človek veľmi agilný, mal bezpočet známostí a pohárikových priateľov. Teraz je utiahnutý, nečíta, nesleduje televíziu, nepočúva rádio, nechodí na prechádzky (hoci môže chodiť skoro normálne) iba žije, úplne bezcieľne. Manželka ho sporadicky (1 -2 krát do týždňa) navštevuje. Vypočuje ho, porozpráva sa s ním.
Ale nie o tom chcem hovoriť.
Je to poučenie pre nás, ktorí žijeme normálny život, aby raz, keď nás niečo postihne a niekto nám podá pomocnú ruku, sme sa nezachovali podobne. To znamená vedieť s vďakou prijať pomoc od toho, koho to nie je povinnosťou, ale potom si toho človeka neuzurpovať. Lebo človek, ktorý nevie čo s časom si myslí, že čas tých druhých nie je vôbec vzácny.
Ešte raz, ďakujem za dobre mienené rady ;)
_________________
miluj a rob čo chceš (sv. Augustín) Stále ohlasujte evanjelium. A ak je to nutné, použite aj slová. (sv. František z Assisi)
Hore
 Profil  
 
Zobraziť príspevky z predchádzajúceho:  Zoradiť podľa  
 [ Príspevkov: 11 ] 

Obsah fóra » Labyrinty bežného života

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 1 hosť


Nemôžete zakladať nové témy v tomto fóre
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre
Nemôžete upravovať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete mazať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete zasielať súbory v tomto fóre

Skočiť na:  
Powered by phpBB® Forum Software © phpBB Group
Slovenský preklad:phpbb.sk.

Zobraziť štatistiku návštevnosti: